ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dolu Revišným ide stará zhrbená postava, na očiach má okuliare, pod klobúkom, zakrývajúcim šedivé vlasy, má pripätý hrebeň a postavu si podopiera palicou. Vidieť, že je to starý pán, čo sa vydal na každodennú prechádzku, ako keď sa chodieva pozrieť na úrody, alebo dohliadnuť na robotníkov na pole.

Prišiel starký ku dvoru pred dreveným domom, vedúcemu k stodole a maštaliam, a akoby to už bola jeho dávna obyčaj, uberal sa po preddomí, nazerajúc do oblokov, či tak dakoho nezazrie, šiel ďalej k stodole, kde muž tiež obstarný vyhadzoval snopy alebo otiepky z voza na holohumnicu, odkiaľ tieto čeliadka podávala a ukladala do záčinov.

Tvár starkého sa rozjasnila rozkošou, keď zazrel hľadanú osobu. Vyvolal teda vydvihujúc ruku: „Quid facis, domine Ľauček?“

„Porrigo otiepkas, latine mergites seu manipuli dictas, in stodolam,“ odpovedal dominus Ľauček.

„Imponas finem labori et redeas in cubiculum; ludemus chartifolia et bibemus mediam cerevisiae, manibus tuis coctae,“ povedal na to starý Jonáš Revický svojmu priateľovi Michalovi Ľaučekovi.

„Dajteže mi pokoj, domine perillustris,“ odvetil zas šoltýs dominus Ľauček. „Búrka prichádza a treba sa nám ponáhľať, aby sme si mohli ešte suché do stodoly zvoziť. Secus non respondebo dominationi vestrae perillustri.“

„Ba daj si ty pokoj, domine Ľauček, a nechaj radšej zhniť svoj jačmeň na poli vtedy, keď ide o vážnejšie veci.“

„Ba dajte vy mi radšej pokoj, domine perillustris, keď ide o stravu celej mojej čeliadky! Dosť už hovorí svet, že vychádzam na mizinu pre vaše múdre pletky,“ odvetí Ľauček, odvrátil sa od Jonáša a snopy z voza tak čerstvo zhadzuje, že sa mu zdalo, akoby mu návšteva bola milá a rád by čím skôr skončiť prácu, aby len mohol čím skôr vyhovieť svojmu hosťovi.

Jonáš Revický sa najprv podoprel o svoju trstenicu, bradu na ňu opierajúc, bo bola dlhá, že až mu po samú bradu čiahala, okovaná súc striebrom i v prostriedku, i na vyššom konci, ako to vtedy práve bola móda. Také trstenice sa vtedy nechytali za koniec, ale za prostriedok. A keď tak pán Jonáš preukázal dosť trpezlivosti, zavzdychol si vidiac, že dominus Ľauček dolu z voza do stodoly vyhodil posledný otiepok, alias snop menovaný, seu latine mergitem aut manipulum a či sa to dakedy ináč menovalo. I zahorelo jeho staré oko pod okuliarmi i sňal si z hlavy široký klobúk, vytiahol z vlasov hrebeň i začesal si ním svoje šediny, znak to, že sa teší z približujúcej sa chvíle, v ktorej sa bude môcť pozhovárať so svojím starým priateľom domine Ľaučekom. Ten sa však vôbec neponáhľal, ale skočiac z voza, obrátil Jonášovi chrbát, ako čo by ho tu nebolo, i ponáhľal sa do stodoly obzrieť, či čeliadka dobre pokládla snopy do priečinov. Potom sa začal vadiť, snopy napravovať, po stodole pozerať a zhovárať sa s čeliadkou, kto bude mlátiť, kedy sa bude mlátiť a kde sa potom majú dávať jačmenné otepy, aby sa nezmiešali so senom, hrachom, s pšeničnou a ražnou slamou. Jonášovi to všetko bolo odrazu čudné, lebo bol naučený, že ho Ľauček vždy najhorlivejšie a najúslužnejšie prijímal. Nazdajúc sa sprvu, že ten len preto tak horlivo zhadzuje snopy z voza, aby sa čím skôr s ním mohol zabávať, začal teraz pán Jonáš pochybovať o pravdivosti svojej mienky i v netrpezlivosti zavolal: „Ale čože sa tam v stodole tak dlho tmolíš, domine Ľauček?“

Ten sa nevrlo obzrel i akoby predtým Jonáša nebol ani videl, poklonil sa i s dlhou tvárou prehovoril: „Ah, gratulor gratulor de felici conspectu et quod habeam fortunam venerandi dominationem vestram perillustrem!“

Jonáša však pritom prešla trpezlivosť; sňal okuliare z nosa, vystrel sa, oprel stĺpkom oči na Ľaučeka a so začudovaním riekol: „Ale, človeče, či sa jašíš a či čo ti je. Už skoro pol hodiny tu stojím.“

„Hm,“ odpovedá dominus Ľauček, „ja už viac ako pol hodiny zhadzujem snopy, poriadky v dome robím, obzerám hospodárstvo, bo myslím, že je to lepšie, keď si človek zaopatrí svoju živnosť, ako keď sa tam zháňa po pletkách, ktoré mu len vypálením domu i stodôl hrozia!“

„Čože je to, domine Ľauček?“ spýta sa zvedavo pán Jonáš.

„Nuž to je toľko, domine perillustris,“ odpovedá Ľauček, „že je najlepšie človeku, keď prsty mezi dvere nestrká a nehasí, kde ho nepáli.“

„Ale čože vlastne chceš, ty starý blázon?“ spýta sa zas Jonáš. „Vari sa ti rozum čistí!“

„Veru čistí, domine perillustris!“ odsekne Ľauček. „Však je to veru nie žart, keď každému človeku v stolici hrozia, že ho vypália, že ho vyženú, že ho zo sveta znesú, keď sa vašej milosti len troška priateľskejšie priblíži a s ňou obcovať bude.“

„A to ty tak tiež hovoríš, starý kamarát?“ prerečie pokojne Jonáš.

„Nuž pravdaže, hovorím,“ odvetí Ľauček, „bo mi práve teraz snopy zhadzujúcemu napadlo, ako to bude, keď mi stodolu len pre starú známosť s vami podpália, a ja by som s celou čeliadkou potom cez celú zimu musel chodiť po žobrote a pritom ešte mi hlava hučí, keď si pomyslím, že by ma i potom po celej stolici z domu vyháňať mohli vediac, že som už z dobšinských škôl starý známy Jonáša Revického.“

„Vieš ty čo, Ľauček!“ prehovorí na to prísnym hlasom Revický, „keď nadužívaš naše staré priateľstvo, vtedy nesmiem pokojne brať tvoje reči. Keď sa odvolávaš ešte na Dobšinú, nuž dobre. Boli sme tam v škole a znášali sme sa dobre. Ja som sa po latinsky učil i ty; ja podľa zemianskej obyčaje, ty abys‘ mohol byť kňazom. Kňazom si sa nestal, bo ťa otec ako jediného syna domov zavolal k hospodárstvu. I ja som potom prišiel domov, a vždy až podnes udržoval som s tebou staré priateľstvo vediac, že si ty, hoc nie zeman, viacej prezul Cicerona, i Livia, i Ovida, i Virgila, i Horáca ako hocktorý z našich pánov, čo sú teraz vicišpáni alebo slúžnovci alebo páni farári. Viem, že si bol výborný rétor i chýrny medzi nami poeta, i viem, ako to v ušiach našich hrmelo, keď si prednášal orationem justam alebo dákusi carmen saphicum, elegiacum, alcaicum atď. Ale preto si nemysli, že som zabudol na svoju zemiansku česť a že sa ty, šoltýs, máš hanbiť za moje k tebe vždy dôverné priateľstvo.“

Starký Jonáš sa teda rozhorlil i prvý raz od svojej mladosti vyhodil na oči Ľaučekovi rozdiel svojho stavu so stavom jeho.

Ľauček bol človek ináč vždy rozumný, trpezlivý i vážil si Jonáša vždy nadovšetko na svete; ale teraz sa mu pobúrilo srdce i zamraštil sa a skriviac tvár, akoby octu bol okúsil, povedal: „No dobre, domine perillustris, keď zeman nerozumie pokynom, obsaženým v slovách šoltýsa o nebezpečenstvách hroziacich zemianskej duši, nech si potom dušička táto zemianska sama pred Bohom zodpovie, že nechcela prijať radu od starého priateľa, hoc aj šoltýsa, keď jej hrozilo nebezpečie.“

Jonáš bol človek dobrák, mäkkého srdca, a preto mu slová starého Ľaučeka hneď na svedomie zaklepali. Ale ako už človek nikdy nie je zbavený slabostí a obzvlášť tam, kde sa niečo jeho osobnosti týka, nikdy nie bez zvedavosti, tak i Jonášom trhlo slovo „nebezpečie“ i vzbudilo v ňom žiadosť dozvedieť sa, čo Lauček myslí. I prehovoril: „Hovorže teda, keď ti záleží na mojom bezpečí alebo nebezpečí, čo je vo veci, aby som vedel, odkiaľ vietor duje.“

Ľauček sa poškrabal za ušami a odpovedal: „Keď je to vaša vôľa, domine perillustris, tak dobre, poďme do izby, tam vám to rozložím, bo som už dávno očakával ten okamih, keď vám budem môcť veci vyprávať, o ktorých k vám hádam ani len muška žiaden chýr nedonesie.“

I chytili sa obaja starci za ruky a išli v starodávnej dôvere do Ľaučekovho príbytku.