Pohorská dedina

Za osvetlenými oblokami, do ktorých sa bol Jano tak tklive díval, sedela v malom salóne grófska rodina pospolu. Boli po večeri, grófka bola troška nemocná, hovela si na pružnej pohovke a preto nebol nikto cudzí u nich.

Rozprávali. Gróf chcel matku rozveseliť a prekaziť vznik melancholických myšlienok, ktoré ju nadchodily, keď telo trpelo; vyprával všeličo zaujímavého i žartovného. Jelenka sedela na nízkej stoličke, pritúlená k nohám grófkiným — a keď sa na pobledlej tvári grófkinej aspoň tieň úsmevu ukázal, tu sa ona chutne zasmiala. Grófka, hľadiac do utešenej tváričky, zabúdala na bolesť a gróf na to, čo rozpráva.

Ich myšlienky prebehúvaly s predmetu na predmet; zo zámku preletely do Prahy a z Prahy v okamihu našly sa v dedine.

„Kde si to dnes chodila s babou?“ opýtal sa gróf Jelenky. „Videl som vás oblokom ísť do dediny.“

„Išla som pozreť Dorku, čo robí, ale že práve kamsi odbehla, šla som zatým s babou k Maternovcom. Ochorelo im dieťa a poslali po ňu. Keď sme tam prišly, držala matka dieťa na rukách a bola celá vyplakaná a Materna sedel pri nej, držal dieťatku ručičku vo svojej — a časom i ju bozkával. „Poteš vás Pán Boh, čo sa stalo?“ pozdravila a opýtala sa baba. „Hanička nám ochorela, od včerajška ani hlávku nezodvíhne — a je ako v ohni,“ povedal gazda a gazdiná podala dieťa babe a pre plač nemohla ani slova preriecť. Ach, maminka, ja som dosiaľ nevidela krajšieho dieťatka! Baba mu sňala červený čepček, rozkrútila podušku a tak ti tu ležalo ako anjelik. Žltkavé vlásky, samý prstienok, bielušké čielko, malinké ústičká a tie okrúhle ramienka, ach, maminka, ja by som ho bola celé vybozkávala a neviem, čo by som dala, len aby neumrelo!“ zvolala Jelenka, ale skoro sa zamlčala a tuhá červeň poliala jej líčka. Jej oči sa sišly s očima Hanušovými — a v tých videla cit spoluútrpnosti a tak vrúcej lásky, aký ešte nikdy v nich nevidela.

„Nuž a čo na to povedala baba, rozprávaj ďalej,“ žiadala grófka.

Jelenka si oddýchla, vzchopila sa a rozprávala ďalej: „Keď si ho poobzerala, museli priniesť chleba a svätenej vody; namočila kus kôrky do svätenej vody a priložila Haničke na hlávku. Potom ju položila do kolísky, prikázala, aby ju tam tíško nechali ležať, ona že si pôjde po devätoraké zelinky, dobrú vodu — a že jej spraví kúpeľ. „Snáď dostane osýpky, alebo nejaký ohnipar (horúčku),“ povedala. Ja som sa ich opýtala, či by nechceli lekára, že by sme po neho poslali, ale oni sa ohradili, že to ponechajú len na babu a baba že to musí dať na Boha; lekár by tu tiež nič nepomohol s takým malým človiečkom, ktorý nemôže povedať ani kde, ani čo ho bolí.“

„Žemľami by sme ju chovali, len keby nám ju Pán Boh nechal,“ vykladala matka a opýtala sa baby, že čo je to, že Hanička v spaní očká otvára, ústičkami hneď šklbe, ako by plakať chcela a zase ako by sa smiala, že jej na to jedna súsedka povedala, že sa o ňu božec pokúša.“

„Ale nedajte sa balamútiť, to je nič zlého, spánok si ihrá s ním,“ uspokojila baba. Ja som sa opýtala, ako tomu mám rozumeť a baba si sadla ku kolíske a rozprávala: „Keď dieťaťu spánok očká zavre, prídu k nemu anjeliky, spievajú mu, donášajú mu rajské jablká a kvietky, položia ich na kolísku a ihrajú sa s ním. Vtedy sa dieťatko usmieva a ručičkami siaha po nich a to sa hovorí, že si s ním spánok zahráva. A ešte vám niečo poviem, počujte i vy, slečinka,“ — pokračovala ďalej, „veľa, veľa rokov, mala som choré dieťa; bolo to prvé. Šla som s ním na odpust do Hájku ku Sv. Anne, tam som ho obetovala na malý oltárik, čo je ten krásny obraz Svätej Anny a prosila som svätú Annu, aby u svojho vnuka, Ježiša Krista, orodovala za jeho zdravie. Po modlitbe idem za kostol, sadnem si tam na bok do trávy a uspávam dieťa pri prsiach. Tak sa na mňa múdre dívalo, ako by mi chcelo dačo rozprávať — a keď zavrelo očká, tak sa usmievalo. Plakala som, že mi srdce usedalo. Tu sa vám postaví pri mne žena v bielej šatke a že čo plačem? Vykladám jej svoj žiaľ. A ona hovorí:

,Nenariekaj, matka, nad tým dieťaťom, tomu by sa na svete vždy cnelo — a nebolo by šťastné; to si anjeli od Boha vyprosili. Vidíš, ako sa usmieva, to sa anjeli s ním ihrajú, ukazujú mu raj, do ktorého ho skoro odnesú. Dopraj mu ho, ty mu ho dať nemôžeš. Počúvaj: dokiaľ sú deti malé, sníva sa im o raji, ihrajú sa s anjelami, ale ako k rozumu prichodia, už sa im pletie svet do snov. Nemôžu dočkať, aby sa stali veľkými, rady by už poznaly a zkúsily svet, myslia, že sú už sami svoji, nechcú si ihrať s anjelami a raj si chcú hľadať sami na zemi. Vtedy im anjeli povedia: „Teraz už sa nebudeme s vami ihrať, ako sme sa hrávali, ale ak na nás nezabudnete, prídeme zase a budeme vám rozprávať o nebi. — Deti nedbajú, len to letí o zlomkrky do sveta! Ale svet omrzí, Pán Boh navštívi krížom! Človeku je smutno, nevie kam sa má podieť! Zatúži, zapláče po materinských ňadrách, spomína si, ako mu bývalo dobre, keď sa s ním anjeli bavili! A ako spomína, tu sa zjavia u neho zase. Neprinášajú mu kvety, ani rajské jablká, ale spievajú mu piesne o nebi, učia ho zase modlitbe, na ktorú zabudol a ak ich človek sam nezaplaší, — neopustia ho až do skonania. Iď domov, a vzdaj sa do vôle Božej.‘

Tak mi tá žena rozprávala — a keď som sa za ňou obracala, nebolo do okola ani živej duše. — Ja som sa sobrala a šla som domov. Ešte tú samú noc môj malý Janík zomrel; a vidíte, ja som bola tou ženou tak potešená, že som ani veľmi neplakala.“

„A kto bola tá žena?“ opýtali sa.

„Zdalo sa mi, že nesie v tvári podobu svätej Anny, ale pánbohovať sa na to nemôžem — ani som nevidela pre slzy, ktoré sa mi draly do očí a tiež som mala ten obrázok, čo je na oltári, ustavične na mysli,“ odpovedala baba.

„Možno, že sa vám to predsa svätá Anna zjavila,“ mienila gazdiná.

„A už či to bol anjel, alebo človek, iste to bol duch dobrý, ktorému Pán Boh nadchnul srdce, aby ma potešil — a to je veľká milosť. Aby divy pre mňa tvoril, toho som ja nie hodná,“ odpovedala baba. Potom pozdravila a odišly sme zároveň; ona domov pre zelinky a ja s ňou, aby som videla Dorku,“ dokončila Jelenka.

„Aké sú to krásne myšlienky, aký vrúcny, zbožný cit,“ zvolal gróf. „A žena tá je prostá. A že je ten ľud surový, hlúpy, že nemá schopností, aby sa povzniesol nad zviera — a má sa vraj s ním po otrocky zachodiť! Keby tí, čo takto hovoria, sostúpili trocha s tej výšky, na ktorú sa sami postavili — a s ktorej nemôžu rozoznať predmety v doline, keby sostúpili dolu, žili s ľudom a načúvali tlkotu jeho srdca, museli by sa istotne udreť v prsia a zkrúšene vyznávať: Mea culpa. Ale toho sa nedočkáme. Oni kritizujú knihu, z ktorej nepoznajú nič inšie, len titul a väzbu.“

„Srdce ľudu, veru je to kniha, na ktorej listoch napísaná býva tá najkrajšia poezia,“ ozvala sa grófka.

„Len že ju málo kto číta, lebo rým nie je dosť ľahodný a forma nie dosť elegantná,“ prehodil gróf — a ironický úsmešok pohrával mu okolo úst. Potom obrátil sa k Jelenke a povedal srdečne: „Ty, Jelenka, vieš čítať v tej knihe, lebo páči sa ti i forma.“

„Ako by sa mi nepáčila, veď ste ma ju vy naučili milovať!“ odpovedala ona a stiskla grófke ruku, úprimne pozrela na Hanuša.

„Keby nebolo srdce tvoje sídlom lásky, ty by si neporozumela,“ chcel povedať, ale nepovedal, lebo grófka spýtala sa Jelenky, že kde bývajú Maternovci.

„Druhé gazdovstvo za kostolom, prezývajú ich do vtáčnikov; starý dedo Maternov vraj, ako mi baba sdelila, mával mnoho vtákov i siete na ne zakladal, preto ho prezvali vtáčnik a to meno mu ostalo, i na jeho dome; kto zná, do koľkého pokolenia ostane tam i na tej rodine. Potešila by si sa, maminka, keby si tam prišla, majú všetko pekne v poriadku a čisto, tak ako u baby,“ dotušila Jelenka.

„Materna je mladý hospodár,“ poznamenal gróf. „Často sa s ním shováram — a dľa otázok, ktorých má vždy v hotovosti, súdim, že ho všetko to, čo sa hospodárstva týka, veľmi zaujíma. Bárby v tejto veci všetci takú istú zvedavosť dokazovali! Ale neviem, či sa dočkám kvetu svojho snaženia. Nezadlho bude tomu šesť rokov, čo sme tu a ešte sa to tak málo pohlo ku predu. A predsa stáva sa všetko k ich blahobytu! Ovšem, boj oproti zastaralým zvykom a predsudkom je ťažký, dlhý a nemožno proti nemu bojovať inou zbraňou, len so zbraňou rozumu a lásky.“

„Proti jednému zlozvyku by som sa predsa rázne oprela, a myslím, že by som nezhrešila,“ ozvala sa Jelenka.

„Odstrániť nepekné obrazy z izieb, že som uhádla,“ podotkla grófka.

„Uhádla si, maminka,“ prisvedčila Jelenka a s horlivosťou hovorila ďalej: „Ja chránim obyčaje ľudu a nedotkýnam sa jeho mravov, ktoré sú ľudu sväté; ale myslím, že by nebolo nemúdre hocjaké karikatúry, ošklivé výtvory kadejakého mazala, ktorý o kráse ani pojmu nemá a svojím mazaninám opovažuje sa dávať mená svätíc, — odstrániť a na ich miesto postaviť obrazy pekne prevedené, ktoré by na myseľ ľudu lepšie pôsobily. Akože si môže fantázia predstaviť obraz kráľovnej nebies inakšie, ako čo pravzor najvyššej krásy a spanilosti ženskej? Ako tvár Kristovu inakšie, ako zobrazenie nedostihnutej dobroty a lásky? Či tí mučeníci Pánovi, ktorí za Boha a vieru kresťanskú trpeli a mučeníckou smrťou umierali, mužov duchom Svätým nadšených, ktorí hlásali svetu slovo Kristovo, či všetky tie žiariace hviezdy človenčenstva, ktoré pre Jeho slávu žily a trpely, možno inakšie predstaviť, ako len v podobách vznešených, ušľachtilých? A či azda si ľud nemaľuje krásne svojich hrdinov a inak preslávené osoby národnej poezie, keď im privlastňuje zlaté vlasy, zlatú hviezdu alebo strieborný mesiac na čelo, v obleku čo len možno najskvostnejšom, takže pre krásu nikto na nich pozreť nemôže? A tie svätice, ktoré v modlitbe vzýva, pred ktorými kloní čelo, ktoré sa mu predstavujú za vzory najvyšších cností, tie má vidieť v podobách ošklivých, neladných? To by nemalo byť a ja by som to veru zneuctievaním nazvala.“

„Súhlasím s tebou, drahá,“ ohlásil sa gróf. „Malo by to tak byť, ako si to myslíš. Umenie, ktoré je zjavením ducha Božieho, pôsobí i na toho najsprostejšieho človeka; na to sú dôkazy. Krásny obraz vzbudzuje i krásne myšlienky! Či nehovorí baba, že jej obraz Madonny, ktorý si jej, mamička, darovala, osvetľuje celú izbu? A farár mi sám neraz povedal, že sa mu ľudia sverili, že od tých čias, čo majú krásny obraz na oltári, namaľovaný našim Jozefom-maliarom, že sa vrúcnejšie modlia a že má tá Panna Mária oči všade, a keby človek i nechcel, musí sa modliť. Ale — pekný obraz je drahý, každý si ho kúpiť nemôže a ľud má rád mnoho obrazov, pamiatky na všetkých svojich patrónov.“

„Tak si môžu kúpiť rytiny, tie sú nie tak drahé,“ povedala zase Jelenka.

„Myslím, že tie nenachodia takej obľuby, zdajú sa im smutné, ľudia milujú pestré barvy,“ nadhodila grófka.

„Nie vždy, maminka, len keď sú dobre prevedené, keď s tvári vanie duch. Tie rytiny, ktoré Hanuš obyčajne ku školskej zkúške za odmeny dáva — a ku ktorým robí pán farár pozlatené rámiky, páčia sa všetkým a zvlášte, že sú krajšie obrázky ako tie, čo rodičia od kramárov a z jarmoku a z púti domov prinášajú.“

„Ľud má ale i pred tými nepeknými obrázkami tú istú úctu, ako pred krásnymi; on ich posväcuje svojou zbožnou vierou, a preto slušne, čo má v úctivosti a čo mu je sväté, ušetriť, lebo by oni takým istým právom mohli zavrhovať to, čo sa nám vidí byť lepším,“ usúdila grófka svojím miernym tónom.

„Ja si nerád nechávam obmedzovať vôľu a čo by som sám nerád utrpel, to i inému urobiť nechcem. Preto sa nedotýkam ničoho, čo je ľudu sväté, čo by sa aj mnohé veci zdravému rozumu protivily. Nech má každý svoju mienku, i ja si ponechám svoju; že na ktorej strane je viac pravdy; to im budúcnosť ukáže. Nechcem byť jedným z tých, ktorí pravdu svojej mieky držia za neomylnú a chcú, aby sa im podriadilo svedomie ostatných, ktorí si tiež myslia, že je pravda na ich strane. Rád poučujem iných, ale aj sám sa rád dám poučiť od druhých a neraz mi povedal sprostý človek to, čo mi učení ľudia povedať neboli vstave. Pyšným, samovoľným vystupovaním nezíska si nikto dôveru ľudu. A kto chce s ľudom žiť, kto si uložil vzdelávať ho a viesť na cestu k lepšiemu blahobytu, ten sa musí snažiť, aby si najprv získal jeho lásku, tomu musím dať svoje srdce ako záloh, inakšie nenajdem viery — a predovšetkým, drahá Jelenka, treba trpezlivosti. Čo si praješ ty i ja, to všetko donesie čas so sebou; razom sa také zmeny stať nemôžu. Dočkáš sa, že i v našej dedine vyvinie sa smysel nielen pre všetko, čo je dobré a užitočné, ale i pre krásu. Dôveruj svojim vrstovniciam.“

„Myslím, že i úprimným snahám ľud ťažko dôveruje. Ty sa im celý oddávaš a zdá sa mi, že si ešte nezískal úplnej viery,“ upozornila matka.

„Znáš, maminka, morálku nášho sedliackeho ľudu: ,Never nikomu, len Bohu, a trochu sebe‘, tak akožeby mne, pánovi, mohli veriť, keď oni od nepamäti k pánom sympatií nemali. Ale nie sú všetci nedôveriví, len niekoľkých tvrdohlavých zarputilcov máme tu, ktorí sa ničím presvečiť nedajú a stavajú všetko len na svojej hlave; a medzi tými, ako počujem, je istý Srna, najhorší, ktorému od tých čias, čo občania dostali trocha iných názorov o zákonoch, nedarí sa obchod s pašovaným tovarom. Vinu toho akiste pripisuje mne — a že sa mu ten zárobok zdá byť zcela poctivým, ba i pre dedinčanov prospešným, lebo im prináša lacnejšie veci, myslí, že ja nesprávne konám, keď ich od toho odvádzam. Ten vôbec vzpiera sa nielen mne, ale vôbec každému poriadku.“

„I Dorka mi hovorila, že je Srna bohaprázdny človek a že kazí aj svojho bratanca, Pavla,“ sdelila Jelenka.

„Pavla? Či je to nie ten počerný mladík, ktorý spieval na chóre?“ opýtal sa Hanuš.

„Ten,“ prisvedčila Jelenka.

„Rád ho vidím a počujem. Má silný basový hlas, príjemný, čo aj nevzdelaný. V jeho tvári, tak sa mi zdá, spočíva viac ráznosti a ducha, ako obyčajne vídať. Dávno, čo nespieval, ani po tieto dni nebol na chóre a s Petrom, s ktorým som ho predtým vídal, tiež už nechodí,“ povedal gróf.

„Divno. Dorka sa zmienila, že sú to nerozlučiteľní kamaráti. Pavel mu vraj zachránil kedysi život v hore, keď by bol zamrzol, a od toho času sa ho Peter nespustil. Že je to dobrý, veselý chlapec. To je ten, maminka, ktorého slušný zovňajšok a jeho chovanie sa ti páčilo a s ktorým obyčajne tancujem, keď usporiadate zábavu.“ obrátila sa Jelenka ku grófke, ktorá nepoznala dedinský ľud tak dobre ako jej deti.

„Učiteľ mi ho tiež chválil,“ ozval sa zase gróf, „a povedal, že sa tomu slušnému spôsobu naučil od ženských; že mal hodnú, poriadnu matku, že dokiaľ bola dcéra učiteľova doma, vplývala na neho a že čo Anežka povedala, to urobil. Tak sa vycvičil; ale ako sa Anežka vydala, že je už Peter nie taký, že si zabuntuje. Ale učiteľ ho vyhovára akoby vedel, že príčinou toho je nie ľahkomyseľnosť.“

„Dobrý človek, ten učiteľ,“ poznamenala grófka, „často sa zdá, že viacej študuje kvetiny, ako svojich školákov, ale tomu je nie tak; trpezlive skúma vlastnosti zlé i dobré jedných i druhých a sleduje ich, aj keď už nesedia viacej v školských laviciach. Často opytujem sa ho na jedných alebo druhých a tu on vždy býva štedrý s pochvalou a pre chyby má omluvu, čoho si u neho veľmi vážim.“

„On pozná dedinský ľud a zaiste hovorí vždy pravdu a nerád ublíži,“ hovoril gróf ďalej — obrátil sa ku Jelenke a opýtal sa jej; „A v čomže zkazil Srna Pavla?“

„Vábi ho vraj, aby chodil s nim za hranice a tam že sa učí piť a karty hrať. Nahovára ho tiež k pytlačeniu, štve proti všetkým dobrým ľudom a tak že robí z neho zlého človeka.“

„Divno, že Peter tomu nebráni, keď je taký dobrý a že svojim príkladom lepšie na neho nepôsobí,“ zmienila sa pani.

„To isté som povedala i ja, ale Dorka hovorila, že Pavel má tú chybu, že je svojhlavý, urputný, divoký a že mu ťažko vyhoveť; ale že je nie zlý.“

„Či je to nie ten podivný pytlák, po ktorom náš starý hájnik sliedi?“ zvolal gróf. „Nedávno sa mi zase starý ponosoval, že tomu šibalovi nemôže prísť na stopu, čo ako pátra; už je celý dopálený!“

„Ale prečo? Veď ako horár tvrdí, ten pytlák všetko, čo zastrelí, ba i vtáka, tajne do horárni donesie. Tak teda nerobí škodu a nemal by sa na neho hnevať,“ riekla Jelenka.

„Nediv sa horárovi, že sa hnevá na smelca, ktorý už od dlhšieho času v jeho revíri strieľa a do horárni chodí a to tak, že ho nemožno dostať. Okolo Vianoc strielal na lišku, nemohol ju chytiť a tu, ani sa nenazdal, zavesil mu ju neznámy pytlák v noci zastrelenú pred obloky — a ani psa nebolo počuť zaštekať. V tunajších horách pred týmto narobili pytláci mnoho škody, zvlášť zahraniční — a horári boli ustavične v nebezpečenstve života; posledné roky to pominulo, čo aj zahraničiari ešte kde-tu navštevujú naše hory. Z tých ale že by žiadon nebol taký svedomitý, to si môžeme ľahko domyslieť. Že Srna za mladi strieľal, je dokázané, že ale nikdy nebol takým dobrosrdečným, aby zastrelenú zverinu vrátil, to by mu dokázať mohol doktor, ktorý od neho kupoval. Pozdejšie ale toho nechal, lebo mu podlúdnictvo viac vynášalo, ako pytlačenie; že by ale iného k tomu nenahováral, to nechcem upierať — a ak sa mu to u Pavla podarilo, nie je ten pytlák, ktorý ako sa zdá, strieľa len z rozkoše, nikto iný, ako Pavel. Rád by som sa toho dopátral; úfam, že mi ty k tomu budeš nápomocná,“ doložil Hanuš a obrátil sa s otázkou na Jelenku.

„Ja?“ čudovala sa Jelenka.

„Áno, ty. Či ti Dorka nič viacej nesverila? Ty sa potuteľne usmievaš! Vidíš, že som uhádol!“ usmieval sa mladý pán.

„Ak sverila, tak to musím držať ako tajnosť.“

„Keď tak, tak by bolo neslušné, aby som to chcel zvedieť, ale úfam sa, že to nebude tajnosť, ktorá by mala byť pochovaná len v našich srdciach. Keď sa vrátim z Prahy, sám sa dám na zvedy,“ usmial sa gróf.

„A kedy hodláš sa vrátiť?“ opýtala sa matka.

„Rád by som sa vrátil do prvého mája, ak dá Pán Boh, vrátime sa všetci, ja, Miča a Jano.“

„Tak dlho!“ vzdychla Jelenka.

„Príliš krátky čas pre toľké záležitosti,“ zmienila sa grófka. Hanušovi ale bola Jelenkina mienka milšia.

Ešte za malú chvíľu besedovali, potom gróf vstal, lebo chcel včas ráno odcestovať a tak sa s oboma už teraz lúčil. Matka, ako vždy robiela, tak i teraz ho najprv prežehnala a potom pobozkala. Jelenka ho predtým bez všetkých rozpakov objala a dala sa bozkať — a on vždy s rovnakou vrúcnosťou ju k sebe privinul. Vtedy mu bola sestrou; ale dorastajúca sestra každý iný ženský obraz z jeho mysli vypudila a jej mala byť podobná tá, ktorú si chcel za ženu vziať — tak si to myslieval.

Keď na Vianoce barón s okľukami začal hovoriť o istom grófovi, ktorý by si prial do užšieho priateľstva s grófskou rodinou vstúpiť, keď aj plukovník zjavne rozprával o tom, že chce jeden jemu známy bohatý aristokrať poprosiť o ruku Jelenkinu — ktorú vraj v Prahe videl a si ju zamiloval: tu sa v jeho srdci ozvaly hnev a bolesť, ktoré sa s citom bratskej lásky nesrovnávaly a neuspokojil sa skorej, dokiaľ matka na Jelenke nevyzvedela, že sa jej ani jeden ani druhý zo spomínaných pytačov nepáči.

Jelenke bol len brat ideálom všetkých cností, ba, keby sa jej bol dakto opýtal, bola by sa musela priznať, že ho viac ctí a miluje ako matku. Ďalej nemyslela, len keď starý Bor na poli s nimi hovoril. Netušil ten starček, aký sladký súzvuk sa ozval, keď nevedome do strún ich sŕdc siahol. Až do najhlbšieho vnútra srdca zaznela im tá čudesná melodia tých prostých slov; vyslovila utajenú túžbu grófovu; v Jelenke zase vzbudila k životu driemajúce povedomie, že jej je Hanuš viac ako bratrancom, viac ako bratom, viac ako matka, že by sa jej svet zdal byť púšťou, keby v ňom nebolo jeho; cítila, keď ju starec žehnal, čo ženu a matku, že by sa šťastnou stať mohla len pri Hanušovom boku. S tým vedomím ale navždy uprchla jej detinská hravosť, veselosť a nenútenosť oproti Hanušovi. Predtým bavili sa spolu, škádlili sa ako deti; tu laškovala Jelenka okolo neho ako mladá laňka okolo statného jeleňa, tu sa k nemu vinula ako hrkotajúca holubica a hneď ako stelesnená pozorlivosť sedela pri ňom, aby jej neušlo ani slovíčka z jeho naúčania.

Od tej chvíli, čo pocítil, že si bližšie stoja ako brat a sestra, nepanoval medzi nimi tak nenútený pomer, ako pred tým. Jeden i druhý cítil, že si majú mnoho čo povedať, a keď boli pospolu, hovorili o cudzích ľudoch — ale čo im na srdci ležalo, toho dotknúť sa báli.

Keď sa gróf lúčil, nepodala mu Jelenka líčko k pobozkaniu, ani aby ju on bol objal, ako sa predtým stávalo. Podali si ruky, on ju pobozkal na čelo, dal s Bohom a rýchle vyšiel dvermi. Jelenka pritúlila sa ku grófkiným nohám a ukryla svoju tvár na grófkiných kolenách. Pohnutie a rozpaky oboch neušlo grófke; svit radosti polial jej tvár a blažený úsmev pohrával jej okolo úst, keď položila ruky ako k požehnaniu na hlavu mileného dievčatka.

Ráno na úsvite vychádzali pocestní z brány zámockej. Na dvore bolo už živo; šafárka stála medzi ostatnou čeľaďou, rada by si bola poplakala, ale hanbila sa pred pánom, ale keď Miča od vrát ešte raz zavolal: „Nech vás tu Pán Boh chráni,“ nemohla sa zdržať a plačúc odišla z izby.

V panskom obydlí bolo ticho, len jeden oblok na záhradnej strane zámku bol otvorený a k tomu sa obrátil gróf a Jano, keď vychádzali z brány. Jelenka im kývala s Bohom. Gróf pozdravil rukou a sňal klobúk, Jano ale sňal klobúk a nepoložil ho na hlavu skorej, až zašli a zámku nebolo vidieť; len vtedy odvrátil zrak od tej strany na druhú k zelenému lesu a klobúk si hlboko vtlačil do čela, aby nikto nevidel jeho zarosené oči.

Miča sa obzeral vpravo a vľavo okolo cesty na siatiny a skoro si robil výčitky, že to všetko opúšťa pre svoje potešenie, ale keď si pomyslel, že je všetko v dobrých rukách, uspokojil sa a pustil sa s kočišom do rozhovoru, čo aj grófa i Jana, ktorí za nimi vo vozíku sedeli, z myšlienok vytrhlo.

Na poliach tiež ešte nebolo vidno pracovníkov, všade bolo ticho, len spev škovránka a veselý štekot Bellona, ktorého pán vzal so sebou, ozýval sa cestou. Na ceste k mestu už chodili ľudia z okolitých dedín, ktorí z čiastky niesli potravné články do mesta, z čiastky išli nakupovať.

Keď vchádzali do brány mesta, práve pri dverách krčmy, pri samej bráne v meste, vchádzal mužský, oblečený do sedliackeho kroja pohraničných Bavorov. Pocestní ho ani nezpozorovali, on sa ale bystre na nich podíval a preľaknutý skočil do chodby. V tom samom okamihu Bello zavyl, jedným skokom bol pri dverách a chytil cudzinca za nohu. Ten ale chopil psa za hrdlo, vyhodil ho von a dvere tak rýchlo zavrel, že pocestní nemohli zpozorovať ani jeho tvár.

„Bello, Bello?“ kričal gróf na psa, ktorý na dvere brechal a škrabal. „Čo si sa zbláznil, že na ľudí dorážaš?“

Ale pes, inokedy poslušný na slovo, nechcel ustúpiť, bežal k vozíku a zase ku dverám a neprestal štekať.

„To je mi divné, čo ten pes má,“ povedal pán a znovu ho volal.

„Hádam videl tam mačku, neľúbi on mačky; ako zbadá nášho kocúra, tak ženie sa za ním ako vietor,“ domnieval sa Miča a pri tom aj skočil z vozíka, chytil Bellona za obojek a na pánov rozkaz ho vyložil do voza.

Pán psovi pohrozil, aby sa uspokojil; ale ten skoro cez celé mesto pobrechával a skučal.

Z krčmy díval sa oblokom za nimi ten človek a v jeho surovej tvári bolo vidno diabolskú radosť, keď mu na jeho otázku, kto tí pocestní boli, krčmár odpovedal, že to bol gróf Březenský so svojimi sluhami a doložil, že sa diví tomu psovi, lebo že ten ešte nikdy nikomu neublížil.

„Beštia,“ hundral pocestný pre seba, „bezmála by ma bola vyzradila.“