Pohorská dedina

Odpoludnia dávalo panstvo dedinskej mládeži vo veľkej sále hody, alebo ako v meste povedali: „banket“.^[6] Všetkého bolo dosť, jedla, pitia i muziky a síce tej, podľa ktorej točily sa nohy všetkých prítomných v „kolečku“: gajdy a husle. Mládež bola sviatočne a čisto vyobliekaná; chlapci v čistých bielych punčochách, obuv s prackami pekne vyleštenými, každý, ako by ho zo škatuľky vytiahol — a dievčatá pri nich ako labute. Čo ako sa dobre cítili v zámku — a nemuseli sa ostýchať, predsa každý dobre vycítil, že je nie vo Vavrovej krčme. Všetci boli veselí, ale žiaden rozpustilý. Po jedle sa stoly odprataly, deti s výslužkami odišly domov — a začal tanec, ku ktorému sa schádzali aj mladí gazdovia a gazdiné.

Keď sa Peter popoludní u Pavla stavil a povedal, že je Dorka i s Jozefom už tam hore, Pavel nechcel ísť, že na čo by on tam šiel, druhým prekážať — a sa tam blýskal — a že beztak večer musí ísť na vartu. Peter sa temer nahneval a keď ho presvedčil, že na stráž mu je dosť času v samý večer, začal sa Pavel strojiť a to tak pečlive, ako málo kedy. Peter sa mu v duchu smial, ale nepovedal ani slova, ale matka sa tak tešila a verila, že z toho chlapca bude azda predsa poriadny človek.

Šli; ale Pavel len tak, ako by nechutne a predsa ho to tam neodolateľne tiahlo. Keď prišli, sedela mládež ešte pri stole; chlapci hneď okolo nich, museli zasadnúť medzi nich, čo Pavlovi vôbec bolo proti vôli, lebo by bol radšej pri Dorke sedel. Dievčatá sa obzeraly po ňom a chválily ho, že je taký pekný, vystrojený — a Dorka sa usmiala. Keď bolo po stolovaní — a deti odišly, boly stoly vynesené a huslista chystal sa zahrať dajakú skočnú. Vtedy pristúpil Pavel k Dorke, chcel s ňou hovoriť, chcel sa jej opýtať, čo sa jej v noci prisnilo, ale nemohol sa dostať ku slovu. Tu vošli z vedľajších izieb páni: gróf, Jelenka, pani grófka, pán farár, učiteľ, správca, i doktor — a gajdoš spustil ku tancu. Pavel už chcel vziať Dorku za ruku, ale Peter ho štuchol do boku a šepkal: „Vezmi slečnu, musíme jej dať prednosť.“

„Aby sa mi vysmiala?“ nadhodil Pavel.

„Len choď, či si ty horší, ako druhý? Nedaj sa zahanbiť, skoč do toho!“ A Pavel vzal do ruky ručníček, popošiel ku slečne, prosil, či by jej nebolo proti vôli ísť s ním do kola. Slečna sa usmiala, podala mu ruku — a on sotva trúfal sa jej dotknúť, pustil sa do kola. Gróf na to vzal Dorku za ruku — a tančil za nimi; ostatní ale čakali, lebo im chceli ponechať prednosť. Dorke líčka horely a oči svietily, keď videla Pavla so slečnou tancovať, bola by tej drahej slečne za to ruky vybozkávala; ale pod Pavlom horela podlaha, keď videl grófa, ako sa točí s Dorkou a keď pozoroval, že sa Dorka veselo usmieva. Myslel si, že je ona za to taká blažená, že tancuje s grófom. Potančil, poďakoval sa — a rýchle zamiešal sa medzi chlapcov a vyšiel zo sály.

„Dívajme sa na Pavla, čo si on dovolil!“ riekol Ondro nazlostený. „Však keby slečna vedela, aký je to človek, iste by nešla s ním.“

Peter ani nezbadal, že sa Pavel ztratil, aj on vykrútil slečnu Jelenku, potom Dorku — a keď sa ho táto opýtala, že kam sa podel Pavel, obzeral sa po ňom — a chcel ho ísť hľadať, keď z vedľajšej izby, kam sa páni utiahli, aby mládež mala voľnosť, vystúpil doktor a na neho kýval.

„Ktorýže je to ten tvoj pacient?“ opýtal sa žartom.

Peter sa zapálil, díval sa z jedného na druhého, stískal čiapku v rukách, nevedel, či má Pavla prezradiť, alebo nie.

Konečne sa rozhodol. „No,“ vravel, „už sa riečica prepálila, a keby som ja nepovedal, povedal by druhý a ľahko sa pravdy dozvedieť. Veď za to Pavel viseť nebude, keď poviem, že to on mal rozbitú hlavu.“

Gróf, ktorý pri doktorovej otázke vedel, že je to Pavel — a rád by bol viac o ňom zvedel, požiadal Petra, aby im podrobnejšie o Pavlovi sdelil. Peter sa nezdráhal, šiel ku spoločnosti, kde sedel Jozef, do salonu, a tam povedal všetko, čo vedel.

Keď Pavel ako divý vybehol z tanečnej sieni, videl, ako na dvore strýc Srna lichotí psovi Bellovi a mu niečo podáva. Ale Bello na Srnu len zuby ceril a vrčal a k podávanej veci ani neprivoňal.

„Eh, čože vy mu to dávate?“ opýtal sa Miča idúc tade.

„Kúsok mäska; rád vidím pekných psov.“

„Ej, ten je nie hladný a nevezme od nikoho, len od pána veľkomožného,“ podotknul Miča a poberal sa do tanečnej sieni.

„Čo vy tu robíte, strýko?“ opýtal sa Pavel.

„Hm, chcel som sa podívať, ako pekne vás chytajú na lep,“ uškľabil sa Srna. Pavel mu ani neodpovedal, hnal sa von vrátmi a Srna za ním, s otázkou, že či on má ísť na stráž.

„Mám, alebo nemám, to je moja starosť,“ odsekol mu Pavel a vytrhol sa mu, ponáhľal sa s vrchu dolu.

V pohorskej dedine bolo to tak zavedené, že synovia a parobci gazdovskí sami svoje obecné sídlo strážili. Každú noc chodili zamieňave dvaja, jeden v dedine, druhý chodil okolo zámku. Pred príchodom terajšieho pána farára strážili sami gazdovia; ale odkedy pán farár priťahoval mladých chlapcov ku ovocinárstvu a s nimi sa zaoberal, radil im, aby si z počiatku svoje sady sami chránili a strážili, tak aby im ani prezpoľní, ani tí, ktorí pre nedbanlivosť ničoho nemajú, neškodili; tu chlapci sami dali sa na stráž a aj pozdejšie horlive pri tom ostali, hovoriac, že aby si otcovia radšej oddýchli. Starí sa síce báli, že mládenci budú robiť výtržnosti, ale pán farár ich uisťoval, že sa spolieha na ich česť, že za všeobecnej úcty a dôvery nestanú sa nehodnými — a chlapci sa bili do pŕs, že veru oni budú statočne strážiť, aby sa tatíčkovia nebáli — a pokojne spali. Od vtedy strážievala mládež. Menší chasníci tešievali sa už na ten deň, keď si po prvý raz budú smieť ísť k rychtárovi po piku a po trúbu; považovali to za prvý krok ku dospelosti. Keby bol chlapec všade inde nezbedným a netrpel obmedzenie osobnej slobody, na stráži si nedovolil ani najmenšej výtržnosti a netrpel ju ani pri iných; túto povinnosť žiaden nepremeškal.

Okolo deviatej hodiny dostavil sa Pavel a ešte jeden mládenec — k rychtárovi pre piky a pre trúby. Vlasy ešte nedávno pekne učesané ježily sa Pavlovi zase okolo čela; tvár bola bledá — a oči jako vyplakané. Chceli sa s ním pustiť do reči, on ale nepostal; vzal svoju trúbu a piku a odišiel.

„Dáš sa hore, alebo dolu?“ opýtal sa druhý.

„Nahor,“ odpovedal Pavel zkrátka a šiel rýchlym krokom ku zámku.

Odtrúbil deviatu; tu prišiel k nemu Peter. „Čo si sa tak odtrhol od nás, ako z reťaze? Dorka sa po tebe sháňa a slečinka ťa tiež hľadali, chválili ťa, že dobre tancuješ.“

„Eh, nechaj ma, nespievaj mi do uší ustavične tie piesne, ktoré má mátožia; predsa je to nie pravda; čo som videl, to som videl! Iď, Peter, iď, to viem, že si úprimný kamarát a nemám ani Dorke za zlé; to je pravda, že som nie tak pekný chlap, ako ten.“

„Zase tie tvoje čertoviny! Keby som ti povedal, čo som tej noci vyzkúmal, videl by si, že ten chlapec, Jano, nemyslí na Dorku, ale inam, chudák! Ja mu rozumiem — a preto som sa s ním práve zkamarátil.“

Pavel za chvíľu mlčal, potom však vyrazil zo seba: „Peter, ja viem, že je to nie drotár, nie ten, ale gróf!“ a sotva to povedal, utekal od Petra preč.

„No, veď sa on presvedčí, že je tomu nie tak — a keby som mu ja smel povedať, čoho som sa dovtípil, veľmi by sa začudoval. No, musím ho nechať, lebo mám Dorke povedať, aby nemala starosť, kde je,“ myslel Peter a odišiel do zámku.

Z krovín, kde bol rozhovor oboch chlapcov vypočul, vytiahol sa Srna a náhlil za Pavlom. „Blázne, ja ti dobre radím: ako on tebe, tak ty jemu!“ radil mu dôverne. „Poslúchni, dobre ti chcem, či si ty onuca? Fuj, chlapče, hanbi sa, dáš sa od dievčaťa a chlapa, ktorý sa ti pretvaruje, ale s nimi drží, za nos vodiť, ako malý chlapec.“

„Iďte strýko po svojom a mlčte. Len pri vašich rečiach mi napadá, že aký som človek potvora — a keby som vás nebol poslúchal, bol by som si všetko trápenie ušporil. Ale to vám hovorím, chráňte sa ma, lebo ak sa pomstím, tak sa pomstím najsámprv na vás!“

Tak sa na neho osopil, že sa Srna zľakol. „Buď si pre mňa grófovou zásterou,“ riekol zlostne a s hrozbou odchodil.

Pavel šiel po svojej povinnosti ďalej, čo sa mu v tej chvíli aj trpkou zdala; radšej by bol blúdil po pustých horách, ako v blízkosti zámku, kde vedel, že tam je aj Dorka, že sa, možno, veselí, že načúva sladkým grófskym slovám, a to vtedy, keď jemu srdce krváca. Umienil si, že nad ránom strhne so smreku tú červenú stužku, znamenie radosti — a že sa viac o ňu ani neobzrie. Rozmýšľal, či by predsa nebolo lepšie, keby sa dal ku horám a aby sa viac do dediny ani nevrátil.

Takéto a podobné myšlienky preháňaly sa mu hlavou, keď odspieval desiatu a práve okolo ovčinca sa obracal. Tu sa mu zdalo, ako by od vrát počul nejaký šuchot a v húštine pohyb. Volal, kto to, nikto sa neozval; popošiel ku krovine, pichal do nej pikou, ale nič sa nepohlo. Chvíľku postál, rozhrňoval kríky, ale nič nevidel. Šiel ďalej, ale ustavične sa zastavoval, lebo ten šramot mu bol podozrivý, neobyčajný a nedal mu pokoja.

V zámockej sieni znela ešte hudba, ale starší sa už poberali domov. „Už bude dosť; čas, aby sme šli domov,“ volali na mládež, ale tá prosila: „Ešte jednu pesničku.“ I Miča bol rozjarený; podoprel si boky, začal si pred ženou hajduchovať a pri tom spieval:

„Ej, juj!“ zavýskol, vyhodil čiapku do povetria a svoju Manku chytil do tanca.

„Ale, ale, či si sa sošialel?“ začervenala sa Manka a vytrhla sa mu z náručia.

Panstvo sedelo ešte v salóne a Jelenka, keď videla, že je Dorka akási smutná a roztržitá, vzala ju so sebou ku spoločnosti.

Jano prechodil s miesta na miesto; tu ho popadol Miča, aby tancoval, tam zase zadržaly ho dievčatá, tu sa pustila daktorá gazdiná s ním do rozhovoru. Bol veselý, ale predsa nie tak, ako by si priaľ. Sám nevedel prečo, veď ho každý rád videl a predsa mu bolo v duši tak clivo; myslel si — a myslel, keby teraz radšej ďaleko bol od zámku a vandroval, ako biedny drotár od dediny do dediny — — a predsa bol v zámku jeho raj — —

„Poďte, chlapci, pôjdeme trochu do záhrady, je tu akosi dusno,“ povedal Peter, vzal Jozefa a Jana za ruky a viedol ich terasou dolu. Chodili sem a tam.

„Zaspievajme si, Jano, slovenskú,“ povedal Jozef a hneď aj spustil:

„Ej, nie tú, je smutná,“ povedal Jano. „Čakajte tu, zahrám vám na fujare.“ Po tých slovách odbehol do záhradného domku a onedlho rozliehaly sa melancholické tóny pastierskej píšťale po záhrade. Jozefovi páčily sa tie zvuky, ale poznamenal: „Zďaleka sa to lepšie počúva.“ Zastal pod oblokami salóna — a spoločnosť, ktorá počúvala pieseň chlapca, poslúchala i fujaru.

Hudba vo veľkej sieni umĺkla, chasa chystala sa domov. Bolo jedenásť hodín. Miča chcel už domov ísť, ale keď počul zvuky fujary, zastavil sa ešte, aby lepšie počul — a vyšiel na terasu.

Naraz prenikne povetrím tri razy jedno za druhým ostrý zvuk píšťaly, ktorý niesol sa po celom zámku, po dedine a až k lesu sa rozliehal.

„Pre Pána Boha, Pavlovi sa niečo prihodilo!“ vykríkol Peter a záhradou uháňal ku vchodu. V salóne Dorka zbledla ako stena a klesla na stoličku, gróf ale vyskočil a vybehol von dvermi. Celá spoločnosť bola vzrušená. Miča zmizol s terasy, všetci mládenci bežali na dvor; Peter bol však najprednejší a hneď od vrát utekal v tú stranu, odkiaľ sa bol ozval hvizd píšťalky, ktorou si strážnici znamenia dávali, keď volali o pomoc.

Za ovčincom, na strane k rybníku, k lesu a poliam, kde celý večer nikoho nebolo, — mimo strážnika — tam pri vrátach oháňal sa Pavel trúbou a pikou proti dvom chlapom, ktorí sa usilovali ho premôcť a zapchať mu ústa.

Vráta boly otvorené a dvaja chlapi všetkou silou strkali nimi poplašené ovce.

„Čo ste ešte s nimi nie hotoví? Počkajte!“ šepkal jeden z tých dvoch, „ja mu zamknem papuľu.“ V tom sa podarilo Pavlovi zapískať; ale už aj ležal na zemi, a ten istý silný chlap mu zapchal ústa, ruky sviazal, kľakol mu na prsia, že sa ani pohnúť nemohol.

V tom už bolo počuť hlasy a hluk, a Petrov hlas: „Pavle, kde si, ohlás sa!“ Ale Pavel sa nemohol ohlásiť, chlap ho držal za hrdlo.

„Preč, k čertu, predsa nás tá píšťala prezradila! Preč, ale jahňatá aspoň unesiete. Skoro, skoro, ja ho nepustím; keď nechcel s nami, nech aspoň pamätá!“

„Ja bez pomsty nepôjdem,“ povedal jeden z troch ostatných, ktorí vyrazili von vrátami. Dvaja sa pustili do poľa, ten tretí vbehol do húšťavy.

Len keď sa blížily kroky, pustil zlodej Pavla, vyskočil a bežal za druhými.

Pavel ostal ležať ako bez seba.

„Pavle,“ vykríkol Peter, „čo sa ti robí? Pre Pána Boha, veď je vari nie mrtvý!“ Sohol sa k nemu a pri slabom svite mesiaca videl, že je zviazaný povrieslami a že má ústa zapchaté. V minúte ho oslobodil.

„Zbojníci — chceli kradnúť ovce, pusťte sa za nimi, tamto!“ bolo prvé, čo prehovoril Pavel a ukázal pri tom do poľa a k hore, kam sa Peter a s ním i druhí, čo prišli s ním, pustili. Pavel vstal, zobral piku a trúbu — a chcel ísť tiež v tú stranu, ale mu napadlo, čo povedal ten posledný, že ten nešiel za ostatnými, ale do sadu, ktorým sa mohol nezbadane dostať do zámku.

Pribehla aj ostatná čeľaď, aj stráž dedinská. Miča, gróf, všetci sa opytovali, čo sa stalo. Pavel im v rýchlosti vyrozprával a čo smelší mládenci, pustili sa do poľa. Naľakaný Miča bežal do ovčinca, kde pri samom vchode potknul sa na jednu zabitú ovcu. Keď priniesol svetlo, zbadal, že mu chybí troje jahniatok. Gróf s Pavlom pustili sa ku zámku, jeden šiel sadom, druhý cestou, pozerali do tiene, či by zlodeja dakde nezazreli.

„Tam, milosťpane, vybehol zo sadu, je pri záhrade, brána je otvorená. Už je tam, rezko za ním!“ A gróf i Pavel dali sa do behu.

„Ej, milosťpane, nederte sa tak dopredu, keby odnekiaľ vyskočil, mohol by vás na mieste skoliť, to sú chlapi, ako hovädá. Ja si hruď necítim, čo ma tak popritískal. Aspoň piku, milosťpane, tu je,“ napomínal Pavel grófa, podávajúc mu piku pri vchode do parku, kde boly cestičky obrúbené kríkami a ztrácaly sa medzi mocnými stromami, za ktorými sa mohol skryť človek — a boly tu i besiedky a malé hájiky.

„Tu je teraz marné, aby sme ho hľadali,“ povedal gróf a zastal. „Musí nás byť viac — a musíme mať svetlo, ponáhľajme sa do zámku.“

Ostatná spoločnosť, mimo farára, učiteľa a doktora, samé ženské, čakaly so strachom zvesť o tom, čo sa stalo, až tu prišiel Jano, ktorý súčasne s inými bol vybehol — a povedal, že zlodeji chceli ovce vyviesť, že sa im nepodarilo, a že ich chlapci prenasledujú. Dorka sa uspokojila; dovtedy mala Jelenka prácu s ňou, lebo jej chcela von utekať.

„Ale Józa, kde je ten? Bože môj, ja som na neho zabudla, a on v záhrade nepozná tie cesty, tak ako v dedine,“ zvolala Dorka a chcela do záhrady.

„Neustávaj sa, privediem ti ho,“ povedal Jano a sbehol s terasy. Jozef stál na tom samom mieste, kde ho bol Peter zanechal. Krik a hluk ho tiež pomiatol, ale nevediac, v ktorú stranu sa má pohnúť, ostal stáť pri strome pod oblokami.

„No, už len choj, Józa, už hádam chlapci zbojníkov pochytali! Bodaj ich zlý vietor zavial! — No, choj, Dorka sa naľakala,“ dohováral Jano a chcel vziať slepého za ruku, v tom vidí kohosi okolo húštiny sa mihnúť.

„Kto je to?“ opýtal sa a keď sa nikto neohlásil, začal volať: „Ľudia boží, sem že sa majte, sem, chlapci! Tuto je zbojník!“ Tak volal a sám pustil sa za zlodejom.

„Tu sme, Jano, tu sme,“ ozvaly sa hlasy Pavla a grófa — v okamihu boli tu oba.

„Ku dvierkam, Pavle,“ ukazoval gróf a Pavel skákal cez všetko ku záhradným dverám, kde bolo bližšie do dediny.

„Tu, milosťpánko, tu som ho zbadau,“ volal Jano a ukázal na husté krovie bezu pri samom múre a priamo sa tam hnal. Gróf ho chytil za ruku — chcel ho zadržať, v tom okamihu vyskočil zlodej z húšťavy, pištol zablysla v jeho ruke, padla rana — a Jano trafený padol do grófovho náručia.

„To je za moju nohu!“ zvolal zlodej a rýchlo začal nazpäť utekať, kadiaľ bol vyšiel.

„Chyťte ho! Svetlo sem! Pavel!“ kričal gróf.

Dve dievčenské postavy pred všetkými sbehly s terasy, keď padla rana a krik sa ozval. „Pre Pána Boha, Hanuš! — Pavel! — Józa! — Čo sa stalo?“ znelo z niekoľkých úst odrazu; svetlá sa kmitaly sem a tam, všetko sa hrnulo z domu do záhrady, s nimi i psi Bello a Zefír. Tí bežali rovno ku pánovi.

„Hľadaj, Bello, bež, hľadaj,“ volal gróf na psa a pes začal ňuchať po zemi, behal do okola sem a tam, zdvihol ňufák, zavyl, ale odrazu ako strela letel hore záhradou a za ním Pavel.

„Sem, sem, svetlo, rýchle,“ volal gróf a tu dobehly už dievčatá k nemu a za nimi sluha so svetlom. Bolestný výkrik vydral sa z pŕs dievčat, keď videly Jana bez vedomia ležať v grófových rukách.

„Snáď je ešte pomoc! Skoro, doktor!“ volal gróf, a položil Jana do doktorových rúk.

Odniesli Jana hore do zámku; tu sa strhol v hornej záhrade povyk, vytie a štekanie psov, krik a hrešenia mužských hlasov — jedno cez druhé. Tam poponáhľal sa gróf. Pribehol k rybníku, videl zlodeja, ktorý zápasil s Pavlom a psi na neho dorážali, z ktorých najmä Bello zúrive sa mu do nôh zakusoval a kedykoľvek ho zbojník odkopnul, hneď sa zase naň zavesil, ba nedbal ani na okríknutia grófove.

„Má on dobrú pamäť,“ poznamenal gróf, keď pri svetle, ktoré doniesli sluhovia, poznal zlodeja z bavorskej hory.

„Ani ja som nezabudol! Keby mu ten darebák bol dal, čo som mu poslal, nebol by ma prezradil, a guľka moja nemala trafiť druhého len teba, gróf, teba!“ vrčal zbojník jedovate.

„Chlap strieľa, ale Pán Boh gule nosí,“ povedal starý sluha.

Zlodeja prevládli, poviazali. Tu prichodili aj ostatní, ktorí sa s pohonu na ostatných zlodejov vrátili; prišiel i Miča.

„Och, huncút! Len kade sem prišiel!“ vykríkol, keď poznal zlodeja.

Gróf rozkázal, aby poviazaného zlodeja do dvora odviedli, zatvorili a strážili; sám ponáhľal sa do zámku; pokynul Mičovi, aby šiel s ním. Pavel šiel s chlapcami.

V izbe vedľa tanečnej sieni, kde len pred chvíľou panovala veselosť a radosť, bolo ticho a smutno keď vošiel gróf s Mičom dnu. Jano ležal na pohovke, Jelenka stála pri jeho hlave, vedľa nej doktor, ktorý držal úbohého za ruku; ostatní stáli v nemej bolesti okolo neho.

„Ako je, doktore?“ opýtal sa gróf.

„Žiadna pomoc, rana je smrteľná,“ ticho odpovedal doktor.

Gróf vzdychol a slzy ho zalialy. Miča ale hlasite vykríkol: „Och ten huncút!“ A dal sa do plaču.

V tom Jano otvoril oči a ako videl Jelenku nad sebou nahnutú, usmial sa; svit blaženej radosti rozložil sa mu po tvári.

„Ej, ale sa mi krásne snívalo,“ šepkal, „bou som v nebi — videu som Pannu Máriu, ej, a ona sa na mňa pekne usmiala, — povedala: Jano, syn môj — budeš tu u mňa. — Ilena, sestra moja — už neprídem — dlho! — Pán Buoh je dobrý — svet je zlý, — ovce pásť — Bello, — Honzík, nechaj že tam, — kde je moja fujara — zbojník! — sem sa, chlapci — chyťte ho!“ hovoril namáhave, petrhávanou rečou; chcel vstať, ale krv mu ubiehala — život prchal, hlava mu klesla nazpäť — tvár zosinavela.

„Jano,“ zaplakala Jelenka a nahla sa k nemu.

„Ki-ša-son-ka — moja — sladká — Panna — Mária — ja — ťa — ľúbim!“ šepkal úbohý a usmieval sa pri tom. Umlkol — oči sa mu zatvorily.

Doktor položil mu ruku na prsia. „Je mrtvý,“ povedal po chvíli.

Žalostný plač rozliehal sa po izbe. Miča vrhol sa k mrtvému a nariekal ako nad vlastným dieťaťom; Jozef ale nemohol plakať, stonal hrozne — a jeho bezvýrazné, mrtvé oči podlialy sa krvou. Tu vošla do dverí jeho matka a Manka, za nimi Peter a Pavel, ktorí už tam von počuli, čo sa tu dnu stalo.

Tíško pristúpila baba k Jozefovi, objala ho a privinula hlavu jeho na svoje srdce, povedala jemne: „Ticho, chlapče, ticho, povoľ bolesti. Pán Boh vie, čo robí. Tam mu je lepšie, tomu neborákovi, ako tu na zemi.“

Dorka stála ustavične v nemej bolesti, akoby nikoho okolo seba nevidela; ale ako prišiel Pavel, tu mu bežala naproti, chytila ho za obe ruky, pozrela naň s výrazom najvrúcnejšej lásky, pustila sa do plaču. Pavel ovinul okolo nej mocné svoje ramená a vrelo ju pritiskol k srdcu.

„To som si nepomyslel, chlapče,“ povedal Peter ticho, keď pristúpil ku mrtvému a smutne sa díval na jeho bledú tvár, na ktorej nezhasol ešte svit blaženej radosti, „to som si nepomyslel včera o tomto čase, keď si staväl brezu pod okno, že ťa dnes takto uvidím.“

Pri týchto slovách pozrela významne Jelenka na grófa a so smutným úsmevom mu podala ruku. Potom sa sohla a vdýchla nežný bozk na Janovo bledé čelo.

*

Ako je dedina dedinou, nemali ľudia toľko látky k rozprávaniu, ako v deň po tej smutnej noci. Ráno odviezol rychtár zlodeja do mesta k právu, potom našli sedliaci Sršňa pod horou napolo ubitého. On pravda povedal, že ho dajakí zbojníci napadli a zbili, ale Pavel tušil, ako to asi všetko bolo — a že sa to zbojníci pomstili. A pán farár zvedel tiež po čase pravdu, keď Sršeň upadol do ťažkej a dlhej nemoci, ktorá ho tak zkrušila, že sa dal na pokánie.

Najdivnejším prichodilo všetkým to, ako sa zachovala Dorka a Pavel, čo ženské napriek tomu, že ich pozornosť bola obrátená na umierajúceho, predsa veľmi dobre pozorovaly. „Veď ono sa to objímalo,“ povedaly. I baba, keď sa jej všetko v hlave rozležalo s Dorkou, začala o tom rozprávať. Ona myslela, že to bol púhy omyl. Ale keď Dorka vyznala, že ona má Pavla ráda a že nikdy iného rada nemala, ani mať nebude, tu ostala stará ako zdrevenelá. „To by som si o tebe nikdy nebola pomyslela!“ vzdychla a nechcela ani počuť, ani vtedy, keď jej Jozef dohováral a Pavla zastával, aby mu to dievča dala. „Takému zvlčenému chlapcovi, pytlákovi, pašerovi, ja mám dať to dievča? Nie, to si na mne nedokážete!“ A ináč tá dobrá, múdra žena nechcela ustúpiť a Pavel, ktorý chcel prísť, aby ju uprosil, nesmel jej na oči.

Gróf rozposlal po okolí, aby sa všetci drotári do zámku sišli a svojho krajana ku hrobu odprevadili. Prišli; všetci pristrojení v národnom sviatočnom svojom rúchu niesli rakev, na ktorej ležal zelený veniec, fujara a valaška Janova; pri hlave rakvi ale bochník chleba dľa starodávneho, v dedine panujúceho zvyku. Jeho priatelia, napred gróf, Miča a Józa a veľký húf ľudu z okolia i z mesta, ktorí prišli, ako to býva, zo zvedavosti, sprevádzali ho ku cintorínu, ktorý bol na stráni blízko hory a neďaleko dobrej vody.

Keď ho do lona matky zeme uložili, chlapci mu zaspievali, zaplakali nad ním všetci a prikryli ho zelenou pažiťou. Miča ale prežehnal hrob svätým krížom a prehovoril s plačom: „Odpočívaj tu sladko, syn môj dobrý, veď aj my prídeme za tebou. Neľutuj sveta, tam hore budeš mať krajších ovečiek, čo ich budeš pásť, aj väčších radostí.“

Potom vzal chlieb, ktorý na rakvi ležal a keď sa vrátili do dediny podľa starého zvyku rozdelil a každému z priateľov po okružku podal. Na to odišiel do tej izby, v ktorej nebohý ležal, otvoril dvere a obloky a valaškou zvíjal ponad hlavou okolo seba, po všetkých kútoch a zariekal: „Ak si tu, idi von, ak si tu, idi von!“ A keď sa nič neozývalo, bol spokojný, myslel, že duša mládenčekova je už v nebi — a tak odišiel domov. Ostatní drotári a dedinská mládež išli do krčmy — a tam ešte „dušičku“ zatancovali, lebo taký bol obyčaj.

Starí si rozprávali: „Hľa, ten mladý chlapec musel zo sveta a starý Bor je ešte tu!“

„No, veď už i s tým ide ku koncu,“ istila baba.

Po pohrebe poprosila grófka babu, aby prišla k nej — a keď stará prišla, začala sa jej opytovať, čo je s Dorkiným zdravím, že sa jej nevidí, že je vždy bledá. Stará mať asi tušila, kam grófkine slová mieria, odpovedala, že nevie, že dievča nič nechce povedať.

„Ty hovoríš, že pre každú nemoc najde sa i liek, lenže ho človek vždy nevie. To je pravda. Ty si uhádla liek pre zdravie mojej dcéry a ja ti uzdravím Dorku, ak mi dáš plnomocenstvo k tomu a v moje liečenie budeš mať dôveru,“ hovorila grófka a láskave pozrela na babu.

Baba prišla do rozpakov, nevedela, čo má povedať, ale predsa len prisvedčila. Tu ju vzala grófka za ruku a viedla do vedľajšej izby, kde boli Jozef, Dorka, Pavel, Jelenka, gróf, učiteľ, i doktor shromaždení.

Grófka vzala Pavla za ruku, viedla ho k Dorke a potom k babe a povedala: „Takto sa uzdraví Dorka a uzdraví sa i Pavel!“

Stará spráskla ruky, bolo vidieť, že by aj rada grófke po vôli urobila; ale že ju čosi od toho zdržuje.

„Ja budem Pavlovým vohľačom,“ ozval sa gróf a pristúpil k Pavlovi: „Prosím, stará mamka, o ruku vašej vnučky pre svojho budúceho horára. On sa síce dopustil poniektorých priestupkov, zablúdil, ale to musíme pripísať okolnostiam, v ktorých sa nachodil a vášni, ale nie zlému srdcu. O dva roky, keď sa ešte vycvičí a pre svoj budúci stav zdokonáli, dovoľte, nech si odvedie Dorku ako svoju ženu do svojho domu; dotiaľ však nech bude jeho snúbenicou.“

Baba nemohla slova povedať; slová grófove jej srdce prevrátily; so slzami v očiach podávala ruky Pavlovi a Dorke. Ale Pavel, ktorý o grófových úmysloch nemal ani tušenia, vyskočil, zavýskol, potom však padol pred grófom na kolená, dal sa do plaču a prosil ho za odpustenie. Gróf mu podal ruku. Všetci prítomní chválili dobrého pána a Peter, keď to počul, zvolal: „Nech mi len dakto niečo proti nemu cekne! Dobre má Bor, že je nie pán ako pán!“ Za to však bolo v dedine i takých ľudí dosť, ktorí to ustanovenie Pavla za horára pochopiť nemohli a sám správca sa divil, ako môže gróf sveriť „mačke pečienku“.

Keď slávil gróf svoj sňatok v dedinskom kostole s Jelenkou, Dorka ako verenica Pavlova bola družicou — a keď po dvoch rokoch vrátil sa Pavel z lesníckej školy už ako statný, vyučený horár, tu povedala Jozefovi jeho matka: „Kto by to bol povedal, že sa ten chlapec tak vycvičí! Vidíme, že predsa mal jeho dedo pravdu, že bude z neho horár; ale keby nebolo grófa, mohol sa stať z neho tulák.“

„Ja myslím, mama, keby nebolo lásky ku Dorke!“ povedal Jozef, ktorý od Janovej smrti býval často smutný — a najradšej sa len s Petrom schádzal. Často chodievali spolu na cintorín a rozprávali si o svojich známych.

„A ty, Petre, ostaneš vždy sám?“ opýtal sa ho jeden deň Józa.

„Nepočul si o chlapcoch, ktorí len jeden raz vo svojom živote milovali?“ odpovedal mu Peter smutne.

A Jozef nepovedal nič, vzal husle a začal hrať svoje piesne, ku ktorým nebolo slov; tu nad nimi šelestily hebké, sťa hodváb listy mladej brezy, ako by si šepkaly medzi sebou a rozumely tým melancholickým tónom.

Keď slnce zachodí, tu ešte osvetľuje sivý mramorový kameň pod brezou nad hrobom Janovým a zlatý nápis na ňom v uhasínajúcom svetle sa ešte zaligoce. — Sú to len dve slová, ktoré dal gróf do kameňa vytesať:

„BRAT BRATOVI.“