Pohorská dedina

„Dobre mi bolo doma, ej dobre, ale už som len predsa videu, že je môj domov tu, u vás,“ povedal Miča druhý deň ráno ku žene, keď si bol prehliadol celý dvor a hotovil sa odísť na pole.

„Veru, rada som, že si doma, lebo som sa bála, že sa ti tam zavidí, že doma nebudeš spokojný,“ odpovedala Manka.

„Ej, nie žena moja sladká, to už nie, už len tu ostanem, dokiaľ ma Pán Boh na svete nechá,“ sveril sa Miča a vzal Janíka, ktorý sa otca ani spustiť nechcel, na ruky a šiel po svojej povinnosti.

Jano chodil s miesta na miesto po návštevách. Priniesol so sebou rozličných z dreva vyrezaných vecí, aké sa v jeho domovine zhotovujú. Dorke priniesol krásnu praslicu a vretienko, oboje poslala Ilena; Jozefovi veľkú pastiersku píšťalu, fujaru — a hneď mu na nej zapískal.

„Juj, to až v ušiach zalieha,“ bránila si baba uši.

„Hej, v izbe; ale keď z večera hen na horách pískajú chlapci na fujarách, alebo šuhaji pod oblokami dievčencom hrajú, ej, počuli by ste vtedy, aká je to muzika!“ uisťoval Jano.

„A čo si priniesol slečne a pani grófke?“ opýtala sa Dorka zo žartu, lebo čakala, že povie nič.

„Ej, veru by som rád doniesol milostpanej galetku bryndze alebo oštiepok, ale teraz nie sú také dobré ako v jeseň. Kišasonke som doniesol valacha.“

„Čože, valacha!“ zvolala baba.

„Vy, mama, sa čudujete, že tam menujú pastierov oviec valachami. Iste, z dreva dajaký,“ hádal Jozef.

„Ach, tak,“ uspokojila sa starká; veď im ja dobre rozumiem, čo aj niektoré slová cele inak prevracajú, ako u nás vravíme, — a niektorým dávajú mená, že mi nemôžu hneď na myseľ prísť. No, ukáž nám toho valacha!“ Jano vyňal z kapsy, bez ktorej sa nemohol obísť, z dreva vyrezaného pastiera, ako sedí, v jednej ruke fujaru, druhou objíma veľkého ovčiarskeho psa, ktorý sa túli k nemu.

„A to si ty sám robil?“ opýtala sa Dorka a obdivuje prácu, síce nie dokonale umelú, ale dosť dobre a čisto prevedenú.

„Hej, ja sám,“ odpovedal Jano skromne.

„To s teba, braček, bude dáky rezbár,“ tvrdil Jozef a omakával prácu.

A tak mu povedala i slečna, keď jej svoj darček dával a on jej odpovedal: „Ak rozkážete, budem!“

„To záleží na tvojej vôli a na tvojej chuti, ak by sa ti to páčilo,“ podotkla slečna.

„Milostpánko mi vraveli, že sa budem učiť a keď sa naučím, že budem môcť ísť alebo za rezbára, alebo ísť na dáke remeslo, alebo za horára, alebo že môžem byť gazdom — a že môže byť zo mňa statočný človek.“

„Tak je, to všetci o tebe myslíme. K čomu by si teda mal vôľu? Čomu by si sa rád učil?“

„Ej, kišasonka moja sladká, ja by som najradšej — ovce pásou,“ odpovedal chlapec po krátkom rozmýšľaní a dôverne pozdvihol svoje krásne oči na slečninu tvár.

„Ovce pásol?“ čudovala sa slečna, „ty teda nemáš chuti k učeniu?“

„Môžem sa aj učiť, aj ovce pásť; môžem aj na fujaru hrať, aj dáke pletky rezať.“

„To nejde; ak chceš jedno poriadne konať, nemôžeš sa chytať do druhého,“ zavrátila ho slečna a ukázala na sošky a poprsia z mramoru a zo sádry, ktoré boly v izbe rozostavané — a potom sa opýtala ďalej: „A nezažiadalo by sa ti robiť takéto veci?“

„A načože by mi to bolo?“ pokrčil chlapec pleciami a díval sa s jednej sošky na druhú.

„Ale ja som myslela, že ty máš k tomu zvláštnu chuť, veď ty rád vyrezávaš a už si mi viacej rozličných vecí zhotovil.“

„Keď sa vám to páčilo, kišasonka — a keď som inšiu robotu nemau, tak som vyrezávau.“

„Veď si mi povedal, že ti záhradník i z toho, čo si z drôtu uplietol, predal — a nebol si peniazom rád?“

„Ej, veru, pán záhradník predávau oltár za oferu, ja by som to nebou tak predau,“ usmial sa Jano. „Načo že mi je veľa peňazí; keď budem robiť, dostanem plácu a keď budem gazdovať, budem mať vždy dosť peňazí. Veď je Ilena už zavitá.“

„A nezachcelo by si ti ísť zkúsiť sveta, poznať cudzie krajiny, krásne mestá a ich zvláštnosti?“ skúmala Jelenka ďalej.

Chlapec sa zasmial a zavrtel hlavou, potom povedal: „Nie ver’, ja som už dosť sveta zkúsiu. Svet je zlý, len Pán Boh je dobrý. Ej, i vo Viedni ľudia biedni. Milosťpánko nás i v Prahe všade prevádzali, všakovô ukazovali, páčilo sa mi to, krásne sú tam kostoly, hrdé sklepy, pekné domy. Boli sme aj v divadle, spievali tam pekne, krásne.“

„Tak sa ti to páčilo? Rozumel si tomu?“

„Ľúbilo sa mi veru, ale som sa nasmau, keď sa tak krútili na ľavý, na pravý bok a behali hneď sem, hneď tam, ako pochabí. Len jedna spevkyňa, keď prišla, bola zadumaná, začala smutne spievať, ako lapený slávik v klietke. Hádam, reku, jej nechceli dať frajera, ktorého ľúbila. Naostatok ona zomrela a hádam, zomreu aj on. Tak som sa aj rozplakau pre ňu. Veľmi sa mi to ľúbilo, ale predsa by som nechcel v Prahe bývať. Tak som zavýskal, keď som počú, že sa už pohneme. Tuto sa mi najlepšie páči, bolo by aj v Koraloviciach pekne, keby tam aj milostpánko bývali.“

„Tak sa ti medzi nami nebude cnieť?“

„Ej, veru sa mi nebude. Ľudia ma tu majú radi, ako doma. Keď idem dedinou, každý sa ma spýta: ,Ako sa máš, Jano?‘ Babina rodina, pán farár, pán rechtor, všetci sú takí dobrí ľudia. Náš pán rechtor v Koraloviciach sú taký omrdený človek, ani nezvieš, už ti dá zaucho. A čo mám povedať o milostpanej a o milostpánkovi, tí sú samá dobrota! A kišasonka! Ej, Bože, keď mi to doma na um zišlo, nič sa mi neľúbilo — len ma to nazpäť tiahlo,“ priznával sa úprimne Jano.

„Povedal si, že máš sestru rád, netúžil by si po nej?“

„Veď Ilena už má svojho muža. Keď sme sa lúčili, vravela mi: ,Nože, Janko, brat môj dobrý, nože sa nám navráť čím skorej!‘ Reku: ,Milá moja sestra, už ti ja tak skoro neprídem, ale na teba nikdy nezabudnem.‘ No veď je ona šťastná a milší jej už bude Palík, ako ja.“ Sotrel slzu z oka a pred slečnou na koleno padol a riekol: „Ak budem — kde budem, Boha chváliť budem, na vašu dobrotu nikdy nezabudnem.“

„Veď ťa i my radi máme — a keď pri tom stojíš a pastierom chceš byť, tak i môj brat nebude nič mať oproti tomu, len keď budeš užitočným človekom,“ hovorila slečna, pohnutá Janovou vrúcnosťou.

„Ale by som bol aj rezbárom, aj do sveta by som išou, keď by ste rozkázali, všetko urobím, čo je vaša vôľa,“ dodal ešte Jano, ako by sa bál, žeby snáď pochybil, keby sa nepodrobil vôli pánov, ktorí tak dobre s ním smýšľali. Ale slečna mu to vysvetlila — a tak s ľahkým srdcom odišiel zo zámku.

Keď Jelenka všetko toto grófovi rozprávala, povedal: „Nie je mojím úmyslom nútiť ho k niečomu, v čom nenachodí svoje uspokojenie, jeho vôľu a osobnú slobodu obmedzovať nechcem, pre mňa nech je pastier alebo umelec, on mi ostane vždy milý.“

Peter nevedel, prečo sa Pavel včera tak obratom zmenil; ponáhlal sa za ním, opytoval sa ho, ale on mu ani neodpovedal, hovor na iný predmet preniesol, nepriznal — a konečne, keď Peter začal grófa chváliť, docela umĺkol.

Ale keď sa rozchodili a Peter sa zase opýtal, čo mu tak náhle myseľ pokalilo, povedal: „To je tak, braček: tu vidíš studničku čistú, jasnú, bublinky na nej nieto, ale šliapne ti do nej kopyto, všetok kal hore vystúpi a je z nej kaluž. Dobrú noc!“

„Len v nej nemiešaj, nech sa ustojí!“

Druhého dňa Pavel už na nič nedbal a šel do práce.

„Čože, Pavle, či ti tyfus narobil takých siniek na líci?“ opytovali sa dievky, čo ho stretávaly.

„Len choďte ďalej, aby som sa ja vás neopýtal, odkiaľ máte tie sinky (modriny) túto na líci, túto na hrdle a túto na ruke,“ odsekol Pavel, prstom dotknul sa jednej na líce, druhej na hrdlo, tretej na okrúhle rameno.

„Poďte, dievčence, nechajte ho, to viete, že sa zo všetkého vyseká. Kto je sám čierny, rád by každého na čierno zafarbil. Poďte, poďte!“ ozvala sa Lidka Králikovie ťahajúc dievčatá ďalej, aby Pavel viac nepovedal, lebo všeličo vedel o nej aj o druhých.

Pavel sa však usmial a posmešne povedal:

„Trafil som na vrch hrušky, pravda?!“

I chlapci sa ho spytovali, že čo mu bolo.

„Bolo mi,“ odsekol krátko.

„Že vraj si sa bil?“ chceli ho škádliť.

„Bil som sa, ale keby to bolo bývalo s vami, nebolo by to na mne znať,“ odbavil ich Pavel a chlapci radšej stiahli jazyk za zuby.

S Petrom stretli sa viac razy, ale Pavel bol celý deň zamračený a Peter si pomyslel: „Ešte sa studienka neočistila.“ Predpoludním šiel Pavel okolo panskej záhrady, videl tam stáť Dorku s Jelenkou a s grófom, ako sa jemu zdalo, v dôvernom rozhovore. Odpoludnia ho to zase hnalo k babinmu domčeku a tu počul Janov hlas, ako spieva:

„Pred Dorkiným oknom stojí višňa, aj čerešňa, to jej spieva,“ myslí si Pavel a ako podstrelený uteká okolo sadu. Jano stál síce pred chalupou, ale díval sa — nie na Dorkino okno, — ale na zámok, kde za jedným oblokom biela rúčka karmoasinové záclony dolu spustila a tu mimovoľne myšlienky svoje v piesni vyjavil.

Večerom išli chlapci dosť zavčasu domov; bolo pred prvým májom, mali ešte dôležitú prácu. Daktorý z nich mal už stromček uschovaný, chýbala len ozdoba, ale ktorý chcel, aby jeho láska ostala skrytá, ten so všetkým čakal na ostatnú chvíľu, aby ani samé dievča nevedelo, kto jej mája postavil — a aby to vôbec ostalo tajnosťou.

S večerom nastal po dedine akýsi tajomný ruch. Dievky zavčasu si opatrily kravy a gazdiné napomínaly: „Nezabudnite tam von ciedky (cez ktoré sa mlieko cedí) a šochtáre, aby nám tie strygy neposlúžily,“ (porobily). Všetko náradie uschovalo sa do stavänia, chlievy a maštale sa dobre pozatváraly, oblôčky upchaly — a keď sa hodne zmrklo, vzala každá gazdina svätenú vodu, pokropily na domkoch všetky dvere, prahy a pred prah maštale položily veliký štvorec pažiti a tiež ho pokropily. Nejeden muž hrozil žene: „Počkaj, ak sa to dozvie pán farár! Nevieš, čo káže o poverách?“ Ale ženy bály sa viacej čarodejníc, ako pána farára. Pán farár všetko s Pánom Bohom, ale taká ošemetnica s diablom drží a keď si ometlo osedlá a v povetrí rajtuje, treba sa chrániť každej vernej duši.

Baba síce vždy prízvukovala, že sa nemá veriť na čary a povery, ale zato každý rok kropila a tú pažiť kládla, a to hodne širokú, aby maly tie čertice čo čítať, lebo že každá, čo by chcela kravám škodiť, musela by skorej všetky stebielka trávy počítať a tým by sa tak omeškala, že by na zlý skutok času nemala. Ani sama nevedela, čo ju k tomu vedie, či to len, že bola na to zvyknutá. Ale keby jej kravy začaly chudnúť alebo mlieko ztrácať, bola by pravdepodobne tomu vinu dávala, že sa v príhodný čas pred čarami nechránila.

Kde-tu vykĺzol z domu mládenec a niesol pod halenou schovanú sekeru a pilku, ponáhľal sa k hore; pri tom sa obzeral, či ho nikto neprenasleduje. Kto už stromček doma mal, ten si hľadal miesto, kde by ho mohol ozdobiť.

„No, Pavle, či už máš máj ukrytý?“ opýtal sa Peter svojho kamaráta, keď sa večer s ním sišiel.

„Na čo? Nemám, komu by som ho postavil,“ mrzute odpovedal Pavel.

„Radšej povedz, že je u teba ešte apríl a májová svetlosť že ti ešte nesvieti.^[5] Blázon! Čo ti zase vliezlo do hlavy, že tak rozprávaš? Ja som myslel, že po včerajšku budeš spievať a tancovať, a ty chodíš, ako by ti boly kury zrno pozobaly.“

„A plevu nechaly, dobre si potrafil, práve tak,“ povedal Pavel s trpkosťou a dal sa do takého smiechu, ktorý baba „studeným“ nazývala.

Peter ostal na chvíľu pred Pavlom stáť, založil ruky, potom povedal hlasom, temer smutným: „Rozumiem ti, dobre ti rozumiem. Mohol som si to domyslieť: bol tu Srna! Ej, škoda tej hlavy, keď mu ju pod tú bláznovskú kuklu podávaš. Keby som ťa nemal tak úprimne rád, povedal by som ti: ,S pánom Bohom, choď, kde chceš‘ — a tým by bol medzi nami koniec. Ale viem, že sa zase skoro spamätáš a vyhodíš toho raka, ktorého ti za ňadrá vstrčil.“

S tými slovami šiel Peter von dvermi; Pavel ho nezadržal, ale Petrove slová sa ho ostre dotkly.

„Bár by som mohol Dorke tak veriť, ako tebe, Peter!“ vzdychol si z hlboka. „On je krásny, učený, ona je vtipná, vidí, že som ja proti nemu hlúpy chlap!“ zvolal po krátkej prestávke, počas ktorej viac razy prešiel izbou sem a tam. „Oh, ten diabol, ten mi toho raka skutočne zasadil — a už ma i štípe! A predsa mi ona včera ruku stisla a tak pozrela na mňa milo, že by som jej bol hlavu k nohám sklonil. Že by tak lhať mohla? To nemôže byť! Blázon, blázon,“ udrel sa do hlavy, nevidel si, ako radostne vykríkla, keď ho videla, ako sa na ňu láskave díval, či neshovárali sa dnes spolu v záhrade? Možno i včera, veď ona smie ísť do zámku, kedy chce, dvere sú jej otvorené a on tiež smie ku nej. Oh, diabol, keby predsa tak bolo, ako strýc povedal, keby bola milenka grófova a nie Janova! Či nepovedal i Józa, že pôjdu do Prahy? Grófova milá! A on by ňou mal pohrdnúť? Inému by ju dal za ženu — a tak by jej chcel česť navrátiť a ju šťastnou urobiť? — Nie — to nesmie, ja by som ho zabil, vytrhol by som mu ten zradný jazyk z hrdla!“ zvolal vášnive, a hrozil päsťou pred sebou. Ale po chvíli zalomil rukami — a skoro s plačom zvolal: „Ale nie, nie, to nemôže byť, všetko to je cigánstvo, ja neviem, čo vravím, odpusť, Dorička, odpusť, ja som ti ublížil, Ty si anjel, ale ja som neporiadny chlap!“ Zakryl si oči a zatichol.

Z dediny ozval sa praskot mnohých bičov; chlapci vyháňali strygy. Šlo ich jedným radom asi desať, dvanásť a všetci plieskali do taktu. Deti z celej dediny behaly za nimi, chválily, kričaly a starí žartovali: „No, tí chlapci, tí to vedia, ani jedna sa tu neobráti, všetky odprášia!“

Pavel sa zodvihol a vyšiel z izby. „A ty si ešte doma?“ opýtala sa matka upratujúc po dome a po dvore.

„A kdeže mám byť?“

„No, myslela som, že pôjdeš do hory; prichystal si si sekeru a pilku. Tu to máš!“ povedala matka a oboje podala Pavlovi do ruky. „Ale,“ dodala a obzerala sa ku hore, „mal si radšej ísť skorej, je už pozde do lesa, ale ty chceš tajne, aby ťa nikto nevidel, — či tak? Neboj sa, ja nikomu nepoviem,“ usmiala sa láskave a pozrela nežne na syna.

Pavlovi bolo v tom okamihu, ako by musel matke okolo krku padnúť a požalovať si; zdalo sa mu, že by ona jediná jeho žiaľu rozumela a ho ukojila, ako vtedy, keď ho jej piesne utíšily a uspaly do pokojného spánku. Ale akýsi stud ho zdržoval, aby jej svoje srdce otvoril. Skryl sekeru a pilku pod kabát, pri tom ani nemyslel, na čo a k čomu — a podal matke ruku, odobral sa a odišiel.

„Ešte ti musím niečo povedať, syn môj,“ zdržala ho matka. „Prvej, ako tu bol Peter, šiel strýk k nám, chcel sa s tebou shovárať, ale ja som mu povedala, — Bože, odpusť mi hriechy, — že si ty nie doma.“

„Dobre ste urobili, mamička moja, ja nechcem nič s ním mať,“ povedal Pavel už na dvore.

„Tak zaplať Pán Boh! Beztak som vždy mala nemilý pocit, ako by dačo po mne liezlo, keď som videla, že sa strýc s tebou shovára,“ hovorila matka a odprevadila syna až ku vrátkam.

„A vlastne, kam chcem ísť?“ opýtal sa Pavel sám seba. Za chvíľku postál, premýšľal, otáľal, potom sa rezko pobral k dobrej vode, kadiaľ viedla cesta k najbližšej hore.

Po celú noc bolo vidieť v nočnom svite, ako prebehujú dedinou mužské postavy, pred každým staväním, kde bývaly slobodné dievčatá, bolo počuť pritlumené kroky, šum i búchanie do zeme. Len na svitanie utekali chlapci od svojich májov, pri ktorých bdeli, aby im ich iní nepremenili, alebo neodniesli. Peter bol na stráži, chodil okolo zámku. Práve odtrúbil jedenástu a obchodil okolo záhrady; tu videl, ako sa blíži ku záhradnému múru mužská postava, ktorá na pleci niesla mladú, štíhlu brezu. Poznal Jana. „Komu že ten chlapec chce postaviť mája?“ húta Peter a pozoroval, čo bude Jano robiť. Jano oprel stromček o múrik, vyškriabal sa naň, pretiahol brezičku na druhú stranu a potom sám skočil do záhrady.

„Ej, kýho paroma?“ myslí si Peter a načiahnuc sa, díval sa ponad múr, kam Jano s brezičkou pôjde. Chlapec predral sa cez krovinu na široký chodník — a netrvalo dlho, stál pred slečniným oblokom; tam zasadil svoju bielu brezičku, ktorú si bol za dňa v hore vyhľadal. Za chvíľku ešte tam postál, možno, že počúval sladkú pieseň slavíka, ktorý sa v háji ozýval, potom kráčal ku záhradníckemu domčeku, kde mal svoju komôrku.

„Hm, tak nie Dorka!“ zašepkal si Peter a kráčal ku dedine. O pol noci prichodil k babinej chalupe; pred Dorkiným oblokom videl už stromček, ale bol dáky nízky: „Čože jej chce posmech spraviť?“ začal sa Peter mrzeť.

V tom ale z tôni višni pred domom vystúpil sám Pavel a kýval, aby postál. Pristúpil k Petrovi a tichým hlasom mu vravel:

„Ondro ho postavil — a sám pod ním chrápe. Chcem mu ho odniesť. Ale ak sa prebudí, bude z toho bitka, to vieš, preto radšej odíď z cesty. Ty, ako strážnik, nesmieš o podobnej veci ani vedieť. Ak sa neprebudí, zatrúb mu do uší, aby sa prebudil a čo najskorej sa odpratal.“

Peter kývol hlavou a ticho pošiel nazpäť, aby ho nebolo vidieť; Pavel ale potichu, ako kocúr, keď chce lapiť vtáčka, kradol sa ku smrečku; pomaly ním začal kývať a ho vyťahovať, kým sa mu to aj nepodarilo. Vzal ho na plece a zase tak opatrne kradol sa s ním okolo zahrád preč. Ondro chrápal a nevedel nič. Peter nasadil trúbu k ústam, a ako mohol, tak mocne začal odtrubovať polnoc, naschvál sa priblížil na miesto, kde Ondro ležal, potom ako by nič, išiel ďalej. Ondro sa prebudil, naľakaný vyskočil, začal si pretierať oči, obzeral sa okolo seba, nad seba: smrečok zmizol. Peter si odspevoval svoju ponocnú pieseň, ani sa neobzeral, len zvoľna kráčal ďalej.

„On mi to neurobil, ale azda videl, kto to bol,“ dudral si Ondro a pustil sa za Petrom.

„Kde si sa tu vzal?“ čudoval sa Peter.

„Kde som sa vzal? No, keď to chceš vedieť, tak vedz: Postavil som Dorke mája, strážil som ho, zadriemal — a dakto mi ho odniesol.“

„Čože je o mája! Je ich plná hora; horšie by bolo, keby tak dakto teba odniesol. Takí chlapi, ako si ty, nerastú na duboch.“

„Nerob si zo mňa posmech,“ durdil sa pyšný, ale sprostý Ondro. „Radšej mi povedz, či si nevidel, kto ho odniesol?“

„To vieš, že nestojím na jednom mieste, ale musím okolo celého zámku chodiť; keď som na druhom konci, nemôžem vedieť, čo sa robí tuto. Opýtaj sa druhého, a keď strážiš, radím ti, aby si nezaspal, ako by ti boli makovíc navarili.“

S tými slovami sa Peter obrátil a šiel ďalej. Ale strápený a zahanbený Ondro poberal sa domov. Pavel mu odniesol smrek za humno — a tam mu ho pekne postavil. Potom sa vrátil a vztýčil vysoký, rovný smrek, ktorého kôra bola vyrezaná ako stuha od spodku až do vrchu; na vrcholci uviazaná bola červená, niekoľko rífov dlhá stužka.

„Tak to má byť,“ poznamenal Peter, keď zase šiel tade. Pavel stál pod okienkom a strážil. Kedykoľvek Peter tade šiel, smiali sa oba potichu Ondrovmu prípadu. Ale keď ostal Pavel samotný, osmutnel a žiadal si vedieť len to, že na koho myslí Dorka — a o kom sa jej sníva. Na úsvite, keď začul, že sa okenička otvára, odbehol, aby ho Dorka nezhliadla. Ale Dorka vykukla za ním a pomyslela si: „Len utekaj, veď ja viem, že si to ty bol!“ A keď pozrela hore na ten krásny strom, začervenala sa od radosti a hrdosti a jej ústa sa milo usmievaly.

Keď sa Jelenka ráno prebudila a rozhrnula biele záclony na posteli, videla na stolíku vo váze krásnu kyticu. Milo ju dojal ten nemý, ale pre ňu srozumiteľný pozdrav; nahla sa k vonným kvietkom, pobozkala ich čerstvé kalíšky a z ich očiek vyčítala posolstvo, ktoré jej maly oddať. Milostný úsmev pohrával jej okolo ústočiek a jej oči zvlhly. Postavila kyticu na stolík, vyskočila z mäkučkej postieľky, ako vtáčik zo svojho hniezdočka, obliekla sa bez toho, aby si bola bieličku, ktorá ju vysluhovala, na pomoc volala; potom odhrnula biele záclony a otvorila oblok.

Slnce vychodilo; modrozelené vrchole a štíty hôr, ožiarené boly zlatom a ich temné rysy odrážaly sa krásne od jasnej oblohy, ktorá bola posiata ružovými zorami. Zelené údolie bolo ešte v tôni, ale do dediny a do oblokov zámku padaly už papršleky slnca. Jednotlivé stavänie ešte nebolo zreteľne vidieť pre stromy, ktoré už odené do zeleného listia, obalené boly kvetom; len veža kostola s ligotavým krížom na vrchu čnela do vysoka a strechy fary a školy, zpoly zatienené bielo-zelenými stromami, červenaly sa — a vynikaly medzi inými. — A tie štíhle brezičky a smrečky, odchovanci temných hôr, ktoré ruka lásky z úkrytu lesa doniesla — a ozdobila, aby pomohly svätiť sviatok mája, — ako krásne sa vynímaly vo svojej sviežosti a mladosti. Z hájov, z hory, z každého kríku ozýval sa spev vtáctva, vzduch bol presýtený najvonnejším kadidlom, všade, kam oko pohliadlo, bolo vidieť, že príroda svätí sviatok lásky.

Prvé, čo Jelenke do oka padlo, keď oblok otvorila, bola breza. Prvá jej myšlienka bola, že tú brezu dal postaviť sám gróf, aby ľudový zvyk i v tomto ohľade uctil, hoci to medzi panstvom nebývalo. A Jelenka si myslela: „Kto iný by mi postavil máj?!“ Nebol to krásny strom s hlavou hore vztýčenou, vlajúcou stuhou ozdobenou, ale skromnušká, chvejúca sa breza, nemajúca žiadnej inej okrasy, ako svoje dlhé ratoliestky, ktoré podobné jemným vlasom, zahalujú bielolesklé telo. A tak pokorne sa tu chveje, ako by prosila krásnu pannu o milosť — — A oči krásnej slečny dívajú sa na hory, na dolinu, na dedinu, teraz okrášlenú; úsmev pohráva jej okolo úst a náruč sa roztvára, akoby k láskyplnému srdcu privinúť chcela celý ten krásny svet — i tú smutnú brezu.

Nikdy ešte nezdala sa Jelenke tá Božia príroda taká krásna, nikdy nebol cit k Bohu a k ľudom u nej tak vrúcny — a nikdy dosiaľ necítila sa tak nevýslovné blaženou, ako toho rána. Složila ruky ako k modlitbe celá zbožným citom nadchnutá, kľaká na kolená a z plnej duše vzdychla: „Bože, ďakujem ti!“

Dlho potom stála ešte v obloku, pohrúžená v nemej modlitbe a rozjímaní. Slzy leskly sa jej na lícach, ako kvapky rosy na ružových lístočkách. Od večera bola Jelenka snúbenicou Hanušovou a matka im s radosťou žehnala.

Odstúpila od obloka, vzala vázu s kyticou a tichúčko vošla do izby, v ktorej zvykla pracovať. Div že nevykríkla prekvapením. Izba bola ozdobená prekrásnymi kvetami, akých Jelenka nevidela dosiaľ ani v záhrade, ani inde. Na stole vyložené sú nové knihy, vzácne to vydania, — o podstavec opretý je krásny obraz. Poznáva v tých daroch vkus a nežný cit matky a syna Hanuša, jej oči obracajú sa zase k obrazu matkinmu, ktorý je ovinutý zeleným brečtanom. So slzami v očiach zahľadí sa do ušľachtilých ťahov nebohej svojej mamičky, len potom obracia sa ku kvetinám a konečne zastane pred novým obrazom. Obraz predstavuje rodinné šťastie. Pod dubom, ktorý od spodku do vrchu ovinutý je sviežim ranostajom, ktorého biele kalichy sa na vrcholci proti svetlu otvárajú, sedí krásna, mladá žena; na jej kolenách ihrá sa rozmilé zlatovlasé dieťa. Pri nej sedí muž silného tela; jeho výrazná tvár je od slnka opálená; hľadí na dieťa a hrá sa s ním. — Neďaleko na zelenej roli stojí vypriahnutý jeho pluh, kobylka sa pasie, okolo nej poskakuje žriebätko a ich pán odpočíva od práce pri žene a dieťati. Jelenka, celá zaujatá krásnym obrazom, zahľadela sa na rozkošný obraz rodinného šťastia; pocit nevýslovnej blaženosti, aký zachytený bol na obraze v tvári mladej ženy, ktorá hľadí na svoje dieťa, odrážal sa i v Jelenkiných očiach. Pristúpila k samému obrazu, vdýchla temer zbožný bozk na čielko dieťaťa a potom si zhlboka vzdýchla; mala srdce preplnené.

Dvere z vonku vedúce sa ticho otvorily a v nich ukázal sa gróf. Keď videl Jelenku už v izbe, vstúpil i on. Nikdy ju ešte nevidel tak krásnu, ako v tom okamihu, keď sa k nemu obrátila, ružová, so zarosenými očami, v ktorých javila sa najvrúcnejšia láska. Mlčky ju objal a ona ovinula svoje ruky okolo jeho hrdla, ukryla uslzenú tváričku na jeho prsiach.

„Dnešnej noci,“ povedala Jelenka, keď sa z Hanušovho objatia vyprostila, ukázala z obloka a okolo seba, „vládla tu dajaká čarovná sila, ktorá svojím čarodejným prútikom všetko do okola premenila v ráj a mňa nehodnú najštedrejšie obdarovala.“

„Pán Boh svojich i v spaní obdarúva,“ usmial sa gróf.

„I mája mi kázal dobrotivý kráľ duchov postaviť — a to najmilší stromček celej horičky,“ dodala Jelenka s milým úsmevom a ukázala z obloka na brezu. Gróf sa naklonil s obloka a prekvapený pozrel na Jelenku. „O máji, Jelenka moja, úprimne ti vyznám, neviem ničoho.“

„Nie? — A ktože by ho bol postavil?“

„Neviem, ale dozviem sa, kto bol ten opovážlivý!“ zamračil sa gróf.

„Prosím ťa, drahý, nemrač sa, daj brezu odniesť, ak ťa to mrzí, ale nehnevaj sa za to na nikoho; možno, že mi dakto chcel radosť pripraviť, možno, že za to, lebo sa mi ten zvyk páčil. Možno, že ho postavil záhradník,“ domnievala sa Jelenka.

„To je ako vyznanie lásky, nemôže mi to byť ľahostajné, kto sa odvážil urobiť ho mojej snúbenici. Ale neboj sa, že by som preto snáď dakoho trestať chcel, že si sa mu ty zaľúbila,“ povedal gróf s pohľadom plným lásky; „ale záhradník tu nebol. Bol u mňa v noci zamestnaný a potom išiel postaviť máj bieličke. Včera sa mi zdôveril, že by sa rád oženil. Ja som mu to schválil, a dnes chce maminku poprosiť o ruku bieličkinu.“

„Oh, ako rada doprajem tomu dobrému dievčaťu, že bude šťastná! Záhradník je poriadny človek a nám je oddaný,“ hovorila Jelenka a v radosti, že sa rozhovor na iný predmet obrátil, pokračovala: „Cítim sa nevýslovne šťastnou a tak rada by som bola, aby všetci ľudia boli šťastní. Len keby Dorka bola veselšia a došla šťastia a pokoja. Tej iste postavil Pavel máj viď, jej je najvyšší a stužka na ňom veje ako prápor. Tá sa bude radovať!“

„Tak sa Dorke Pavel vkradol do srdca? Nuž, a prečo že je smutná, keď ju i on rád má?“

„To je práve, čo ju mýli; keby vedela, že je tomu tak, všetko druhé by mu odpustila. Ach, ako by mu neodpustila, keď ho miluje! Ale stará nebude chcieť privoliť,“ povedala Jelenka a rozprávala Hanušovi, čo všetko o Pavlovi počula, i celý ten pomer; potom ho poprosila, aby vzal Pavla do svojej ochrany.

„Ak je toho hoden, tak naiste. Vieš dobre, že by som tak, ako aj ty, každému doprial takého šťastia, akého doprial Pán Boh mne,“ povedal gróf.

Prišla grófka a títo traja šťastní ľudia bavili sa spoločne dotedy, kým hlahol zvonov nezačal svolávať veriacich do kostola.

Deň Jelenkiných narodenín bol pre dedinskú mládež vždy sviatkom okázalým; ráno bola spievaná omša, potom viedol učiteľ školské deti do zámku a tam najstaršie dievčatko prednieslo za seba, za školskú mládež a za celú dedinu Jelenke svoje blahoželanie a podalo kyticu krásnych kvetov, lebo nielen grófka a jej syn starali sa ako náleží o školu, ale i Jelenka zo svojich peňazí deťom často radosť pripravila. — Odpoľudnia bola celá mládež povolaná do zámku. Tu potom bola hostina a tanec, čo často trvalo až pozde do noci. I na tento rok bolo všetko tak ustanovené a Miča sdelil Janovi, že to bude veselý deň.

Ešte pred omšou, zo všetkých najprvšia, bola v zámku Dorka, aby osobne slečne blahoželala. Nemala nič vzácnejšieho, čo by jej dala, ochočila párik snehobielych holubov tak, že jej z rúk zobkali, za ňou, ako psíčky chodili, alebo na ramená jej sadali. Tie jej dala, ani nemyslela, žeby sa slečne tým tak veľmi zavďačila.

„A kto ti postavil ten krásny máj, Pavel, áno?“ opýtala sa slečna.

„Áno, on, krásny je, myslíte? Každý sa naň díva; ale každý háda, že to Peter, a stará mať tiež. Bručí, že vraj už tí chlapci začínajú lietať za mnou, ako včely za medovým kvetom. Oh, ona by iste ani počuť nechcela o tom, aby Pavel k nám chodil, skorej by dovolila Petrovi, čo sa aj tak robí a vraví, že je mne ešte dosť času,“ rozprávala Dorka Jelenke s tvárou rozpálenou, ale s očami zarosenými.

„Ale ty, Dorka, už teraz veríš Pavlovi?“ opýtala sa Jelenka ďalej.

„Oh, akoby nie!“ šepkalo dievča.

„Tak trpezlive znášaj a všetko bude dobre,“ tešila ju Jelenka, pritiskla Dorkine ruky k tlčúcemu srdcu a sverila jej, že sa s Hanušom zasnúbila.

Dorka neverila svojmu sluchu, divila sa, že azda je to ako brat; konečne, keď jej slečna povedala, že je to nie bratská láska, zaradovala sa a skoro s plačom povedala: „Ba, človek ani nevie, odkiaľ a kde sa tá láska vzala, ani sa nepýta. Vyjde a zajde, ako slnce na nebi — a nemôžeme jej rozkázať: ,Počkaj,‘ ani ,Choď!‘ Už je to tak od Pána Boha súdené. Ale na vašej svadbe, slečinka, to budem spievať, čo by mi srdce i plakalo!“ doložila veselo.

„Na moju svadbu budeš i ty zasnúbená. Predbežne ale mlč o tom, čo som ti práve sdelila,“ povedala slečna a dievčatá sa rozišly.

Bola spievaná omša; keď v kredo bas sám spievať začal, obzreli sa všetci na chór — a šepkali: „To spieva Pavel!“ Dorka sa začervenala. Jelenka sa usmievala, gróf načúval s potešením, Jóža mädlil si od radosti ruky a Peter si pomyslel: „No, už je na dobrej ceste.“ Idúc z kostola, bol by sa Pavel rád ku Dorke pritočil, ale ona šla so starou matkou a k nej sa pridružila i Jelenka a gróf — a Pavel mrzute obrátil stranou. Všetky rozhovory starých a mladých točily sa okolo májov. Rodičia tých dievčat, čo dostaly máje, chválili, alebo hanili, ako sa to práve hodilo k ich úmyslom a plánom; chlapci a dievčatá, ktorí nemali ešte označených párov, viedli kritiku a len dievky, ktoré máje dostaly, ďakovaly za ne.

„Ale ktože sa to Dorke tak preukázal? Tá má predsa len najkrajší strom,“ povedali si niektorí. „To alebo Jano, alebo Peter urobil, ktože by druhý?“

„Ale či viete dievčatá, čo sa stalo Ondrovi? I jemu postavili máj — a keby ste vedeli kam, hádajte! Za humno!“ ozvala sa jedna všetečnica.

„To iste dáka čarodejnica,“ smialy sa druhé.

„Eh, keby si ho chcela daktorá uchytiť, toho Rúlu!“ priala mu tá prvá.

„Ale, pozrite, pred školou je zase ten máj s bielou, smútočnou stužkou!“ volali niektoré.

Učiteľ, ktorý šiel tade s Jozefom a počul tie slová, povedal: „Sám by som rád vedel, kto ho stavia a komu.“

„Dievčatám v škole, aby aj ony maly svoju radosť,“ domnieval sa Jozef. Ale Peter, ktorý sa ponáhľal i s Pavlom vedľa nich, myslel cele iné a smutne sa obzrel po bielej stuhe, ktorá viala nad miestami jeho zašlých radostí.

„Pozrime len,“ zvolala baba náhle, „i slečinke postavili brezu — a vidíte, pekne by sa tam vynímala, keby bola červená stužka na nej.“

Ale kto ju tam postavil, to nevie okrem Jana a Petra nikto, ani by neuhádol; každý si myslel, že to urobil gróf zo žartu.

Po kostole dostavil sa pán učiteľ s dietkami do zámku, prišiel pán farár a rychtár, všetci išli blahoželať slečne, ktorá bola každému tak dobrá a milá ako anjel. Jelenke bolo v ten deň ustavične do plaču. Ako kvietok, keď slnečné papršleky mocne naň dorážajú kloní svoju hlávku, tak Jelenka, prekonaná veľkým šťastím a radosťou, klonila svoju spanilú hlavičku.