Pohorská dedina

Kto by bol šiel dedinou asi hodinu za tým, čo sa baba zo zámku domov vrátila, bol by videl na každom gazdovskom dome i na chalupách obloky ožiarené a za každým oblokom v čiste vybielenej izbe prikrytý stôl — a na stole štedrú večeru.

I v zámku boly obloky osvetlené a kto by bol zo sedliackej izby vošiel do panskej jedálni, iste by si bol pomyslel: „Tam dolu je dosť dobre, ale tu je ešte lepšie!“ Na podlahe sú prestreté drahé koberce, pri oblokách, na stolíkoch a na podstavcoch sú rozostavené rozličné kvetiny domáce i cudzokrajové, medzi nimi rozkvitnuté rozkošné deti jara — hyacinty, konvalinky, fialky a iné, ktoré ponáhľal sa bedlivý záhradník zobudiť zo spánku, aby svojou krásou a vôňou veselé sviatky ozdobiť pomohly. — Po stenách visia obrazy, diela umelecké, i veľké zrkadlá, v ktorých sa odráža svetlo mnohých horiacich sviečok v lustre a vo štyroch parohatých svietnikoch v každom uhle po jednom. Na prostriedku stojí stôl, pokrytý damaškatovým obrusom a na ňom v nádobách zo striebra, porcelánu a kryštálu jedál najrozmanitejších, kyslých i sladkých, studených i teplých, lahôdok, pečiva, vína, všetko čo by srdce ráčilo — a to všetko je rozostavené tak chutne, že už púhy pohľad na to smyslom lahodí. — Hrach s kapustou, kaša s medom, štedrovečerné jedlá sedliakov, — tých tam predsa nebolo! Okolo stola, na pružných stoličkách s operadlami sedela spoločnosť a hovela si pohodlne pri štedrej večeri. Spoločnosť táto záležala z grófky, grófa, Jelenky, pána farára, mestského lekára, ktorý často prichodil do zámku, učiteľa, správcu, pisára a panského záhradníka, potom starého plukovníka na odpočinku a baróna nemajetného, cudzích to hostí. Poslední dvaja zachádzali od zámku do zámku, zvali sa tu i tam, celý rok neboli doma. Správca povedal o nich, že sú „pocestní gavalieri“.

Starý plukovník býval často u grófa; najmä keď boly poľovačky, ktorým rád holdoval. Dobrý pohár vína, k tomu fajočka silného tabáku a karty boly vedľa poľovky jeho jedinou rozkošou. Ostatne bol človek obstojný a veselý spoločník. — Pán barón bol prvý raz grófovým hosťom; bol pravý opak plukovníkov. Ten znal hory, lesy, maštale a svojich hostiteľov; tento ale bol príliš chúlostivý, aby po horách sliedil, alebo na koni sa preháňal; on bol rozmarnené dieťa salónov, radšej si hovel v mäkkých foteloch a nemiloval tabáku, ani nemierneho pitia, ale miloval vybrané lahôdky, ktoré zapíjal vzácnymi vínami, ako to opravdoví labužníci robia. Karty hrával len zo zdvorilosti s niektorými dámami, pri ktorých býval rád trpený a chovaný vzdor tomu, že bol figúry nepeknej, ale on mal ten zvláštny dar: vedel hovoriť celý deň o niečom. Tiež tak rád pátraval, dakedy ako poslanec dám, najviac ale z vlastného pudu, po záležitostiach, ktoré nemaly byť videné každým okom. Tak ako špehún, keď sa z nepriateľského tábora vracia, kde v rúške priateľskej zradu dýchal, plesá, keď sa mu zámer podaril, tak asi tešil sa barón, keď sa mu podobná výprava podarila. On vôbec sám seba vysoko cenil a bol pyšný na dlhý rad svojich predkov, ale oni boli jeho jedinou chlúbou.

Keď nebolo hostí v zámku, nemala kuchárka mnoho práce s vymýšľaním jedál, ale akonáhle pri tabuli sedel hosť, rada ho grófka vzácne a štedre uctila. Pre lakotných labužníkov, ako pán barón, nebola grófska kuchyňa zásobená a preto sa grófka jeho návšteve divila. Keď gróf prišiel domov a počul o tom, zmienil sa pred matkou s úsmevom: „Iste že niektorú bohyňu na vysokom Olympu trápi zvedavosť, že čo sa s nami, zblúdilými, robí; vypravila ho tedy, ako okrýdleného posla, aby jej istú zprávu o nás doniesol.“

Matka sa zasmiala a uznala, že má syn pravdu, lebo znala baróna a jeho cesty. A vo svojom úsudku sa ani nemýlili, barón vyšiel na zvedy a pátral po všetkom, aby hodne koristi odniesol zo zámku. Ale ustrnul nad tým, čo videl a počul. Mať svojho koníčka, ako sa hovorí, to si môže každý gavalier dovoliť, ale musí to byť dôstojné jeho stavu; ale gróf — aspoň tak zdalo sa barónovi, sa k vôli svojim výmyslom nadmieru zahadzoval.

„Kde ste poľovali, pane plukovníku?“ opýtal sa gróf pri večeri.

„U grófa Arnošta. Výborné u neho ľovy. Rád som prítomný.“

„Keď som cestoval po Slovensku, navštívil som ho tiež. Má krásne hory; musel som s ním ísť na poľovku i ja; náruživý to poľovník. Drží si početnú loveckú družinu. Má aj mnoho junošov a všetci nosia miesto livraji národný svoj kroj.“

„To iste len v domácnosti?“ tázal sa barón.

„Nie len tam, on i vo Viedni so svojím služobníctvom tak vystupuje a robí furore,“ povedal gróf.

„Prečo nie?“ ozval sa plukovník. Sú to pekní chlapci, ako jedle, jeden ako druhý vyše šesť stôp — a takou družinou sa už môže pochváliť.“

„To iste malebne vyzerá,“ prehodila grófka.

„Nielen že vyzerajú malebnejšie, ale oni sa aj volnejšie a slušnejšie pohybujú ako vo fraku,“ odpovedal gróf.

„Že ste, pane gróf, veľkým protivníkom fraku, o tom ide jeden hlas,“ ušklebil sa barón.

„Pán barón videl na dvore drotárov a preto si myslel, že i vy, pane gróf, vymyslel ste nový kroj pre svojich služobníkov; ale ja som ho poučil, kto sú tí ľudia a že ich len z passie tu chováte a šatíte.“

„Dovoľte, pane plukovník, aby som poučenie vaše opravil. Povedal ste, že len z passie prechovávam tých ľudí; musím ale doložiť, že nie z akejsi ľúbostky, ale z opravdovej lásky vykonávam tým povinnosť pohostinstva, akého nezanedbá ani najchudobnejší domkár v ktorejkoľvek obci, keď príde pocestný, ktorý v hostinci nocľah zaplatiť nevládze, zaklepe na jeho dvere. Dá mu lôžko, sdelí s ním večeru a my pridávame k tomu i čistý odev, ktorý si drotár pri svojom remesle a vzdialený domova, nemôže čistým zachovať a ešte musí s ním i šporiť. Zásluha o toto ich pohodlie patrí mojej matke.“

„Srdce naše potešiť, myseľ občerstviť, to môže len útla ruka,“ prehodil lekár.

„Zaisté,“ uklonil sa plukovník, „odpusťte mojej mienke, nevedel som, že vám na tých drotároch tak záleží.“

„Keby nebolo jedného z nich, dávno by už bola moja matka syna svojho oplakávala,“ poznamenal na to gróf — a keď barón žiadal o vysvetlenie, ako sa to stalo a aj plukovník žiadosť barónovu opakoval, dokladajúc, že sám o tom vedomosti nemá, začal gróf rozprávať.

„Ako je známo, cestujem rád pešky. Ak má cudzina zbystriť rozum, ako naši sedliaci tvrdia, myslím, že sa cestujúci nesmie dívať na svet len z koča. Raz, bolo to prvý rok, keď sme sem prišli — sišiel som sa na ceste z Rezna sem, na nocľahu v malej dedinskej krčme, s drotárom. Spali sme na slame a ráno odrazu vyšli z hostínca. Vzdor tomu, že tvár môjho spoločníka bola mierna, úprimná, príčinu k podozreniu mi nezadávala, predsa, keď sme prichodili k hore, zavolal som psa, ktorý ma dakedy na cestách sprevádzal, k sebe, ruku som položil na kohútik pištoli v kabáte a v druhej držal som pevne sukovitú palicu. Mal som síce už i vtedy zkúsenosť a presvedčenie, že pod ošumelým klobúkom býva dakedy tak múdra hlava, ako pod pekným a pod sprostou halenou že bije srdce šľachetné, ba často šľachetnejšie, ako pod drahým súknom a hodvábom; predsa nemohol som sa sprostiť podozrenia, keď som sa octnul v hlbokom lese s drotárom sám a sám. Nikdy som si týchto ľudí nevšímal, len čo som ich pri stretnutí s nimi videl, ako sa potĺkajú svetom v ošumelom, zamastenom odeve, nie mnoho lepších, ako sú opovržení cigáni. Počul som, ako nemúdre matky strašia nimi svoje deti, ľudia im podkladali všeliaké neplechy, ba i zlodejstvo a vraždu vzdor tomu, že dôkazov žiadnych nemali. Takéto rozpomienky nedaly vzniknúť dôvere. Drotár mi cestou vypravoval, kde všade chodil po Nemecku a tešil sa, že príde do Čiech, kde je vraj najlepšie. Považoval ma za remeseľníka a opýtal sa, kde som chodil a kam idem. Ale ja vo svojej slepej nedôvere, nepovedal som mu pravdu, lebo som bol rozhodnutý v najbližšom mestečku odtrhnúť sa od neho. Na poludnia sme prišli do krčmy v malej dedine. V izbe sedeli traja chlapi, hlasite sa shovárali v nemeckom nárečí tamojšieho okolia. Keď sme vošli, umlkli a bystre si nás, zvlášte mňa, obzreli. Drotár si dal naliať pálenky, vytiahol z kapsy kus chleba a začal obedovať. Ja som mal vo fľaške troška vína a krčmárka mi priniesla sýr a vajíčka. Ponúkol som drotára, aby so mnou obedoval, čo on bez zdráhania prijal. Tí traja nespustili so mňa oči a po chvíli sa opýtali, kam ideme. Povedal som, čo bolo nutné. Po obede, nemajúc drobných, platil som strieborným toliarom. Drotár s podivením hľadel na toliar, bolo mu nápadné, že ja, ako vandrovník, mám taký veľký peniaz, že nežobrem a že po pansky vystupujem. V obave, aby sa na ten peniaz neulakomil, prehodil som, že je to môj ostatný, ale že sa nestarám, lebo že v Čechách nájdem zárobku dosť a dosť. Keď sme vyšli z krčmy, zdvíhli sa i tí traja a že idú s nami jednou cestou. Na moju otázku povedali mi, že chodia skupovať obilia a to bolo celkom pravdepodobné. — Mne sa tí chlapi tiež nepáčili, lebo nám bolo ísť ešte dlho horou, kým by sme do mestečka dorazili, kde som sa chcel odtrhnúť od nich, ako i od drotára. — Dni sa už krátily, počasie bolo nejasné a ešte sme ani konca hory nedošli, keď sa už slnce klonilo. Jeden z mužských šiel mi popri jednom boku, na druhom boku držal sa pri mne pes a drotár, dvaja ostali za nami. Tu naraz dostanem od zadu do hlavy úder, že som zavrávoral a v tom samom okamihu skočil Bello na jedného zo zadných mužov a na druhého drotár. Ja som mal toľko duchaprítomnosti, že som skočil ku stromu, oprel sa o jeho peň a z náprsnej tašky vytiahol pištoľ. Držal som ju v pravej ruke, ľavou, v ktorej som mal palicu, bránil som sa proti dvom. Bello mi dostatočne pomáhal a drotár zápasil s tretím. Dorážali na nás nožmi — a ja videl som, že sa im inakšie neobránime, strelil som na jedného z mojich protivníkov, ktorý hneď aj padol. V tú samú chvíľu porazil i drotár svojho protivníka — a ten tretí, keď videl, čo sa stalo, dal sa na útek. — Drotár mal prebitú hlavu železným prsteňom, aké radi nosia Bavoráci a pri pračkách ich používajú; ja som krvácal z viacerých rán a Bello bol tiež popichaný. — Nezbývalo nič iného, len ako opustiť bojište a ponáhľať sa k mestečku. Lotrov nechali sme tam ležať, zdalo sa nám, že sú mrtví. Ale sotva sme sa z hory vyvliekli, napadla ma mdloba a ja som klesol. Drotár, keď ma nemohol vzkriesiť, vzal ma na chrbát a nedbajúc vlastnej slabosti, vliekol ďalej. Na šťastie prichádzaly od mestečka vozy; na jeho krik furmani prišli, naložili nás a do mestečka odviezli, kde nás v hostínci složili. Rozumie sa, že sa hneď pátralo po zločincoch, že bol aj drotár vypočutý, ale o tom všetkom, ani o jeho pečlivosti a starosti o mňa som ničoho nevedel, len na tretí deň, keď ma silná horúčka popustila a ja prišiel som k sebe — a začal som hovoriť. Drotár sedel pri mojej posteli, mal zaviazanú hlavu, a pri ňom Bello. Obaja skákali od radosti, keď ma počuli rozprávať. Drotárova najprvšia práca bola, že mi sniesol na posteľ papiere, tobolku, hodinky i vak, čo všetko mal na svojej starosti — a žiadal, aby som sa presvedčil, či mi nič nechybí. Potom vytiahol svoj meštek, vysypal predo mňa asi päť strieborných kusov v peniazoch, aby som z nich hostinského vyplatil. Štyri, päť toliarov je pre našinca málo, ale kto na zlaté po krajciaroch šporí, kto sa považuje za boháča, keď má dve, tri sto, tomu je už kapitálom. A drotár dal mi svoje, po mnoho týždňoch ušporené imanie bez toho, aby vedel, kto som a či mu ich vrátim dakedy.“

„S praktického stanoviska nazvalo by sa to bláznovstvom,“ ozval sa plukovník.

„Pripustím, ale moje srdce cítilo, že jeho skutok je šľachetný — a keď som mu podal ruku a mu ďakoval, on na to povedal: „Eh, čo, ako by to bolo, aby brat bratovi nepomohol,“ vtedy som sa cítil so všetkou mojou vzdelanosťou a vedením pred tým prostým človekom zahanbeným.“

„Dovoľte, pán gróf,“ vskočil mu do rečí barón, „to bol z vašej strany premrštený útlocit.“

„Cítil som sa zahanbeným,“ pokračoval gróf, akoby barónovu poznámku nebol počul, „a svedomie mi vytýkalo, že som sa prehrešil proti tomu človekovi, keď som ho držal za zlého i zločinu schopného a to z púheho predsudku; jeho prostá, ale hlbšia ako moja, duša, pojala učenie kresťanskej lásky, ktorá káže, že sme všetci bratia. Ale nech dokončím tento príbeh. Tí traja chlapi, čo nás vlastne olúpiť, alebo zabiť chceli, boli povestní zlodeji; my sme nezabili ani jedného, len jeden z nich bol omráčený a druhý od strelnej rany ochromený; ale nežiadal som si vedieť viac o nich; Miča, tak sa menuje môj ochránca, je mojím šafárom; bol veľmi prekvapený, keď som mu konečne povedal, kto som.“

„Dlho mu nechcelo do hlavy, že by ,gróf‘ mohol s rancom na chrbte pešky cestovať,“ usmiala sa grófka.

„A odkiaľ priviezol si dnes toho drotára, Hanuš?“ opýtala sa Jelenka, lebo predvčerom nebolo času, aby si s bratom pohovorila.

Na túto otázku rozprával gróf to isté, čo Jano svojmu „krstnému“ bol sdelil.

„Ostane tu?“ opýtala sa slečna.

„Neviem, ako odpovedať; rád by som bol, keby ostal. Ale tie deti hôr nerady bývajú dlho od svojho domova vzdialené a málo ktorý má chuť k remeslu, pri ktorom by bol pútaný na isté miesto a ostať musel sám a sám.“

„Tak i náš ľud sa nerád osádza v cudzine,“ povedal pán farár, „a čo by sa im aj dosť dobre vodilo, túžia po domove; a naše vrchovské dievčatá málo kedy vydávajú sa do cudziny. Po tieto dni si vychvaľovala baba, že je jej Manka s Mičom taká šťastná a podotkla, že by to z počiatku nebola ani verila, ako si to dievča pracudzého človeka do srdca vziať mohlo.“

„No, veď keby toho nebolo a práca pri hospodárstve, nebol by Miča ostal,“ riekol gróf.

Grófka vstala od stola, večera bola skončená. Hostia išli do vedľajšieho salónu, kde stály stolíky, prichystané ku hre a každý sa mohol baviť, ako sám chcel. Vedľa salónu, v krásnej izbe na prostriedku zelený strom, ožiarený svetielkami, ozdobený ovocím, kvetinami a stužkami. Okolo neho ležaly dary pre hostí a domácich ľudí, ktoré grófka po večeri rozdelila; väčšinou to boly práce jej a Jelenkine. Jelenka mala viac radosti z darov, ktoré pre iných chystala, ako ktoré sama dostala; pre Dorku zvlášť uschovala krásne vyšívanú šnúrovačku. Józovi chystali vzácne husle a Jelenka v duchu už videla jeho radosť, keď ráno z klinčoka sníme na miesto starých — husle nové.

Páni prisadli ku hre, pani grófka s nimi, len záhradník a učiteľ pomáhali slečne lepiť sviečočky do škrupín, ktoré sa maly spúšťať na vodu, prichystanú vo veľkej krištálovej nádobe. V tom, ako sa tak bavili, zaznely tiahle zvuky pastierskej trúby pod oblokami.

„Starý pastier ide po výsluhách; v zámku býva vždy prvá štácia,“ poznamenal učiteľ.

„Ale či Miča nezabudne na koledu?“ zmienila sa Jelenka.

„Kdežeby, slečinka, on na to zabudol, keď vie, že sa to pánu grófovi páči.“ A sotva že to záhradník dopovedal, ozval sa v predizbe šuchot a šepot, starý sluha otvoril dvere a medzi nimi ukázala sa vysoká postava Mičova a postavy jeho troch krajanov, medzi nimi bol i Jano. Prišli zaspievať vianočnú koledu.

„Len ďalej, Miča, len ďalej!“ núkala Jelenka. Miča vošiel s úctivým pozdravením do izby, ale neďaleko dvier ostal stáť; chlapci vedľa neho, klobúky v rukách krútiac, neodvážili sa ani po izbe poobzerať. Gróf ale, ako vo vedľajšej izbe začul Mičov hlas, kázal opony u dvier roztiahnuť, aby ich videl a o hru už ani nedbal.

„No, spusťte, chlapci,“ kázal Miča a udrel Jána zľahka na pleco, „zaspievajme veľkomožným pánom valašskú koledu.“

Chlapci kývli hlavami, upreli zraky jeden do toho, druhý do tamtoho kúta izby a spustili veselým nápevom:

Ztichli na chvíľku, zatým odhodili chlapci klobúky na zem, podopreli ruky v boky, vpadli do skočnej melodie a tancujúc spievali ďalej:

Vyskočili, zavýskli a pokloniac sa, povedali zcela vážne: „Pochválen buď Ježíš Kristus!“ A Miča doložil: „Nech Pánboh dá veľkomožnému pánovi a celej jeho rodine šťastlivé a veselé sviatky!“

Po týchto slovách chcel sa Miča ku dverom obrátiť; ale gróf, ktorý už hodnú chvíľu stál v izbe a milému súzvuku štvorhlasu, z ktorého vynikal Janov mäkký hlas, naslúchal, vzal ho za ruku, do druhej uchopil Jana a viedol ich do salónu. Prvého predstavil svojim dvom hosťom ako svojho ochráncu, druhého všetkým.

„Aká to krásna tvár!“ povedala grófka s istou láskavosťou, pozerajúc na Jana.

„A hlas má ako slávik,“ poznamenal učiteľ farárovi.

„No oprobujte to, pane, či toho ťažného vtáčka udržíte, azda obohatí váš sbor.“

„Taký chlapík, to verím, ten sa vie biť,“ poznamenal plukovník a premeral očima Miču od hlavy po päty.

„Ej, veru, milostpane, nebojím sa!“ odpovedal Miča a vystrel ruku, ako by sa chcel do dakoho pustiť, „ale keď prídu chlapci dvaja, traja, a to silnejší, ako čo som ja, hej, vtedy lepšie povedať: ,Varuj sa!‘ ako: ,Neboj sa!‘ Keby milostpán nebol mal pištol, boli by nás so sveta sniesli. — Bodaj ich zlý vietor zavial! Ale štipka prachu, kopa strachu, to nám pomohlo!“ Takto Miča vždy svoju zásluhu odmietol a zahovoril.

Keď gróf videl, že sa drotári ostýchajú, zaviedol ich nazpäť do izby, kde pre nich doniesol sluha jedlo a nápoj. Mládenci sa veľmi ostýchali jesť, zvlášte pred slečnou a Jano, keď Jelenka na neho pozrela, sklopil oči. Gróf si sadol ku Mičovi, vyprával mu, ako sa s jeho „krstným“ zišiel a okrem toho spytoval sa na veci, ktoré sa hospodárstva týkaly.

Jelenka ale, tá detinská Jelenka, opytovala sa Jana, či sa aj u nich spúšťajú sviečočky na vodu.

„Aj u náš spúšťajú dievky kahanec na vodu,“ odpovedal chlapec.

„A aké sú to kahance?“

„Urobia si kahance z dubovej kôry, dajú dnu kúštik loja, zkrútia z nití motúzok, zapália a spustia kahanôčky na rieku. Keď sa kahanec obráti hore vodou, nazdá sa dievka, že sa vydá na horný, keď sa nesie dolu vodou, že na dolný koniec dediny; keď sa nepohne od brehu, vydá sa iba na druhý rok. Uj, to behajú dievčence spievajúc a so smiechom hore brehom, dolu brehom a každá pozerá len za svojím kahancom.“

„A keby sa kahanec potopil?“ opytuje sa ďalej Jelenka, ktorú podobné zvyky veľmi zaujímaly.

„Juj, tu by horko zaplakala každá, že musí do roka umrieť,“ uisťoval Jano.

Jelenka sa ešte na všeličo dopytovala, i na rodinu Janovu; Jano povedal, že je sirota, staršieho brata že má ženatého, mladšia sestra mu umrela a tá o rok staršia že je doma pri bratovi.

„Koľko ti je rokov?“ opytuje sa gróf, ktorý počul koniec Janovej reči.

„Hádam, že osemnásť rokov,“ odpovedal Jano.

„A ako sa volá tvoja sestra?“ vyzvedáva Jelenka.

„Ilena.“

„Skoro tak, ako ja,“ obrátila sa slečna ku Hanušovi.

„Helena, ako ty,“ vysvetlil gróf a pozrel na svoju sesternicu s vrelou láskou.

„A je tvoja sestra pekná?“ zvedave sa opytuje slečna.

„O, hej, pekná je, ako ľalia!“ odpovedal Jano hlasom dojímavým, akoby bol chcel do neho vložiť všetku vrúcnosť, akou svoju sestru miloval.

„Jeho mater prezývali ,belenou‘, že mala pekné, biele líca a jej dievka iste sa na ňu udala,“ zamiešal sa Miča a vstal zo stolca, aby sa domov pobrali. Jano si tiež potiahol huňku na rameno a sohnul sa po klobúk, ktorý si bol položil na koberce hneď vedľa zeleného stromu. Keď zdvihol klobúk, spozoroval stromček. Bol to rozkvitnutý orgován (modrý bez).

„Ľaľa, orgován! A živý!“ zvolal hlasite; vo svojom prekvapení zabudol, že v akej spoločnosti sa nachodí.

Gróf a učiteľ sa zasmiali. Jelenka ale priskočila ku stromku, odlomila rozkvitnutú halúzku a podala ju chlapcovi. Po prvý raz uprel Jano svoj zrak na ňu, ale všetko sa mu začalo míhať pred očami ako v žiari: bledoružové líčka, milo usmievajúce sa ústa, veľké, modré oči, biela ručka i zelený stromček. Chcel hovoriť a nemohol — a nevedel, ako by sa dostal von, len keď mu Miča položil ruku na rameno, že si už môže dať klobúk na hlavu, že veď sú už na dvore.

Barónovi sa zdalo, že je to len prízrak, čo tu videl a počul. Grófka, dáma vznešená, — blahorodá slečna, hodná, aby bola uvedená do najvznešenejších kruhov, — gróf, potomok slávneho rodu, — tí sa bavia so sprostou spoločnosťou a spoločnosť tá im je taká milá, ako tá najvznešenejšia! To mu bolo nepochopiteľné, — to sa mu videlo zaslepenosťou… Nemohol to zniesť, aby srdcu neuľahčil!

„Takýmto zachodením s tými sprostými ľuďmi, milý gróf, neprivediete to ďaleko; konečne budú myslieť, že ste im roveň!“ povedal zachmúrený.

„To im milerád odpustím,“ usmial sa gróf.

„Tak vy šľachtictvo, slávnych predkov tak nízko staviate, že by sa vám sprostý drotár vyrovnal?“ rozhorlil sa barón.

„Ja som síce špatný etymolog, ale toľko viem, že ,šľachetný‘ a ,šľachtic‘ má ten istý koreň. Bolo to akiste na začiatku, že šľachetný človek stal sa šľachticom a zo samých takých šľachticov že záležal výbor spoločnosti: šľachta. Tak mi to vykladal môj učiteľ a to bol slávny etymolog a dobrý človek.“

Tak odpovedal gróf a podobným spôsobom hovorilo sa ešte ďalej, až keď tichou nocou zaznel hlahol zvonov, svolávajúci veriacich do chrámu Pána k radostnej slávnosti narodenia Spasiteľa. Pán farár sa zodvihol, taktiež pán učiteľ, aby šli za svojou povinnosťou — a onedlho rozišla sa celá spoločnosť. Keď po tretí raz zvonili, ponáhľali sa zo všetkých domov a chalúp gazdovia, gazdinky, chlapci a dievčatá do osvetleného kostola. Mladšie dievčatá maly za pásmi zastrčené rozkvitnuté halúzky, chlapci, ako išli cez jarček, smočili dva prsty pravej ruky a urobili si na pravom líci kríž. Keď dievčatá vstupovaly do chrámu, každá dychtive čakala, ktorý mládenec ktorej vytiahne prútik z poza pásu, chlapci zase čakali, ktorá sotrie ktorému jeho mokré líčko. Ak ale uchytil nemilovaný chlapec halúzku a ak nemilá ruka sotrela krížik s líca, tu uhostila sa mrzutosť, ba i žiaľ a strach v srdiečku chlapca a dievčaťa.

Medzi mládencami stáli i drotári a medzi tými o stĺp oprený Jano. Ruky mal pod klobúkom složené; jeho oči chvíľkami blúdily po jednoduchom, ale krásnom kostole, chvíľkami klopil oči na pierko, ktoré sa mu na klobúku za šnúrkou kolísalo. Domáci chlapci hrdili sa alebo umelými kytkami, alebo višňovými halúzkami; z drotárov mimo Jana nemal ani jeden kvietok za klobúkom. — Doma, ach doma, tam ozdobila milovaná ruka každú nedeľu klobúk sviežimi, krásnymi kvietkami a v zime, keď nebolo kvetov, ani zeleného muškátu, vzala útočište k umeniu a predsa zdobilo pierko klobúk milovaného mládenca! Cítili, chlapci, cítili, že môže byť dobre všade, ale nad domov že niet!

„Kde vzal Jano to krásne pierko?“ tázali sa s podivením. „Dostal ho od slečny,“ bola odpoveď. — „Juj,“ začudovali sa všetci, lebo kvietok, podaný dievčinou, znamenal vždy milosť a keby mládenec necítil lásku k dievčaťu, kvietok od nej by nenosil.

Jano si toho podivenia ani nevšímol. Vedľa seba vidí stáť svojich krajanov, pri tých stáli dedinskí chlapci; pred sebou v laviciach gazdov v bielych širiciach, v rukách široké klobúky, čierne vlasy visia im až na plecia; z druhej strany sedia ženy v bielych šatkách na hlave, v dlhých kožuchoch, takých, ako jeho matka nosievala, ako všetky ženy nosia v jeho dedine. A pred samým oltárom, hlava pri hlave, bielymi venčokami ozdobené vrkoče, visiace po chrbáte dolu, červenými stužkami prepletané, tak ako to dievčatá v Koralovciach nosia a každú, ako tam vidí stáť na určitom mieste. Oko jeho blúdi s jednej na druhú, zapomína, že je nie doma, hľadá sestru Ilenu. Blánka,^[2] na ktorej stáva, je v prvom rade pri oltári na pravo; ach, áno, stojí tam dievča, krásne ako sivooká holubička, Jano nespustí s nej oči. Ale dievčaťu splýva okolo hlavy závoj ako hmla, Ilena máva hlavu nezavitú, dievča odené je v hodvábe a v zamate, Ilena nosí kabátik s gombičkami, dievča sedí tam hore v panskej stolici. Ilena stáva medzi druhými dievkami na svojej blánke. Prvá ako biela ruža, druhá ako biela ľalija medzi kvietkami v záhradke. Jano poznáva svoj blud, poznáva, že tá Ilena je nie jeho chudobná, dobrá sestrička.

V tom ozve sa chrámom radostný jasot: „Narodil se Kristus Pán, veselme se!“ V nábožnom plesaní, s vrúcnymi chválami vrhá sa ľud na kolená a ďakuje Všemohúcemu, že poslal svetu Vykupiteľa. I Jano kloní hlavu hlboko, bujné vlny vlasov spadly mu na tvár a nikto nevidel slzy, ktoré padaly na voňavý orgován.