Pohorská dedina

V bavorskej krčme je hlučno; okolo jedného z dubových stolov sedí päť sedliakov, Bavorov. Ma hlavách majú klobúky vysoké a neforemné. Jednému sedí klobúk na uchu, druhý ho zase má do tyla vrazený, a tak každý inak. V zuboch drží každý kovanú fajku ako putňa a vyjmúc jedného mladého, má každý pred sebou plochú skleničku, pekne hladenú, červenú, alebo zelenú, alebo ružovú. V tých skleničkách majú šňupací tabák; zavše nasype si jeden, alebo druhý na vrch ruky, šňupne a podá druhému. Každý sedí podoprený o stôl, ak nie oboma, aspoň jedným lakťom a brady majú oprené o dlane. Na ľavej ruke má každý brunátnu škvrnu od tabaku, na malíku pravej ruky široký železný prsteň s tabulkou. Všetci sa ponášajú jeden na druhého, ako vajce vajcu; líca majú tlsté a červené ako šatky, ktoré majú na krku uviazané, konce šatiek visia im na vesty, postriebrenými gombíkami husto pošité. Jeden vyvaluje oči viac ako druhý, jeden kričí a tlčie do stola viac ako druhý, hádajú sa až hrúza a to o maličkosť, o žabí chlp, ako by bola baba povedala — a ani jeden už nevie, či je. Bavorské pivo pletie sa im na jazyku.

Izba je nízka, ale priestranná, na prvom poschodí, ako tam vôbec bývania majú. Jedny dvere vedú na drevenú pavlač, druhé do krčmárovej izby. Pri posledných je šenkovňa ohradená pre istotu žbánkov a fliaš — drevenou ohradou.

Hneď pri šenkovni šikmo od stola, pri ktorom sedia Bavoráci, je dlhý stôl a okolo toho sedia hostia v bielych širiciach (šerka) a červených čiapkach. Sú to Česi Pavel, Peter, Sršeň a päť chlapcov pašerákov, Sršeňovi to nosiči. Títo nosiči sedia pri dolnom konci stola a hrajú v karty, tamtí pri hornom konci. Vedľa Sršňa v kúte na lavici vidno hranatú postavu krčmára Michla: rozprávajú spolu poločesky, polonemecky o dakom zárobku. Pavel je obrátený k nim chrbtom, pohodlne rozložený sedí na stolci; hlavu má v dlani položenú, v ústach drží vyhasnutú fajku. Peter sedí slušne vedľa neho. Vidno, že len teraz prišiel, lebo ešte nemá žbánok pred sebou; pozorne si obzerá spoločnosť, pri tom jeho oko so smutným pohľadom spočinie na Pavlovej bledej, zasmušilej tvári.

Sú to chlapci docela rozdielni, ten Peter a Pavel. Peter je štíhly, slabý, Pavel vysoký a složitý. Petrova tvár je jasná, jeho pohľad je prívetivý, lenže v tých očiach často badať boľastný výraz. Gaštanové vlasy jeho sú vždy slušne prihladené. Pavlova tvár je počerná, čierne oči svietia z pod mocného obočia ako hviezdy zpoza mrakov — a sila tmavých vlasov sa ježí ako hríva okolo jeho čela. Vlasy učesané, ručníček na krku pekne uviazaný, vestu zapnutú, remence pod kolenami pravidelne uviazané, aby práve len vysekávaný koniec visel na bielu punčochu — to všetko bolo u Petra v každom čase, Pavel ale považoval to za púhe pletky — a nebolo mu to dané; on nepodbal ani na matkine prosby a hrozby, ani na Petrovo dohovárania, aby nechodil ako medveď. Ešte ani vtedy, keď šiel do kostola, nepodbal na svoj oblek — a ak ho Peter karhal, aby sa aspoň tam slušne obliekol, alebo mu všetko sám urobil, predsa vždy, keď bolo po omši, bol Pavel v neporiadku. Peter ale bol či v piatok, či v sviatok čistý, poriadny, tak že by bol mohol sadnúť do koča. „Neušiel matke,“ poznamenala baba.

Jeho matka bola známa pre jej veľkú čistotu, tak ako baba. Jej chlapcov nevidel nikto špinavých, nečistých, tak že jej to iné gazdiny za zlé maly, že vraj, nemôže sedliak vždy tak chodiť ako pán páter. Ona si pre staršieho syna sama nevestu vychovala, len aby to v gazdovstve aj po jej smrti všetko tak ostalo, a synovia aby mali všetko tak, ako im to ona robila. Keď prišli páni do zámku a pomaly sa všetko menilo, keď sedliačky, žiarlivé na grófkinu pochvalu, začínaly nedbať na trocha viac práce a prania, tu povedala Petrova švägeriňa: „Škoda, že sa toho naša mať nedočkala, ona ich vždy napomínala:“ „Mohlo by všetko inakšie byť, len keby ste chcely hnáty priložiť.“ Ľudia prezývali Petra a jeho brata „panicami“ — a škádlievali ho, že pre neho niet na svete dievčaťa, len ak babina Dorka, tá že je tiež vždy ako by ju zo škatulky vytiahol, inakšia že by sa mu beztoho nepáčila.

A to bolo ľuďom veľmi divné, že Peter práve len s Pavlom najradšej chodí, ktorý vo všetkom je pravý jeho opak. Peter, ktorý, vraj všade nájde chlp, že na Pavlovi nevidí chybu — a že čo aj by mu bol život zachránil, že sa mu i tak nemusel celý poddať. Matky, ktoré maly na výdaj súce dcéry, Petra rady videly, ale Pavla sa bály, lebo dievčatá nestály toľko o Petra, hoci bol vždy pozorný, s nimi slušne zachodil, ich rozveseloval, ako o Pavla, ktorý ich zavádzal, z nich si bláznov robil, vôbec ani o ich priazeň nechodil, lebo vedel, že keby chcel, dosiahol by náklonnosti i u tej najbohatšej.

Občania Pavla ohovárali; jedným nebola vhod jeho osoba, druhým nedbanlivosť, tretí o ňom hovorili, že je ostrý chlapec a že lumpuje; sprostí chlapci báli sa ho ako ohňa, lebo ich pred dievkami zahanboval, so smelšími sa zase rád hádal a pral — a najhoršie bolo to, že sa o ňom hovorilo, že aj on chodí za strýcom. Ale za to nebol taký nenávidený ako starý Srna, naopak starší a zkúsenejší dávali vinu len Srnovi, že Pavla zkazil; ľutovali ho a napomínali, aby so Sršňom nedržal; keď sa nechce dobre spravovať, nech že si robí, ako chce, ale aby s ním nechodil po nociach. Ale Pavel robil vždy, čo sám chcel. Pri tom všetkom bolo i takých, ktorí ho radi videli, lebo bol vždy hotový do práce a ochotný k pomoci, že bol naproti starým zdvorilý a slabých sa zastal pri každej príležitosti. I chlapci ho mali radi, čo aj bol pánovitý, ale pri tom bol veselý spoločník, a keď bol daktorý z nich v potrebe, Pavel mu zaiste pomohol.

Bol to divoký, urputný chlap, ten Pavel, ale keď chcel, vedel byť takým milým, že by si bol naklonil i svojho nepriateľa; on ale nechcel — a len Peter poznal, že pod tou drsnou kôrou skrýva sa hlboký a nežný cit. A preto mu rád vyhovel a cenil si ho najviacej zo všetkých mládencov, ktorých znal.

Ale od Vianoc sa mu Pavel často ztrácal a nevedel, akú nótu s ním začať. Dakedy bol shovorčivý, rozpustilý, spieval, hýril, že bolo smutno dívať sa na to — a zase nechcel s nikým ani slovo ztratiť. Tu sa hnal do práce, ako by chcel hory válať — a vrchy prekopať a hneď zase hodil všetkým a po niekoľko dní ho nebolo ani vidieť. Keď šiel do kostola, nespieval, pre čo sa Jozef namrzel na neho, ale trieskal alebo na bubon alebo šlapal mechy. Na zovňajšok bol ešte nedbalejším, ako skorej. Starí súdili, že by najlepšie bolo s ním do bieleho kabáta, dievčatá sa mu začaly vyhýbať a chlapci tiež, lebo s poslednými sa často poklbčil. Józa i pán učiteľ vzali si ho „na paškál“, farár mu dohováral, ale všetko darmo, ako by hrach na stenu metal. Neznali jeho tajnú nemoc a preto nemohli mu podať ten pravý liek a len viac a viac ho dráždili.

Peter a Sršeň vedeli, čo mu je. Peter vedel, aký nepokoj ho preháňa s miesta na miesto, poznal trpkosť, ktorá každý kúsok, každú kvapku, čo do úst položil, obracala na horký blen; znal boľasť, ktorú by bol rád čímkoľvek umrtvil, ohlušil. Vedel, že by jediné Dorkino slovo, jediný láskavý pohľad všetko vyvrátil, že by ona jediná ho mohla ovládať, ale toho lieku mu nemohol podať. Videl patrne, že Dorka s Pavlom nechce ani hovoriť, že sa mu vyhýba — a pri tom sa mu videlo, že sa pretvára. Naliehal na Pavla, aby si dodal srdca a urobil tomu koniec, aby s ňou prehovoril, či sa môže úfať.

„Prečo že si ty nehovoril, keď aj tebe tak bolo? Či jej mám vykladať, ako sa trápim, mám ju prosiť o almužnu, ako dáky žobrák? To neurobím, nie a nie — radšej zahyniem. Nevrav mi o nej, nechcem na ňu myslieť, nech si k nej chodí kto chce, veď je na svete dievok ako maku, najdem si druhú!“

„Dievok dosť, ale len jedno potešenie!“ pomyslel si Peter, keď videl Pavla na jeden raz v noci dlho stáť pred Dorkiným oblôčkom, na ktorý zaklopať sa neopovážil. Vedel, že ho láskavá domluva neuspokojí, že ho žarty nerozveselia, ale predsa len dohováral, predsa žartoval — a keď ho nemohol zdržať od užívania prostriedkov, ktorými chcel ohlušiť hlas srdca, chcel aspoň bdieť nad ním, aby sa nevrhol do priepasti.

Možno, že by sa bolo Petrovi všetko skoro podarilo, keby nebolo Sršňa. Tomu ale láska a priateľstvo len prekážaly. On si ho chcel osedlať sám a sám — a to dobre vedel, že by sa bol pri Dorke docela od neho odvrátil — čo by bola skutočne pravda, lebo opravdová láska šľachtí i toho najdivokejšieho človeka — a Pavel miloval Dorku z celej duše svojej, pre ňu by bol všetko opustil, všetko podstúpil, všetkého sa dopustil. Dokiaľ láska k Dorke v jeho srdci spala, poslúchal strýca, lebo jeho protizákonné, ľubovoľné chútky s jeho vlastným citom po neviazanej slobode dobre súhlasily. Pozdejšie ale, keď mu Peter kedy-tedy priniesol dobrú knihu, z ktorej sa všeličomu naučil, keď im pán farár rozumne vykladal pojem o mojom a tvojom — a že brať z veľkej hromady je taká krádež, ako z malej, keď chodil s Jozefom, ktorý vedel hovoriť ako kniha, keď začal chodiť na zábavky medzi dievčatá, kde nad všetky vynikala Dorka krajším a jemnejším spôsobom, každým činom a krásou, keď bývali pozvaní do zámku, kde toľko vecí jeho myseľ zaujímalo, začínal byť iným; surová spoločnosť ho omrzela, túžieval po lepšom; zriedka kedy sprevádzal strýca s flintou na pleci cez hranice ako stráž, už málokedy chodil so psom Chytajom do hory, čo bolo predsa jeho najväčšou náruživosťou. Peter to tušil od tej doby, ako ho Pavel v noci v hore našiel a on u neho zbraň videl, že je asi pravda, čo jemu a Sršňovi dedinčania vytýkajú, že chodí pytlačiť; ale on sa nechcel vtierať do jeho tajností, keď sa mu sám nezdôveril.

Pavlov ded, matkin otec, bol hájnikom a u neho v hájovni ztrávil Pavel svoju mladosť. V zime bol doma a chodil do školy, ale vždy sa tešil na nedeľu, aby mohol k starému otcovi. Dakedy chodieval s ním do horárni a tu bola jeho najväčšia radosť dívať sa na pušky a preháňať sa so psami. Sotva ho starý otec naučil, ako má zaobchodiť s flintou, zomrel k najväčšej žalosti vnukovej, lebo Pavel mal dedu radšej ako svojho vlastného otca preto, že otec chodieval so Sršňom, rád sa napil a keď prišiel domov, bil ženu a syna. Otec skoro zomrel a nechal po sebe chalupu dosť ošarpanú, ale dosť pre takého gazdu, ktorý by svojou pričinlivosťou mohol slušne vyžiť. Pavlova matka bola dobrá duša, vedela gazdovať a pracovať — a bez nej by bol Pavel skoro vyšiel na mizinu. Jemu bola milšia flinta a pes, dedovo to poručenstvo, ako chalupa, ku ktorej by sa radšej ani nehlásil, keby ho bola matka nechala vyučiť horárstvu. Ale ona bránila, že ho je doma treba, aby sa stal poriadnym roľníkom, a strýc, spolu i tútor, Sršeň tiež nechcel, preto však, aby mohol sily chlapcove čím najskôr upotrebiť pre svoje obchody.

Nič neosožilo, že matka skrývala flintu pred chlapcom, to pod slamník, do truhly, za komín, kde sa dalo, on ju predsa našiel a s ňou sa hral. Ako trošku vyrástol, prosieval matku, aby mu dovolila ísť, že ho to ťahá do hory ako za vlasy a matka, keď jej sväto-sväte sľúbil, že nebude strieľať zver, ho pustila a modlievala sa zaň, aby ho zlý duch nepokúšal. Ale ako sa stal dospelým, tu už nemala matka práva na pušku a čo aj dakedy poslúchol — bolo to málo kedy; obyčajne, keď sa mu zachcelo, zavolal na Chytaja, vzal flintu, vykradol sa z domu i z dediny.

Sršeň ho v tom podporoval, len to neschvaloval, že sa Pavel nechce osmeliť na zver a strieľa len dravé vtáky, veverky, lišky, keď sa trafí a „podobnú, vraj, ničomnú háveď“ a že z tej neprinesie domov ani chlp, ani pierko. Ba on ho tak dlho škádlieval, že nič netrafí, až mu Pavel, nazlostený, povedal: „Choďte k horárovi, on vám povie, čo som zastrelil, našiel to na dverách zavesené.“

Tu sa práve Sršeň najedoval, že je Pavel taký sprostý a že to, čo zastrelí, dáva horárovi. Pavel ale neustúpil.

„Nestojím o zverinu,“ hovoril, „nechcem mať z toho osoh, len radosť, keď ju môžem zastreliť. Veď i tak idem radšej za jastrabom alebo po stope líšky, ako by som strieľal zajacov, alebo čo viac, srny; škodu robiť nechcem, keď zastrelím zverinu škodlivú alebo keď starému horárovi usporím kus práce, aby nemusel chodiť, keď treba odniesť zverinu do zámku, to je nie tak veľký hriech.“

„Ty si somár!“ nadal mu Srna.

„Dobre, strýko, keď som somár, môžete po mne pratať,“ smial sa mu Pavel a robil, ako chcel.

Ale od toho času, čo sa láska k Dorke v jeho srdci prebudila, zanedbával horu a Chytajovi sa pod pecou o poľovke len snívalo; — nechodil ani so Sršňom. Preto sa láska k Dorke a priateľstvo k Petrovi Sršňovi páčiť nechcelo a oboje hľadel všemožne prekaziť. Jano mu prišiel na Vianoce, ako by ho zavolal a Sršeň hneď aj použil tej príležitosti, aby ľahkovernému Pavlovi pustil ucholáka do ucha. Všetko škádlenie by sa bolo bez neho ľahko k dobrému obrátilo, ale Sršeň hľadel každú príležitosť využiť, aby sa nedorozumenie množilo a z toho povstal hnev.

Pavlovi donášal o Dorke, že ju videl tu aj tam s drotárom — a že Jano každý večer u nej sedí, že je to ako isté, že gróf dá drotárovi službu a k tomu Dorku za ženu; ba štval a luhal ešte viac — a že Dorka o Vianociach nechcela s Pavlom koláč (hnetanku) deliť, že sa mu i pri muzike i pri každej príležitosti vyhýbala, uveril Pavel, čo mu starý napovedal. Ale netušil pri tom, že je práve Sršeň príčinou Dorkinho odporu a vyhýbania. On sa usiloval o to, aby Dorka zvedela, že Pavel chodí do bavorskej krčmy za Annou-Lízou; ponosoval sa babe, že Pavel hrá v karty a lumpuje, že si hospodárstvo zanedbáva, takže o krátky čas premrhá i chalupu a pole.

Tak podkopával šťastie a dobrú povesť Pavlovu, len aby ho dostal pod svoju moc — a odvrátil od ľudí, ktorí mu dobre chceli. To vedel, že Dorka s takým mládencom, ktorý má špatný chýr, nebude sa chcieť ani shovárať — a keby aj ona chcela, ale stará mať nedovolí, aby za ňou chodil chlapec, ktorý je považovaný za lumpa a prostopášnika. Dobre to nastrojil. Baba chodila ku vydanej dcéri Sršňovej decko kúpať a tam sa to pekne hodilo klebetiť a ponosovať sa na Pavla. Baba, čo tam počula, doma rozprávala, pri tom poľutovala Pavla, že to s ním tak ďaleko došlo.

„No, na dube nerastie inšie len žaluď,“ podotkla poťahom na Pavlovho otca.

Jozef zastával Pavla a obviňoval Sršňa, že ho on zkazil a teraz na neho žaluje, ba on ani nechcel veriť, že by to všetko, čo starý Srna vraví, pravdou bolo.

„V tom máš pravdu, synok,“ prisvedčila baba, „keby bol v inších rukách býval, bolo by to inakšie, ale pri suchom i surové zhorí. A Pavlova mať je dobrá žena, ale na syna prislabá, už jej nad hlavu vyriastol.“

Každé také slovo bolo nožom do Dorkinho srdca — a to nikto ani netušil. Ako že ho mohla i spomenúť, keď také reči idú o ňom, keď i vlastná rodina tak súdi, — a akože mohla naň láskave pozrieť?

Peter Sršňovi tiež prekážal; Pavel síce zase chodieval za hranice, i do hory, mal ho temer už celkom na svojej strane, predsa si myslel, že keby Petra nebolo, podarilo by sa mu Pavla úplne podmaniť. Rád by bol oboch priateľov rozoštval, ale to sa mu akosi nechcelo podariť. Pavel sa nechal ľahko podpáliť, ale Petrova pokojná myseľ bola skala, o ktorú sa vlnobitie Pavlových vášní odrážalo. Často i Petra zabolelo, keď ho Pavel, popudený strýcovými rečmi, urážal a do očí mu povedal, že sa nedá od neho vodiť ako malý chlapec, ani balamútiť, nech si ide svojou cestou, a on že zase pôjde svojou. Bolelo ho to, ale predsa mu znovu a znovu odpustil, lebo vedel, že mu to neide od srdca — a že to pozdejšie oľutuje. Preto nedbal ani na to, keď mu brat dohováral: „Petre, nezabúdaj, že kto so smolou pracuje, sa od nej zašpiní. Chráň sa tých spolkov!“

Peter mal svojho kamaráta príliš rád, ako aby sa dal od ľudí prehovoriť a veril príliš pevne, že je Pavlovo srdce dobré, nedal sa pomýliť ani jeho nahodilou chladnosťou. I v ten večer, keď nenašiel Pavla doma a keď počul od matky, že ho strýc vytiahol so sebou do bavorskej krajiny, ponáhľal sa za ním a našiel ho v bavorskej krčme pohraničnej.

Pavel sedel na stolci rozložený, hlavu mal oprenú o dlaň. Peter ho úprimne pozdravil a sadol si k nemu; Pavel odpovedal len úsečne a ani sebou nepohnul.

„Alebo mu strýc zase pustil ucholáka do ucha alebo videl Dorku — a tá ho nechcela vidieť,“ myslel si Peter. Dal si naliať, vyňal z vačku malú drevenú fajočku, napchával a pri tom si obzrel spoločnosť — ale i Pavlovu bledú tvár.

„No, ti už dali rozumu dobrú noc a tuším, že sa s ním tak skoro nesídu,“ povedal — a posuňkom hlavy ukázal do druhého kúta izby, kde sedliaci hulákali.

Pavel nič; Peter si zapálil, preložil nohy na kríž, obrátil sa k Pavlovi a povedal:

„Takú mám zlosť, že by som sa pustil do nemeckého spevu! Pomysli si, ja som bol dnes schválne v meste, kúpil som si kabát a dal si krajčírovi pristrihnúť — a rezko idem s tým domov, aby si to dal vyšiť, vieš komu, Dorke!“

V tom priniesla Anna-Líza plný žbánok piva, postavila ho pred Petra, pohladila Pavla po tvári a čosi mu pošepkala.

„Čo je šepkanô, to je zlyhanô, to je s čertom, toho sa chráň,“ poznamenal Peter s úsmevom a podával šumnému dievčaťu na pouctenie.

Pavla mrzelo, že dievča ostalo stáť a že prekazilo Petrovi reč, zazvonil fajkou o svoj prázdny žbánok a zadudral: „Nalej, ošemetnica.“

„Čo si to povedal, ty marmay? Ja som ťa nerozumela,“ opýtala sa Anna-Líza s dôverným úsmevom a pozerala na Pavla.

„Že si anjel,“ vysvetloval Peter.

„Ale so spodného neba, čo im nohy z pekla vyzerajú,“ šklabil sa Pavel.

„Len by si ty bol dakedy zdvorilým,“ povedal Peter a podal Pavlovi svoj žbánok. „Nemusíš vždy praskom, dakedy i hvizdom.“

„Na jedno vyjde, či dievčencom ružičky sadíš, či raky za ňadra sypeš, i tak sa ti vysmejú, aj po vyše hlavy,“ dudral Pavel.

„Ako požičiaš, tak ti vrátia; ako ty do lesa, tak tebe z lesa.“

„Lest, faloš a klam, to je dievčenské umenie!“

„To je pravda, ženy vedia bláznom pískať, ale moja matka vravia, že múdry skákať nemusí. Nech je to už ako chce, ja dievčence urážať nedám, keby ich nebolo — a božieho daru, darmo by sme sa my chlapi na svete plietli,“ povedal Peter, zodvihol žbánok a doložil: „Daj im pán Bôh zdravia!“

„Neboj sa, za láskavé slovo je i mačka vďačná,“ usmiala sa dievčina.

„To si ťa musela daktorá poriadne nadísť, že nechceš nič na ne dopustiť,“ uškľabil sa Pavel posmešne.

Peter pozoroval, kam bije a odpovedal: „Hm, poriadne mi nadchádzajú, ani pár kvietkov na kamizolu nemôžu vyšiť a predsa som Dorku rád videl, že by som bol rád mal pekne vyšitú kamizolu, prosil som ju, že som pozvaný na tvoju svadbu za družbu.“

„Načo táraš na cudzie útraty?“ nazlostil sa Pavel. „Či som si ťa zjednal za rečníka?“

„Veď počuješ, že hovorím o družbovstve a nie o rečníctve. Vedia, že budem družbou, ale predsa mi to k vôli urobiť nechcely, že vraj nemôže Dorka robotu pre mládenca teraz prijať — povedala baba, — že má dosť dievčenskej práci,“ povedal celkom pokojne, ako by si Pavlovej zlosti ani nevšímal.

„Ako by nebolo dosť práce, keď chystajú už veno pre Dorku!“ ozval sa zpomedzi nich Sršeň, keď práve odišiel od neho krčmár Michl. „Mladý zať odíde tento týždeň s šafárom domov, možno, že pre rodný list, ostane vraj za čas v Prahe na cviku, potom príde a bude svadba.“

Pavel nepovedal ani slova, len pil a pil; jeho tvár bola hneď ako plameň, hneď bledá, oči mu svietily ako dva žeravé uhlíky.

„Ba, čo že to vravíte,“ začal sa Peter diviť. „Škoda, že neviete viac.“

„Viem viac, ako čo si ty myslíš — a ako ktokoľvek iný,“ odsekol Sršeň, „ja si nedám ukazovať straky na kole, ako iní ľudia.“

„A či nám ich iný ukazuje?“ pýtal sa Peter.

„Ja ich ani nedám ukazovať, ale druhí sú sprostí. Ja ale viem, kam vola bijú — mne darmo povedia, že to robí gróf z púhej dobroty, z púhej lásky. To sa vie, že z lásky, ale to je zprepadená láska — keď jablko zjedol, ohryzok dopraje druhému. Srňu neoklame! Veď by on nebol Miča šafárom, ani by nebola Manka šafárkou, keby nebolo toho, onoho. Baba je chytrá líška!“

A malé pichlavé oči Sršňove leskly sa vnútornou radosťou, lebo videl dojem, aký urobili jeho slová na chlapcov.

Pavel držal žbánok v pästi, ako by ho chcel rozmliaždiť, tvár jeho bola červená, prsia sa nadýmaly, oči divoko hľadely pred seba a pri tom zaškrípol zubami.

Petrove oči vzplanuly ohňom šľachetným.

„Čo to žvastáte? Ste pri rozume?“ okrikol Sršňa.

„Čoby, chlapče, uč vrabca lietať!“ uškľabil sa Sršeň. „Mne ty nohy nepodrazíš, inakšie som ja veci zažil. Mňa ty neuč pánov poznávať, viem ja, čo v nich vrie! A ešte raz ti hovorím, že Manka bola pánova milenka; preto ju baba domácemu mládencovi nedala, aby sa to neroznieslo. Preto je šafárkou, preto dostala do vena kus poľa! Haha, preto, preto, — a Dorka — dostane ešte viac, ako by nedostala? Je mladšia, krajšia, ako bola Manka i muža dostane krajšieho — a urobia ho pánom!“

Pavel vyskočil so stolca ako divý a Peter rovno s ním, skrikol na Sršňa: „Zadržte! Nevyplakujte si svoju nectnú papuľu poctivými ľuďmi a neprikrývajte ich plášťom nepoctivosti, ktorý na vašich bedrách visí. Vy nactiutrhač, keby nebola vaša hlava šedivá, tak by vám ju — ale nech je na vašej duši. Veď pán Bôh počuje!“

V tom bolo počuť od druhého stola hrmotný hlas mladého sedliaka, ktorý Anna-Lízu k sebe ťahal a kričal:

„Však som ja dobre videl, ako si sa líškala tam k tomu — pašerákovi, k tomu pobehajovi! — A mňa nechceš bozkať. Počkaj, opica, musíš justame“ — —

Nedopovedal; žbánok z Pavlovej ruky zahodený s výkrikom „Tu máš pobehaja,“ vletel mu do hlavy tak, že sa v ňom naraz reč zatajila.

„Kto to hodil?“ zkríkli sedliaci a vyskočili od stola.

„Ja!“ zareval Pavel vysokým hlaholom a skočil na prostred izby, ako rozdráždený lev, zuby vycerené, z očí sršaly iskry, vlasy okolo čela mal zježené, ako hríva, mocné päste boly zaťaté, každý sval bol napnutý. „Ja som hodil do neho za to, že mi nadal do pobehajov, ten opitý lumpák!“

„Je pašerák niečo hodného? A nie si ty pašerák?“ zkríkol jeden zo sedliakov proti nemu.

„A ja, že som lumpák?“ zareval mladý sedliak, keď sa spamätal a jeho ťažká päsť so železným prsteňom zakmitla sa nad Pavlovou hlavou; ale ten už poznal fortiele bitkárov, uhol sa ako mieň, schytil sedliaka okolo pásu, nohy podrazil a sedliak už ležal na zemi.

V okamihu ztrhla sa krutá ruvačka. Peter skočil ku Pavlovi. Sršeň a jeden podlúdnik ušli von dvermi, ostatní hodily karty a dali sa do bitky. Všetko to bolo v jednom klbku; tu sa vyvalilo štíhle telo v bielej širici, tu chrbát široký ako pec v modrom kabáte, tu rinkla hrubá päsť s prsteňom o tvrdú čiernu lebku, tam sa zaborila mozolovitá ruka do pobelavých vlasov, na tvárach kypela krv a z úst sypaly sa nadávky a kliatby v obidvoch rečiach.

„Chlapci, vezmite im nože, chytro, rezko, aby sa smrti nenarobilo!“ ozval sa z klbka Petrov hlas; ale sotva to povedal, už siahol mladý sedliak, ktorý len na Pavla číhal, k boku a vytiahol nôž (Bavoráci nosia nôž i vidličku vždy pri sebe), a keby mu nebol Peter od chrbta ruku ztrhol, bol by ho vrazil Pavlovi do hrdla.

V tom sa privalil do dvier krčmár Michl.

„Čože — akože — bitka — krv — i vy milionská háveď! Kto to začal?“ zkríkol, laktami rozrazil chumáč na dve strany a ostal rozkročený na prostriedku stáť ako kolos a obzeral sa tázave na jedného i druhého.

„Frídl Hiršovský začal!“ ozvali sa Česi.

Mladý sedliak chcel ešte aj teraz silou-mocou na Pavla útočiť a pri tom sa hneval na krčmára, že ich roztrhal; ale Michl hodil sa na neho, stisol ho do náručia ako dieťa, zkríkol, aby mu dvere otvorili a nedbajúc (na bránenia sa stiesneného, hodil ho dolu cez zábradlie pavlača na vysoké smetisko.

„Tam patria kohúti! Ležal si tu už nejeden raz, bitkár, lež tam zase!“ volal dolu a obrátil sa do izby; potom rozkázal, aby bolo ticho a doložil: „A kto neposlúchne, toho hodím za Frídlom.“

Sedliaci už poznali Michlovu metódu, začali si tedy šaty narovnávať, oprašovať, stierať krv s tvári a z rúk — len hrešili.

„To inakšie nebýva: kto sa túla po noci, dostáva kyjakové nemoci. Zdá sa mi, že máme všetci dosť!“ ozval sa Peter a zaväzoval si ručníkom ranenú ruku.

Pavel bol bledý ako stena, mal hlbokú ranu na hlave, krv mu tiekla po tvári; ale oči ešte iskrily a zlostne pozeral na nepriateľov.

„Ale kde je Srňa?“ opýtali sa podlúdnici jeden druhého.

„Vysekal sa pätami i s Matejom,“ odpovedal druhý.

„Srňa vie len papuľou sekať, tam je lev, ale v bitke je tchor,“ poznamenal Peter.

„Budú oni dakde u Michla v izbe. Poďte tedy, veď je čas,“ šepkal jeden, „aby nás tí chlapi ešte raz nenapadli.“

„Neškodilo by ešte jednu burzu zkúsiť,“ povedal Pavel, „čím sa človek viac stráni včiel, tým viac sa za ním sypú; nech si prídu.“

„Ak nechceš byť na smetisku, tak poď; Michl nerozumie žartom a bitky nemá rád, to vieš. Poď tedy a nebuď hlavatý,“ napomínal Peter, vzal s klinca čiapku a vtisol ju na Pavlovu obviazanú hlavu. Potom šepnul Michlovi, ktorý mrzute sbieral črepy po stole: „Trovy a škodu za našich ľudí platím ja.“ Nahlas ale povedal sedliakom: „Časom hnevať sa neškodí, ale zlé pripomínať je nie dobre; odpusťme si; dlžní, tak si myslím, sme jeden druhému neostali.“

„Ten chlap sa nám vari do očí vysmieva?“ durdili sa sedliaci.

„Dajte si pokoj, to je statočný človek a keby nebolo iných, on by sa iste nepral,“ povedal Michl sedliakom a keď videl, že chcú Česi ísť dvermi, ktoré viedly na pavlač, ukázal na druhé: „Tam tade, zdá sa mi, že sa tadeto škriabe Frídl hore, keby sa ti dva kohúti zase sišli, znovu by sa ztrhla kucapaca.“ Potom pošupnul jedného za druhým do svojej izby a zatvoril za nimi.

„Pre pána Jána!“ spraskla Anna-Líza ruky, „veď vy ste zkrvácaní!“

„Vidíš, dievča, to je tak, ak pre vás sami neprídeme o hlavy, tak nám ich rozbijú iní.“

„Ach, mlč, pre nás nepohnete ani prstom. Prečo ste hneď ako pušný prach, ako iskra do vás padne — fŕŕ, už je oheň na streche!“

„Tak už len, milá Anna-Líza, maj smilovanie nad nami a daj nám trochu vody, aby sme ten oheň uhasili. Mne sa zdá, že mne tá moja bezbožná hlava rastie,“ povedal Peter a siahol si na hlavu.

Pavel ale, už známy v tom dome, nalial si vody na misu a smočil ručníček a schladil si ním ranu na hlave. Anna-Líza mu chcela pomôcť, ale on ju poslal ku Petrovi a ten si dal od nej ruku obviazať.

I pašeráci si svoje hlavy ohmatávali, ale do krvi ranený nebol ani jeden.

„Seďte doma na prípecku a nebude vás nikto naháňať.“

„Inu, Peter, ty máš pravdu; ja som si to už koľkorazy myslel, tých pár grošov by som si aj doma zarobil, ale je to zatrolený zvyk, nedá to človeku a čoby z toho šibenice vyzeraly.“

„Ale Valenta nám príde oznámiť, kde stoja dnes stráže.“

V tom prišiel do dverí Sršeň.

„Ej, vy Srňa, vy ste smelý človek, ako zamrznutá košeľa v horúcom kúpeli,“ posmievali sa mu jeho kamaráti, „nechali ste nás v žumpe a vy ste ušiel.“

„Múdry človek v hádke ustúpi, ale prudký pes podbehne vlkovi práve pod zuby,“ odpovedal Sršeň, obrátil sa k Pavlovi a povedal: „Svrchovaný čas, aby sme sa dali na cestu, Valenta už prišiel z výzvedov a čaká tam von.“

„Choďte, choďte, mňa nečakajte, ja s vami viac nepôjdem,“ odsekol na krátko Pavel Sršňovi, zaviazal si hlavu, vzal z kúta postavenú pušku, zavesil ju na plece, pozdravil a vyšiel zo dvier.

„Tu ho máš, šuriplacha! S Bohom, Anna-Líza, veď sa uvidíme skorej, ako padne nedeľa na piatok,“ povedal Peter, pozdravil, a rýchlo ponáhlal sa za Pavlom.

„Choď v čerty do pekla horúceho, veď mi ty ešte prídeš!“ rozvteklil sa Sršeň — a hrozil oboma päsťami. Zatým sa ešte na tú zlosť napil a potom odišiel i so svojimi pomocníkmi svojou cestou.

Anna-Líza ale ostala ešte chvíľku zamyslená a povedala ticho, pre seba: „Nie, nie, teraz vidím, že ma nemá rád, to boly len žarty! A ja ho mám tak veľmi, veľmi rada! Prečo nemôžem milovať Friedla; keby som ho chcela, bola by som bohatá. Ach, radšej by som bola s Pavlom v chudobe, ako s tým v hojnosti. Jemu by som ostala vernou, pre neho by som všetko podstúpila; ale" — —

V tom nazrel do izby Michl.

„Čo tu trčíš? Poď hosťom naliať — a Friedlovi poď zaviazať hlavu. Už odišli?“

Dievča prisvedčilo.

„Chvála Bohu!“ vydýchol krčmár a jeho široká tvár zmizla za dvermi.

Anna-Líza si vzdychla, prešla si dlaňou cez zrosené oči a tvár, vzala kľúče od pivnice a išla nalievať.