ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Hornom Kubíne si zas v tom čase sedí doma vo svojej izbietke pán Kubíni Ferenc, zhrbený čítajúc už po desiaty raz Bibliu ležiacu na stole tak pilne a s takým zaľúbením, ako čo by zrak jeho prvý raz do nej nahliadal. Toho času bolo ešte málo knižiek vídať na našich stranách a medzi tými nachádzali sa u zemanov najviac latinskí a grécki spisovatelia v školách pestovaní, u kňazov ale okrem týchto i rozličné polemické knihy náboženského obsahu z Nemiec prinesené; Biblia ale všade rozširovaná a ako u ľudu, tak i u zemanov, obzvlášť ale v pokročilejšom veku pilne čítavaná bývala.

I starý Kubíni Ferenc čítal Bibliu a ukazoval si prstom riadky, aby nevynechal nijaké písmeno.

Bol už to pán hodne starý, na sklonku života; šedivé vlasy mal už riedke, čelo ale tým vyššie a významnejšie sa klenulo nad šľachetnou, výrazuplnou tvárou, hoci oko jeho už pomaly bývalý oheň svoj stratilo a obrvy, dakedy vraj husté a zdlhasté, sa viac-menej potratili, takže medzi nimi červený golier okolo očí povstávať začínal. Oblečený mal na sebe starý, už ošumelý dolomán, ktorý v dome najradšej nosieval, bo bol naň naučený a nebol by ho prečaroval ani s najskvostnejšou mentiečkou.

Ako číta, tak číta a premýšľa bez pohnutia, vsávajúc prečítané riadky do seba a uvažujúc o ich obsahu a zmysle. Tu sa pomaly otvoria dvere, mladé dievča neobyčajnej krásy a pekného vzrastu sa potichu všmykne do izby, ide tichým krokom ku starkému, položí mu potíšku jednu ruku na plecia i schýliac sa mu na hlavu, takže sa lícom dotklo starkého plešiny, vypovie:

„Otec môj, máte už dosť čítania; nechajte to už a nekazte si oči.“

Ferenc pozdvihol hlavu, pozrel na svoje dieťa i odpovedal: „Nechaj ma, Elenka moja, nechaj, rád by som dočítal evanjelium až do konca, a ty vieš, že som nerád, keď ma dakto vytrhuje. Ak ti je smutno samej, iď do Elekov ku strynej, však ta beztak rada chodievaš.“

„Ach, nechce sa mi, od nejakého času je stryná taká čudná voči mne, že sa mi ani nechce ta chodiť,“ prevraví dievča.

„Nuž, keď je tak, nechže si je, aká chce, nech sa hnevá, ak sa hnevá, však sa ona udobrí. Nuž a Štefan kde je?“

„Ten už tu nebol od týždňa; musí sa tiež hnevať, že nechodí od tých čias, čo sa povadil s Čoborňákom u Elekov pre dákesi zeme.“

„Nuž ty blázon, odkáž mu, aby prišiel, čože ho do Čoborňáka! Ale ktorého to Čoborňáka?“

„Toho z Valaskej, Maxa rapavého, čo ho ináčej i Rapkom nazývajú.“

„Hja, čo nás po tej šeplete. Pošli sa opýtať do Revišného, čo Štefan robí, prečo nechodí, a rozkáž mu, aby hneď a hneď sem prišiel ad udiendum verbum regium. Rozkázať mu môžeš, však si jeho verenica - a teraz mi daj pokoj,“ odvetil starký i začal znova čítať.

Či bola Elena poslušné dieťa a či sa najmenej nenahnevala, že jej otec pokynul vykonať dač podobné tomu, o čom už od troch dní tak ako vo snách sama premýšľala, nevedno. Že to už prv sama neurobila, pochádzalo možno zo samej spory a možno že len preto, aby mohla dlhšie v samote snívať o svojom milom. Mladí ľudia, prichádzajúc k dospelosti a k poznaniu svojej obapolnej náklonnosti, ukazujú sa často len práve preto chladní a ľahostajní k sebe, aby takým prekáraním druhého, za ktorým im, ako sa to hovorí, duša piští, priviedli ku pokoreniu, na ktoré, pravda, nasleduje tým sladšie zmierenie; z druhej strany zas stáva sa to nevedome i preto, že mládež sa osamote rada kochá v preludoch svojej obrazotvornosti, ktorej predmetom je obyčajne to, čo jej je najmilšie. - Keď teda sám otec myseľ Elenkinu na tú cestu obrátil, ktorú sama za najlepšiu uznala, obrátila sa vrtko, usmiala sa a ako pomaly a potíšku do izby vkĺzla, tak živo ju zanechala i hľadala po dome svoju Evu volajúc: „Eva, kde si, kde sa tmolíš po svete?“

„Tu som,“ odpovie chyžná, „čo sa vám páči, panna moja?“

„Vyhľadaj dakoho, čo pôjde do Revišného, ale hneď.“

„Ja by som síce najradšej sama išla, ale sa bojím, že by ma svet ohováral, a jazyky sú zlé,“ odpovie Eva.

„No dobre, daj sedlať koňa a povedz paholkovi, že dal pán urodzený pánu Štefanovi odkázať, aby sa mu hneď sem páčilo.“

Skoro bolo osedlané, skoro paholok odišiel, každý vedel kam, bo to nebolo zriedkavé, že z Horného Kubína do Revišného často poslovia lietavali, z Revišného ale zas obyčajne prichádzaval so Štefanovými odkazmi mladý Ľauček na najväčšiu protiveň otca a najväčšiu radosť chyžnej Evy.

Ale Elenkina veľká útecha, ktorá v prsiach predtým zavievala, začala ustupovať dákej starostlivosti a úzkosti, bo jej len teraz na um prišlo, že by sa Štefan tak dlho bez príčiny nezdržal do Kubína ani nenazrieť. I trvalo dosť dlho pre ňu a tak teraz vypočitovala na prstoch čas potrebný na cestu z Revišného do Kubína. Hodina, dve uplynuli, čo sluha odišiel a Štefan neprichádzal, hoci sa predtým chlúbieval, že len pol hodiny na cestu potrebuje.

„Možno to predtým tak bývalo,“ vzdychlo si dievča, „teraz hádam už o mňa menej dbá,“ a pri tejto myšlienke mu slzy do očí vstúpili. Ale vždy ochotná Eva, ktorá zas len svoj prospech a rozkoš pred očami mala, priplichtila sa k nej a rozprávala všelijaké veci, ktoré inokedy jej pannu obveseľovali, teraz ale na ňu nijaké vraženie neurobili. Načakali sa dievčatá dosť, až Elene bolo úplne clivo, takže sa už chcela vzdialiť; a keď naostatok bolo zďaleka počuť hrmavicu a blýskavicu, Elena vysloviac: „Sotva už príde,“ v netrpezlivosti sa začala poberať domov. Vtom zadupocú v diaľke konské kopytá a Elenino čujné ucho hneď poznalo, že rýchlosť koňa nie je taká, ako to bývalo, keď Štefan prichádzal, lenže teraz dupot dvoch koní bolo počuť, takže viac nepochybovala o príchode očakávaného milenca.

A vskutku prichádzal Štefan Revický, ale nepohádal ostrohou svojho koníka, len tichým povoľným krokom vošiel do dvora Kubíniovcov, zosadol i kráčal napred ku stavaniu. Elena sa strhla i šla milencovi naproti, jej drobný krôčik sa pomaly tíšil a na tvári bledosť vystupovať začala, keď uzrela očakávaného približovať sa so zvesenou hlavou a nadol upretými očami.

„Čo je to, Števko, že tak neskoro prichádzaš a tak vážne vystupuješ ako môj otec, keď ide do kostola?!“

„Prišiel som na tvoje pozvanie, Elenka, aby som vypočul, čo sa ti ľúbi,“ odvetí Štefan.

„Veľký pán, veľký pán, pravda, ale k tomu i veľmi múdry, ktorý sa nazdáva, že by sa Elena Kubíni opovážila pána brata k sebe povolávať, keď sa jeho milosti nepáči prísť svoju verenicu pozrieť a ju svojím láskavým slovom v jej smútku obveseliť a jej zarmútenú tvár ligotom svojich očí rozjasniť,“ hovorí dievča uštipačne a potom vo vážnej prehnanosti pokračuje: „Ale prosím pekne pána Štefana, nech sa ráči presvedčiť, že môj otec to bol, čo chce mať vývod od neho z viny, ktorú spáchal oproti nášmu domu.“

„Teda tvoj otec to bol a nie ty?“ spýta sa Štefan.

Elena odpovie: „Nuž choď len k nemu, však ti povie, čo vlastne chce.“

„A ty nejdeš so mnou?“

„Nie, mňa tam netreba; však vieš, že už z nás nič viac nebude.“ Štefan zbledol na tieto slová i zostal skamenený a len po krátkej chvíli, keď medzitým Elena oči svoje na ňom pásla, trasľavým hlasom povie: „Teda to musí byť pravda, keď i ty tak hovoríš.“

Bolo žartu, bolo pretvarovania dosť; Elena videla, že je Štefan ten starý, a bolo jej ľúto, že chudáka mohla uraziť a vzbudiť v ňom nemilé city. I priskočila teda k nemu, ovesila sa mu o ruku i uchlácholujúc ho a pozerajúc mu čistým svojím zrakom do očí, riekla: „Števko, už akokoľvek, len poď k otcovi, však on najlepšie vie, prečo ťa dal k sebe zavolať. Dobre, dobre, pôjdem s tebou, abys’ našiel zas cestu k nám, na ktorú si už zabudol, lebo pre teba:

Ale aby si predsa nemyslel, že ja nepochádzam z kubíniovskej krvi a že si dobrovoľne len zato, že bys’ to rád mal, právo svoje na teba zadávam, teda ja:

No len poď ďalej, poď, však uvidíš, čo sa s tebou stane.“ A pohrozila mu prstom.

Šuhajovi prešla starosť, pritúlil k sebe rúčku dievčaťa a vyhladiac tvár, kráčal tak strmo, že družka jeho sotva mohla za ním vystačiť.

Keď prišli do izby, našli starého Kubíniho už hore koncom, prechádzajúceho sa hore-dolu a bezpochyby nad prečítanou dennou úlohou ako obyčajne premýšľajúceho.

„Otec môj,“ prerečie Elenka, „tu vám vediem delikventa, robte si teraz s ním, čo chcete, keď ste si ho dali sem doviesť, a vyhrešte ho, že nechce dcéru našu počúvať.“

Mladý sa poklonil a Ferenc, podajúc mu ruku, ho privítal: „Salve, mi fili! Nuž čože je to, že si u nás už tak dávno nebol? Elena skoro ošedivela nad tým a nedala mi pri čítaní pokoj, až som sa jej spýtal, prečo sa radšej s tebou nebaví a mne nedá pokoj; a preto som jej kázal po teba poslať.“

Štefan nad týmito slovami uradostený, bozkajúc starému ruku - na čo ten vďačne privolil - chcel mu ďakovať, ale Elena ho prerušila povediac:

a potom všetkému koniec.“

A mladý šuhaj zabudol pritom na všetky svoje koncepty, ktoré Ferencovi vážne chcel predložiť, rozosmial sa i spýtal sa jej otca: „Ale povedzte mi len, pán ujček, čo len Elena so mnou chce? Už mi dáva druhý raz na známosť, že od nej bočím, a práve ona je tá sama, čo o mňa nedbá.“

„Ah, už teraz vidím, čo obidvaja chcete,“ prevraví zľahka Ferenc, „ty hovoríš, že inverte corium fiet calceus, ako nás to v škole učili, a Elena zas, že k nám nechodievaš, to jest, že ju rád nemáš, čo vlastne i ty o nej hovoríš. Povedz mi teda, odkiaľ táto zvada medzi vami?“

Elena bola zvedavá, s čím jej druh začne, nebola však na to pripravená, že vyjde hneď s farbou, ktorou tvár jej mala byť nalíčená. Štefan začal: „Prichádzam do Kubína, ale Eleny doma niet, a tak musím voľky-nevoľky za ňou do Elekov. Tu obyčajne vídavam Rapku s ňou laškujúceho a okolo nej obskakujúceho, pričom i Lajoš nezaháľa; ja sa na to musím dívať a ona si ma sotva všimne.“

„Nuž vidíš, Števko,“ odvetí dievča, „to je všetko preto, že tvoja snúbenica na svete nie je posledné dievča, a tak bys’ mal len pyšný byť na ňu, lebo načože by ti bolo také ledačo, čo sa nik za ním neobzrie.“

„Ale to je ešte nie všetko,“ pokračuje šuhaj, „prídem sem asi pred týždňom a tu nájdem v dome vojaka s pani Elečkou a s Elenou vo veľmi dôvernom rozhovore, takže obe na mňa sotva pohliadli; pri obloku stál zas len Rapko s Lajošom i ušmŕdali sa veľmi, že Elena radšej na oficiera pozerá než na mňa.“

„Vidíš, vidíš, Števko,“ pretrhne ho dievča, „všakže bol pekný? Však si sa len musel čudovať, ako mu jazyk ani odpočinku nedal?“

„No teraz vidím,“ prehovorí konečne Ferenc, „že sú to len pletky medzi vami. Števkovi sa nepáčilo, že sa s tebou ani zabaviť nemôže, keď do Kubína príde, a myslí si, že mu jedno či doma zostať, či sem prísť, ty zas myslíš, že sa jemu všetko ľúbiť musí, čo robíš, a spoliehaš sa na jeho trpezlivosť; ale ver mi, trpezlivosť má tiež medze - ach, však som ja tiež bol mladý,“ zavzdychol si starký, „a keď som sa okolo tvojej matky krútieval, nikdy som pokojným zrakom v tú stranu nehľadel, kde som ju videl v dôvernom rozhovore s inými.“

„Ale, otec môj, však to moja vina nebola, že som sa musela správať podľa rozkazu strynej, ktorá mi kázala sadnúť si k nej, aby mladý dôstojník sám nezostal, keby ju odvolali, čo sa často stávalo - bo i Lajoš, i Rapko od neho bočia a nechcú s ním nič mať, a predsa je hosťom v dome. - I Štefan pravdu nehovorí udávajúc, že by som ho ja bola nahnevala, skôr ho pohoršili Lajošove a Rapkove slová o tých, už ja neviem, akých zemiach.“

Sotva to Štefan dopočul, bolo po jeho dobrej vôli, ktorá sa mu sotva bola prinavrátila. Zakabonil sa, tvár mu zbledla a obláčky nevôle mu začali na čelo vysedúvať. Bol celkom zmenený, akoby ho bola vretenica uštipla, takže nemohol preriecť ani slovo. Ferenc sa na to, nemôžuc sa dočkať od Štefana nijakej poznámky, spytoval: „No, mi fili, čo to máte s tým Čoborňákom? Čo sú to za zeme, o ktorých Elena hovorí?“

Štefan sa zdráhal spočiatku, až naostatok trasľavým hlasom začne: „Sedel som s pani Elečkou, Elenou a poručíkom z jednej strany paloty, z druhej stál pri okne Lajoš s Rapkom, ktorí sa medzi sebou polohlasne zhovárali, tu i tu na mňa okom pohadzujúc a pritom sa usmievajúc. To som spozoroval a nemajúc účasť v besedovaní pani Elečky, Eleny a mladého poručíka, ktorí sa rozličnými, mne ľahostajnými predmetmi zabávali, a keď im poručík o vojnách, veľkých mestách, veľkolepých zábavách, plesoch a rozličných krojoch a šperkoch cudzích národov a obzvlášť ženských vypravoval, obrátil som svoju pozornosť na tých dvoch mladých ľudí a počul som mnohé mne neveľmi milé slovo. Keď ale poručík za každým druhým slovom len Viedeň a Viedeň spomínal i vypravoval, s akými paniami čo viac na cisárskom plese šašíroval, bo vraj každý dôstojník má tam prístup, i ako sa ich šperk od samých diamantov blyšťal, takže i svetlo lámp zatemňoval, i ako sa mu i tie najkrajšie krásavice usmievali, takže sa mu zdalo, že je v nebi, tu prerečie Rapko Lajošovi dačo o Elene, čím väčšiu pozornosť vo mne vzbudil, takže som na poručíka, na jeho šašírovanie, mašírovanie, veľké panie atď. zabudol a jedine počúval, čo tí dvaja hovoria. Oni síce spozorovali, že účasť beriem na ich rozhovore a že ich pozorujem, ale tým sa nedali najmenej preškádzať, i usmievajúc sa Lajoš Rapkovi hovoril: ,Tá jeho, ver mi, nikdá nebude a hoc by ich otcovia koľko ráz boli za seba obecali. Len sa ty obráť, Danielko, okolo nej a dobre to vypadne, keď celý úrek so zemami i horami, hoľami a pasienkami zas nazad dostaneš.‘ Rapko sa usmial, pokýval hlavou a odvetil Lajošovi: ,Ja urobím, čo sa dá, a keď ma vicišpán len troška bude podporovať, nuž vyženieme tú líšku, starého Jonáša, z jeho brlohu.‘ - Tu som sa ďalej zdržať nemohol, bo išlo pritom nie viac o Elenu, ale o česť môjho otca, i vstal som a prosto k Lajošovi prikročiac, spýtam sa, čo pán Čoborňák má s mojím otcom. Ten ale mrdol plecom i nečakajúc na Lajoša, odvetil: ,Čo vás po našom rozhovore? Ba čo vás po Kubíne? Mali by ste mať toľko rozumu a dať pokoj rodine kubíniovskej, ktorá ani zďaleka voňať nemôže, čo Jonášom Revickým zapácha.‘ Ja som sa spýtal, prečo môjho otca pomenoval líškou. ,I čo nás po vašom otcovi, však vieme, kto je.‘ Tu som sa spýtal Lajoša, či v otcovskom dome trpí také naše pohanenie. Ale on odvetil, že je mu nič po našich hádkach, i že sa Čoborňákovi zazlievať nemôže, keď si pomyslí, že môj otec a starý otec jeho predkom i ostatné zemičky pobrali. - Ja som potom zanechal zhovárajúcich sa a posmeškujúcich mladých ľudí i obrátil som sa k pani Elečke s otázkou, či dovolí, aby ma v jej dome jej hostia smeli napadúvať. Lajoš však príde k matke i usmievavo povie: ,Ale, maminka, nič nie je vo veci; títo dvaja páni sa pohádali o dákesi zeme.‘ ,No, páni,‘ odpovie Elečka, ,mali ste nás zašanovať s hádkami vidiac, že tu máme vzácneho hosťa a že ste tu nie sami.‘ Poručík, súc pretrhnutý vo svojom vypravovaní, sa ozval, že škoda Viedne, kde každý spor v prítomnosti paní pokladajú za neslušný, i že on nič podobné nepočul, kým mňa tu nebolo. Elečka dala za pravdu poručíkovi i privolila na Rapkovo slovo, že by sme sa všetci traja vzdialili a tam vyrovnali naše spory. Sotva sme ale vyšli von, tu Rapko sa do dobrej vôle zasmeje i povie Lajošovi: ,Vidíš i tvoja matka mu dala na známosť, že sa darmo do Kubína vláči, a čo sa môjho úreku dotýka, o ten sa sám postarám a uvidím, či sa revickovská žobrač bude vtierať do rodín statočných zemanov.‘ Lajoš si začal hvízdať, vzal Rapka za ruku a odišiel s ním preč, odo mňa sa ani slovkom neodoberúc. Tak, hľa, pán ujček,“ dokonáva Štefan Revický, „pohanili mi otca a Elečka privolila, aby ma vyhnali von z domu a mi ukázali, že naše sľuby s Elenou sú len vietor a tôňa. - Či som teda nemal dostatočnú príčinu tak dlho sa doma zdržiavať, pokiaľ by sa okolnosti nezmenili?“

Elena pri posledných slovách svojho snúbenca vyskočila ako srna, ovesila sa mu na rameno i prenikavým.hlasom zvolala: „Nie, nie, Števko môj, ja som o tom všetkom nič nevedela, odpusť mi, ak som i ja, hoc i nevedomky, na tom všetkom zúčastnená, odpusť, drahý môj; nikdy ta viac nepôjdem.“

Štefan pri samej spomienke znevrlený, odpovedal nie síce chladne, ale ticho, že jej úplne verí, ale že mu nemožno, zemanovi, hanu znášať, obzvlášť, keď sa to v dome viceišpána stalo, a tak preňho nikde záštity niet. Sám že si zadosťučinenie vziať nemôže vzhľadom na svojho otca; tomu však o tom všetkom ani slovo povedať nemožno, lebo by v starobe počujúc, že sa len jedna jediná duša na svete nachádza, ktorá by bola vstave pochybovať o jeho statočnosti, to ľahko i smrťou zaplatiť mohol.

Medzitým sa starý Ferenc premýšľajúc prechádzal živým krokom, bez slova, so skríženými rukami na chrbte. Naostatok zastaviac sa i pohliadnuc na Štefana, povedal: „Recte mones, mi fili. Naši mladí ľudia si z toho nič nerobia, keď môžu koho, čo sa im nepáči, na ceste zastať a ho alebo sami až do umretia pokaličiť, nabiť, alebo si nastroja druhých, ktorí sa s vyvolenou obeťou do hádky pustia, potom ju zneuctia i na duši, i na tele a potom roztrusujú hanobné chýry po celom svete o jej chabosti. Ty ale, Števko, pravdu máš, keď si ctíš otca a jeho naučenie od mladosti ti dávané viacej ako pľuhavé nápady podlých, surových ľudí. - Ale, ale mne sa celá tá história nepáči. Tí ľudia kujú voľačosi pod kepienkom, to vidím, bo poznám i Lajoša, i celú čoborňákovskú fajtu. Elenu moju tiež poznám a viem, ty, Števko,“ obrátiac sa k tomuto a prstom mu hroziac, pokračuje ďalej: „Boh ti buď milostivý, kebys‘ kedy len tieňom myšlienky pomyslieť mohol, že ona nie je taká, akú ju Boh stvoril pre teba. - Ale, deti moje, iďte preč odo mňa,“ prevraví nato dobrý Ferenc, „staroba choroba, a tak sa ťažko znáša s mladosťou a je jej len vždy v ceste, už sa ja radšej sám so sebou zabávať budem, ako čo by som chvíľu vašich radostí a vášho zmierenia kaliť mal. Iďte, deti moje, a robte si, čo chcete, ja zas budem premýšľať o tom, ako to bude, keď príde starý kamarát Jonáš a povie mi ako Ľaučekovi: ,Venias, venias, ludemus chartifolia et bibemus mediam cerevisiae.‘ Aby sa to ale stalo, musíš ty, Števko, u nás zostať, bo by ináčej kamarát Jonáš ani ku mne neprišiel a sa nazdával, že si mám lásku z toho robiť, keď sa jeho synáčik o moju úbohú dcérečku uchádza. Bohatstvo, bohatstvo! A k tomu nie rebelant, sine crimine perduellionis. - No iďte, deti moje, a zmierte sa, ale tak úplne, že by sa starý Ferenc nad tým kormútiť nemusel.“

Elenka bola tomu rada a Štefan cítil pri tom sto ráz väčšiu starcovu dobrotu ako predtým. I pobrali sa mladí ľudia a nemysleli ďalej o svete nič i nebolo viac ani myšlienky o odchode z Kubína. Čo Lajoš, čo Rapko? To boli pletky. Viete vy, ľudia dobrí, čo je to, keď sa mladí, najhlbšie a najvrúcnejšie si oddaní ľudkovia zmieria a potom si voľne, hoc len niekoľko mihotavých a pomíňajúcich okamihov, nikomu, len pre seba žiť a jeden pre druhého, a nie pre iného, dýchať môžu? - Ja to poznám - ale toto sú rozpomienky dobré, milé a ďalej nič; Štefan a Elena zažívali pár okamihov svojej samoty lepšie, ako by som ja to dakedy bol rozumel. A dobre im bolo, dobre a nezáviďte im.

Sotvaže nový deň zavítal a ligotavé slniečko vrcholky oravských hôr svojou žiarou pozlacovať začínalo, prederúc sa pomaly i do tichých doliniek vidieka, tu nastal živý, čulý ruch po dedinkách sem-tam roztratených. Každý išiel za svojou prácou; každý chcel užiť raňajší čas na zveľadenie svojho hospodárstva, a to tým väčšmi, že ľud na tvrdú prácu ináč zvyknutý, už mimovoľky, ani pritom nemysliac, poberal sa za svojím povolaním vediac, že ráno nevie, čo večer prinesie. V celej Oravskej stolici ale nebolo hádam duše, čo by s tak klepajúcim srdcom bola očakávala ráno ako Jonáš Revický. Ľaučekove slová sa mu v hlave začali rozliehať a myšlienky tak obletúvali okolo jeho slúch ako osy okolo svojho hniezda, keď doňho dakto pichne. Nespal celú noc i pozdvihujúc hlavu toľko a toľko ráz, pozeral do okien, či sa už rozbriežďuje. Nikomu teda nebola zornica rána v celej Oravskej stolici taká vítaná ako jemu. Vstal, obliekol sa i bol by najradšej hneď do Kubína šiel, keby to tak včasné nebolo bývalo.

I strávil tak v netrpezlivosti pár hodín, pokiaľ neprišiel čas odchodu; potom si postavil okuliare, pričesal si vlasy okrúhlym hrebeňom, vtisol na hlavu široký klobúk, obliekol si mentiečku, vzal do ruky dlhú striebrom okovanú trstenicu a dávajúc doma ostavšej čeliadke rozkazy na celý deň, povedal, že do večera nebude doma, a zobral sa pešky do Kubína. V časoch tých v našich krajoch ešte nebolo v obyčaji, že by sa mužskí sem-tam na vozíkoch boli rozvážali po susedných dedinách na návštevy; Jonáš bol však už pre vrchového koňa pristarý a tak išiel radšej pešky, krátiac si cestu rozličnými myšlienkami o svojich rodinných, hospodárskych a peňažných záležitostiach.

Príduc do Kubína, rozhliadal sa Jonáš po dvore pána Ferencovom, či tam hádam hneď dákusi známu postavu neuzrie; i zaradoval sa, spozorujúc pred domovými dvermi svojho syna s Elenou smejúcich sa, laškujúcich a nestatky robiacich. Ferenc stál pri nich so skríženými rukami na prsiach i krútil hlavou pri nevinných žartoch mladých ľudí i myslel si, ako to bolo, keď on bol taký mladý. Zahorelo oko jeho neraz, radosťou pozerajúc i na svoju dcéru, i na jej snúbenca; videl a cítil, ako rozkoš, šťastie a nekonečná radosť obletovali dve hlavy, dve srdcia, pre seba už dávno prozreteľnosťou božou určené. Pritom ale nezabudol nikdy tu i tu sa obzrieť po čeliadke, lebo nevychádzajúc viac z dediny a predsa neznajúc byť nečinný už zo samej navyklosti, držal v dome a na dvore prísny poriadok a dohľad nad čeľaďou. I teraz zvrátil zrak svoj na dvor a zazrúc Jonáša, povedal: „Ale povedzte mi, deti moje, či je to dobré, či zlé, čo sem prichádza, ale mne sa to tak vidí, akoby to bol Jonáš.“

Mladí ľudkovia pozreli v tú stranu a chytiac sa za ruky, leteli ako strely starkému v ústrety, pobozkali mu ruku a obesiac sa mu každý z druhej strany na rameno, viedli ho hore dvorom k Ferencovi spytujúc sa, čo sa v Revišnom stať muselo, keď sa otec ešte pred poludním do Kubína unúva.

„No len mi dajte aspoň vydýchnuť, vy šialení ľudkovia,“ prevetí na to Jonáš, „a nebežte tak, akoby sme mali zo sveta zutekať. Vy sa nazdáte, že sú moje nohy také ľahké ako vaše, hm.“

„Odpustite, pán ujček,“ prehodí Elena, „ale vy ste obidvaja v Kubíne zriedkaví hostia; sotvaže sme včera Štefana na lep lapili a tuliby prichádzate i vy. Najlepšie by to hádam bolo, keby ste ani jeden viacej do Revišného neodchádzali. Vy by ste sa zabávali s otcom, a ja - ale však ho ja nechcem, lebo vám je to protivný človek.“

Jonášovi skoro okuliare z nosa spadli pri týchto slovách, lebo cez noc skoro na syna zabudol, a teraz nevedel, prečo vlastne do Kubína prichádzal. Začal teda celú vinu svojho domnelého nešťastia na Ľaučeka zvaľovať, pravdaže, len tak, aby sám seba oklamať mohol, ale tu mu odrazu príde Ferenc v ústrety s rozjasanou tvárou a s otvoreným náručím volajúc:

„Nuž ale kdeže si sa tu nabral, hriešna duša?“

„Prišiel som poriadky porobiť tu, hľa, s filiusom, čo necháva otca samotného a blúdi radšej po nociach, po cudzích dedinách. Nazdal som sa ešte k tomu, že sa mi voľakde stratil a tak že moja línia slávnej našej famílie vyhynie,“ odpovedá Jonáš.

„Hm! Stratil sem, stratil tam,“ odvetí Ferenc, „pravdaže sa stratil; ale kde? Ja mám len jedno dieťa, tú moju roztopašnú Elenu, ale keď on k nej prikvitol a sa u nej, pravda, stratil, to už neviem, či je to potom po vôli, alebo nie.“

„Hm,“ tiež zamrnkne Jonáš, „však ja tiež sem prichádzam preto, aby sa títo ľudkovia navždy jeden za druhým zatúlali.“

„A ja som sa nazdával,“ odpovie Ferenc, „že ťa dal dominus Ľauček do penzie a že nemôžuc bez neho doma vydržať, si i na starého kamaráta Ferenca spomenul a že mu prichádzaš povedať: ,Domine Ferko, ludemus chartifolia et bibemus mediam cerevisiae manibus tuis coctae,‘ čos‘ ty každý deň domine Ľaučekovi hovorievať zvykol, ako to celá Oravská stolica o tebe výprava. Ach, ale Ľauček, Ľauček! Ten ti musel dať feruľou po prstoch, že si sa, Jonáško, uponížil k starému kamarátovi v Kubíne zavítať.“

Ferenc sám nevedel, čo povedal, nevediac, čo sa v Jonášových prsiach pri spomenutí Ľaučeka muselo variť. Jonáš na to nevrlé vyslovil: „Ba netáraj daromné reči; ja neviem, že sa ti to len ešte chce, ty starý blázon; však už jednou nohou v hrobe stojíš! Ale keď už raz o Ľaučekovi hovoríš, dobre, to ale, čo sa tejto záležitosti týka, môžeme len medzi štyrmi očami dokonať.“

„Ach, Jonáško môj,“ vypovie posmešne starý Ferenc, „ach, budúže títo dvaja mladí ľudkovia povďační, keď ich radšej samých necháš a nebudeš im per longum et latum vypravovať, ako v Dobšinej Ľauček lepšie znal stilo ciceroniano chrie písať než ty.“

Jonášovi to však bolo všetko jedno, čo jeho priateľ teraz hovoril alebo nie; jemu najviac na tom záležalo, aby synove záležitosti s Ferencovou dcérou priviedli do poriadku, lebo sa ničoho toľme nebál ako Ľaučekových bodľavých poznámok, sám nevedel, že sa veci tak majú.

A preto vošli obidvaja, neobzerajúc sa na mladých, dnu do domu i zvítali sa tam spôsobom dávno už medzi nimi obyčajným.

Rozprávali sa spolu o každodenných veciach, o predošlých výjavoch v živote, o terajších zamotaninách v krajine, až naostatok ich Štefan s Elenou prišli požiadať k obedu. Príduc do paloty, obzeral sa Ferenc sem-tam, akoby dakoho hľadal, avšak nenájduc ho, povedal: „A kde je kňaz? Už nebol päť dní u nás a predsa vie, že je jeho povinnosťou navštevovať vdovy a siroty a starých ľudí, túžiacich po slovách spasenia?“

„Už je piaty deň,“ odpovie Elena, „čo ho niet doma. Chodí zo dňa na deň s Lajošom a Rapkom po poľovačkách a ako svet hovorí, schádzajú sa pri tom i kňazi, i páni.“

„Ja nedbám, nech si robia, čo chcú,“ prehovorí na to Ferenc, „však sa i kňaz zabaviť môže ako každý človek, však mu to nik nezazlie. I vacovský biskup Štefan Zsennyei anno Domini 1626 die 2. Martii tancoval prvý s mladuchou Gábora Bethlena Katarínou Brandovou ručníkový tanec, a nikomu nenapadlo hovoriť o ňom preto niečo zlého; ale keď naši páni vedia, ako my túžime za tým, aby oni sami tu i tu požehnali v modlitbe nám i darom božským, ktoré z jeho štedrej ruky prijímať máme, tu sa nesvedčí, žeby sa týždne za poľovačkami zháňali a nás hriešne, za živými vodami pravdy prahnúce duše tak považovali, akoby sme ničím iným neboli, leda prostriedkom na ich výživu.“

Ferenc totiž, ako najstaršia a tak najvážnejšia osobnosť kubíniovskej famílie bol už oddávna zvykol kňaza svojho každý druhý deň mať u seba a podľa obyčaje v našich zemianskych domoch ho u seba nielen k obedu, ale spolu zadržiavať i k večeri; ba to ani nebolo treba, lebo sa to samo sebou rozumelo, aby pán farár svojich veriacich celý deň až do noci zabával a ako pri obede, tak i pri večeri modlitbu odriekával. Taký nábožný bol zvyk u nás až do predposledného pokolenia terajšieho veku. Prišlo teraz teda Ferencovi čudné, že už od viac dní sa zdalo, akoby kňaz od neho bočil, i pokrútiac hlavou, naostatok povedal: „Vidím, vidím, že sa u nás dač kuje a že ani kňazi naši viacej nehľadia na svoje sväté povinnosti; ale poručeno Bohu! Keď sa kňaz s nami modliť nechce, pomodlime sa my sami!“

A tu odriekal modlitbu sám i utíšiac sa pomaly, zabával svojho hosťa, pričom mladí v rozhovore vtipnými a veselými nápadmi tak obveseľovali starcov, že tí ani nevedeli, ako im prešla chvíľa obedu. Jonáš zabudol i na Ľaučeka, i na príčinu svojho príchodu do Kubína a len naostatok preriekol: „Ach, akože mi je dobre!“ Vstanúc však od stola, prevravel Ferenc: „Bene, optime, Jonáško! Ludemus chartifolia et bibemus adhuc mediam vini, ja veru o pive nič vedieť nechcem, lebo len víno laetificat cor hominis, alebo ako to velice dobre aevo medio hovorievali hominis. Keby si ty však teraz dač podobné Ľaučekovi povedal, viem iste, že bys‘ dostal po prstoch feruľou, až by ti očerneli a zašpeli, že by to až do tretieho domu bolo počuť.“

Ferenc bol tiež dobrej vôle i žartoval s priateľom tak po kamarátsky, ako čo by boli obidvaja ešte dvadsaťroční šuhajci, nemysliac ani na to, že je pre starcov najlepšia zábava, keď sa môžu podľa starých navyklostí prekárať; ale tu nevinné narážanie na Jonášove slová známe v celom vidieku zapríčinilo práve odporný výsledok. Jonáš sa strhol, čelo sa mu zhŕždilo, vstal, vystrel sa, keby to len možné bývalo, ako sviečka, i povedal: „Dobre, Ferko, dobre, skoro by som bol už zabudol, o čom sa vlastne pozhovárať máme, tak nás, hľa, deti naše svojimi ustavičnými pletkami nám samým odcudzili.“

„No nechaj ich,“ odvetí na to Ferenc, „i ty bys‘ nebol v ich veku lepší; teraz sú ti to, pravda, všetko pletky, lebo ťa už viac na svete nič nezaujíma a neobveselí, len samé zvyklosti, vari ešte to, keď si pomyslíš, ako to v Dobšinej bývalo, keď si tam najchýrnejším študentom býval.“

„Daj teraz, Ferko, pokoj! Mne je vskutku nie do žartu.“ I odišli do druhej izby, kde však Jonáš zaraz v pretrhnutom rozhovore pokračoval: „Ferencko! Ty sa o týchto dvoch mladých ľudí, myslím, práve tak staráš ako ja.“

„Nuž pravda,“ odvetí Ferenc, „však sú si už od malička jeden pre druhého vychovávaní a ako myslím, jeden od druhého ani teraz veľmi nebočí.“

„Práve preto, Ferencko, by sme už s nimi mali konečne poriadky porobiť a žiadosť moja by bola, aby sme za desať dní svadbu držali, lebo svet hovorí o tom všelijaké veci a dobre je to, keď sa o teba nikto nestará, len ty sám.“

„Aha, vidím akýs‘ ty starý praktikus,“ pretrhne ho v reči Ferenc, „dobre teda, Jonáško! Urobme všetkému koniec.“

„Ale čím skorej, Ferko, čím skorej, lebo ja dlho čakať nejdem, ani nebudem.“

„Dobre, Jonáško, dobre, keď sa ti páči, hoc dnes, bo by sa ti za to mladí ľudkovia len poďakovali; ale brata Eleka niet doma, šiel na Lietavu alebo do Bytče za hlavným išpánom, a kňaz sa túla po poľovačkách, tak ti veru pomôcť nemôžem, a vieš, že také záležitosti sa nemôžu vykonať, akoby bičom pľasol.“

Jonáš sa teda troška uspokojil i zasadol pri stole so svojím priateľom, rozprávajúc o veciach krajinských, o insurekciách a - rozumie sa samo sebou - najviac o pánoch Thurzovcoch, bývalých dynastoch, až naostatok znova vrátil besedovanie na svoju záležitosť.

„Teda,“ prerečie, „zostaneme pri tom, že za desať dní budeme sláviť svadbu?“

„Budeme.“

„Et quot mohi dabis cum filia popluhones?“

„Ale hybaj mi, ty starý hriešnik,“ prevraví dôverným hlasom Ferenc, „už z teba starého Adama nikto nevyženie. Len vždy a všade rozmnožovanie majetku! Ale u mňa si zuby vylámeš, braček. Nuž teda nec unicum quidem. Ja viem, žes‘ boháč, ale preto som tvojmu synkovi moje dievča nevychovával, a keď to nebolo zo starého kamarátstva, nech si už potom hovorí, kto čo chce. Vidíš, Jonáško! Keď mi na mojej dcére dač záleží, tak mi záleží tiež mnoho na našej starouhorskej famílii. Ja som sa rozdelil s bratom Elekom v otcovskom majetku a rád by som bol, keby sa roztrhané čiastky zas mohli spojiť, žeby kubíniovské meno tak znovu do chýru prišlo. Ja ti teda neodstúpim ani jednu brázdu, Lajoš je a bude mojím nápadníkom. Keď si však žiadam, aby moje dieťa s tvojím synom na večné veky bolo spojené, tak sa nazdávam, že sa pritom mojej famílii nič neuštrbí, a predsa i u potomkov našich až do piateho pokolenia bude spomínané naše staré kamarátstvo.“

Jonáš zamĺkol a prestal od svojich, či už žartovne a či naozaj len tak, aby to tak bolo, vypovedaných slov, a súc vždy obozretný človek, zvrátil reč zas na hlavný predmet svojej návštevy.

„Nuž teda, nech je, ako chce! Jednať sa nebudeme; ostatne dobre vieš, že ti dcéra nepríde do takého domu, kde by sa vari nemala ani čím ohriať. Teraz len musíme určiť, kedy sa to má stať.“

„Keď sa vráti domov Elek,“ odvetí Ferenc, „prípravy nepotrebujeme nijaké, veď sme si krem toho k tomu už od detinských čias jedináčikov našich pripravovali. Ale predsa musíme to i našim mladúchom povedať.“ I vstal a s vážnou tvárou, vážnym hlasom zavolal dnu Štefana a Elenu.

Prišli i začali sa obtáčať obyčajným žartovným spôsobom okolo svojich otcov; Ferenc však teraz tomu nechcel rozumieť i vstanúc zo stolice, začal hovoriť: „Dietky naše! Jeho milosť pán Jonáš Revický dolieha na to, aby sa vôľa naša z ohľadu na vás konečne vyplnila. My sme vás od malička jedného pre druhého vychovávali a pánboh sám vyslyšal naše prosby, bo ako vidíme už od viacej časov, detinská náklonnosť prešla u vás v obapolnú lásku, ktorú sám pánboh láskavou pravicou svojou len požehnávať bude, keď pred jeho obličajom si večnú vernosť prisľúbite. Buďte teda, deti moje, prichystané už v tieto dni ku kroku pre celý váš život smerodajnému. My vás obidvaja žehnáme a na tom je dosť, lebo matky viac nemáte; len znajte to, že požehnanie otcovo i materino blahoslavenstvo deťom prináša.“

Hoci tento slávnostný predhovor i Štefana i Elenu veľmi prekvapil, lebo sa o niečom podobnom ani nenazdali, predsa vidiac a počujúc, o čom sa tu koná, pokľakli obidvaja, starci im položili ruky na hlavy, vyriekli slová a požehnanie trasľavým hlasom, až sa skoro rozplakali, i mlčali s úženým dychom, pozerajúc na zdarné, pekné deti bozkávajúce im ruky.

„Žehnaj vás Boh, dietky moje,“ prerečie Jonáš tiež, „ako my vás žehnáme, a daj vám dar Ducha svätého, rozumu dobrého, zdravia, šťastia a svojho požehnania.“

Nikdy hádam v živote Jonášovi srdce tak radosťou neklepalo, ako keď sa po tom výjave uberal domov; ale nie tak synovo šťastie, nie tak výsledok dnešnej návštevy, nie tak jeho domácnosť ho teraz rozohrievali, ako radšej vedomie svojho víťazstva nad domine Ľaučekom, lebo to už raz je v ľudskej prirodzenosti, že skoro jeden každý z nás túži za tým, aby svojmu priateľskému odporníkovi mohol zrejme na dlani preukázať, ako on, postaviac sa proti nemu, nemal pravdu. Jonášovo oko blýskalo pod okuliarmi, hlavu pohadzoval dohora a rukami rozhadzoval pri myšlienke, ako to bude, keď príduc do Revišného, zaklope na Ľaučekovo okno a mu zavolá: ,Tu lurco, tu nequam homo! Však som ti povedal, že z našich detí dač byť musí.‘