Pohorská dedina

Je to zase v Jelenkinej izbe; grófska rodina je tu spolu a pán farár na návšteve. Jelenka vyšíva zlatom a pani grófka šije košielky z domáceho plátna.

Pre koho? — Veď sluhovia majú, čo potrebujú, — v dedine niet človeka, ktorý by musel chodiť otrhaný. Ale v meste je dosť chudobných ľudí, ktorí hoc by pracovali celý deň, veľkú rodinu ošatiť nemôžu. Na pánskom seje sa každý rok ľan, jedno chudobné dievča je schválne k tomu vyučené, ako sa má s ľanom zachodiť, aby sa čo najtenšie spriasť mohol a tá má dozor nad všetkým od prvu, ako sa ľan vytrhá, močí, suší, riafe, trepe, hľadí až po pradenie, tkanie a bielenie a do toho času, kým sa hotové plátno pánstvu neodovzdá. Iná zase, tiež chudobná sirota, má pod svojou správou šitie bielizne pre celý zámok — a keď je pre zámok všetko pošité, šije sa bielizeň každého druhu do zásoby — a tieto zásoby, k tomu i dozor nad služobníctvom a vnútornou správou domu, ako i obsluhu paninu má verná, svojmu pánstvu s celou dušou oddaná komorná. Vo dvore sa drží tiež značný počet hús a aj nad tými dozerá dievča; musí sa starať nielen o chovanie starých, ale aj o pestovanie mladých húseniec, až kým nedorastú — a výťažok peria, väčšinou už páraného, tiež musí oddať komornej.

Ľudia sa čudovali, že kam to tá pani grófka dáva všetok ten ľan i perie, veď pre slečinkinu výbavu i periny už asi dávno má. Čo asi s tým plátnom, čo sa to nepreleží — a do peria či sa nedajú mole? Ale plátno sa nepreložilo a do peria nedaly sa mole. Na stá ľudí, či mladých alebo starých našlo sa do roka, ktorým sa nedostávalo toho, čo panej grófke zbývalo. Dosť bolo v okolí chudobných neviest, ktoré si do novej domácnosti nemohly zaopatriť ani potrebné periny, ani svojmu budúcemu svadobnú košeľu do daru ušiť a s trpkou boľasťou dívaly sa na výbavu bohatých neviest, ktoré maly od všetkého prádla po niekoľko tuctov. Grófka držala to za svoju povinnosť, dávať zo svojho nadbytku tým, ktorým sa nedostane ani toho najpotrebnejšieho, aspoň toľko, čo by postačilo k zachovaniu čistoty telesnej a tým k občerstveniu duše.

Sú ľudia, ktorých by špinavé a sodrané šaty na tele tak pálily, ako škvrna na duši — a ku tým prináležala aj grófka, samozrejme, že to nezkúsila. Jej lôžko, akoby z ružového listia nastlal, telo sa po odpočinku každý deň v kúpeli občerstvilo, bielizeň bola biela ako kvet, tenká ako pavučina a menila sa každý deň. V krásnych izbách stlala sa vôňa a šírilo sa teplo, strava bola dobrá, zábavy dľa vôle. Ach, akože môže taká pani cítiť, ako je tým chudobným matkám, ktoré trávia svoj život v tmavých a vlhkých komorách, ktoré tým i so svojimi rodinami predčasne prepadávajú nerestiam, nemoci a smrti? Ako ona môže vedieť, ako je matke, ktorá večer po večer hrsťou slamy podstiela svojim deťom a nevie, na koho má dať tú jedinú chatrnú perinu, či na to choré najmladšie, či na to najstaršie, zimou zkrehnuté, čo za dňa muselo chodiť po mrazivých uliciach za kúskom chleba, alebo či ju dopriať mužovi od ťažkej práce zmorenému? Nevie, ako je tomu, čo nemá len jedny šaty, i to chatrné, jednu košeľu, ktorú, ak ju chce mať čistú, musí večer oprať a do rána usušiť, nepozná citu radosti, s ktorým vracia sa matka domov, v náručí kus dreva na oheň, trochu čiernej múky na polievku a bochník chleba, aby pripravila deťom hostinu. „Chuďasovi vtedy Boží hod, keď košielka tenká.“ Nemá ani pocitu trpkej boľasti, ktorá vlieva olova do nôh, keď prichodí do biednej izby, medzi holé štyri kúty, deti s pláčom volajú jej v ústrety: „mati, mati, my by sme jedly“ — a ona nemá, čo by im dala. Nemá ničoho, len slzy a vzdychy, vzdychy, ktorých sa možno viac báť ako prepychu bohatých. Kto ich vidí, tie slzy milionov, ktoré prelievajú sa v takýchto biednych brlohoch? Kto si ich všíma, tých sĺz, ktoré ako žeravé iskry padajú na prsia matky zeme, až jej útroby roznietia sa v plameň? On, ktorého dopustením v jednom okamihu umiera tisíce tvorov, tisíce zase povstáva k životu, Jehož zákonom sa spravuje kolotanie milionov svetov, Jehož oko zároveň vidí na končiare nebotyčných hôr i na červíčka po zemi sa plaziaceho, na vrcholky hájov palmových i na trávnatú step, na slzu v oku úbohého otroka, i na perlu ukrytú v škrupinke na morskom dne, na zlatý stolec i na lôžko robotníkovo; On, ktorý sčíta prach semena bylinového i piesok v mori, ktorý rovnako bdie nad snom dieťaťa pri prsiach matkiných, ako nad vrahom, prikovaným na galeji, Jehož dopustením sa stáva, že víchor podvracia tisícročné stromy a slabý štiepok len ohýba; stáročné budovy, diela umenia ľudského v okamžení obracia na nivoč a domček slimáka nepokazí, On, ktorému je nič malé, nič veľké, jehož mocnosť a divotvornosť sa zobrazuje v jedinej kvapke vody, tak ako v celom ohromnom mori. On, ktorý drží osudy kráľov a žobrákov vo svojej ruke, ktorého dieťaťom je tak ten opovržený Pária, ako povznesený knieža, obyvateľ ľadových vrchov, ako aj požehnanej Arábie, divoch i vzdelanec; On, ktorý pokrstil všetky svoje deti jedným menom, menom Človek, aby sa tak navzájom menovali a milovali a za sväté ho uznávali; On, ktorý rozumie každej vrúcnej modlitbe, ktorá pochodí zo srdca Človeka; On, Jediný, Otec náš, Tvorca všehomíru, ktorý bol od vekov, je a bude na veky, Boh, Veliký, Mocný Boh milostí sotrie slzu utýraného srdca človeka.

Nebolo treba grófskej rodine školu biedy zkúsiť na sebe, aby uverili chudákovi; v ich srdciach panovala opravdová láska k Bohu a tak i ku bližným, ich náboženstvo nebolo prázdnym slovom. Oni vykonávali povinnosti svojho stavu svedomite a s radosťou; a preto, že grófka držala si za povinnosť dobrodenia preukazovať tam, kde bolo treba, nenapadlo jej žiadať chvály a slávy; ľavica nikdy nevedela, čo dala pravica. Mnohí sa domnievali, že v skladoch zámku nahromadené je mnoho mrtvého kapitálu, vedel pán farár najlepšie, že sa len preto hromadí, aby bolo z čoho obetovať na oltár lásky — a tí, ktorým sa v mene Božom udelovalo, uznali, čia je tá pomocná ruka; v ich vďačných rukách ostaly tie mená svätými.

Gróf nechcel dopustiť, aby Jano chodil drôtovať; zpozoroval, že by chlapec mal chuť k učeniu, umienil si, že bude nápomocný, aby sa chlapec vzdelal. Keď sa gróf večer po koncerte Jana opýtal, či by sa chcel niečomu inému naučiť, alebo ostať drotárom, vrtel chlapec hlavou, že keby sa učil, nemohol by sestre na veno zarobiť.

Gróf na to nič nepovedal, ale keď druhého rána Jelenka mu podala závitok peňazí a svojím milým úsmevom povedala: „Prilož aj odo mňa darček k venu, čo chceš Ilene dať,“ tu ju bozkal na čelo a dojatý riekol: „Ty ma vždy rozumieš.“

Po sviatkoch, keď sa drotári do práce po okolí rozchodili, zadržal Miča jedného starého známeho u seba a tomu sveril list veľmi dôležitý; kládol mu na svedomie a na hlavu, aby ho odniesol domov do Koraloviec; až bude doma, aby pozval k pánu farárovi Janovho brata, Ilenu a Paľka Lojku a pred nimi aby oddal pánu farárovi list ku prečítaniu. Miča totiž povedal pánu grófovi, že listy čítať nevie u nich nikto iný ako pán farár a pán rechtor. Potom aby sa zase nazpäť vrátil, že dostane cestu zaplatenú. Prikázal mu, čo má doma povedať a čo nie, dal mu na cestu, aby sa pýtaním nemeškal a drotár sa s radosťou pobral k domácim horám.

Jano ale o tom nevedel; Jelenka ho chcela prekvapiť potom, keď by sa drotár vrátil — a to pozvaním na Ilenino „veselie“. Na Mičovo nahováranie si dal Jano povedať — a ostal v zámku.

„Len ty pána veľkomožného počúvni, čo ti on káže,“ napomínal krstný, „ver’ neobanuješ. Keď sa vyučíš, môžeš naraz veľa peňazí zarobiť, ba môžeš byť aj rechtorom.“

„Veď by som ja rád zostau, len čo povie Ilena? Sľúbiu som jej vyvandrovať vienok zelený; ako že ho vyvandrujem, keď sa učiť budem?“

„Ver ho vyvandruješ, vienok zelený zo samého zelia, veď budeme robiť hrduo veselia,“ tešil ho Miča, kým chlapec nepristal, že tu ostane.

Chodil tedy Jano k pánu učiteľovi, aby sa utvrdil v čítaní a písaní a pán farár, úprimný priateľ grófskej rodiny, ponúkol sa, že jeho snivého ducha bude pomaly prebúdzať a vzdelávať.

„Priateľu, len žiadnu drezúru; treba len posvietiť na pravú cestu, naučiť ho myslieť, zdravý rozum ho potom povedie ďalej na ceste pravdy. Keď sa rozhodne, ku ktorému remeslu, alebo zamestnaniu cíti náklonnosť, v tom smere sa potom musí vzdelávať, aby sa stal užitočným členom ľudskej spoločnosti. Ja sa nebojím o neho, lebo jeho srdce je čisté,“ povedal gróf a pán farár so všetkým tým súhlasil.

Jano chodil z jednej školy do druhej a skoro hrave prichodil k vedomostiam, o ktorých nemal pojmu a nie že by ho chcel každý zúmyselne učiť, ale jeho vlastná vedychtivosť pobádala ho dotazovať sa na všetko; ak si u pána učiteľa troška hlavu namáhal, u pána farára zase celý blažený naslúchal rozpravám o Bohu a o svete. Pán farár si chlapca zamiloval, lebo poznal u neho hlbokú nábožnosť a jemný cit. U Jozefa spievaval, ale z nôt sa naučiť nemohol a smial sa, že sa až za boky chytal, keď mu učiteľ predspevoval: „Na túto nôtu musíš vziať ten zvuk, na tú zase ten, tá sa menuje tak — a tá zase tak“, to on pochopiť nemohol a nemohol, ani zapamätať, ale keď čokoľvek mu zaspieval Jozef, alebo ktokoľvek iný, to si zapamätal; najkrajšie vedel zaspievať len svoje slovenské piesne. Spomínal často svoju fujaru, že „keby ju tu mau, tak by pekne zapískau.“ I ku práci sa mal, tu bol Mičovi po ruke a rád sa dal poučiť „ako sa to robí, ako to, alebo iné, ako to robia doma a ako v Čechách“. Tu zašiel zase k mladému záhradníkovi, ktorý ho veľmi rád videl; pomáhal mu pri práci a dakedy strávil u neho celý večer a díval sa mu na ruky, keď košíky plietol, alebo si niečo kreslil. To sa mu veľmi páčilo, najmä s farbami.

„Ej, keby som ja vedeu maľovať,“ povedal raz a záhradník sa mu ponúkol, že ho bude učiť kresliť.

„Ale ja sa to nenaučím,“ pochyboval chlapec.

„Ak máš schopnosť a pevnú vôľu, tak sa naučíš.“

„Budem prosiť pána Boha, aby mi taký um nadišiou, čo by som sa skorej naučiu maľovať,“ povedal chlapec; ale hneď sa zarazil a opýtal sa záhradníka, že či nebude „milosťpánko hrešiť“, že si „hrdo vedie“, keď by sa učil maľovať. Len keď ho záhradník presvedčil, že sa pán bude len tešiť, že o tom nemusí ani hovoriť, len keď sa niečomu naučí, uspokojil sa mladý drotár a s radosťou sa chytil do učenia.

Grófska rodina bola milo prekvapená, keď jedného rána doniesol záhradník klietku zo žltého drôtu pekne zhotovenú a drevený črpák, na ktorom bol vyrezaný veniec z dubových listov. Záhradník oznámil, že je to Janova práca a spolu i to, že sa učí kresliť.

„Ten pohár vyrezal nožíkom a tak rýchlo, že som ho obdivoval,“ dodal záhradník.

„V tom chlapcovi spočíva iskra Božieho umenia!“ zvolala pani.

„Pastieri oviec, čiže valaši na Slovensku, keď majú voľného času, vyrezávajú rozličné veci z dreva a dakedy veľmi umele, ale na tejto práci sú spojené i vkus i umenie a je to patrná poukážka na cestu, ktorou by chlapec mal ísť.“

Jelenka vyslovila želanie, aby Jano viac takých vecí zhotovil, čo i gróf schvaloval — a naložil záhradníkovi, aby chlapca posmeľoval a v práci napomáhal, — potom ale, aby hotovú prácu sám do zámku priniesol, že mu to zaplatia. Ale aby o tom pomlčal, že komu ju dáva.

Keď pán farár prišiel na návštevu, ako bolo na začiatku podotknuté, bola práve reč o Janovi. Starý drotár sa vrátil z Koraloviec a doniesol mnohé noviny. Predne oddal grófovi list od pána farára z Koraloviec; potom rozprával, akú radosť mala Mičova a Janova rodina, najmä, keď sa dozvedeli, že sa Ilena stala bohatšou mladou nevestou ako rychtárova dcéra; doniesol aj odkaz, spolu i pozvanie na veselie Ilenino, ktoré ustanovili na prvú nedeľu po Veľkej noci a konečne, že Paľkova matka je spokojná a s radosťou ku všetkému privolila.

„Teraz bude Jano spokojnejší a bude sa pilne učiť, lebo ho ešte vždy svedomie trápilo, že nechodí celý deň po práci, aby sa mohla sestra skoro vydať,“ povedal pán farár a potom doložil: „Ten sa bude radovať, už vidím, ako mu bude tvár žiariť! On nevie slovom povedať, keď sa niečomu raduje, len ojedinelý zvuk, ako plač a smiech, sa mu z úst vyderie — a oči sa kúpajú v slzách.“

„Áno, on má hlboký a jemný cit; je to tichá, básnická povaha, ktorá sa nehodí do hlučného trhu života,“ zamiešala sa grófka.

„Ja nemyslím, aby ho túžba ta niesla. Jeho svetom mu je jeho domovina, on hovorí o svojich horách s takým nadšením, ako by hovoril o raji.“

„Mojou žiadosťou by bolo, aby sa vzdelal za dokonalého hospodára, — vrátil sa do svojho raja, stal sa doma vzdelávateľom a dobrodincom svojich spoluobčanov, aby im posvietil na cestu k bohatým pokladom, ktoré matka zem pre nich skrýva, ako dedíctvo, ktorého zmocniť sa dosiaľ váhajú alebo i neznajú. Keď som tým krajom cestoval a videl, ako zaostalý je ten zdravý, krásny, mravný ľud ku všetkému umeniu, želal som si, mať možnosť postaviť do každej dedinky školu a usadiť tam učiteľa múdreho, vzdelaného a povedomého svojej vznešenej úlohy, aby ľud vzdelával a jeho schopnosti rozvinoval. Iného tomu ľudu netreba.“

„Boh povedal: Buď svetlo — a bolo svetlo!“ poznamenal pán farár.

„Štepár milý, len saďme stromy, saďme a čo by sme sa nedočkali ani kvetu, zomrime aspoň s tou nádejou, že tie štepy nesú v sebe zárodky krásneho a sladkého ovocia!“ povedal gróf a vrele stisol ruku farárovu.

V tom prišiel do izby starý sluha a oznámil, že v pánovej izbe čaká pán správca s dôležitými listinami. Gróf vstal, uklonil sa a odišiel.

„Čo to šijete krásneho, slečna?“ opýtal sa pán farár a prizrel sa na pásik z červeného zamatu, ktorý bol zlatom a striebrom husto vyšitý. Jelenka ešte sem a tam vsadzovala do zlatých kvetov barevný kamienok.

„To je čelenka, tak zvaná parta, ozdoba hláv slovenských dievčeniec, tak ako u nás vienok. Ako sa vám to vidí, velebný pane?“

„Pekná to ozdoba a majstrovská práca. Mám hádať, komu patrí?“

„Ľahko je hádačovi hádať, keď vie, kto zlatý prsteň má,“ žartovala Jelenka, odháňajúc stehlíka, ktorý skočil do pracovnej skriňky, naplnenej drobnými ligotkami — a kanárika, ktorý štipkal na kytôčke jarných fialiek, donesených ráno vďačným záhradníkom.

„Je to dar Janovej sestre ku svadbe,“ vysvetlila grófka. „Krásna je to ozdoba pre dievčenské čelo, to je isté; ako som počula, tam ešte chodia dievčatá s holými hlavami, ozdobenými len kvietkami a partou, zvlášte do kostola; u nás tento krásny zvyk už zanechávajú.“

„Bohužiaľ, že je tomu tak; často som na to hromžil a keby som mal moc, nariadil by som, aby sa žiadne dievča neukázalo v kostole so zavitou hlavou, ako žena.“

„To by nepomohlo,“ odvetila grófka; „bolo by to obmedzenie osobnej slobody a vzbudilo by nevôľu: taká reforma sa dá docieliť len vzdelaním, zvlášte krásocitu; keby sa naše dievčatá učily poznávať, v čom záleží pravá krása, nevideli by sme toľko nevkusných oblekov, ktoré urážajú naše oko, a myslím, žeby nebolo ani toľko biedy a nešťastia medzi mešťanským stavom, keby ženy nahliadly, že pravá krása leží v jednoduchosti.“

„To je istá pravda, milosťpani, jed tu hubí náš ľud nemálo a nie len dedinský, ale i mestský, zvlášť na okolí veľkých miest, kde je sedliak s mešťanmi v ustavičnom styku, kde výrobky svojho hospodárstva výhodne zpeňaží — a ešte tam, kde sú fabriky. Ako sa priemysel viac a viacej vzmáha, vzmáha sa i ten jed čím ďalej, tým viacej. Mešťanky a remeselníčky odložily svoje zlaté a strieborné čepce a kupujú si čepce čipkové a klobúky. Čo mešťanky zahodily, to sedliačky zdvihly a odhodily biele, škrobené čepce a vyšívané ručníky. Remeselníčka sa chce vyrovnať bohatej mešťanke, úradníkova žena si myslí, že je jej stav vyšší, že musí jeho hodnosť zachovať a vyššie sa niesť, ako mešťanka a kapitalistova žena súdi: „ja si môžem kúpiť za svoje peniaze všetko“, a tak sa to plazí od dola až hore a každá si myslí, že keď si zavesí na hrdlo zlatú reťaz, musia ju ľudia hneď za viac držať, ako sú iné.“

„Ale v našom okolí je to nie tak zle; tu si chodia všetky rovnako, najviac ak má podaktorá o jednu, lebo dve sukne viac v truhle; a v meste ešte tiež nevidno tak veľa nádhery,“ riekla Jelenka.

„Klatovský kraj je najzachovalejší, čo sa týka pôvodného rázu ľudu — a v ňom hlavne naše okolie. Ako by boli pradedovia narobili neviditeľných zásiek, cez ktoré je ťažko cudzincovi preliezť. Pred šesťdesiatymi rokami ešte nebolo vidieť v meste klobúkov, len na hlave cisárskych úradníčok. Najbohatšia mešťanka šla do kostola v striebornom čepčeku, v bielej sukni s kabátikom; ich šperky boly drobné perličky, alebo strieborná venerianská retiazka, darčeky, ktoré im ich manželia doniesli, keď sa z obchodných ciest domov vrátili. Dievčatá v kanafasových alebo bielych domácich šatoch, vlasy pekne zapletené, na hrdle krížik, jediný to drahý klenot, čo dievča od matky dostalo; nosila ho po celý život a ak ho zase svojej dcéri nedala, vzala ho so sebou do hrobu. Šaty, ktoré nosily do kostola, nesmely za živý svet obliecť do tanca. Nábytok maly z dubového dreva, massívny, vykladaný, zhotovený pre storočie, ale v tých dubových skriniach ležaly poklady priadze, plátna, damaškatu a prádla, tak i striebra a peňazí. Keď potreboval súsed peniaze, šiel len k súsedovi a povedal: „Braček, potreboval by som toľko a toľko“, a súsed poslal ženu: „Choď, Katka, alebo Dorotka, do truhly“, a Dorotka šla, namerala mierku vrchovatú strieborných dvadsiatnikov (alebo toliarov), súsed vzal nečítané a šiel a keď mal zase toľko, vrátil. Mešťanskú dcérku volali „pannou“, syna „panicom“, otca „pánom otcom“, domácu paniu „pani matkou“; len prokurátorovej dcére povedali: „slečna“. Čítať vedela každá, ale písať a rátať nie; počítaly na krížiky, kolečká a polkolečká, ale vyrátať vedely všetko na vlas; nikto ich neoklamal. Počas dlhých večerov čítaly českú historiu, ktorá nechýbala v žiadnom mešťanskom príbytku, Minsterov Kosmos, Flaviovu historiu Židov, výkvety to literatúry skvelejšíeh časov, alebo knihy náboženského obsahu. Dievčatá a mladí ľudia schádzali sa na priadkach, kde spievali národné piesne a keď maly dievčatá uloženú prácu vykonanú, ihraly sa, alebo tancovaly — nie pri pianu, to nemal ani pán prokurátor, ale pri husliach. V lete sedávaly mešťanské dcéry s vretienkom alebo malými krosienkami, na ktorých tkaly široko-ďaleko známe tkaničky (kalouny), pred domami, v podsieni a besedovaly. Na ulici akiste nebolo veľmi hlučno, lebo vraj, keď jeden raz videly cválať koňa s jazdcom, tak sa naľakaly, že sa v okamihu rozplašily, akoby do kŕdľa holubov strelil; nechali prácu prácou stáť i ležať, utekaly na podvrch a ztadiaľ kukaly okienkami na ulicu, ako jazdec odchodí. Mužskí vedeli česky a latinsky, ženy len česky, najviac, ak by sa bola daktorá slečna cvičila v rečiach a umení, ako vraj bola dcéra jedného radného pána, ktorá bola ešte i nad muža vzdelaná a múdra, takže ľudia k nej chodili o radu. Mužskí, ktorí vo svete za obchodom chodili, vedeli aj nemecky, z ženských ale málo ktorá. Rozpráva sa ešte z tej doby jedna smiešna anekdota. Na jeden taniec — o báloch sa ešte tiež nevedelo, — prišiel cudzí mladý pán; jedna z dievčat sa mu veľmi ľúbila; vzal pohár a šiel k nej; prvej než ju ponúkol, aby sa napila, opýtal sa jej: „Čia je panna dcérka?“ — „Primasova Dorotka,“ odpovedala panna. — „Vie panna nemecky?“ — „Tak trochu.“ — „Trinken sie, Fräulein!“ — „Čo to pán hovorí?“ — „Aby panna pila.“ — „Ach, teraz som tomu rozumela.“

Jelenka sa chutne zasmiala a pán farár pokračoval: „Nezdá sa, že by si tie dievčatá neboly prialy viac radovánok a že by ich matky boly musely ustavične strážiť, predsa bolo nepoctivé dievča zjavom tak zriedkavým, že si na ňu prstom ukazovala celá obec. Ich ochranou bola bázeň božia, hlboký mravný cit a práca. Boly od malička pridržované matkami k domácim prácam, nemaly dlhú chvíľu, ich obrazotvornosť nebola zaujatá čítaním kníh, ktoré dráždia nervy; keď maly voľné chvíle k premýšľaniu, videly len obrazy pokojnej domácnosti, svet báječný, alebo osobnosti heroické domácej historii, ktorú ony tak dobre znaly, že už ako staré babky ju vyprávajú svojim vnukom, ktorí všetko inšie znajú, len to nie, čo je svojské. Teraz je to všetko naopak. Dievča vzdelané dľa terajšej módy, či je to mešťanská, alebo remeselnícka dcérka, nehodí sa už pre muža, ktorý nemá hodne peňazí; ona už poznala rôzne potreby, bez ktorých sa nevie zaobísť, ona baží po rozkošiach veľkého sveta a ak ich nemôže užívať, cíti sa nešťastnou a často, aby ich dosiahla, dopúšťa sa strašných prostriedkov. Hlava takej devy naplnená je nepotrebnými ostrížkami, srdce prázdna buňka, z ktorej trubci med vynosili. Chcú byť kráľovnami, ale úkol pracovníc sa im nepáči.“

„Bohužiaľ, je to smutná pravda,“ ozvala sa grófka, „ale nie sú ony tak vinovaté, je to kliatba hriechu, ktorého sa dopustil muž na žene, keď jej zamedzil cestu do chrámu Ducha svätého. Nevedomosť ženy je tá Nemesis, ktorá stíha muža, vešia sa mu na päty a podomieľa mu pôdu pod nohami; keby sa chcel vzniesť vyššie, pripína mu olovené závažie na krýdla, ktorá budovy jeho borí, úrody obracia v popoľ. Nevedomosť ženy je bič, ktorý si muž sám na seba uplietol. Dokiaľ si žena nebude vedomá svojho vysokého postavenia a úkolu, ktorý jej Bôh pridelil, keď jej položil do rúk blaho celej budúcnosti, dotiaľ muž buduje na sypkom základe. Žena musí byť jeho spolupracovnicou, ak sa má stavba podariť. Žena musí byť povýšená na stolec panovnícky vedľa muža, nie aby súdila, nie, aby trestala, ale ako anjel mieru medzi ním a svetom. Do ruky ženy dal Boh palmu viery a faklu lásky, aby ju niesla pred mužom, keď kráča do boja Ducha. Jej päta potre hada nepriateľa, do jej ruky vložil Boh moc, roztrieskať modlu márnomyselnosti a na vysoký stánok, na ktorý sa ona povzniesla, vyvýšil velebný obraz lásky, tej lásky, ktorá s kríža prosí za svojich nepriateľov. Žena musí vrátiť ľudstvu ztratený ráj, tú drahocennú perlu; skorej ale musí vedieť, že tá perla spočíva na dne jej srdca, tam že sa musí pre ňu ponoriť.“

„Ó, ty svätica moja!“ zvolala Jelenka, pokľakla pred grófkou a ústa pritiskla na jej ruku, vrele ju bozkávala.

„Keby každému srdcu pán Boh tak poprial!“ ozval sa gróf, doporučujúc koniec rozhovoru a čelo svoje sklonil pred matkou a tiež vrúcne pobozkal jej ruku.

„Amen,“ dodal pán farár a pozeral s hlbokou úctou na ten trojlist ušľachtilých duší.

„Vaša Milosť, kone sú osedlané,“ oznamoval mladý sluha.

„My sme úplne zabudli na svoju prechádzku, Jelenka!“ povedal gróf.

„Oh, ja budem hneď pripravená, len chvíľku strpenia!“ povedala Jelenka, dlaňou si prešla cez tvár, ktorá bola pohnutím rozjasnená, složila svoju prácu a odišla, aby sa preobliekla.

Netrvalo to ani pol štvrťhodiny, sadali na kone, gróf na krásneho arabského žrebca, Jelenka na Andaluzana, ktorého srsť bola černejšia ako zamatová sukňa, jazdkyni po boku splývajúca. Bello s radostným štekotom bežal kus napred a zase pribehol, lebo on vedel, že keď pán sadá na koňa, že smie ísť aj on, ale Zefír stál pred koňom, chvostíkom krútil, prosebne pozeral na pána, či mu skoro prikývne, že aj on smie ísť s ním, lebo to sa nestalo za každým. Už mladý kočiš dáva Jelenke uzdu do ruky, už štolba s hrdosťou obzerá kone a jazdcov a ukláňa sa — a pes len smutne hľadí na pána, krúti sa a čaká, až sa ozval prihovárajúci sa hlas.

„Vezmi so sebou Zefíra, Hanuš,“ riekla grófka, ktorá idúc do záhrady s pánom farárom, zastavila sa vo dvore, aby ich vyprevadila.

„Ten nezasluhuje to meno, lieta po poli ako by ho z reťaze pustil, v meste podráža deťom nohy a smetá rožky s krámov, akoby dva týždne nebol žral,“ povedal gróf a díval sa na psa, ktorý počul jeho karhajúci hlas a plazil sa, k nemu po bruchu. Kone sa pohly.

„Zefír!“ zavznel láskavý hlas pánov — a pes ako by ho bol dakto vyhodil, sa vychytil a už bol von zo dvora, ako vetrom unášaný a jazdci klusom za ním.

Deň bol jasný; bolo pred Veľkou Nocou, už týždeň, čo odniesla chasa smrť, alebo zimu z dediny. V tôni, kam svetlo slniečka neprenikalo, ležal ešte sneh, ale počasie už bolo jarné, veľmi príjemné; nad Jelenkinou hlavou sa hemžil roj komárov. V zámockej záhrade na výslní sa už všetko zelenalo, morulky a hrušky kvitly; záhradníci sa radovali a Jano by bol najradšej celý deň býval s nimi a pri každej práci len spieval a spomínal, ako je asi u nich doma a či je tam ešte zima a sneh.

V dedine bolo živo, deti bosé, v košielkach a sukničkách, ihraly sa popred stromami, ktoré stály vo dvoch radách; vo dvoroch batolily sa už kuriatka a husy vodily za sebou svoju početnú familiu žltých húseniec, z každého dvora ozývalo sa kodkodákanie sliepok a kohúti s ostatnými družkami hrabali na smetiskách. Na dvoroch už bolo čisto, trus povyvážaný, dvor zametený. Nejeden dvor bol už vydláždený ako panský, ale niektoré boly také neporiadne, ako pred rokami. Popred obloky, miesto lavičiek boly kde tu brvná a na nich sedely staré ženy a priadly a pri ich nohách batolily sa ich vnúčatká. Mladšie ženy bolo vidieť chodiť po práci, lebo sa blížilo poludnie. Tu bežala jedna s vedierkom po vodu a tak rezko a obratne sa pri tom zvrtala, ako by to bolo len hračkou. Druhej naťahal zo studni mladý chlapec, ktorý tadiaľ šiel a niesol od kováča kosy nakované. Tam zase vešia jedna vyprané prádlo po plote, pri tom si prespevuje a ohlasuje sa kamarátke v druhom dvore, ktorá buchká ľan — a iná zase obsekáva chrasť na oheň. A zase v inom dvore sedí na podstienke gazda a opráva chomút, chlapec pri ňom si krúti píšťalku a že sa mu to nedarí, prosí otca, aby mu pomáhal; v izbe sedí mať za hroznami a volá otvoreným oblokom na chlapca, aby otca neunúval. Tam zase prechodí sa gazda po sade, druhý opravuje drevený riad a pred vyhňou ich čaká niekoľko, kým kováč nespraví každému po vôli. Najviac ale ich je už na poli, orie a seje. Sady okolo gazdovských domov a chalúp, lipy okolo kostola, na prostried dediny, sa zelenajú a onedlho nebude vidieť ani faru, ani školu, od kostola opodiaľ ohradenú potokom — pre zeleň stromovia.

Jelenka a Hanuš niesli sa na svojich koníkoch pozvolna s vršku do dediny.

Pri babinej chalupe zatočila Jelenka po ňom až ku samej záhradke a pozerala do oblokov. „Musím pozreť, čo robí to dievča, dva dni som ju už nevidela.“

Pri oblôčku, kde obyčajne sedávala Dorka, nesedel nikto a nebolo nikoho ani vidieť, ani počuť. Išli ďalej. Starí, mladí, všetko sa po nich usmievalo a z nejedných úst znelo: „Aký krásny pár!“

A bol to vskutku krásny párik. Krásne kone pyšne hádzali hlavami do povetria, z nozdier div im oheň nesršal, nohy pod nimi len ihraly. Vedeli, že nesú smelých jazdcov, ktorých ruka čo aj ľahko držala, je pevná.

Jelenka sedela na koni ako pena. Čierny jazdecký oblek jej pristal ku čistej, zaružovelej pleti a ku plavým vlasom. Vzrastom bola prostrednej výšky, forma tela nebola ani bujná, ani príliš tenká, ako bola vtedy v niektorých kruhoch obľúbená, ale bola súmerná. Tvár jej bola výrazom tej najvyššej spanilosti; jej chovanie zdalo sa byť dakedy detinským a predsa svietil z jej očí zrälý duch. Najväčšie kúzlo spočívalo okolo jej krásnych úst a v tej drobnej jamočke na briadke, ako by si bol sám bôžik lásky sídlo pripravil. Ako niektorá krásna pani, keď sa zasmeje, ztratí na pôvabe, tak v Jelenkinom úsmeve zračila sa všetka jej milota a na koho sa usmiala, ten ju musel mať rád. Ale ona sa nesmiala, aby tým kúzlom koketovala, ani nebola si vedomá svojej krásy a nebolo toho, kto by ju chcel lichotením urážať.

Hanuš bol vysokého vzrastu. Rázne ťahy jeho tváre boly zmiernené výrazom lásky k ľudu a dobroty, ktoré prúdily z jeho dobrého srdca. Oči jeho boly hlboké a duchaplné pod silnými obrvami, na jasnom čele sila mužného ducha. Bola to krása oduševnená, ktorá vždy víťazí nie púhou krásou formy a všelikou márnosťou.

Na konci dediny zahli s hlavnej cesty na pravo.

„Dáme sa okolo záhrad do poľa a pri lese; a ak sa ti bude páčiť, zájdeme až do mesta a navštívime doktora,“ obrátil sa Hanuš ku Jelenke a pozrel na ňu.

„Mne je všetko vhod, čo ty chceš,“ odpovedala Jelenka.

Išli.

Kraj rychtárovho poľa na úslní, sedel starý Bor na mäkkom stolci, zakrútený v kožuchu, na nohách mal perinu. Rychtár stál neďaleko neho a do bielej tanistry meral si zrno na siatie. Syn a vnuci bránili.

„Pán Boh pomáhaj — a požehnaj!“ pozdravil gróf a zastavil pri nich koňa.

„Pán Boh uslyš a pomáhaj vám i nám, vaša milosť,“ úctive poklonil sa rychtár; i starček sňal čiapku s hlavy, ale gróf sišiel s koňa a položil mu ju na hlavu, bielu ako jabloň v kvete.

Veľmi vetchý bol už ten starček, hlava skláňala sa už k zemi, kosti boly už kožou len obtiahnuté, ruky sa mu triasly a nebolo v nich už žiadnej teploty.

„Ako sa máte, Bore?“ opýtal sa ho gróf hodne na hlas, lebo starec bol už nahluchlý.

„Dobre, chvála Bohu, dobre, ale tá slabosť, tá slabosť, — nemôžem už pracovať, už aby som tamto spal,“ ukázal s pohnutou tvárou k lesíku, kde bol cintorín.

„Do Božej vôle, otec, však tu nikomu miesta neuberáte; dobre vám je tu medzi nami, sedíte na mäkkej stoličke, vozíte sa, vínko pijete, sucháre si namáčate — a modlíte sa!“ hovoril rychtár a láskal sa s otcom ako s dieťaťom.

„Pán Boh ti to zaplať, chlapče, na tvojich deťoch, čo mne činíš, i tej našej vrchnosti. Hodní sú to páni. — Poslali mi túto stoličku a víno, to zahrieva, ale ho len po lyžici užívam,“ rozprával starec pretrhovanou rečou — a obrátil sa ku grófovi.

„Už ho pamäť necháva a nepoznáva známych,“ povedal rychtár tichším hlasom a upozornil otca, že je to pán gróf, čo pred ním stojí. Len vtedy sa slabý zrak pozornejšie obrátil na pána.

„Mnoho dobrého urobili, grófska milosť — mnoho, všetkým, nu, nech si lajú, — veď sa oni raz poznajú, Pánu Kristu tiež zlorečili — a on prišiel vykúpiť. Odpusťme im.“ — „Ale otče,“ chcel rychtár čosi navrhnúť, ale starec nedbal a opytoval sa grófa:

„Už ste zasiali?“

„Nie všetko,“ odpovedal gróf.

„No, obroď vám pán Boh!“

„A vás posilní, aby sme si na obžinkách zase v zámku pohovorili,“ povedal gróf a podal starcovi ruku. Starec nepovedal nič; podržal grófovu ruku vo svojej trasľavej pravici a tu padol jeho slabý zrak na Jelenku, ktorá si bola vedľa grófa zastala. „Peknú ženu ste si vybrali, Bože daj, i dobrú. — I ja som mal ženu, — dobrú, dávno umrela, — no, už sa onedlho uvidíme.“ Za chvíľu mlčal, potom podal Jelenke druhú ruku a doložil: „Ostávajte zdraví — Pán Boh vás opatruj a požehnaj — i vaše deti, — aby ste po všetky časy nažívali ako zrnká v klásku.“

Oko zalialo sa mu slzou a hlava sklonila sa zase na prsia. Rychtár chcel otcov omyl naprávať, gróf ale mu kývnul, aby mlčal; potom pomohol Jelenke na koňa, sám sa vyšvihnul na svojho a mlčky išli ďalej.

Už boli hodný kus za dedinou, neďaleko panských rolí a ešte sa ani neobzreli jeden na druhého. Hanuš chcel starcov omyl na žart obrátiť, ale nebol vstave — a Jelenkinu bielu tváričku zradná červeň opustiť nechcela.

Tu sa ponáhlala baba so žbánom, naplneným dobrou vodou od káplnky. „Zdraví vychádzali!“ pozdravila a zastavila krok: „Kam sa berú?“ opýtala sa.

„Trocha na prechádzku, možno, že až do mesta,“ odpovedal gróf; bol rád, že ho baba vyviedla z rozpakov.

„No, neškodí; bola som hen predvčerom u felčiara, dala som štepiť kiahne Mankinmu chlapcovi. Ani sa nepohol, ale dnes je mrnkavý, poslala som tam Dorku, aby ho trochu povarovala, kým Manka obed uvarí.

„Ja som sa dívala do obloka, — tak preto som Dorku nevidela. Čo že robí?“

Baba mrzute vrtela hlavou. „Ja neviem, čo sa tomu dievčaťu stalo, od Vianoc ako by to ani ona nebola; dovtedy sa dom od spevu ozýval — a teraz chodí ako zmoknutá kura. A keď sa jej spýtam: „Čo ti je?“ — ona, že nič a predsa mi bledne a chradne. Hovorte s ňou, keď to nemá rozum ani ako za mak. Manka sa jej opytovala, Józa sa jej opytuje — a každému, že nič.“

„I ja som sa jej už neraz spýtala, ale ona aj mne len to vraví, že jej je nič — a predsa je smutná a bledá,“ hovorí Jelenka.

„Možná, že je chorá a sama nevie o tom,“ poznamenal gróf.

„Varila som jej už vlčí mak, i pulajku (polej) i rebríček a ono všetko je daromné. Ani tá dobrá voda jej nepomáha, ako by mala porobené. Kade chodím, tade myslím, čo mám ešte robiť, veď pán Boh pre každú nemoc má liek nachystaný…“

„Lenže ľudia vždy o ňom nevedia,“ povedal gróf.

„Ale pán Boh vie a On spomôže, musíme to nechať na vôľu Božiu,“ — potešila sa baba, ukázala na rychtárovo pole a doložila: „Videla som s vršku, ako sa shovárate s Borom — bola som tam ráno, — no, ak sa dočká červených vajíčok (Veľkej noci). Jurovej rosy sa nedočká! Šťastlivú cestu!“ pozdravila a šla svojou cestou. Gróf a Jelenka šli ďalej.

Na kraji panskej role stál Miča a dozeral na oráčov; neďaleko sedel malý Janík a spieval. Ako videl Miča prichodiť pánov, hneď sňal klobúk a po svojom prosto-srdečnom spôsobe sa opýtal: „Kde že idú?“ Gróf mu vysvetlil a vypytoval sa ho na niektoré hospodárske záležitosti. Jelenka okrikovala psov, ktorí sa okolo Janíka preháňali, div že ho na zem nezvalili.

„Eh,“ obrátil sa Miča vprostred reči na slečnu, „ten sa nebojí, čo by ich aj viac bolo, to je taký živáň.“ A zase ďalej grófovi odpovedal. Keď už páni odísť chceli, tu začal Miča krútiť svoj klobúk, škrabal sa za ušami, pokašlával a bolo zrejmé, že chce dačo povedať a že si netrúfa. „No, von s tým,“ zasmial sa gróf. „Čo chceš?“ — „Veď ráčia vedieť, veľkomožný pane,“ vyrazil Miča zo seba, „že každé vtáča ta sa tiahne, kde sa zliahne. Rád by som ešte raz videu tú moju dedinu a tú moju domovinu.“

„Napadlo mi, že by si rád pozrel, čo doma robia — a žeby si mohol ísť s Janom na svadbu. Hovoril som už o tom správcovi; zatým príde na tvoje miesto pisár.“

S tými slovami gróf pobodol koňa a po Jelenkinom boku uháňal rýchlym klusom k hore.

Miča ale hodil klobúk do vzduchu, zavýskal si a vyzdvihol svojho Honzíka do výšky, kričal: „Ty živáň, ty, tatko ti pôjde preč, domov, do Koráloviec, juj!“

Oráči si mysleli, že šafárovi, ináče tak rozumnému, v tomto okamihu myšlienky spadly.