Pohorská dedina

V tú chvíľu, keď Jelenka s Dorkou v sade hovorila, vchodil do Sršňovej chalupy muž, ktorého sme videli v krčme, keď gróf odchádzal a na ktorého sa Bello tak rozľútil, že ho ani uspokojiť nemohli. Kríval, ale zato stúpal rezko a rýchlo. Sršeň, keď ho videl vo dverách, sa trochu zarazil, ale nedal to znať ani pred ženou, ani pred príchodzím; uvítal ho zdvorile a hneď kázal žene, aby dala priniesť pivo a hosťa niečim poúctila. Žena odišla; divno jej bolo, že čo to môže byť za vzácneho hosťa, lebo Sršeň bol skúpy a nerád koho pohostil. Potom obaja chlapi ostali samotní.

„No, akože je, darí sa?“ opýtal sa cudzinec a bolo hneď poznať, že češtinu špatne vyslovuje a ju hrubou nemčinou prepletá.

„Ešte ti nemôžem dať žiadnej nádeje, človek musí opatrne na neho.“

„Ale nemáme k tomu mnoho času, keď sa vráti gróf, bude to ešte ťažšie. Povedal si mu všetko, i to, že akú odmenu dostane? Polovicu z toho, čo odvedieme a desať tvrdých toliarov.“

„A desať mne, keď sa to podarí, a desať, ak otrávim psa, — a ešte bočné zárobky; no, veď som ja spokojný.“

„Len aby som bol i ja spokojný; to vieš, aká práca, taká pláca.“

„Spokojný so mnou budeš, ale tak rýchle, ako si to myslíš, to neide s tým chlapcom; má svoju hlavu a s peniazmi ho neomámiš, to vieš, že mladý človek ich cenu tak nepozná, ako my starší, ktorí dobre vieme, že sa s peniazmi všetko dá spraviť. Ak ho inakšie nedostanem, takto iste nie.“

„Nie? Veď sme sa predsa dohovorili a dobre sme si porozumeli. Veď máš zlosť na grófa, rád by si sa mu pomstil — a povedal si mi, že tvoj bratranec práve tak smýšľa, ako ty?“

„Mňa pripravil o zárobok, rád by som sa mu za to odslúžil, bez toho z nášho tuku žijú, prečo by sme sa i my raz do ich komory nepodívali a si nevzali, čoho sa nám nedostáva, či čoho oni majú nadbytok? Ale ten chlapec je nie taký múdry, k tomu sa on nepodá, tomu sa musí iná pasca nastrojiť, a ak sa podarí, tak ti hoc aj grófa dokáže zabiť, ale grófa obkradnúť nie, čo by si mu i polovic zisku a dvadsať toliarov sľuboval.“

„Veď ho my pri tom nepotrebujeme, keď budeme ovce vyvádzať, len nech nám nepríde v tú stranu, kadiaľ chceme do ovčinca, kým nebudú ovce ta von — a —“

Prišla Sršňova žena s pivom a chlebom a reč mu zarazila. Keď na mužov pokyn zase odišla, hosť už nedokončil, čo chcel povedať.

Srna mu po krátkom premýšľaní povedal: „Nech je ako chce, spoľahni sa na mňa, bol by to čert, nie robota, aby sa nám to nepodarilo. Ak si ten chlapec nedá povedať, zkúsime to sami. Na prvého mája bude v zámku slávnosť, deň slečninho narodenia a to býva chasa tam hore a tancuje. Vie im on husť, aby tak tancovali, ako on chce. Vypočítal som, že práve na ten deň pripadne rad ísť na stráž na Pavla. Tancujú vždy vo veľkej sále, čo je vidieť z dediny tie veľké sklenené dvere a od nich schody do záhrady, tam to všetko býva. Ovčinec je vzadu vo dvore, tam vtedy nebude ani živej duše, vedľa vrát sú všade kroviny, tam sa môžete skryť a keď stráž obíde, kým sa zase ku ovčincu vráti, máte ovce za rybníkom. Bol by v tom čert, aby sa nešiel podívať. Ja si ho vezmem na starosť.“

„No, tak dobre, ja sa spoľahnem na tebe a ak sa nám to podarí, budeš mať dobrý zisk z toho. My sme nie špinavci, kto nám poslúži, tomu dobre platíme, o niekoľko toliarov sa hádať nebudeme. Ty pašuješ od nás a my od vás.“

„Lenže s tým rozdielom,“ poznamenal Srna s opovržením, „že ja u vás kupujem tovar za peniaze — a vy u nás dobytok a zver v horách kupujete za päť prstov šiestu dlaň.“ —

„Niekdy, bratku, dosť draho,“ uškľabil sa zlodej a nahol si zo žbánku. „Tu vidíš moju nohu.“

„Čo vás vtedy čert pokúšal; mohli ste si pomyslieť, že si na vandrovníkovi a na drotárovi mnoho nedoberiete.“

„Práve nám bolo treba peňazí, a že je to nie remeselník, to sme hneď poznali. Keď začal toliarami blýskať, mysleli sme, že bude dobrý zisk. Zabiť daktorého z nich sme nechceli; mysleli sme, že drotár, keď vidí, že mu neide o kožu, nebude sa brániť, ale on hlupák bránil grófa ako sám seba. Konečne sme sa i my dopálili, išlo nám o život; veru, keď si na tú šarvátku pomyslím, čo som vtedy zkúsil a potom ešte žalár, tu by som sa rád pomstil. Len hľaď, aby sa podarilo predbežne to: nezabudni na psa. Potvora psia, akú má pamäť, oňahdy by ma bol skoro prezradil. — To vieš, že ma v bavorskej krčme každý deň najdeš; — tam mi daj vedieť. Ale daj si pozor pred Michlom: — on je statočný — a zlodeja by neprechovával.“

„Hm, ja ho poznám; on je poctivý hlupák, sám by nešiel zastreliť srnca do panského, ale keď mu to prinesie iný, kúpi to predsa! On by s nami držať nechcel, ale za to by nás ani nevyzradil,“ tvrdil Srna.

„No tedy sme usrozumení?“

„Sme; ale vieš, ako to býva, keby muselo dakde niekoľko toliarkov prasknúť! A keby ten chlapec dostal do ruky striebro, možno, že by mu predsa oči zaslepilo. Kameň zlato probuje a zlato zas ľudí, ale striebro to tiež dokáže. Dáky závdavok?“

Druhý sa trocha rozmýšľal, potom vytiahol z opasku vačok, vyňal desať toliarov a dal ich Srnovi. „Tu máš závdavok, ale pamätaj, čo si sľúbil, lebo bude s tebou beda, ja nerád zabúdam.“

Pašerák vyprevadil zlodeja pred dvere a ten šiel; Srnova žena stála vo dverách — a on jej povedal: „Adies!“

„Prosím ťa, čo je to zač?“ opýtala sa žena, keď odišiel. „Prinesiem mu chleba, povie ,Tanke šén.‘ Je to slovo, povedať za dar Boží ,Tanke šén?‘ A na miesto ,S pánom Bohom‘ ,Hadies?‘ To je asi poriadna hába!“

„Ty si sprostáčka, nevieš, aké sú v svete zvyky a obyčaje, pravda, nebola si ďalej od záhumnia. To je človek zkúsený a hovorí tak ako sa sluší.“

„Veď je Pán Boh pánom nad celým svetom a všade ho majú ľudia chváliť; kto sa Pána Boha stydí, toho pán Bôh nevidí.“

„Ale čuš mi s tvojimi pranostikami, sobrala si to dakde pod kázňou, čo? Ako je tu tento farár, ste beztoho všetky ako pobláznené. Čo on káže, je všetko pekné; však, keby bol ovšklivý chlap, neposlúchaly by ste ho tak rady. Prečo ste toho nebohého nemaly tak rady? Že bol starý, šomravý človek, za to? To ste pred kázňou utekaly a vždy vám dlho trvalo.“

„Mlč, ty daromná papuľa, ty všetko na zlé obraciaš; o každom len zlé. Že sme ho nemaly rady, to je nie pravda; ale nevedel tak kázať, ako tento, pretože bol starý, vetchý človek. Tento všetko dôkladne vykladá a svedomie rozoberie; a keby si ty šiel na jeho kázeň, veru, že by si bol inakší a poznal by si sám seba.“

„Ja sa poznám, pán farár mňa nebude učiť poznávať; čo som, to som, inakší už nebudem. A ty, hlúpa osoba, ak chceš mať so mnou pokoj, drž jazyk za zubami a koho si ja poctím, toho mi nehaň, rozumieš? — Poznáš ma!“

„Veď je dobre; ono predsa k tomu dôjde, že sa poznáš. Čo sa týka tvojho hosťa, poctím ho, keď ti na tom záleží, ale za to si vždy budem mysleť, že ho Pán Boh neurobil nadarmo kuľhavým a ryšavým.“ S tým ale Srnová už aj šla von dverami, aby nebolo zle.

„Prekliaty jazyk, musí mať posledné slovo. Čo jej to napadlo na staré kolená mne chceť kázať; každú chvíľu mi Pána Boha na tanier vykladá, aby som nechal pašovania a ešte čo inšie. Vidíme, vidíme, ako sa jej to odrazu zošklivilo, že sa usilujem inak zarábať, ako ostatní; ale to jej najskorej ten farár nahovoril, alebo jej Pavlova matka čosi nahúdla, lebo je to tiež taká sprostá hus, ktorá si myslí, že je našinec len preto na svete, aby hrdloval — a ešte ďakoval Pánu Bohu, že dal inému peniaze a jemu prázdne vrece nechal. Musím ich zase zastrašiť a mojej žene chrbát natrieť, aby daly pokoj a neplietly sa mi do cesty.“ Potom vytiahol zpod posteli dubovú truhličku, vytiahol zpoza košele na motúzku okolo hrdla zavesený kľúčik a pokračoval vo svojom hundrovaní:

„Len keby som mohol Petra dostať od toho chlapca; ten chlap mi ešte všetko pokazí. Tak som si toho chlapca viedol, že mi vždy bol po vôli a pri mne držal, ale teraz je za každým iný — a keby som ho nebol na to dievča poštval, už by boli v jedno a on na ich strane. Prekliate ženské, ony by z chlapov baby narobily. To sa nesmie stať, aby si Pavel Dorku vzal. O to sa už postarám. Dcéra mi vravela, že Dorka ustavične chorľaveje, že stará nevie, čo jej je; hm, ja viem, ja by som starej povedal, že má Pavla rada, aby sa hodne zlostila; ale mohlo by sa to pokaziť a Pavel sa to dozvedieť — a to nesmie byť. — Že vraj pôjdu do Prahy, to mi práve prišlo vhod! No, Pavlík, však ty len predsa budeš mne slúžiť, vezmeš si tú, ktorú ja budem chceť a tvoj domek raz predsa bude môj!“

Srna obrátil sa do obloka, že či sa niekto na neho nedíva, načúval, či niekto neide, potom rýchlo odomknul truhličku, odhrnul niečo šatstva, čo bolo na vrchu a od samého spodku vytiahol kožený plný mešec, vsypal k ostatným peniazom i tých desať toliarov, ktoré dostal ako zavdávok.

„Tak, toliariky moje, pribudlo vás; ej, keby vás tak často pribúdalo! Potom by sa Srna všetkým vysmial! Ale dá pán Boh, že sa tak stane! Ešte rok a dám im frčku pod nos. Na čo Pavlovi toľko peňazí, nevie on s nimi zaobchodiť, predbežne mu len sľúbim.“ Tak si šepkal, zaviazal mešec, zastrčil na spodok, truhličku zamknul a strčil pod posteľ, kľúčik si zase schoval, kde bol a šiel k Pavlovi.

Oba príbytky neboly ďaleko od seba. Na dvorku sišiel sa s Petrom, ktorý s poľa idúc, zastavil sa u Pavla. Pavel si zťažoval, že to doma už dlho nevydrží, že by sa mu žily zkrátily, že pôjde do práce. Peter mu to vyhováral, že mu ešte na tvári poznať, akú to vlastne mal nemoc, aby nechodil za dňa, len večerom, navrhol mu, že príde pre neho a že vybehnú kdesi za dedinu a pri tom ostalo.

Srna pozdravil Petra tak úlisne, ako najlepšie vedel, ale Peter mu sotva poďakoval. „Keby som ťa radšej nevidel,“ myslel si a Srna si zase v duchu želal: „Keby som ťa mohol utopiť.“ — Matka Pavlova práve nebola doma a to mu bolo vhod.

„No, chlapče, ty ešte doma drepenieš? To je hanba, robíš sa chlapom a si ako maznavá žena!“

„Nebudem robiť ostudu, aby som šiel medzi ľudí s takou tvárou!“ odpovedal namrzený Pavel.

„Nevídané, azda si budeš robiť z toho dačo, čo ti je do koho? Bili sa aj múdrejší chlapi ako si ty a rany odniesli, prečo by si sa ty za to hanbil? Veď si sa bil s Friedlom preto, že chcel Hanu-Lízu bozkávať a že ti nadal do pašerákov, ktorý chlap že si dá nadávať?“

„Vlastne by som bol radšej iného spral; že mi ten prišiel do rany; dostal on. Ale mal pravdu.“

„Ty si teda myslíš, že majú ľudia pravdu, keď ti nadávajú?“

„Pravdu majú, to je isté, lenže to človek nerád počuje — to viete. Ale sú časy, keď ma veľmi mrzí, že som vás poslúchal a svoju hlavu.“

„Chceš sa teda na pokanie dať?“ uškľabil sa Sršeň, „dobre máš. — Je to psotný život, aký ja mám a aký viedol tvoj otec; malé zárobky, pri tom ustavičné nebezpečenstvo — a teraz ešte ľudské jazyky. Predtým nás mali aspoň za poctivých ľudí, ktorí sa živia, ako môžu, teraz sa každý chce zavďačiť grófovi a farárovi a nechcú s nami nič podujať. Ty si bol predsa ešte múdry chlapec, ale už ťa tiež do svojich bôt obuli. No, rob si, čo chceš, ja ti dohovárať nebudem, aby si na mňa nehorekoval, ale ja som s tebou dobre mienil. Nechcel som, aby si celý deň mozoľoval na poli a panstvu za pár groší sa dral. Chcel som, že keď sa človek už drieť musí, aby si mal voľnejšie živobytie, pri ktorom by si mohol svoje sily a schopnosť lepšie užiť. Ako chceš. Seď teda, pracuj a ožeň sa. — Hana-Líza — —“

„Mlčte, strýko, prosím vás, ja viem, čo chcete povedať; len toľko vám poviem, že mi je ošklivo, keď o nej počujem.“

„Veru, prídu divné nápady, to je pravda, čo sa človeku raz zapáči, to sa mu po druhý raz zoškliví; ale pekná je, dostane pár tisíc a má ťa rada, to viem. I to viem, že ty máš Dorku rád; ja by som ti ju doprial od srdca, je to krásna dievčina, ale čo je to platné, keď sa aj druhým páči.“

„Ako by sa nepáčila, keď je pekná,“ povedal Pavel. „Krása je očiam paša.“

„Pravda, ale nie každý sa uspokojí, keď si môže oči napásť, ono i srdce zatúži po jej kráse; no, komu sa dostala, ten môže povedať o šťastí, ale druhý neborák si musí utrieť ústa a ísť s darmi ďalej. Ľutujem ťa, chlapče!“

„Nemáte prečo,“ odsekol Pavel.

„Nezapieraj, ja viem, čo ťa bolí, bolí to i mňa, veď som tvojho nebohého otca brat, sme z jednej krvi, ako by mi bolo ľahostajné, keď vidím, že si nešťastný? Dosť som ti to vyhováral i po dobrom, i po zlom, ale čo je to platné, láska je nemoc a uzdraviť sa nechce — a čo by to bolo na bielom dni, že je to zkaza. — Tak aj u teba. Ale neostane vždy tajno, čo sa teraz utajuje, i ty prehliadneš a dáš mi za pravdu. Ja som sprostý chlap, ale nechcel by som ani za svet byť grófskou zásterkou, ako tí hlúpi chlapi.“

„Strýko, pre všetko na svete vás prosím, nedopalujte ma zase, ja nestojím za seba, ja nedám ubližovať tomu dievčaťu! Ona je nie taká, ako vy vravíte!“

„Keď je nie, tak nie, ja ju svojimi slovami neurobím takou. Ale ti len toľko poviem, že je tomu tak. Podívaj sa na ňu, ako vyzerá; predtým ako pivoňka, teraz všetka zdrtená; stará jej vraj už nemôže pomôcť. Hm, tak niekedy i babu múdrosť opustí. — Musí — vraj Dorka ísť do Prahy poradiť sa s doktormi.“

Pavel sa chytil za hlavu, zuby zatínal do úst, až mu krv vytryskla, ale mlčal.

„No, tam sa uzdraví, príde domov ako kvet a vydá sa za mladého, hlúpeho muža, ktorý bude rád, keď dostane peknú ženu a dobrú službu. Z tunajšieho chlapca by si gróf nemohol urobiť blázna, to by sa roznieslo. Videli by ľudia, že je ako iný, len že prehnanejší. Možno, že by Dorka teba rada mala, keby jeho nebolo; ale pán nosí na botách ostrohy, a chudák palce, veľký to rozdiel. Dievča je prefíkané, zavidel sa jej pán; pekný je, vie pekne rozprávať, ty si neučený, hlúpy, neohrabaný chlapec, nevieš takému dievčaťu, ako je Dorka, ktorá sa so slečnou kamaráti, ružičky sádzať. — Úbohá Dorka, nerozumela si predsa! Ako dlho sa bude grófovi páčiť? Dokiaľ sa mu krajšia nezaľúbi, potom ju nechá, nech sa trápi, alebo netrápi. Ja to znám! Škoda jej, ty by si bol u nej šťastný býval.“

Pavel sedel na lavici ako primrazený; hneď chcel ujsť, hneď sa chcel vrhnúť na strýca a nemohol sa pohnúť z miesta. Ani jednému slovu nechcel veriť, a predsa bolo každé slovo ako kvapka oleja padajúca do ohňa.

„Napokon,“ pokračoval Srna so zlomyselnou potuteľnosťou ďalej, „ktože to vie, či by si radšej teba nevzala, ako toho sprostého drotára? Či ti nepriniesol Peter nejaký milý odkaz? On by ti teda doprial, čo by sám nechcel. No, keď má človek osobu rád, odpustí jej všetko. Dobré živobytie by ťa neminulo, mohol by si i do hory chodiť, gróf by ti toho doprial.“

Pavel zasypel, vyskočil s lavice a zúrive zaťal prsty do Srnových pŕs, zatriasol ním, ako hruškou.

„Chlapče, nezabúdaj, že pred tebou stojí otcov brat a že mám na teba právo. Nerozumný, aký si, choď a zatras tým, ktorý ťa obkradol o lásku dievčaťa; na tom pomsti seba i ju. Čo sa chceš na mne vyvršiť? Na mne, ktorý som ti oči otvoril? Máš mi poďakovať,“ hovoril Srna chladno a odtrhol Pavlove ruky od seba.

„Za to, že mi dušu otravujete, oh, vy ste horší ako diabol!“ zaúpel a vrhol sa na stolec. „Pomstiť sa?“ opakoval si po chvíli.

„To by som urobil, ja by som mu škodil, kde by som len mohol, pomohol by som iným, ktorí by ho tak nenávideli, ako ja; nič by som nešetril, čo je jeho. Ako trest Boží povesil by som sa mu na jeho päty, schromil by som ho a potom by som ušiel za hranice. Viem miesto, kde by ma radi videli, kde by som žil ako pán, po horách by som poľoval a nemusel by som sa báť horárov — a na peniazoch by mi nechybelo.“

Nevidel Srna, lebo sa v izbe zotmievalo, ako sa pri posledných slovách Pavlova tvár vždy viac a viac miernila a dýchanie stávalo sa pokojným; preto sa náramne predesil, keď mu Pavel docela zmeneným hlasom a chladne, ukazujúc pri tom na dvere, zvolal: „Iď, diabol, a nesmraď mi tu!“

Vztekle vyskočil Srna a bol by sa do Pavla dal; ale spomnel si na svoj úkol, premohol sa.

„I to ti odpúšťam, veď nevieš, čo robíš. Príde deň, keď sa presvedčíš, či som pravdu hovoril a potom si môj návrh rozmyslíš,“ povedal, lebo počul vo dvore kroky a bez pozdravenia odišiel.

„Presvedčím sa, ale tvojho návrhu, ktorému som rozumel, nepoužijem — a čo by si bol i pravdu hovoril,“ povedal Pavel pre seba.

Peter vošiel.

„Fuj, ani som večerať nemohol,“ hovoril, keď vošiel do izby, — „všetko mi horklo v ústach, ako sa ten strýc na mňa podíval. Radšej by som, aby mi zajac cez cestu prebehol, čo sa aj vraví, že to znamená nešťastie, — ako keď mám tvojho strýca stretnúť.“

„Dobre máš,“ odpovedal Pavel smutne.

„Veď ja som to tušil, že bude treba po ňom ,dobrou mysľou‘ vykädiť.“ Len prosím ťa, shoď toho mosúra, ktorého ti on na krk zahodil a poď s chuťou von, aby si si obveselil srdce! — Kam len nos obrátiš, všade je plno vône, mne sa ani nechcelo s poľa a zo sadu do izby.“

Pavel si vzdychol, ustrojil sa a šli.

Večer bol krásny a záhrady plné vône a kvetín, nebo plné hviezd, stavänia a dvorky plné spevu slobodnej chasy, ktorá bola čiastočne ešte pri práci, čiastočne už besedovala. Grófka, Jelenka a pán farár sedeli na balkóne, odkiaľ bolo vidieť do dediny a na cestu, kam sa Jelenka časom túžobne dívala i pán učiteľ sedel s komornou pred záhradníckym domčekom a neďaleko okolo veľkej lipy hral sa záhradník s grófskou čeľaďou na zálohy a vždy sa radoval, keď ho poslali k sivookej bieličke, aby jej urobil, čo urobí slávik ruži, alebo keď ju oni čerešňou urobili a jeho na vrabca premenili a kázali mu čerešne zobať. A keď mu ženské tej radosti doprialy, lebo ich zaopatril po nedeliach kvetinami a ani mužskí ho nechceli škádliť preto, že mu dopriali tichej bieličky, ktorá znala tak pekne bieliť plátno — a vždy chodila tak ľahko a tichúčko, ako biela, tichá labuť. — Vo dvore pred ratajňou sedela Manka a jej mať, Honzík a biely Dunčo tmolili sa im pri nohách.

Jozef sedel pred oblokami v záhradke na lavičke a hral na nových husliach. Dorka, keď si všetko upratala, sadla si na trávnikové sedadielko, nad ktorým skláňala sa rozkvitnutá višňa. Sedela tam smutná, neveselá, lebo sa jej zdalo, že ona jediná v tej krásnej prírode nosí smútok a mraku nikde nebolo, len na Pavlovom čele. Ani Petrov veselý rozmar, ani vôňa ani spev nemohly ho sotrieť.

„Počuj! — Józa hrá,“ povedal Peter, keď dochodili ku babinkinu domku, okolo ktorého Pavel schválne chcel urobiť väčší obchod, akokoľvek ho srdce ku nemu tiahlo. „Ej keď on tie naše pesničky hrá, tak i moja duša plesá, ako by sa v nej ozývalo:

začal prízvukovať ku zvukom huslí, dospieval sloku a povedal Pavlovi: „Keby si povedal: „Len sa na mňa nehnevaj“ odpovedalo by sa ti:

„Mlč!“ šepkal Pavel a položil mu dlaň na ústa, „veď sme pri samej záhradke. — Ticho, dakto hovorí!“ šepkal ďalej a naklonil hlavu napred ku záhradke, od ktorej boli len niekoľko krokov vzdialení; ale pre stromy ich vidno nebolo.

„Zdalo sa mi, že to bol Petrov hlas,“ povedal Jozef. „Musím ďalej hrať, azda sa mi ozve.“

„Nie, Józo, prosím ťa, nehraj tú,“ prosila Dorka.

„Prečo nie? Veď si ty tento nápev vždy rada mávala; i pieseň ti bola milá, prečo ti je teraz proti mysli?“

„To vieš, že je človeku nie vždy rovnako, niekedy ho dačo rozplače, na čom by sa iný raz zasmial.“

„Ty, Dorička, sa mi nepozdávaš, si taká smutná a bez tvojho spevu je i celý dom smutný, matka je tiež celý deň omrzelá. Myslel som, že keď zem okreje, keď budú škovránkovia spievať, že i ty začneš s nimi. Ale ty vždy mlčíš. Čože ti je? Mám hádať?“

„Nie, nehádaj, ale maj strpenie so mnou, nemôžem si pomôcť, možno, ta ďalej, že mi Pán Boh pomôže,“ vzdychlo si dievča.

„Čo jej je?“ myslel si Pavel; ale Peter sa pustil do spevu:

„Ja som vedel, že je to Peter!“ ozval sa Jozef zo záhradky.

„Áno, Peter a Pavel — daj vám Pán Boh dobrý večer,“ pozdravil Peter.

Pavel sa tiež priklonil a ostal stáť pri plote.

„No tomu sa teším, že sú apoštolovia zase spolu. Či ti je už dobre, Pavel? Na pozajtra máme prvého mája, deň slečniných narodenín, chceme dávať peknú omšu, musíš spievať.“

„Ešte je mi nie do spevu.“

„Čo musí byť, to musí byť, ak ty nebudeš spievať, musel by som spievať ja — a to i tenor, i bas a to by bola pekná machuľa,“ zasmial sa Peter.

„Pomoc, ako pomoc, len by osožilo; i ja som už raz musel spievať všetky hlasy,“ smial sa Peter.

„Ty si dnes dáky veselý,“ usmial sa Józa.

„Ty môj pane Bože, ako by to bolo, aby som i ja ešte bol smutný? Dorička tu sedí ako smutná vŕba pri rybníku, Pavel húta ako jelen nakraj hory, či má ísť na zelenú lúku, alebo sa vrátiť do hory, len tvoje husle obveseľujú záhradku. V tých tvojich huslách je, ako by dajaké kúzlo zatvorené bolo: smiech — plač — hnev — bolesť, všetko sa v nich ozýva, keď ty hráš tie svoje piesne.“

„Ktoré nemajú žiadnych slov, ako vraví Dorka,“ poznamenal Jozef.

„A predsa hovoria k srdcu,“ ozval sa Pavel.

„Hudba je sladká, ľúbezná reč, zrozumiteľná každému srdcu. Pre city, pre ktoré by sa v ľudskej reči nenašlo slov, ona má výrazu a v nej každý najde ohlasu. — Počujete ho!?“

„Slávik, slávik!“ zvolali všetci a počúvali jeho milučkému spevu.

„Hľa, i tu piesne bez slov a predsa je v nich toľko výmluvnosti!“ povedal Jozef.

„Ako mu tie hlásky padajú z hrdielka, ako perličky,“ ozvala sa Dorka, ktorá už tiež premohla rozpaky, do ktorých ju uviedla prítomnosť Pavlova.

„Jemu padajú perličky — a tebe, ako tej Maruške v povesti, padajú ružičky,“ zalichotil Peter.

„Len že často bývajú na nich ostré tŕne,“ doložil Pavel.

„Kto chce ruže trhať — a nechce ruky poraniť, nech si ich zakrúti — a nech si dá pozor,“ bránila sa Dorka.

„Alebo pozorne tŕniky obláme,“ radil Peter.

„Čím by sa bránila, keby nemala zbrane?“ prela sa Dorka.

„Ruža je ženského rodu a ženským zbrane neslušia,“ prehodil Jozef.

„Beztoho sa im hneď každý vzdáva na milosť a vyhrávajú bez boja na celej čiare, či nie tak, Pavel?“

„Nie každý, kamarát; mnohý sa bráni, dokiaľ môže, ako by mal prosiť o milosť,“ tvrdil Pavel.

„Len že to dlho netrvá, Pavle,“ rozumoval Peter a nahnúc sa cez plot, doložil: „Mne sú milšie tie kvietky, ktoré nemajú tŕňov, ako fialky, klinčoky — a keby Dorička nebola taká pyšná, už by sa bola dovtípila a dvom osiroteným chlapcom dala po jednej voňavke, ale to aby som ja skočil a kradol.“

„No, počkaj, ja ti dám,“ povedala Dorka, vstala, odtrhla niekoľko voňavých kvietkov, urobila z nich dve pierka, siahla po nitky do otvoreného obloka, ovinula a podala obom chlapcom cez plot po jednej. Peter ju vzal a privoňal k nej; Pavel siahol nie tak po kytičke, ako po ruke, ktorá mu ju podávala; držal pierko, ale ruku tiež pustiť nechcel a Dorka musela pristúpiť o krok bližšie k plotu, aby nestúpila na hriadočku.

„Ty si predsa tá najmilšia, najrozkošnejšia:

spieval si Peter, vyhodil čiapku do povetria, začal si dupkať a Józa mu začal hrať.

„Žiadna iná,“ šepkal Pavel a sklonil čelo na Dorkino rameno, vtisol naň vrelý bosk. Ona mu ruku vytrhla a ako nazpäť odskočila, šľahla ju višňová halúzka cez čelo.

„Za to musíš byť odtrhnutá,“ rozhodol Pavel a chcel halúzku odlomiť.

„Nie,“ bránila Dorka, „je taká pekná a uvädla by ako jej sestra, ktorú mi na Vianoce jeden zlý chlapec vzal, aby ma pozlobil.“

„Čo je to aj povera, nechcel ju vidieť v inej ruke; ale ak bola pre iného, dostaneš ju nazpäť,“ hovoril Pavel.

„Nechaj si ju,“ odpovedala Dorka ticho a tvár zahalila do višňových kvetov, lebo sa bála, že Pavel prečíta v jej tvári, aká je blažená.

Pavel ju chcel uchopiť za ruku; v tom bolo počuť hrkotať nejaký voz. Peter a Jozef, ktorí spievali, zatíchli.

„To sú grófske kone!“ zvolal Peter.

„Azda to idú domov pán gróf Mičo a Jano!“ zvolala Dorka radostne a rýchle nahla sa cez plot.

„Pozdrav Pán Boh. Ako je?!“ znelo z vozíka, keď poháňali okolo chalupy.

„Dobre, dobre, vítame z cesty!“ odpovedali tí, čo pri plote stáli; len Pavel bol ticho a stál, ako by ho bol dakto s neba srazil. Vozík rýchlo hrkotal k zámku a za ním Bello s radostným štekotom. S balkónu ozval sa radostný výkrik a všetci zmizli.

Peter chcel ešte počkať, ale Pavel že musí ísť domov, dal „dobrú noc“ a nedbajúc na Petra, odišiel.

„Čo mu zase vliezlo do hlavy?“ podumal Peter a šiel za nim. Dorka dlho hľadela za ním, zavrtela hlavou a tíško išla do stavänia.