Pohorská dedina

Kým sa chlapi v krčme dohadovali, zatiaľ bavila sa babina rodina veľmi dobre. Jano už ako by k nim patril, ba malý Janík si ho obľúbil ako svojho otca. Nebol div, veď Jano bol živý spevník; v jeho mysli bolo na stá piesni uložených, ani im počtu neznal, len keď mu o ucho zavadil nejaký tón, tu sa v ňom hneď ozval celý akord — a tak sa stalo, že chvíľkami spevom hovoril. Miča rozprával ostatným, že Jano býval pri pasení oviec často medzi dievčencami a tie že ho naučily spevom a povestiam; chlapci pri pasení že nemyslia toľko na spev, ako na bitky, čomu Jano prisvedčil, ale hneď dodal aj to, že ani on je nie „bojko“ a že sa i on vie rúbať. Jóža si Jana na prvé stretnutie zamiloval, veď nedarmo, že rovný ku rovnému rád sa priťahuje. Keď ho po prvý raz počul hovoriť, nahol sa k Mičovi a šepkal: „Švagre, v tom zvone bije srdce z dobrej kompozície.“ Miča, znajúc svojho švagra, domyslel si, čo tým mieni, naklonil sa k nemu, odpovedal: „Ej, veru je to fajn chlap.“ A vskutku, Jano bol šuhaj šumný — a zádumčivý výraz tváre, vlastnosť ľudu slovenského, robil ho ešte priťažlivejším. Jeho nábožná myseľ bola hotová poňať všetko to, čo je dobré a krásne. Srdce mal dobré, nezkazené. Skromný, až stydlivý, nebol predsa okúňavý; úctivý, zdvorilý, ale nie podlízavý; smelý, zvedavý, ale nie drzý a dotieravý; úprimný, ale nie priveľmi sdielny, útrpný pre boľasti iných, na svoje nedbajúci, raz veselý, raz snivý, ale nikdy rozpustilý; to bola povaha Janova. Ako sa nemal páčiť? I v Prahe mu domáce panie daly skorej dačo zarobiť, ako druhému, nie že by správnejšie pracoval, ale k vôli jeho tvári. „Krása očiam paša,“ sa hovorí.

Keď sa stmievalo, sobrali sa Mičovci domov: Dorka s Jozefom šla s nimi, lebo mala Dorka ešte ísť i ku slečne. Miča chcel niesť Janíčka, ale on že pôjde s Janom. „Bodaj ťa, ty jastráb, ty!“, zasmial sa tatík a chytil Jozefa za ruku. Manka si ukrútila Ondrika do odedry, dali babe dobrú noc a vyšli von. Dorka napred, aby otvorila vrátka.

spieval si Jano, keď prechodil dvermi.

„Ej, veru,“ zasmiala sa Dorka, „uvädnuté pierko na tom tvojom klobúku nestojí ani deravý groš; škoda, že som si nespomla, bola by som ti krajšie dala.“

„Ďakujem pekne, nechcem inšie pierko nosiť, len toto.“

Dorka chcela niečo odpovedať, ale Janíkovi sa tá ich reč nevidela, preto unúval Jana, aby spieval a Jano hneď začal:

Dorka sa smiala, chlapec žiadal ešte druhú a tak so spevom a so žartom dostali sa do zámku.

Nezbadali postavu, ktorá hneď od dediny za nimi kráčala, majúc červenú čiapku hlboko na oči vtisnutú. Keď zmizli za zámockou bránou, ostala stáť.

„Tak predsa,“ zvolal a s hnevom dupnul nohou, „ten ušpinený drotár jej padol do oka a ja sa jej nepáčim. Ale neteš sa, ak ju ja nedostanem, ani ty ju mať nebudeš!“ Tak zahrozil hlasom plným vzteku — a obrátil sa k dedine.

Jelenka sedela vo svojej izbe; bol tam i pán učiteľ. Pred nimi na stole horely v striebornom svietniku štyri sviece, ktoré osvetlovaly krásnu tvár dievčaťa, šedivú hlavu učiteľovu, shýbajúcu sa nad krásne výkresy rastlín — a jednoduchú síce, ale o bohatstve a nádhere svedčiacu izbu. Záclony tmavočervenej barvy na oknách, z ktorých bol krásny výhľad na hory a okolie, sú spustené po samú podlahu. Podlaha je umele skladaná z rozličných barevných štvorcov; pri oblokoch s jednej strany umele pracovaný stôl k písaniu, s druhej strany krásne piano, pri ňom harfa, na ktorej majstrovsky hrávala grófka; Jelenka bola jej nádejnou žiačkou.

Príručná knižnica, plná vybraných kníh v rovnakej, vkusnej väzbe, diván a stoličky, obtiahnuté takou istou látkou ako záclony, niekoľko stolíkov, na ktorých boly položené knihy alebo ručné práce, to je všetko, čo priestranná izba obsahuje; vzduch je presýtený vôňou kvetín, ktoré sú usporiadané vo dvoch bielych mramorových vázach a v košičkách, upletených z jemného prútia, práca to mladého záhradníka. V klietkach zaťahaných brečtanom, spia na priečkach v guľôčku stúlení miláčkovia slečny: stehlík a kanárik; oba sú tak ochočení, že Jelenke z ruky i z úst zobajú, keď pracuje, okolo nej poletujú a v lete i von na strom vyletia a zase sa do izby vracajú. Podobizne grófky a Jelenkinej matky, dve krajinomaľby a niekoľké sádrové poprsia mužov o pokrok a blaho človečenstva zaslúžilých, krášlia steny, bielymi tapetami potiahnuté. Pletivom žltých mrežiek, ktoré sú postavené ako ohrada pred mramorovým krbom, bolo vidieť plameň ohňa, ktorý ožiaroval rudým svojim svetlom čiastku podlahy a kvetovaný koberec, rozprestretý pred krbom. Na koberci natiahnutý leží krásny čierny pes Bello, miláčik Hanušov. Čumák má podopretý na predných, vystretých tlapách, chvíľkami podriemuje, chvíľkami upiera svoje múdre oči na osoby, sediace pri stole. Jedny dvere vedú do predizby, jedny do spoločenských salónov a jedny tajné dvierka do Jelenkinej spálni.

Učiteľ preberal sa veľmi bedlive v rastlinopise, ale Jelenka bola už akási roztržitá, hoc to bol predmet, ktorý ju veľmi zaujímal. Grófka milovala kvety s estetického stanoviska, len ako okrasu života, tedy vo vzrastu a v plnom rozkvete; Jelenku ale zanímal ich vývin, ústroj, účinkovanie vo všemíre, zkrátka všetok dej ich krátkeho života a v tejto vedychtivosti shodovala sa s učiteľom. On tiež zaoberal sa od mnohých rokov pestovaním kvetov. S tou najväčšou trpezlivosťou čakal dva, tri i viac rokov, kým priviedol niektorý exemplár ku kvetu, ale to bolo všetko. Myslel si, kto vie, ako dobre pozná tie svoje dietky a nevedel o nich nič, len to, čo videl, ako rastú a ako odkvitajú. Ale ako začal chodiť do zámku ku grófskej rodine, otváral sa mu celkom iný svet, poznával, ako málo vie proti nim, a čo aj na dedine ostarel, jeho duch nezakrnel, ako u nejedného a tak chopil sa každej príležitosti, kde sa čomu priučiť mohol, či to bolo od grófa, či záhradníka, alebo od slečny, ktorá samozrejme viac vedela ako on. Dakedy šla Jelenka s babou, keď išla sbierať zelinky na osoh; baba ju učila, ako sa majú užívať a Jelenka zase poučovala babu a vychádzajúc od domácich najobyčajnejších rastlín, ako je prhľava, postupovala v líčení ku cudzokrajovým až po strom chlebonosný i po jedonosný — a baba nevedela sa dosť prenadívať: „odkiaľ to dievča všetko tak vie!“ Jej učiteľom v týchto vedomostiach bol Hanuš.

„Ale Dorka dlho neide,“ ozvala sa Jelenka a pozrela na hodiny. V tom zdvíhol Bello hlavu, začal vrčať a na dvere dakto zľahka zaklopal.

„To je ona!“ povedal učiteľ a slečna zavolala: „Ďalej.“ — Dorka vošla do izby.

„Skoro by som sa na teba hnevala; desaťrazy ja prídem k tebe dolu, kým ty jeden raz ku mne. Vždy sa necháš ponúkať, ako by sme ťa nemali radi.“ Touto výčitkou vítala slečna príchodziu.

„Veď ja viem, slečinka, že ma radi vidíte a ja by som rada často prišla, veď je u vás moja Praha; ale stará mať povedajú: kde ťa radi vidia, tam choď zriedka a kde neradi, tam nikdy,“ odpovedala Dorka.

„No dobre, že to viem, tak aj ja k vám prestanem chodiť každý deň.“

„Eh, slečinko, to nesmiete tak na vlas brať,“ odpovedalo dievča a pozrelo na slečnu skoro naľakané, že či to naozaj myslí. „Veď sa to len tak vraví. — Milý Bože, keby sme vás len jeden deň nevideli, bolo by nám smutno; baba, keď už dlho neidete, sa bojí a hovorí: „Ale, čo sa to len stalo, že tá slečna neidú.“ A ty, Belláčko,“ obrátilo ku psovi, ktorý hneď, ako dievča do izby vkročilo, sa okolo nej krútil a líškal, „prečo že si ty už tak dávno nebol u Dunču? Už cneje za tebou.“ A hladila ho po hlave a pes ako by vedel, tak dával na javo svoju radosť.

„Pán mu naložil, keď odchádzal do Prahy, aby dobre strážil dom a on svoju úlohu svedomite vykonával, pravdaže?“ povedala slečna a Bello obrátil svoje múdre oči na ňu a oblízal jej podávanú ruku.

„Ale som ja sprostá,“ udrela sa Dorka na čelo. „Keď som šla do dvier, myslela som: najsámprv sa poďakuješ za tú krásnu šnu…“

Slečna spozorovala, čo chce Dorka povedať, položila jej ruku na ústa: „O tom ani slova, to dalo Jezulátko,“ usmiala sa a viedla Dorku ku stolu.

„Však ja sa pomodlím,“ povedalo dievča po tichu a nezpozorovalo pána učiteľa skorej, ako keď prišlo ku stolu.

„Kdeže si nechala tú peknú šnurovačku, veď ju dnes všetci ľudia obdivovali?“ opýtal sa učiteľ.

„Taká sa nenosí, len keď bubnujú, to znáte, pán učiteľ! Ach, slečinka moja, teraz chcú všetky moje vrstovnice, aby som im na šnurovačku celkom také kvety vyšila, ako sú na mojej. Hana Králikovic kúpi si na ňu brokát rebovej barvy, Katka Motlovic na ružovú, Manka Horákovic na šnurovačku holubinej barvy,“ začala Dorka vyratovať.

„Ale na každú barvu sa nehodia také isté kvety; na ružovú nemôžeš našiť ruže, na zelenú nie chrpy a na belasú sa nehodia stračie nôžky.“

„To ja viem, slečinka, raz ste mi to radili a od tej doby na to pamätám. Keď nemôžem barvy sporiadať, hneď si pomyslím na lúku alebo na záhradu, ako sú tam tie kvietky usporiadané, že sa jedno k druhému hodí. Dakedy mi poradí Margita, keď mne hneď nenapadne.“

„Tá, čo vám husy pasie?“ opýtala sa slečna.

„Áno, ono sa to nevidí, ale je to bystré. Pri tých husiach nemyslia dievčence na nič inšieho, len na zábavu, spievajú, vijú vence, viažu pierka a tak im to ostane v hlave.“

„Pán Boh je umelec nad všetkých umelcov; ale pozri sem, akých krásnych kvetov je na svete, o ktorých sme my ani nepočuli,“ upozornil učiteľ Dorku a posunul knihu pred ňu.

„My sa tedy budeme dívať a hľadať príhodné kvety na tie šnurovačky a vás, pán učiteľ, prosíme, aby ste nám medzitým zahral, pravda, vy to vďačne vykonáte?“ prosila slečna svojím rozmilým spôsobom. Učiteľ sa ochotne uklonil a hneď si sadol ku pianu. Za chvíľku preludoval, potom začal hrať národné piesne, lebo vedel, že ich slečna rada počúva. Dievčatá naklonily sa nad knihu a prezeraly obrazy.

„Pre pána Jána, to sú krásne kvety, tie by na tom sivom brokáte až horely!“ šepkala Dorka.

„Oj, áno, purpurová farba by pristala ku sivej, ale kvet je veľký; nájdeme ešte druhé,“ odpovedala slečna a obrátila list.

Dorka bola všetka zaujatá, oči sa jej pásly na krásnych farbách, ucho naslúchalo hudbe a ani nevedela, ako sprevádzala melódiu slovom. Tu obrátila Jelenka list a zazrela na ňom čerešňový konárik; akoby jej dačo na um prišlo, obrátila sa k Dorke a riekla: „Ozaj, kto ti vzal na utiereň halúzku čerešňovú, čo si si bola vypestovala?“

Dorka sa začerveňala, sklopila oči a potom povedala po tichu: „Pavel Srnovie.“

„Ktorý je to? Poznám ho?“

„Spieva za orgánom, je basista, dnes mal sólo, možno, že ho poznáte, slečinka?“

„Ten? Napadol mi, taký počerný, áno?“

„Ako by mu na čele mračná sedely.“

„Pekný chlapec, či sa ti nezdá?“ Dorka neodpovedala. — „Hneváš sa, že ti on vzal čerešňový prútik?“ opytovala sa slečna ďalej.

„A, prečo by som sa hnevala, veď je to len žart; Pavel niekedy rád frčky hádže. — Keď som šla do kostola, stáli chlapci pri dverách, on a Ondro Králikovie; ja idem vedľa nich, oni pozdravili, ja sa poďakujem, Ondro mi chcel halúzku vziať, ale mik, už ju mal Paľo v hrsti. Ondro mu ju chcel vychytiť, ale on zahrozil: „Budeš ľutovať, ak len siahneš na ňu. Moja je!“ Zastrčil si ju za klobúk a šiel na chôr. To on urobil pyšnému Ondrovi naschvál, lebo si ten myslí o sebe, že slnce len pre neho svieti.“

„A bola by si radšie, keby ju Ondro bol vzal?“

„Bože chráň, taký pán, kto by toho rád videl?“

„A Paľo Srna je — hodný?“ vyzvedávala Jelenka.

„Ktože mu môže do srdca nazreť,“ odpovedala dievča skoro smutne; „sú ľudia, ktorí ho chvália a zase takí, ktorí ho hania. I stará mať šomrú na neho. A keď príde zmienka o ňom, hovoria: „to je taká nečesaná divá zver! Že ešte vo vankúšiku bol sám svoj, nechcel sa dať zakrúcať a tak dlho kričal, kým ho nerozvily. Ľudia povrávajú, že je svevoľný, že je to mladý Sršeň a že bude taký pašerák ako starý. Že chodí do hory na lup, že sa túla po nociach, že chodí za dievčatmi na zavolanie a potom že ich má za bláznov.“

„Tak sa mi vidí, že z toho všetkého je pravda len to, čo baba hovorí.“

„Čože potom, to by nebolo nič zlého, ale to druhé. Ale na čo by som sa trápila, nech si je takový alebo makový, ja za neho zodpovedať nemôžem,“ pohodilo dievča hlavou.

„Ak ti je ľahostajný ako každý iný, tak sa ti netreba trápiť. Veď tomu azda neveríš, že by si musela ísť za neho preto, že ti tú halúzku uchvátil; to je len povera.“

„Dám to na pána Boha,“ povedalo dievča po chvíli; „ak mi je súdený, bude mi aj daný a čo by nás hory celého sveta delily.“

tichým spevom doložila Dorka.

„Iste dnes Jano a Miča spievali u nás, že ti ešte slovenské piesne v hlave hučia?“ opýtala sa Jelenka.

„Miča a Jano a ja som tiež nóty narážala; Józa nám hral. Ten sa nemôže od huslí rozlúčiť. Keď ich ráno milosťpán poslali, povesila som ich na klinec na miesto druhých; ako na ne siahol, hneď aj poznal, že sú to nie jeho, ale vzal ich dolu, zahúdol a na mňa: čie sú to husle? Ja som ho chcela trochu poškádliť, ale babka hneď von s barvou. To ste mali vidieť, myslely sme, že mu od radosti myšlienky spadnú, celý sa triasol a túlil ich k sebe, ako by boly živé. Ako prišiel z litánií, hral až do mraku. A ten Jano, čo ten vie tých piesni — a dlhé, ako rozprávky, škoda, že je nie tu, aby nám zaspieval; šiel s Jozefom ku Mičovi.“

„Tú škodu môžeme ľahko napraviť,“ povedala Jelenka a rýchle vstala od stola. Vo dverách sa stretla s grófom. „Práve som chcela ísť k tebe, aby si nám pomohol; chceme improvizovať koncert a k tomu potrebujeme viac síl.“

„Nápad je dobrý,“ prisvedčil gróf; „a akú úlohu mi chceš dať, mám hrať, či spievať a či oboje spolu?“

„Predbežne,“ usmiala sa Jelenka, „by sme si žiadaly, aby tu bol Józa a Jano; sú u Miču. Počula som, že Jano krásne spieva — — a ty sa zúčastni, ako sa ti bude páčiť.“

Gróf sa vrátil do predsiene, poslal sluhu pre spevákov a zase prišiel do izby, kde Jelenka medzitým odtísla stolík s obrazmi, chystala harfu ku stoličke, pri čom jej pán učiteľ ochotne pomáhal.

„Ako ťa rád vidím, drahá Jelenka, keď si sadáš ku harfe,“ povedal gróf a s úľubou díval sa na Jelenku, ako si prisadá ku harfe a útlymi prstami preberá struny. „Milujem tento nástroj viac ako iné. V jeho strunách ozývajú sa rozbúrené vášne, žiaľ i radosť, zbožná modlitba i cit láskou rozochveného srdca najdú ohlas v nich. Jeho forma vyhovuje každej miestnosti, je sama o sebe krásna a tvorí v rukách krásnej panej obraz vznešený a poetický. Vždy mi pripomína“ —

„Kráľa Dávida,“ podotknul učiteľ, keď vstupujúcim sluhom, ktorý oznamoval, že speváci hneď prídu, — boly slová grófove prerušené.

„Ossiana na stolici kráľovskej, barda Židov, nech platí váš obraz, pán učiteľ,“ prisvedčil gróf s úsmevom.

Jelenka vzala niekoľko akordov, obrátila sa k Dorke a opýtala sa: „Ktorú chceš spievať?“

„Ale slečinka moja, ja neviem tak pekne spievať ako vy, ja sa hanbím,“ odhŕňala sa Dorka — a zapálila sa až po vienok.

„Len sa ty nehanbi, veď sme ťa nejeden raz počuli hulákať. Škoda, že nechceš za orgánom spievať, hlas ako zvon, škoda ho,“ poznamenal učiteľ.

„Darmo by sa mi dievčence smialy a povedaly by, že chcem byť inakšou ako ony.“

„I moja sestra spieva na chóre, či sa i tej vysmejú?“ otázal sa gróf.

„Oj to je inšie, páni robia, čo chcú a my sa musíme vedľa toho držať, čo naša niva rodí. Kto by sa slečinke smial, že spieva? Sme len radi, to sa hneď inak po kostole hlási, ako keď Jindruš Blažkovie kikiríka.“

Jelenka sa chutne zasmiala, ale skorej, ako boly začaly, prišli chlapci.

„Chceme si večer hudbou krátiť — a preto som poslal pre vás, či vám to nie je nemilé?“

„Oh, milostpane, mňa môžete o polnoci k hudbe zobudiť, ale keby som bol vedel, bol by som si husle vzal so sebou.“

„O to starosť nemaj, husle sa najdú i tu — a to nie jedny; sadnite si. — Ty, Jano, že vieš mnoho pekných piesni?“ obrátil sa gróf k drotárovi a ukázal mu na stoličku, aby sa posadil. „Radi by sme sa ich naučili, či nám zaspievaš?“

„Keď rozkážete, vďačne,“ odpovedal chlapec a jeho tvár zružovela nad láskavosťou grófovou.

„Tú zaspievaj, čo si u nás spieval, tú o zemiankinej dcére, ja ťa budem na husliach sprevádzať,“ pobádal Józa a obrátil tvár v tú stranu, odkiaľ počul grófov hlas, dodal: „Je to krásna balláda.“

„Tak my budeme radšej počúvať,“ ozvala sa Jelenka a chcela harfu na bok postaviť, ale gróf a iní krem Jana, ktorý sa temer neopovážil pozreť na ňu, prosili, aby zaspievala. Siahla tedy do strún a začala milú piesenku: „Červená růžičko, proč se nerozvijíš.“ Ľúbezný dvojhlas dievčeniec zaznieval až do salónu, kde sa spoločnosť bavila hrou v šachy a vo whistu. Grófka by si bola radšej volila inú zábavu, ale ako hostiteľka musela sa hosťom prispôsobiť.

Ako slečna spievať začala, Jano nespustil s nej oči a keď prestala spievať, vzdychol si z hlboka.

„No, pozdáva sa ti tá pieseň, Jano?“ opýtala sa Jelenka.

„Ej, veru sa mi ľúbi, keď ste ju pekne spievali.

dodal spevavým tónom.

„To je to pravé, chlapče,“ zvolal učiteľ.

Na pánov rozkaz priniesol sluha troje husle, z ktorých jedny podal gróf Józovi. Józa vstal a začal hneď husle ladiť. Gróf si sadol zase ku Jelenke a Bello položil si hlavu na jeho kolená. Jelenka oprela hlávku o harfu, dívala sa na Józovu tvár, v ktorej hral temer každý sval. Dorka mala svoje okrúhle ramienko opreté o Jelinkinu stoličku, zamyslene sa dívala na grófkin obraz; jej myšlienky ale, — kto zná, kde sa túlaly. — Učiteľ si sadol zase k obrázkovej knihe a Jano, ruky sopiate na klobúku na kolenách položenom, díval sa z jedného predmetu na druhý, kým neutkvel na obraze, visiacom pred jeho očima. Maľba, dielo umelecké, predstavovala okolie Bytčianskeho zámku nad Váhom. Čím ďalej sa chlapec na obraz díval, tým väčšie pohnutie javilo sa na jeho tvári a jeho ústa sa usmievaly. Zdalo sa mu, že tie hory v pozadí očividome rastú, dolina že sa rozstupuje do šírky, že dolinou tiahne čerstvý vetrík, zem že dýcha. Pltníci na rieke — tak sa mu zdalo, že veslujú, valach stojí pri svojom stáde, že priloží svoju fujaru, ktorú v ruke drží, k ústam a zapíska a biely Dunčo že bude ovce zavracať. Ani nepočul Józu, ani nezpozoroval, že sa gróf a Jelenka na neho dívajú, zabudol, kde sa nachodí.

„Znáš tú krajinu, Jano?“ tázal sa ho gróf.

„To je Váh a Bytčiansky zámok,“ odpovedal mladý drotár, ako vyplašený zo sna a obrátil k pánovi svoju rozradostnenú tvár.

„Zaiste je ten obraz verne maľovaný, keď ho každý z vás pozná.“

„Ako ho nepoznať, veď som tam nejeden raz bol, do Bytče je hodina cesty od Koraloviec. Ej, tam za Váhom, na tej šachorine som sa neraz vyspal ako na perine,“ milo dojatý povedal chlapec a díval sa na obraz.

„To je ten zámok, čo je v ňom tá studňa, o ktorej si nám rozprával?“ opýtala sa Dorka a pristúpila bližšie ku obrazu.

„Hej, ten je to!“ prisvedčil Jano a na grófovu otázku, čo o tej studni vie, vyprával: „V tej studni má vraj šarkan hlavu.“

„Čo je to šarkan?“ opýtala sa Jelenka.

„Akási potvora, drak,“ odpovedel gróf.

„Šarkani bývajú v skalinách v hore, v Bytči je vraj vodný šarkan. Hlavu má v studni a koniec chvosta vo Váhu. Keď vraj bol sedemročný, vtedy ho chcev dáky černokňažník, čo vraj všetko na svete zná, začítať, ale páni robili s ním parády, nechceli ho dať, že vraj je pekný. Boli sprostiaci! Šarkan nariastol, už sa chvost do studni nepratal, riastol viac a viac dolu až do Váhu a dolu Váhom až k samému Dunaji. Keď je šarkan mladý, nepotrebuje mnoho, ale keď narastie, tak veľa stroví; ťažko ho už pánom nachovať — a keď je vraj hladný, tu sa najeduje, reve, začne chvostom metať, šmíkať; vtedy Váh vystúpi z koryta, poberie dediny i ľudí a mnoho škody narobí. Len vtedy svitlo pánom v hlave, že ho nedali černokňažníkovi vyčítať, keď on chceu.“

„A čo mu ten chvost neodseknú, keď toľko škody robí?“ poznamenal Józa s úsmevom.

„Veď by ho usekli, keby ho videli, ale že ho nikto nevidí, len rybári, čo majú také oči, že vidia až na dno mora.“

„Mohli by si pozvať toho černokňažníka, aby ho vyviedol,“ zamiešala sa Dorka.

„Ej, veď by ho pozvali, keby vedeli, kde sa zdržuje; ľudia vravia, že v zemi, v jaskyni, ale pán Boh zná. Tam musia páni čakať, dokiaľ sám nepríde!“

„A musia šarkána dobre kŕmiť, aby sa nehneval,“ usmial sa pán.

„Bodaj zkazu vzau!“ doprial mu Jano.

„A túto krajinu neznáš?“ opýtala sa Jelenka a ukázala na druhý obraz, predstavujúci romantickú dolinu tatranskú s Kriváňom a Lomnickým štítom.

Chlapec obdivoval tie vysoké vrchy a skaly, i počul že sú to Tatry, ale krútil hlavou, že tam ešte nebol.

Jelenka sa opýtala, že či nechodí aj po Slovensku a po Uhorskej zemi drôtovať, ale Jano jej povedal, že tade chodia druhí drotári, Rusnáci; trenčianski drotári že chodia po Českej a Nemeckej zemi, kde je „veľa sveta a veľa roboty,“ aby si viac peňazí zarobili.

„A musíte chodiť po svete?“ opýtala sa ďalej.

„Eh, sladká moja kišasonka, veď by sme neišli, keby sme doma žiť mohli, dosť nám je ľúto za otčinou; ale keď je u nás veľká bieda, ani len toho ovosného chlebíka nieto na dostač, aby sa ho človek najedou,“ vzdychol si chlapec.

„A čím sa živíte?“

„Zemiakmi, kto má, tak kyslím mliekom a polievky si varíme; len na sviatky chlebík a dačo lepšieho.“

„A či u vás ani žito nerastie?“ tázal sa učiteľ.

„Čoho by sa vrabec nažrau, keby ani raž nenariastla? Rastie i raž, i pšenica, ale len pre bohatých gazdov, čo majú veľa zeme. Bohatý gazda má celý rok chleba, má aj krajšie háby, nemusí ísť do cudziny, ale chudobný kopaničiar je biedny človek!“ A Jano začal rozprávať o biednom živobytí ľudu na vysokých vrchoch, kde je pôda neúrodná a skalnatá. „Kde je počiatok vody, tam je koniec chleba,“ ako sa hovorí, — a ako musia ísť otcovia do sveta, aby niekoľko zlatých zahladali a ženy doma vyživiť mohli; ako berú so sebou i malých chlapcov, najmä na zimu, keď ich za pastierov nemôžu zjednať, aby sa aj oni pomohli vyživiť.

„A neposielajú ich do školy?“ opytuje sa učiteľ.

„Kerý je bohatý, ten posiela svoje deti do školy, keď zima nastane; ale od jari až do tuhej jasene nechodí žiaden duch.“

„A ty vieš čítať a písať?“ vyzvedá sa gróf.

„Čítať znám, aj trocha písať, ale viac nie. Čože robiť, keď musí človek dať školu za ovce a za chleba. Ako by som sa i ja rád bou učiu — nemohou som; veď by sa sestra Ilena ešte dlho trápiť musela, keby som peniaze nevyrobiu.“

„A prečo by sa trápila, veď si povedal, že slúži u brata, že jej je nie zle,“ gróf na to.

„Veru, zle sa nemá, ale treba jej na inšuo,“ povedal Jano a po krátkom rozmýšľaní rozpovedal, že je sestra Ilena krásna ako ľalia a že pre lásku trpí. Že mohla mať frajerov ako panských oviec, ale že sa jej ani jeden z nich nepáčil, len Palko Lojko, ten že sa jej do srdca vrezal. Ale Palik je bohatý a jeho matka nechce privoliť, aby si vzal Ilenu, chudobné dievča.“

„A ako jej ty pomôžeš?“ opýtala sa Jelenka.

„Už som jej dau päťdesiať zlatých, čo som zarobiu, ešte musím k tomu dve sto vyrobiť, brat jej dá, prepytujem vašu poctivú hlavu, — kravu a dve ovce, potom nemôže Paľkova mamka povedať, že je Ilena chudobná, viac nedonesie mužovi ani rychtárova dievka,“ tvrdil Jano.

„Ale či Palík bude tak dlho čakať, kým ty toľko peňazí zarobíš?“ poznamenal gróf.

„Veď prisahal na Ileninu hlavu, že si inšiu nevezme a čo by ho aj vešať mali,“ odpovedal Jano hlasom, v ktorom nebolo ani najmenšej pochybnosti.

„U vás ako u nás, u nás ako inde, všade je to rovnaké, všade ľudia, ktorí druhého trápia a trní mu pod nohy stelú,“ ozval sa učiteľ.

„Ale všade aj ruka lásky, ktorá ho odhadzuje,“ poznamenal gróf a jeho tmavé oči zažiarily.

Jelenka sa nad niečim zamyslela. Ruka jej blúdila po strunách a mimovoľne začal hrať nápev ku piesni:

Jano a Dorka začali pritlumeným hlasom k nápevu prízvukovať, čo Jelenku z myšlienok prebralo.

Dohrala pieseň, ale potom harfu odstavila a povedala: „Teraz, Jano, spievaj, spievaj o zemanovej dcére.“

„O smelej Barbore,“ opravil Jano; a keď mu Jozef známy mu už nápev prehral, začal Jano zprvu nesmelým, ale čím ďalej tým plnším a jasnejším hlasom jednu z tých mnohých prekrásnych ballád, ktoré sa na Slovensku ešte na priadkach za zimných večerov spievajú:

Počas spevu pribrala sa ostatná spoločnosť do vedľajšej izby, kde ticho počúvali, aby speváka nevyrušili, kým nedokončil. Pán barón, či chcel, alebo nie, musel pripustiť, že v tých prostonárodných piesňach je mnoho poézie — a keď videl Dorku, priznal sám sebe, že je toto sedliacke dievča krajšie ako mnohá slečna. Ale do veľkého rozpaku priviedla ho Jelenka, keď mu predstavila Dorku ako svoju priateľku. Také dievčatá on obyčajne štípal do líčka, potlapkal po pleci a to museli považovať za najväčší dôkaz jeho priazne, keď im povedal: „Milá maličká, ty sa mi páčiš!“ Ale toho upotrebiť pri Dorke nemohol a inakšie nevedel, ako s takým dievčaťom hovoriť, aby svoj stav neporušil. Radšej by sa bol videl desať míl za humnami, ako pred Jelenkou s tým sedliackym dievčaťom v salóne. Gróf sa v duchu smial, prehliadol dobre figliarstvo Jelenkino, ktorá chcela nadutého baróna priviesť do rozpakov; to sa jej i podarilo, ale pani grófka svojím jemným taktom uviedla zase všetko do pravej koľaje.

Kým sa spoločnosť v zámku rozhovorom a hudbou bavila, prechádzal sa ten vysokonarastený mládenec, ktorý Dorku a jej spoločníkov z večera nasledoval, na chodníku, vedúcom z dediny do zámku. Mrzlo, až sa zem ligotala, ale zdalo sa, že on o tom nevie; hneď sa rozbehol, ako by chcel ujsť kto vie kam, kazajku rozhalil, rozopäl i krátku vestu, ako by sedel za pecou; hneď strhol čiapku s hlavy a div, že si tie husté tmavé vlasy s hlavy netrhal a čelo päsťou nerozbil. A zase sa až dusil a prúd slov sa mu vyhrnul z úst.

„Ako sú už spolu!“ zvolal od vášni trasúcim sa hlasom. „Laškujú, prespevujú, ako by už jedno boli. Hej, veď to Miča dobre navliekol. Vrana vranu volá! Čert nám ich bol dlžný, tých usmolencov a všetkých!“ dodal a hodil rukou ku zámku.

Ozývaly sa hlasy a smiech, mládenec načúval, ale boly to z dediny.

„Oh, čo si to len myslím?“ zasmial sa divoko. „Ona sa dobre zabáva; nebude sa domov ponáhľať. Ja, ja by ho zahrdúsil, ako holuba!“ jedoval sa zase pri tej myšlienke a zatínal päste, ako čoby v nich už svojho protivníka držal. „A ja som si myslel, že mi je naklonená,“ pokračoval vo svojej reči a oprel sa o strom pri ceste a založil ruky. „Sama mi povedala, že so mnou najradšej tancuje. Na jarmok v jeseni, keď som si pýtal jarmočné, dala mi srdiečko a dnes na utiereň, na ceste domov som sa jej spýtal, že či sa nehnevá, že som jej ten prútik vzal, milo sa usmiala a povedala: „Keď si vzal, tak si ho nechaj!“ Všetko by som pre ňu urobil, hviezdu by jej s neba doniesol, do pekla by som šiel,“ povedal si hlasom tichým, ale hneď na to, ako by ho vymrštil, jedoval sa zase: „Žiadna, žiadna ženská nestojí ani za bremeno sena, aby ich čert vzal! Nech si vezme čo aj Lucifera z pekla, ja jej ho doprajem — a nebudem sa trápiť, — prečo by som to robil, za jednu desať, — nech vidí tá falošná jašterička, že nie je sama na svete pre mňa, pôjdem.“

V tom zastavil krok, počul Jozefov hlas, vidí ho vychodiť z vrát dvora aj s Dorkou.

„Ten náš Janko, to je chlapík, človek ho musí rád vidieť, len aby nám tu ostal,“ práve povedal Józa.

„To môžeš vedieť, že tu ostane, ako by šiel, keď ho pán gróf chcú zaopatriť.“

„Dobrý večer,“ ozvalo sa náhle za nimi.

„Pre pána kráľa, Pavle, ty kričíš, ako by ťa na nože brali,“ poznamenal Jozef.

„Skoro,“ zašomral pre seba Pavel, ale nahlas povedal: „Preto ma už dve mladé nevesty nechaly, že vraj, veľmi kričím, že keby som sa s nimi vadil, počula by to celá dedina.“

„To máš planý chýr, ťažko sa ti bude oženiť,“ žartoval Jozef.

„Never tomu, fašiangy sú krátke, dievčatá nemajú času dlho rozmýšľať. Že som od jednej dostal košom, nemusí to byť u všetkých. „Pro jedno kvítí, slunce nesvítí“ — „však ťa ja, má milá,“ atď. Keď ma nebude chceť „Čechyňa“, pôjdem za Nemkyňou. V bavorskej krčme Hana — Líza je dievča ako lusk.

„A po lusku ako hrachovina,“ zasmial sa Jozef.

„Keď sa vydá, teda ako iná,“ odsekol Pavel a že boli už pri chalupe, dal dobrú noc, Jozef poďakoval a vkročil do vrátok. Dorka sa ani neozvala a chcela ísť za ním.

„To aby dnes slovo od teba kupoval,“ zadržal ju Pavel. „Ani dobrú noc mi nedáš!“

„Za to ty dávaš na dlh a ešte vrchovatou mierou. Daj ti pán Boh dobrú noc!“ vymkla sa mu a zatvorila vrátka.

„Hrom do toho!“ dupnul Pavel nohou, mám si nechať frčky hádzať od jedného dievčaťa, — nie, nie a nie!“

Obrátil sa a divo letel do dediny — a vrazil do Petra.

„Vari ťa čert poháňa, že letíš ako zmámený a potkýnaš sa na ľudí?“

„Nie jedného, ale desiatich ich mám v sebe. Prac sa mi s cesty, prosím ťa,“ rozkríkol sa Pavel.

Peter ale zavesil sa mu na kamizolu, urobil kríž a povedal: „Tak, teraz sa už nebojím ani ancikrista — a pôjdem s tebou.“

„Nechaj ma, nie je mi do smiechu,“ odsocoval ho Pavel. „Bil by som sa, s celým peklom by som sa bil.“

„Musím s tebou, keď budeme dvaja, skorej vyhráme; zboríme peklo a budeme mať nebo na svete. Poď, len poď!“

„Kam ma ťaháš?“ zpieral sa Pavel.

„K rychtárovi pre hune, trúby a piky; či si zabudol, že máme ísť na vartu? — Na nás je rad.“

Pavel ostal stáť, za chvíľku sa díval do Petrovej miernej tváre, udrel sa do čela, až to zadunelo, odpľul si a mlčky vošiel do rychtárových vrát. Peter za ním.

Keď o polnoci pred babiným domkom dvanástu odtrúbil a odspieval obvyklý verš: „Opatrujte svetlo, oheň, aby ľudom nebol škoden,“ podoprel sa o palicu a dlho stál, oči uprené na okienko na komore, kde vedel, že Dorka spáva. Keby bol vedel, že dievča ešte oka nezažmúrilo, že jej líčko neobschlo od sĺz, že ako počulo jeho hlas, tichúčko sa zdvihlo z postele a tak dlho stálo pri obloku, dokiaľ on postál, — nebol by tak ťažko vzdychol a s trpkým citom odchodil, ani by nebol v zámku, pod oblokom, kde drotári spali, takou silou na trúbu spustil, ako by bol chcel všetkých mrtvých z hrobu na súd vyvolať a miesto „Chvál každý duch Hospodina,“ — nebol by zaspieval: