Pohorská dedina

Gróf Březenský bol zvláštny človek — a tak nebol div, že si získal povesť podivína, lebo mal mnohé zvláštnosti, akých iní jeho stavu nemali — a ktoré za nepríslušné považovali; ba mnohí sa domnievali, že má gróf o jedno kolečko viac. Nikdy sa nedržal podľa panujúcej módy, vždy nachodil na nej, čo jej vytýkal, lebo nevkus, alebo nepohodlie — a tak obliekal sa tak, ako sa jemu páčilo — a keď sa dakedy ľudia v Prahe za ním obzerali a podotkli: „To je iste dajaký cudzinec, ale dobre mu ten oblek pristane,“ — usmial sa práve tak, ako keď iní povedali, že robí zo seba blázna. — Na vidieku ale si ľudia jeho odevu už ani nevšímali, — ešte i vtedy, keby si bol kabát na opak obrátil — by sa boli nazdali, že to tak musí byť.

Keď prišiel do zámku, dal všetko novo sriadiť, ale ku všetkému povolal domácich remeselníkov z okolia. Matka schvalovala síce jeho dobrý úmyseľ, ale predsa navrhla, že sa na niektoré umeleckejšie práce musí privolať remeselník z hlavného mesta a nábytok aby bol z cudziny objednaný. — „Len o strpenie ťa prosím, drahá maminka, a všetko bude tak, ako si to praješ ty — a ja tiež,“ hovoril gróf. „To je pravda, že vidiecki remeseľníci nemajú toho vybrúseného vkusu, tej zručnosti, akú môžu mať len tí, ktorí majú príležitosť dívať sa na krásne, umelecké práce a výkresy a ktorí sa názornému umeniu vyučili v školách; ale zaiste nájdeš i u nich krásocit, ostrovtip, pilnosť, ako všade inde. Len im podajme možnosť ku zdokonaleniu sa. Sú tu umelecky vzdelaní remeselníci, ale ponosujú sa, že nemôžu umenia svojho upotrebiť, lebo im za také práce nikto nezaplatí. Rozpamätaj sa, drahá maminka, aké ohromné sumy vydal otecko za nábytok a iné veci pre dom, ktoré si objednal z cudziny. Ty si vtedy sama bola proti tomu — a konečne ste ani neboli s tým spokojní. — Aký blahobyt by sa mohol rozšíriť takými zárobkami medzi domácimi remeselníkmi, akého zdokonalenia by sa im mohlo poskytnúť — a koľko menej peňazí by sme vydali!“ Proti takým a podobným dôvodom grófka ničoho nenavrhla a konečne všetko ponechala synovej vôli.

Gróf dohliadol všade, do každej dielni remeselníkov, dával majstrom nielen výkresy, ale všetko, i vykladal, ako čo má byť a ako si všetko praje, nešetril peňazí ani času, kým sa práca neoddala tak, ako ju chcel mať. Najväčšiu radosť ale mu pôsobila otázka cudzích hostí, ktorí chceli vedieť, odkiaľ si objednal tak čisto a dôkladne pracovaný nábytok, odkiaľ sú umelecky vyrezávané rámy na obrazoch a zrkadlách, krásne lustry, odkiaľ boli maliari, odkiaľ bol remeselník, ktorý tak prekrásne skladal mozaikové podlahy, odkiaľ čalúnici, zámočníci; každý hádal, že to bol Paríž, Mníchov, Viedeň, zkadiaľ to všetko pošlo a nechcel uveriť, keď gróf tvrdil, že všetky tie veci sú výrobky domácich remeselníkov a umelcov; ale akonáhle sa presvedčili, že je tomu tak, už našli chyby tu aj tam a ostali na svojom, že cudzie práce predsa lepšie oku lahodia a grófovu mienku voči takým náhľadom držali za púhe podivínstvo.

Keď poznal gróf šikovného remeseľníka, ktorý ale pre nedostatok kapitálu, potrebného do remesla, udržiať sa nevládal, požičal mu peniaze, aby mal „voľné ruky“ a tým sa stal zakladateľom šťastia nejednej rodiny. On sám cvičil sa v tokárstve — pre nepredvídané okolnosti, ktoré by sa mu nadhodiť mohly, ako sám poznamenal, keď sa mu mnohí ľudia divili, že na svojich častých, temer každoročných cestách, hodný kus zeme precestoval, s vakom na chrbte ako vandrujúci tovariš.

Nie menší zreteľ obracal gróf i na poľné hospodárstvo, ktoré si žiadal čo najviac zdokonaliť a preto všetko, čo sa v tomto odvetví objavilo, neopominul zkúšať a keď poznal, že je užitočné, hneď aj zavádzal. Myslel si, že si sedliaci budú tiež zavedených novôt všímať — a dľa nich sa spravovať; rád by to bol videl, ale starý správca mu povedal: „Sedliak sa nedá tak ľahko poučiť, to je človek tvrdohlavý, na toho len palica!“

„Tým prostriedkom, priateľu,“ povedal gróf a poklepal svojmu starému sluhovi na plece, „sa ani poučenia, ani polepšenia nedocielilo. Ponecháme to vtedy času, ten najlepšie ich náhľady zmení, zvlášte keď budú mať náš príklad pred očima.“

Správca sa neodvážil pánovi protirečiť, ale čo aj bol človek, ktorý bez príčiny si nedovolil dakomu ublížiť, mal predsa na sedliaka zálusk a myslel si, že je každý šelma od kosti a že na ních musí len hromom. Ako mu to potom bolo divné, keď počul, že pán gróf hovorí so sedliakmi práve tak láskave, ako s ním samým, — alebo keď ho videl sedeť v rychtárovom sade so starým Borom, alebo účasť brať na ich poradách! Ani tie novoty v zámku sa mu nemohly v hlave srovnať a v duchu si utvoril ten úsudok, že je ten pán predsa len trocha premrštený a pani že je pridobrá, že mu všetko dovolí.

Avšak i ľudia si s počiatku konanie svojho panstva všelijak vykladali; daktorí nedôverčiví poznamenali: „E, to je nie darmo, že si nás tak nadchodí, dačo v tom bude, dajme pozor!“ A väčšina sedliakov bola vždy hotová týmto hlasom vieru dať. Ale, keď sa starý Bor k tomu nadhodil, tu ich hneď okríkol: „Nedúchajte, keď nemôžete kovať, nemusí byť pán ako pán.“ A vždy dával za príklad cisára Jozefa. On ho poznal osobne ešte z vojanských rokov a rozprával s nadšením o ňom. V dedine ešte nezabudli, ako sa cisár, keď bol v Šumave, so sedliakmi láskave shováral, nie inak ako opravdový otec. V súsednej dedine si dosiaľ ukazovali stavänia, kam vošiel cisár vtedy, keď sa oddelil od svojho sprievodu; gazdiná práve sádzala chlieb do pece a on ju prosil, aby mu dala mlieka a kus chleba. Tá, považujúc ho za pocestného tovariša, vyzvala ho, aby jej skorej pomohol vsadiť chlieb do pece, že už potom mu dá mlieka a chleba. Cisár jej ochotne pomohol a pritom sa čudoval, že majú taký čierny chlieb. — „Eh, ako že nemá byť čierny, páni soberu prednú múku pre seba a sedliakom ostane otruba.“ Cisár povedal, že keď sa im krivda robí, prečo sa nehlásia vyššie, ďalej, u samého cisára. „Ah, to nepomôže, to máte všetko jedno pásmo; páni nám berú chlieb, cisár nám ale vzal i deti. To sa pre hocjakú pletku bije, a my aby sme nastavili hlavy.“ V tom prišla družina cisárova do domu — a gazdina poznala svoj blud. Kľakla na kolená, prosila za odpustenie, cisár ale veľkodušný, nielen že jej odpustil, ale ju aj obdaroval a keď sa oboznámil s jej pomerami, i syna jej z vojny prepustil.

„To bol taký pán, ktorý vedel, že stojí poddanými.“

„Keď stojí pán poddanými, stoja poddaní pánom, — to nezabudni dodať,“ okríkol Bor raz chalupníka Srna, ktorý obyčajne býval pôvodcom narážok na panstvo. Prezývali ho v dedine Sršňom preto, že bol nepokojná hlava a ani pánom, ani zákonom poddať sa nechcel. Vedeli o ňom, že je pašerák, mnohí tvrdili o ňom, že je kmín a raubšic (pytlák); obe tieto remeslá takrečeno idú ruka v ruke, predsa toto posledné býva považované za horšie, ba každý sa bál o tom aj len škrknúť a preto so Srnovci nemali ľudia dôverných stykov.

Ale najdivnejším bolo dedinčanom to, že keď po roku svojho príchodu do zámku, gróf vrátil sa z cesty po Bavorsku a doviedol so sebou drotára, ktorého na miesto starého, zomrelého, za šafára usadil na zámku. Pán správca ani nevedel, či má tomu veriť — a sedliaci sostrkovali hlavy a divne o tom súdili. — „Drotára! Ty milý Bože, aký je to ľud, odkiaľ? Kde je tá drotárska zem?“ rozumovali a rozmýšľali medzi sebou; ani Bor ani baba nevedeli z počiatku, ako je to vlastne, len keď Miča v národnom kroji po prvý raz do kostola prišiel, tu videli, že je statný mládenec, že sa vyrovná bársktorému sedliackemu synkovi, videli, že sa modlí tak ako aj oni, počuli ho spievať v kostole i v hostinci, dievčatá usúdily, že vie tancovať, chlapci, že je veselý kamarát a konečne nahliadli všetci dedinčania, že je drotár človek ako oni, narastený v horách, ako oni — a v reči a vo zvykoch že sa veľmi nedelia od neho. Ale pri tom všetkom nebolo to vhod ani chlapcom, ani starým, že peknú Manku odlúdil a matky na ženenia súcich mládencov, veľmi zazlievaly Mankinej matke, ba považovaly to za neprístojné, že dala dcéru drotárovi, čo i poriadnemu, ale predsa len cudziemu človekovi. — Ako už sdelené, kázal gróf Mičovi, aby zariadil izbu pre svojich krajanov, ktorí pracovali v okolí, v nedeľu a v sviatok museli sa kadekde povaľovať — a keď Miča povedal, že dvaja z tých, čo do zámku chodia, by sa radšej učili remeslu, dal ich učiť na svoje útraty.

Pani grófka bola miernej, ušľachtilej povahy. Bola zkúšaná i v trpkostiach života a ľahký nádych smútku zastieral jej bledú, peknú tvár. Jej celá blaženosť a pýcha bol jej zaznaný Hanuš! Čo bolo jeho radosťou, to tešilo i ju, čo on uznal za dobré, to schválila i ona. Keď jej známi a priatelia karhali jeho podniky, ako premrštenosť, ona sa len usmiala. Ona jediná znala jeho šľachetné, jeho dobré srdce; veď ho ona — a jeho dokonalý učiteľ — zušľachťovala.

Slečna Helena, alebo, ako ju gróf menoval, Jelenka, nebola grófkiňa, alebo bola dcéra jej nebohej sestry; ale grófka prijala ju zcela za svoju — a Hanuš ju miloval ako svoju sestru. Bol už dvadsaťštyriročný, keď matka desaťročné dievčatko z ústavu, kde pobudlo niekoľko rokov, ku sebe vzala. V ústave bola ustavične pod prísnym dozorom učiteliek, pred ktorými nesmela ani poskočiť, ani očami zablysknúť, aby nebolo karhaná — a preto zprvu nemohla zvyknúť vonej slobode. Vždy bola ako zastrašená, ostýchavá a často chorľavela. V tom čase zmenily sa niektoré okolností v rodine, ktoré pútaly grófku i jej syna ku hlavnému mestu; bola voľná, synovi k vôli odišla s ním, s Jelenkou a niekoľkými starými sluhami do rodinného zámku v pohorskej dedinke, kde predtým zriedka kedy bývali. Tam začali žiť celkom dľa svojej vôle.

Grófka na svojich prechádzkach stavila sa nie jeden raz v dedinských príbytkoch, prehovorila s gazdinkami, pustila sa do reči s ľuďmi na poli pracujúcimi a každému vedela povedať milé slovíčko. Často chodila i na lúky, kde sa dedinské deti bavily a vyzvala ich, aby vzaly Jelenku medzi seba a učily ju ihrať. Deti sklopily oči, hanbily sa, ale medzi nimi bola jedna, ktorá sa osmelila, vzala malú slečinku za ruku a zaviedla do kola. Dakedy pozvala grófka dievčence do panskej záhrady, aby sa tam poihraly a Jelenka ich počastovala dobrými vecmi. Keď odišly, rozprávala matke a Hanušovi, aké hry sa hraly, spievala piesne, ktorým ju naučily — vzala Hanuša za ruku a učila ho tancovať národnie kolečko. A pri tom jej biele líčka zružovely, veľké, modré oči svietily detinskou radosťou a neobávajúc sa už prísnej učiteľky, ktorá jej hlasitý smiech prísne zakazovala, smiala sa do sýtosti. Hanuš bavil a smial sa s ňou a grófka sa na tie dve deti, ako i Hanuša často nazývala, s potešením prizerala.

Na voľnom vzduchu, na výslní lásky a pozornosti povolila ľadová kra, ktorá zaťažovala srdce dievčatka — a ako fialka z jari, keď sa sneh ztopí, keď sa lístočky a púčky na teplom slniečku rozvíjajú, tak rozvíjaly sa pred grófkiným okom všetky dobré vlastnosti milého dievčaťa. Dobrota, nevinná, veselá myseľ, skromnosť a slušný spôsob, to sa u nej každému zapáčiť muselo — a k tomu prispieval i pôvabný zovňajšok, zvlášte keď Jelenka dorastala do panenských rokov.

Medzi dedinskými deťmi bolo dievča, ku ktorému mala Jelenka najviac dôvery a ktoré sa stalo jej najmilšou, ba jedinou družkou. Bola to Dorka, vnučka dedinskej baby. Baba bola vlastne v dedine prvou autoritou, ona bola rádkyňou, dôvernicou; bola lekárom a v rodinných záležitostiach bola často i sudcom. Bez baby nielen že sa krstiny neskončily, ale ani svadby — a nikto neskonal, aby baba pri ňom nebola stála. Babino slovo platilo ako zákon. Dakedy sa zdala byť mrzutou a dudravou, ale nemohlo byť dobrosrdečnejšej osoby a pri chorých trpezlivejšej — a všetky deti ju milovaly. Baba bola šesťdesiatročná, bola prostrednej výšky, silného tela. Vzdor pokročilej starobe bola rezká — a celý deň sedieť za krosnami bolo jej hračkou. Do práce bola ako kat. Žať, mlátiť vedela ako chlap. A keď šla strojiť krstiny, vždy si ešte s kmotrami zatancovala a o chorobe nebolo u nej ani pamätníka. Babkina chalupa v blízkosti panskej záhrady, bola najporiadnejšia v celej dedine, ako by ju bol tokár vytočil a zdnuká panovala taká čistota, že bol po dedine jeden hlas, k babke že môže v každom okamihu prísť trebárs i pán cisár. To pani grófka tiež pozorovala, páčilo sa jej to a rada sa u nej zastavila. Raz sa jej opýtala, že prečo je u nej vždy tak upratané; podlaha umytá, podstienka a dvor vymetený a prečo to u iných nenájde, len ak v nedeľu?

„To je preto, milostivá pani, že ja nemám veľké hospodárstvo. Kde to je, tam je človek celý rok ako v kolovrate, a pri takej práci nemôže sa vždy zachovať čisto. Keby u mňa prichodilo toľko čeľadi do svetlice, ako to inde býva, ledva by som stihla myť aspoň k nedeli — a keby mala deďovizeň, potrebovala by som veľa mrvy a nemohla by som mať dvorec zametaný. Naši sedliaci hovoria: „Trus na dvore, zlato v poli,“ — a preto rozhadzujú slamu a list po dvore, aby sa hodne trusu narobilo. Ak sedliak chce hodne doviezť z poľa, musí voziť i na pole — a furmance trusu nad potrebu, nie je na škodu chlebu, najmä na našu hornatú zem. Ja mám kúsok poľa, kúsok lúky — a na to mám dve kravičky; viac nepotrebujem. Tú hrubú prácu, ktorú nevládzeme, pomôžu gazdovia, ostatne porobíme s dievčenci samé a ešte sa zvýši chvíľka aj k inšiemu dielu. A ten môj chlapec veľa smetí nenarobí, celý deň je nie doma.“

„A kde chodí?“ opýtala sa grófka.

„Ráno ide na omšu, potom do školy — a po škole si vynde na pole, alebo do hory s husľami a to si tam chuďas, hudie,“ povedala stará a vzdychla si, lebo jej syn Jozef bol slepý.

„A necháte ho samotného?“ divila sa grófka.

„Prečo by sme ho nenechali; ten zná cesty celého okolia, i do mesta potrafí, ani o kameň nezavadí. A tomu nikto neublíži.“

Babe sa Jelenka veľmi páčila, len to ju mrzelo, že je bledá. „Čo je všetko platné,“ hovorila, „dievča má kvitnúť ako ruža.“ Nenavyknutá dačo tajiť, povedala to i samej grófke, sotva že sa s ňou niekoľkoráz sišla.

Grófka sa usmiala a povedala: „Ja sa úfam, že sa i Jelenke líčko zarumení, keď bude tu za dlhší čas na zdravom povetrí.“

„To áno,“ dotušila babka, „ale mohli by ste predsa, milostivá pani ju dať premerať, veď je ona ako tieň proti Dorke, kto vie, či ,z očú nekape‘. Ešte ste to nezkúšali, ani ste ju neobetovali?“

„Čo tým myslíš, ja neznám také liečenie?“

„No, milosťpanej to môžem povedať, pretože sú milostivá pani mladšia, ako ja, ináč by som to povedať nemohla.“

Keď baba grófke sdelila, akým činom by slečnu liečila, soznala grófka v tom mnoho povery, ale základ dobrý; i pozvala si babku do zámku a že jej Jelenku sverí. Baba riekla, že príde, keď pôjde mesiac nadol. V určitú dobu sa tedy dostavila do zámku, ale to si hneď na začiatku vymienila, že jej slečinka musí byť daná s úplnou dôverou, síce by liečenie neosožilo. Najsamprv premerala slečnu na dĺžku i na šírku niťou nebielenou, neslinenou, na bielu sobotu pred slnka východom pradenou; meraním spoznala, že Jelenka nemá suchú nemoc, povedala, že to bude predsa len dajaký jed v tele a že ona jej ho s Božou pomocou vyženie. Na druhý deň pred východom slnka prišla si po slečnu a zaviedla ju asi štvrť hodiny od dediny ku hore k „dobrej vode“. Pod starým vysokým smrekom vyvieral silný prameň čistej, dobrej vody, ktorá padala do priehlbiny, naschvál tam vymurovanej. To bola tá zázračná, „dobrá voda“. Na smreku pod strieškou, ktorú tam dala baba, visel starý obrázok Panny Márie, ozdobený stužkami a kvietím, ktoré na rámci pribodali ľudia, vodou uzdravení. Bor bol najstarší občan dediny, bolo mu sto a tri roky a pamätal, že ako chlapec chodieval sa modliť s matkou k dobrej vode a že ten obrázok už tam visel a mnoho ľudí že tam našlo svoje ztratené zdravie. Tak dedila sa viera v zázračnú vodu z pokolenia na pokolenie a baba ňou všetky jedy z tela vyháňala. Keď Jelenku doviedla ku tej studničke, najprv kľakla s ňou pod obrázok a pomodlily sa hlasite deväťráz Otčenáš a deväťráz Zdravás. Potom, keď slnko vyšlo, baba Jelenku vysvliekla, prežehnala a pri odriekaní slov:

do studničky ponorila. Dievča sa zajakalo, zosinelo, ale baba nedbala, len tešila: „Odporné, milá holubička, odporné, ale zdravé.“ Po kúpeli ponáhľaly sa do zámku a cestou sa modlily.

Grófka sotva sa mohla dočkať, kedy prídu, ale keď sa Jelenka s babou vrátila čerstvá ako ružový púčok za rannej rosy, keď sa dievčatko pochválilo, že sa dobre cíti, tu opustila ju všetka obava. Po deväť dní chodila babka s dievčaťom ku studničke, deviaty deň, keď sa vrátily, šly do kostola; baba dala slúžiť omšu k pocte svätého Rocha, patrona to proti neduhom telesným — a Jelenka musela na oltár obetovať dve vajíčka. Tým sa liečba skončila a baba predpovedala, že bude Jelenka čo nevidieť zdravá ako ryba a červená ako kalina. Keď sa jej grófka za jej dobrú radu odslúžiť chcela, odmietla každý dar so slovami: „Čo že by tu — Pánu Bohu ďakujme, keby on nepomohol, málo by som ja mohla,“ — a na opätované núkania panino priamo sa vyslovila, že sa za takéto liečenie inak platiť nesmie len: „Pán Boh zaplať!“ Grófka teda srdečne zaďakovala — a babka odišla spokojná zo zámku. Grófka dala vystaviť pri studničke kaplnku, do nej dala krásny obraz Panny Márie, neďaleko ale sriadil sa kúpeľ pre Jelenku. — Povesť o tom rozniesla sa po celom okolí ako voda po trúbach, ale čím ďalej od prameňa, tým kalnejší bol jej tok; chýr nemoci a uzdravenie grófskej dcéry menil sa v každých ústach a odvtedy, každú nedeľu prichádzaly procesie ku „dobrej vode“.

Skutočne stávala sa Jelenka so dňa na deň ružovejšou, sviežejšou. Nebola dosiaľ navyknutá včas ráno vstávať, tak ako gróf a prechádzať sa, nemohla matke dosť narozprávať, ako krásne je na poli, keď miliony rosných kvapák trblietajú sa na tráve, škovránok si prespevuje v povetrí sa vznášajúc; nemohla ani vysloviť, ako milo jej bolo, keď sa pod stromom so starkou modlila — a konečne vynachváliť ten pocit po studenom kúpeli. Grófka, keď videla dobrý účinok liečenia, ku ktorému tak ťažko svolila, ba svoje svolenie zprvu oľutovala, pokračovala v ňom i naďalej, lenže sa to už nekonalo v tak včasnú hodinu, ani s tými zbožnými ceremoniami, akých baba použila. Ale za to Jelenka každý deň vstávala už pred východom slnka a zo svojej izbičky sa ticho vykradla do záhrady, kde sa už Hanuš so záhradníkom prechodil. A potom chodili spolu od stromu ku stromu, od kvetinky ku kvetinke; pri tom učil Hanuš Jelenku botanike, upozorňoval ju na krásy prírody a pred okom dievčaťa javil sa v každej malej iskierke obraz všehomúcnosti Božej. Iný raz jej rozprával o zázrakoch a krásach prírody, opisoval jej svoje cesty po zemi i po mori a ona ho poslúchala sotva dýchajúc a akonáhle sa odmlčal, už mala i desať otázok pohotove.

„A či vás tomu neučili v ústave?“ opýtal sa gróf, lebo mu jej otázky boly podivné.

„Ach,“ priznávalo sa dievča zkrúšene, „keby mi to boli tak vysvetlili, ako ty, drahý Hanuš, iste by som si to bola všetko zapamätala; ale ja som im nerozumela — a hneď mi to z hlavy vyšumelo.“

Gróf poznal to povrchné vyučovanie, v duchu prisvedčil jej vyznaniu — a milerád jej všetko vysvetlil, čo jej rozum pochopiť bol vstave. Dakedy šli až na koniec záhrady — a keď z niektorého sadu zavznela pieseň dievčaťa, vyžinajúceho trávu, zastavil gróf kroky a načúval. On bol milovníkom hudby a spevu — a preto dojímaly ho tie prosté, krásne piesne národa viac, ako umelé árie divadelných speváčok, — a pozdejšie vždy hovoril svojím známym, ktorí sa bláznili, keď sa dajaké slávičie hrdielko v hudobnom svete vyskytlo: „Choďte von, počúvajte, keď dedinské dievčatá na poli a v záhradách pracujú, keď v hore jedné na tom, druhé na tomto konci spievajú — a tak prevádzajú najkrajšie spevné hry, naslúchajte v zime pod oblokami domov, kde sa držia priadky a počujete najrozmanitejších, žartovných i nežných nápevov, vážnych ballád, aj velebných chórov, počujete hlasy slávičie, hlasy mocné, čisté ako zvony, že vám srdce zaplesá a tej zábavy môžete užiť veľmi často a veľmi snadno.“ Známi ovšem nedbali na jeho reč; ale gróf ostal na svojom. Rád poslúchal i dedinského huslistu a skladateľa, slepého Józu, keď večierkom v sade, alebo na svojom obľúbenom miestečku pokraju hory sedel, hral a básnil. Hra jeho bola čistá, dojemná, plná poetických myšlienok, takže často s melódiou spolu i pieseň sa zrodila. On bol slepý od útlej mladosti, a naučil sa sám hrať na niekoľkých nástrojoch; najmilšie ale mu boly organ, ktorý hrával v kostole a potom husle. Stávalo sa, že keď sa dávala spievaná omša, musel všetko svoje umenie upotrebiť: — tu hral na organe, tu sólo na husle — a zase pískal na klarinet, spieval bas i tenor. — On bol učiteľovou pravou rukou — a gróf, keď vyšiel na chór, nemohol sa vynadiviť jeho obratnosti a jemnému sluchu. Učiteľ ani nezpozoroval, keď hudobníci nótu pominuli, ako by jej ani nebolo, Józa ale každú chvíľu napomínal: „Husle — čo robíte — prim, vynechali cis, — bas nech dá pozor, diskant hlasnejšie, — bubny piano! — Takt, držte takt, chlapci!“ Tak napomínal Józa, vypomáhal a pri každom falošnom zvuku trhol sebou, ako by ho bodnul.

Učiteľ už nebol mladý, ani učený, ale z tých, ktorí povinnosti svojho stavu svedomite a s láskou vykonávajú; rodičia ho radi videli, deti ho milovaly, ačkoľvek im v ničom nepovoľoval. Rady chodily do školy a nebolo v dedine chlapca, ktorý by nevedel čítať i počítať, ani dievčaťa, čo by aspoň čítať neznalo, lebo toho učiteľ nemohol na matkách vymôcť, aby mu dievčatá riadne posielaly do školy; maly pre ne vždy prácu a myslely, že je to už dosť, keď budú vedieť čítať. Učiteľ bol vdovec a jeho jediná dcéra sa vydala v prvé roky, keď panstvo prišlo do zámku, — do mesta; kostolná hudba a pestovanie kvetín bolo mimo školu jeho zamestnaním. Nemal väčšieho potešenia, ako keď mu dakto dal semeno jemu neznámej kvetiny, alebo požičal nóty novej omši, do ktorej sa veľkým namáhaním vpraviť musel. Na faru chodieval každodenne, pán farár bol staričký pán a veľký milovník starých kníh, najmä latinských, na ktoré by bol vydal i posledný groš. Ale nikto mu nesmel po daktorú prísť; keď ho navštívil učiteľ, musel mu obyčajne predčítať. Vo svojej izbe mal plné stoly kníh, a ktorá mu pri ruke ležala, tú podal učiteľovi. — Dakedy sa stalo, že to po viac dní bola jedna a tá istá kniha, ale pán farár mal už krátku pamäť a nepozoroval to — a učiteľ sa bál povedať, aby ho neurazil a tak trpezlive čítal, čo mu pán farár podal. Každé dva týždne dostával pán farár z mesta politické noviny, ktoré s tamojším kaplánom a niekoľko mešťanmi spolu predplácali. Na neho, ako prezpoľného prišiel rad na ostatok, za to si mohol noviny podržať, čo i urobil. Keď noviny prišly, predčítal učiteľ politiku, čo ho najviac zanímalo. Po prečítaní sa noviny uschovaly. V komore ich bolo ako dreva. Od viac rokov chystal sa pán farár na odpočinok, ale keď malo prísť k tomu, zdalo sa mu, že by nemohol žiť inde ako na fare, kde žil tridsať rokov ako pastier medzi svojimi ovečkami a knihami.

Jeho cirkevníci mu dávno privykli; gróf síce pozoroval, že pod jeho kázňou, ktorú pre svoju slabú pamäť pán farár musel čítať, každú nedeľu väčšina poslucháčov zaspala a menšina nepočúvala; mnohí nemohli prenachváliť kazateľa v Hájku u sv. Anny, pátera Augustina, na ktorého utorkové — deň sv. Anny, kázne ponáhľal sa každý, kto sa mohol z domu odtrhnúť — a Bor vždy hovorieval: „To je inakší kazateľ, ten vie rozobrať svedomie; pri tom sa duša poteší.“ Predsa cirkevníci nechceli sa odlúčiť od svojho staričkého kňaza. Ale hneď v prvý rok, ako grófska rodina prišla na svoje panstvo, Pán Boh pána farára k sebe povolal a na faru dostal sa na všeobecnú žiadosť páter Augustín. — Keď držal nový pán farár prvý raz spievanú (omšu) — a jeho hlas zazvučal ako zvon po chráme, nemohol sa Józa zdržať, aby nepošepol pánu učiteľovi: „To je hlas! to je hlas!“ a pri tom si zatlieskal do dlaní, čo vždy urobil, keď sa veľmi radoval. Nový pán farár bol veľkým milovníkom včelárstva a štepárstva, čo sa s kvetami a hudbou, najmilším zamestnaním učiteľovým, lepšie hodilo, ako preberanie sa v starých foliantoch. V zime zaoberal sa pán farár v prázdnych hodinách inou prácou. Maľoval obrázky a lepil z papieru rozličné maličkosti, skriňky, koníčky a pod., ktoré pri zkúškach deťom rozdával. Gróf a jeho matka si pána farára veľmi vážili, býval v zámku častým hosťom, i pán učiteľ chodil do zámku, ale najväčšia jeho rozkoš bola prechodiť sa po záhrade. Gróf si držal šikovného záhradníka, — a vynakladal značné sumy na kvetiny, v ktorých mala pani velikú záľubu. Učiteľ videl a priučil sa v zámku každý deň dačomu novému, čo sa záhradníctva týkalo. On sám učil Jelenku písať a rátať, učil ju i na piano — a Jelenka rada mala svojho učiteľa, taktiež vážil si ho i gróf a jeho matka, ako vôbec každý, kto poznal jeho dobrosrdečnosť; jedine by mu boli odpustili jeho hlboké poklony a prílišnú ostýchavosť. Ale tú si nemohol dlho odvyknúť a vždy ho var polial, keď sa grófka pustila s ním do reči. „Panstvo je panstvo, a grófka je nie sedliačka,“ hovorieval. I Józu Jelenka častejšie priviedla do zámku; aký to bol pre neho div a zázrak, keď po prvý raz počul zvuky piana. Aký to bol rozdiel, — učiteľov starý klavír a to krásne piano! Prosil o dovolenie, aby sa smel podívať naň i z dnuka, čo mu pani so súcitným úsmevom dovolila. — Otvoril si vrchňák a začal ohmatávať každú strunu, každú klapku, každú bakinku, veľmi jemne, ale dôkladne; bolo patrné, že cit v prstoch vynahradzuje mu zrak. Len pomocou hmatu mohol si utvoriť obraz predmetu, ktorého oči jeho nikdy nevidely.

Raz shovárala sa grófka s učiteľom o Józovi a divila sa mu, učiteľ ale, ktorý ho od mladi poznal, povedal: „Józa, milostivá pani, je znamenitý chlapec. Už ako malého chlapca, — oslepol vo štvrtom roku svojho života, keď mal osýpky (kiahne), vodily mi ho deti do školy, ako zo žartu; ale chlapec vysedel celé hodiny v škole, baviac sa počúvaním a o krátky čas vedel každé slovo, ktoré som mu predriekal, lepšie prešlabikovať, ako chlapci, ktorí už rok do školy chodili. Radšej ale naslúchal hudbe; pre tú javil tak jemný sluch, že už ako malý chlapec okríkoval starších hudobníkov, keď falošne hrali. Ako urastol, tak sa učil hrať na klavír a na husle sám a sám; tak dlho zkúšal pieseň, ktorú v hlave nosil, až ju trafil; pri tom má vytrvalosť neúnavnú, neustane, kým neprevedie, čo si zaumienil. Podobne naučil sa aj ostatným nástrojom, aj na organe hrať; keby jeho nebolo, neviem, milostivá pani moja, čo by som si často na chóre s tou ostatnou čeliadkou počal. On skladá i pekné piesne, ale musel by človek u neho sedeť — a to aby nepozoroval — a hneď tie skladby písať ako ich hrá a spieva k tomu; od neho ich nemožno dostať. Často mu mládež vraví, keď počuje novú pieseň: „Józa, zaspievaj nám tú pesničku ešte raz, aby sme sa ju naučili!“ I ja mu hovorím, aby mi ešte raz niektorú zo svojich pekných fantázií zahral, ale on zavrtí hlavou a odpovie: „Čo chcete odo mňa, ako by sa to dalo —“ a skutočne, keď mi aj chcel k vôli urobiť, nebola to už tá pieseň, ktorú pred chvíľou hral. „Ony, tie myšlienky,“ hovorí, „preletujú mojou dušou, ako vtáčky, čo spievajú v háji, nikto ich nevolá, nikto ich nedrží. — Počkajte, snáď mi zase dakedy tie samé hlasy zaznejú — potom ich ulapím do klietky a dám vám ich.“ — — Keď večer hráva doma, alebo v lete pokraj hory, zastavujú sa ľudia, poslúchajú ho s udivením a potom si sdeľujú: „Pán Boh ho má rád, toho chlapca, že mu dal taký dar umenia.“ A preto netrúfa sa ani ten najrozpustilejší chlapec Józovi v dačom ublížiť, každý má pred ním úctu, že je miláčok boží, im je ani nie nápadné, že nehovorí obyčajným ich nárečím, ale ako kniha.“

„Mne bolo tiež nápadné, že nehovorí nárečím tu obyčajným, ani hlasom spevavým, ako druhí.“

„Prvému naučil sa z kníh, druhému ani sám neviem, ako sa odučil.“

„Snáď mu v tom ukázal cestu jeho jemný, hudobný sluch. Ale povedali ste, že sa z kníh naučil vybranejšej reči, ako tomu mám rozumeť? Azda len podľa počutia.“

„Áno, milosťpani moja. Kým bola moja dcéra doma, čítavali sme každý večer, lebo ona alebo Peter, a Józa poslúchal. A to si tak obľúbil, že pozdejšie vypožičiaval si knihy, kde mohol; aj do mesta si chodí po ne. Potom poprosí daktorého chlapca, zájde s ním na pole, v zime zavolá ho k sebe — a musí mu predčítať. A keď chce niečo napísať, vezme chlapca, o ktorom vie, že vie pekne písať a diktuje mu. On sám zná pravidlá mluvnice ako Otčenáš, veď chodí vždy ešte do školy ako žiak — a sedí v tej lavici, v ktorej sedával pred šesťnastými rokami, často ma i zastúpil. Jemu neujde v škole ani najmenší zvuk, a chlapci ho nemôžu oklamať, lebo pozná každého po hlase.

„Ale pán učiteľ,“ opýtala sa Jelenka, ktorá tiež načúvala, „či Józa pra — pra — nič nevidí?“

„Veru nevidí, slečinka!“

„Ako tedy môže vedieť, aký je kto pekný, ako vyzerá tá, alebo tá kvetina, keď to nevidí?“

„Kvety a stromy zná z čiastky po hmatu, z čiatky po vôni, ostatne si dá všetko dopodrobna vysvetliť. Bezpochyby, že pred jeho vnútorným zrakom zjavuje sa mu všetko krajšie, ako je v skutočnosti. S kým je nie známy, tomu ohmatá tvár i ruku — mnohého už potom pozná, keď ho chytí za ruku, čo by sa ani neozval.“

„Áno, áno,“ zvolala Jelenka. „Po tieto dni sme sa bavily u baby na kolembabu a on s nami. Podarilo sa mu chytiť ma za ruku. Ja som sa mu nechcela ozvať, ale on hneď vedel, že som to ja.“

„To je nie ťažké,“ zdvorile sa usmial pán učiteľ, „také jemné, hebké a malé rúčky nenájde druhé v našej dedine. Ťažšie mu je pozorovať dedinskú mládež — a predsa pozná po hlase každého, i po hlave, keď sa mu pod ruku dostane.“

„Józa je dobrý, ja ho rada vidím,“ povedala Jelenka.

„Dobrý človek, vďačný a ku komu cíti náklonnosť, či hlas ho milo dojíma, k tomu je i úprimný, lebo sa nazdá, že človek ľubozvučného hlasu, býva dobrý a naopak človek hlasu štekavého, chraplavého, dudravého, že kryje špatné vlastnosti v sebe. Daktorý hlas sa mu tak protiví, že keby sa nevzdialil, upadol by do kŕčov. Ale jeho mať už zná jeho povahu a odstraňuje všetko to, čoby ho pobúrilo. Józa je jej miláčkom.“

„Veď je úbohý,“ poznamenala grófka.

Jelenka si často priviedla Józu do zámku a keď maly dievčatá zábavu, on im hral ku tancu. On celým srdcom oddaný bol panskej rodine a Jelenka mu bola anjelom. Keď dakedy odišla Jelenka s grófkou do hlavného mesta, alebo cestovala s Hanušom dlhší čas v cudzine, bolo smutno všetkým, ale Józa býval vždy najsmutnejším, no nezmienil sa o tom nikomu.

Vtedy, keď sa panstvo na svoje rodinné sídlo prisťahovalo, boli dedinčania nedôveriví a radšej by boli so správcom sami gazdovali, lebo správcu už poznali a vedeli s nim vynsť, ale keď poznali, že gróf s nimi dobre mieni, že láskave zachodí s nimi, tu mizla ich nedôvera a tvrdohlavosť, ktoré vlastnosti pánovi v jeho dobrých úmysloch len prekážaly — a konečne, občania nahliadli, že netreba nenávidieť pána za to, že je pán. Dobrý pán je ako otec. Ale šlo to pomaly a to ešte išlo zásluhou ženských.

V ten štedrý večer, keď gróf prišiel domov a doviezol drotára Jana, bolo už i viac ako päť rokov tomu, čo gróf obýval sídlo svojich otcov — a ešte vždy nebolo všetko tak, ako by si to on bol želal; pohorská dedina ešte nebola bez neprajníkov a ľudí nedôverivých, ktorí verili slovám neprajníkov a nerozumeli tomu, čo slúži ich vlastnému dobru.