ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po tomto výjave bolo v Kubíne mnoho i radosti, i žalosti; radovali sa Lajoš i Čoborňák, Rapko nazvaný, viceišpánka sa nezdala byť veľmi zarmútená, viceišpán písal listy na všelijaké strany a vyprevádzal naostatok staršieho Michnu až do Liptova, kdežto mladý Michna pod zámienkou choroby zostal v Kubíne a choroba u vojenských dôstojníkov je taká okolnosť, ktorá všetko prikrýva. Čo mohol však pri tom všetkom byť cieľ jeho ďalšieho zdržiavania sa v Kubíne, vieme, a popri tom Elek Kubíni bezpochyby nástojil na tom, aby sa poručíkovo posolstvo čím najneskôr vykonalo, pokiaľ by o ňom Rákóczi a jeho prívrženci boli upovedomení prv ako cisárski vojvodcovia. Starý Michna mal to práve vykonať, tak to bolo v Elekovom pláne.

Ale poručík vydržal pokojne len dva-tri dni a potom sa začal nudiť, lebo Elena do domu neprichádzala, a keď sa sám do Ferencov vybral, nuž mu Eva, vždy na stráži stojaca, ďalej cestu úplne zahradila s oznamom, že jej panna musí sedieť pri posteli ochorevšieho otca, takže mu nič iné nezostávalo, len chodiť na poľovačky s mladými pánmi a farárom Piškatorisom, alebo sedieť u pani viceišpánky, ktorá si tým viac obľubovala jeho zábavu, čím sa Elena v dome zriedkavejšou stala, nemysliac ani najmenej pri tom, čo sa v Eleniných útrobách varilo.

Ferenc bol poslednými Jonášovými slovami úplne zlomený i musel to odležať; Elena zas chodila po dome ako mátoha sem i tam a nenachádzala nikde inde pokoj ako pri posteli svojho otca, ktorého si s najvrúcnejšou detinskou láskou opatrovala, pričom začínala nenávidieť celý viceišpánov dom i s jeho priateľmi, obzvlášť keď si pomyslela, že v Revišnom pre ňu slnce naveky zapadlo. A pri tejto myšlienke plakalo, zaplakalo dievča, a chtiac si obľahčiť, zakrylo si tvár rúčkami, odišlo von z izby od chorého otca, pozeralo v tú stranu, kde leží Revišné, a aspoň týmto pohľadom uľaviac svojim citom, bežalo znovu k chorému otcovi.

Keby však bol mohol jej zrak dohliadnuť až do Revišného, tu by iste nebola mohla mierniť milými slovami otcovu skľúčenosť a vzdychy. Tam bola beda-prebeda. Starý Jonáš robil testament, zostavoval inventáre svojich obligácií, rátal peniaze v truhlici, zloženej vo výklene steny a prikrytej obrazom, čo taká ťažká bola, že dvaja ľudia, on a Ľauček, mali dosť práce, keď ju z výklenu chceli ťahať. Musíme tú ochotu, ba hádam radšej Ľaučekov útlocit uznať, bo ten teraz starého pána ani neopúšťal, pri ňom spával, i listy, i zoznamy, i všetko potrebné mu odpisoval bez toho, že by sa bol len jedným slovom zmienil o príhode, čo postihla Jonáša a zapríčinila v jeho prsiach len bôľ a žiaľ. Tým väčšmi však ľnulo Jonášovo srdce k Ľaučekovi, a to i preto, že Štefan, zaujatý svojimi vlastnými horkými pocitmi, keď len bolo možné, vzďaľoval sa od otca.

Tak to bolo v Kubíne, tak to bolo v Revišnom, čo ale v celej Oravskej stolici?

Hrôza a strach.

Po vidieku sa rozniesla povesť, že cez Oravu tiahne na Horné Uhry generál Sporck s početným vojskom, a tieto chýry sa čoskoro i splnili. Sporckovo meno bolo už i na Orave dávno známe, nie hádam pre jeho útlosť a priateľskosť, ale skôr vzhľadom na jeho prísnu vojenskosť, bezohľadnosť, energiu, a čo viac, i vzhľadom na zdarné výsledky každého jeho podujatia.

Vtedy mal Ferdinand III. troch chýrečných generálov, ktorí by každej krajine mohli slúžiť na ozdobu. Boli to: Montecuccoli, Souches a Sporck, ktorí si často z Viedne zaslané slová ani nevšímali, ale radšej v prospech dŕžavy vojenské záležitosti na vlastnú ruku spravovali. Na dôkaz toho predchytávame čas a uvádzame niektoré charakteristické črty týchto mužov zaznačené v histórii.

Montecuccoli komandoval roku 1661 cisárske vojská pri Komárne a chcel udrieť na Budín, ktorý bol v tureckej moci, pričom však od cisára dostal rozkaz, aby sa hneď odobral na Horné Uhry. To sa mu nepáčilo a tu sa vo svojej nevôli nad týmto rozkazom vyslovil: „Cisárski ministri tejto veci nerozumejú a nechcú prijať radu nijakého človeka, ba čo viac, myslia si, že len múdro a chválitebne pokračujú, keď zavrhujú každú inú mienku; v prípade však, keď výsledok nie je taký, aký očakávali, tu sa s veľkou obratnosťou zriekajú každej viny.“ Tiahol pritom v rýchlych pochodoch do Sedmohrád, kde sa spojil s Keményom proti Abafimu a odkiaľ, zanechajúc posádku, vrátil sa nazad do Uhier. Pri Svätom Gottharde, kde kresťania v Uhrách prvý raz zvíťazili nad Turkom, bol hlavným vodcom.

Souches bojoval najviac v Sedmohradoch. Pri týchto údajoch nech čitateľ zas odpustí, keď si dovoľujeme znovu pripomínať i neskôr sa stavšie udalosti a predchytávať to, čo sa len neskôr mohlo stať a sa i stalo, lebo tu históriu iste písať nechceme, ale dovoľujeme si pri tom jedno alebo druhé spomenúť, čo slúži ku charakteristike jednotlivcov spomenutých v povesti. Souches komandoval roku 1664 neodvislý, zriadený a samostatný oddiel vojska na ľavom brehu Dunaja, pozostávajúci z dvanásť až štrnásťtisíc mužov, 7. mája obliehal Nitru, zbil Kučuk Mohameda bašu pri Svätom Kríži, tak ako i pri Svätom Beňadiku bašu z Nových Zámkov, kde padlo šesťsto Osmanov spolu s ich vodcom Alim a kde zároveň odobrali Turkom všetky delá a celú batožinu.

Ale ani Montecuccoli, ani Souches nemôže nás tak zaujímať ako Sporck. Prví dvaja neboli nikdy na Orave, kým Sporck so svojím vojskom viac ráz tiahol cestou cez Oravu. Sporck pochádzal z nemeckého grófskeho rodu, ktorý sa však v druhej polovici 17. storočia osadil v Čechách. Nečudo teda, že v tom čase, v ktorom sa odohráva naša povesť, povstala v Čechách až podnes sa udržavšia tradícia o Sporckovi, lebo vtedy ešte meno Sporck nemohlo tam byť udomácnené. Tradícia táto udáva, že Sporck bol vraj pastierom svíň a potom si nadobudol panstvo Kux. I hovorí ďalej, že svoje meno nikdy nepodpisoval, ale že jeho podpis záležal v zamočení dlane do černidla a jej pritlačení na patričné listiny, rozkazy a poukážky.

Toto podanie môže mať len natoľko cenu, nakoľko opisuje muža prudkého, rozhodného, na malichernosti, maličkosti a pletky nedržiaceho a ktorý len svoju vôľu, svoj smer vždy a vo všetkom má na zreteli. Že bol Sporck taký, dokazuje i história. Bol toho času najslávnejší generál jazdectva. - Na opísanie jeho charakteru slúžia i historické zápisky z jeho neskoršieho vystupovania. Keď Montecuccolimu v bitke pri Svätom Gottharde roku 1664 oznámili, že bitka je prehratá, a keď tento odpovedal: „Čo, prehratá !? A ja som ešte ani šabľu z pošvy nevytiahol,“ vtedy sa vrhol na Turka i on, i Sporck a ich úder rozhodol bitku a doniesol víťazstvo kresťanom. Keď sa ustálili vodcovia za úder, vraj Sporck padol na kolená a modlil sa: „Ó, ty všemohúci generalissimus tam na nebi! Keď sa ti nepáči nám, tvojim verným kresťanským deťom, prispieť na pomoc, tak aspoň nepomáhaj Turkom a potom - iste budeš mať radosť z nás.“ Potom sa vrhol na neveriacich a bitku vyhrali.

Keď bol teda Sporck schopný k pánubohu takto hovoriť a vzývať ho na takýto spôsob, akože potom mohol zachádzať s ľuďmi?

A práve preto sa triasla pred ním Oravská stolica, ba len i pred jeho menom.

Ale nemaľuj čerta na stenu, bo keď to urobíš; iste ho tu máš.

Sporck prišiel na Oravu s vojskom tak neočakávane bez každého oznámenia, že po dedinách povstal zmätok, keď ich, ani nevediac ako, obsadilo vojsko. Sporck išiel rovno do Kubína a zosadol u viceišpána Eleka Kubíniho i veľmi sa nad tým zarazil, že nebol doma a že úradne zaslaný list ani len nedostal. Ale komu ho mali odovzdať, keď sa celé stoličné úradníctvo zo strachu rozutekalo? Najviac však Sporcka mrzelo, keď neprichádzal ani Jonáš Revický, ktorý od neho dostal pokyn, aby vojsko zaopatril zásobami potrebnými na ďalší pochod. Jonáš však, trvajúci na svojom viac do Kubína nejsť, sa nepohol, položil Sporckov list trasľavou rukou na stôl, dal zavolať Ľaučeka a poslal ho s odpoveďou do Kubína.

Ľaučekovi sa to síce neveľmi páčilo, ale vidiac,- že to ináč nejde, vzdychol si, pokrútil hlavou, odišiel domov, obliekol si najkrajšie šaty, čo mal, a vybral sa na cestu, premýšľajúc a lámajúc si hlavu na tom, čo má vlastne takému veľkému pánovi povedať a ako ho privítať. Ale bol dobrý latinár a vedel dve reči, z ktorých jedna začínala sa s „Iam dudum“ a druhá s „Quoniam illuxit“. Srdce jeho sa teda rozohrialo, keď si pomyslel, ako chýrečne vykoná svoju úlohu, keď obe tieto reči spojí dovedna a tak vzdá Sporckovi väčšiu česť než iným ľuďom. Spokojný teda sám so sebou peroroval cestou sám pre seba, až prišiel do Kubína a dal sa ohlásiť u generála.

Tu ho však hneď nechceli vpustiť, čo on neočakával, i počúval teda hlasné Sporckove slová, v ktorých lajdinantovi Michnovi robil prudké predvržky. Až keď toho trasúceho sa prepustili, zavolali Ľaučeka.

Poklonil sa, premeral generála a začal pozdvihnutým hlasom: „Iam dudum nefando ardens desiderio dominationem vestram venerandi nec non eximio prosequendi cultu - quoniam illuxit dies -“

Tu sa ale Sporck zarazil a zvedavo sa spýtal: „A čože ste vy za blázna?“

To myklo Ľaučekom, bo si spomenul, že mu i Jonáš do bláznov nadával, ba skoro začal pochybovať o svojej múdrosti, ale tu sa rozpamätal, že generál len preto tak nakrátko hovorí, že mu nedal slušný titul, a tak ho zas oslovil:

„Domine perillustris!“

„Čo?“ spýtal sa generál.

Ľaučekovi sa to síce nepozdávalo, ale pomyslel si, že sa hádam zmýlil v titule, a tak začal: „Domine spectabilis!“

„Čo?“

To ním ešte väčšmi trhlo i povedal: „Domine magnifice!“

„Čo?“

„Celsissime princeps!“ vypovie Ľauček.

„Čo?“

A tu si už viac nevedel rady i klaňajúc sa hlboko, povedal s úsmevom, ako čo by sa mu boli otvorili všetky žriedla múdrosti: „Domine illustrissime!“

Ale Sporck ani tomu nechcel rozumieť a povedal teraz: „Čo, čo, čo?“

Tu vyšla Ľaučekovi para a na čele začal sa mu zjavovať chladný pot, ale súc starý latinák, pomyslel si: ,Si fractus illabatur orbis,‘ rozsrdil sa a pevným hlasom vypovedal: „Nuž, teda, pán generál!“

A tu sa Sporck usmial, položil ruku na Laučekovo plece i riekol: „Tak dobre, starý kamarát! Ale mi len povedz, kto si ty, hriešna duša, čo sa opovažuješ s generálom Sporckom predvádzať pletky?“

Laučekovi to síce nie priam chutilo, ale zas si len ďalej pomyslel: ,Inpavidum ferient ruinae,‘ a tak povedal, kto je, čo chce, v koho mene prichádza, rozprával, že sa Jonáš Revický zaprisahal nikdy viac do Kubína nechodiť, rozprával o Štefanovi a Elene i ako a akým spôsobom sa ich spojenie roztrepalo, pričom však najdôraznejšie nezabudol spomínať, akú on sám tiež má galibu so svojím Martinom a s Evou, čo je nám všetko už známe.

Oddýchol si a nazdal sa, že mu pritom kameň zo srdca spadol, mysliac si znovu po latinsky: ,Salvavi animam meam.‘ Ale čo pri tom na najväčšie Ľaučekovo začudovanie Sporck nevykonal. Zhŕždil čelo, dumal a premýšľal asi minútu, potom však vystrúc sa po vojensky, zavolal: „Lajdinant Michna!“

Michna vstúpil hneď do izby, zastal a počúval rozkazy svojho predstaveného.

Generál Sporck rozkázal: „Zavrite hneď tohto latinského blázna, ale tak, žeby nijaká duša nemohla k nemu prísť, a potom ordonanc numero jedna ide hneď do Revišného so šiestimi chlapmi a hneď privedie sem Jonáša i Štefana Revického a Martina Ľaučeka. Marš!“

Michna vykonal rozkazy. Laučekovi ale nijako sa nepratalo do hlavy, že ho dali do áreštu len preto, že si po horácovsky myslel, a hovoril tak pekne i tak pekné tituly dával, aké sa i najvyššiemu zemanovi v Uhorskej krajine dávajú. Otváral síce oči, že musel medzi vojskom mašírovať len pre samu dobšinskú múdrosť, ale to mu veru nič nepomohlo.

Sporck sa však nad tým ani najmenej nekormútil, opásal si šabľu, vzal šišak na hlavu a rukavice na ruky i dal sa zaviesť prosto k pánu Ferencovi v sprievode svojho kňaza, všeobecne nazývaného Anian.

Starký Ferenc pozdvihol zvesenú hlavu, obozrel i zhrozil sa, zhliadnuc odrazu pred sebou vojaka tak voľne kráčajúceho, akoby boli starí kamaráti, ktorý mu podával ruku. Zhrozil sa tiež, že prichádza s ním i katolícky kňaz, akého sám vo svojom dome nikdy neuvítal; zemianska hrdosť mu však ani na staré kolená neodpustila ukázať pritom čo len i najmenšiu nevrlosť. Podal teda Sporckovi ruku, poklonil sa tiež i pred Anianom tak zdvorile, že to vyzeralo nie ako vrúce privítanie, ale skôr sebavedomie a pýcha zemianska. Chcel síce čosi na uvítanie povedať, ale pohyblivý, energický generál nedal mu ani k slovu prísť. Kňaz sa schýlil nad knihou, ktorú Ferenc práve čítal, a uvidiac, že to Biblia, nie však Vulgata, prehŕňal sa v nej ďalej, akoby ho tu ani nebolo. Sporck sa zas spytoval Ferenca na jeho rodinné záležitosti, obzvlášť však na Elenu a Štefana, na Jonášovo priateľstvo k nemu, na sľuby, na výchovu tých dvoch mladých ľudí; a Ferenc sa ku všetkému priznal, čo už vieme, bo bol hrdý, že nikdy netajil pravdu, a myslel si, že história so Štefanom a Elenou je beztak známa celému svetu a že len čas ich spojenia Elek predĺžil.

Tu vstal Sporck zo stolca, podal starkému Ferencovi ruku a celkom zdvorilo mu povedal: „Nebude vám teda, pán Kubíni, nemilé, keby som sa vám ja votrel do rodinných záležitostí a prosil by som vás, keby som sa stal starejším u vašich detí?“

Ferencovi pri tom začalo srdce v prsiach radosťou klepať, lebo videl, že musia prestať i jeho potržky s Jonášom na taký spôsob, ktoré mu boli také nemilé, že ho až do chorobnej postele priviedli, potom i že sa jeho Elena tešiť bude, keď takým spôsobom čím skôr sa ocitne v náručí svojho snúbenca, a naostatok, že i jeho brat Elek nič proti tomu mať nebude, keď sa taký chýrečný muž ako Sporck stane starejším. Práve preto povedal: „Nekonečne ma teší váš výslov, pán generál, beriem vás teda za slovo a budete iste najmilejším a najvítanejším starejším.“

„Dobre, pán Kubíni,“ odvetí Sporck, „ale buďte láskavý mi i čas určiť, kedy sa to má stať; želal by som si však, aby sa to stalo čím skôr a pokiaľ som na Orave.“

„To by bola práve voda na mlyn Jonášovi Revickému, ale ten sa teraz na mňa hnevá,“ odpovie Ferenc, „a potom kňaza nemáme, bo sa ten, ako počujem, túla po susedných stoliciach; odišiel do Lednice k Drábikovi, ktorý sa teraz Drabicius volá.“

„To nič nerobí, pán Kubíni,“ prerečie Sporck, „vidíte, mám ja tu kňaza Aniana, a ten to hneď dá do poriadku.“

Zmýlil sa však mysliac, že Ferenc na jeho návrh pristane, ten sa vystrel, ako len mohol vo svojej starobe, uprel stĺpkom už mdlé svoje oči na Sporcka, pokrútil hlavou a tichým, ale predsa trasľavým hlasom povedal: „Nie, pán generál, nie: ja a moje dieťa vždy len pri našej luteránskej viere zostaneme.“

Vtom sa však i páter Anian, keď sa prestal prehŕňať v Biblii Bahylovho českého vydania, obrátil k Sporckovi a povedal: „Nie, pán generál, tu nachádzam knihu, ktorá je cirkvou zakázaná a ktorá sa len vo Vulgate smie čítať, a preto sa ani nechcem vtískať do rodiny, ktorá sa hádam ani vo výpovedi písma nevyzná. Qui non audiverit ecclesiam, sit tibi sicut ethnicus et publicanus.“

„Mlč,“ zavolá rezkým hlasom Sporck. „Ubi multae leges, ibi multa preccata, a qui parcit malis, nocet bonis a tak mlč!“

Anian sa utiahol a zvedavý Sporck povie obrátený k Ferencovi: „Teda mi povedzte, pán Kubíni, kde máte najbližších kňazov vašej viery? Dám ich priviesť, ja budem starejším, čo mi robí veľkú radosť, a o pár hodín bude po svadbe.“

Ferenc odpovie: „Vo Veľkej Vsi je farár Kováč, v Istebnom Mrva a Podhorský v Žaškove, ktorí sa teraz Fabri, Mervay a Subsilvani podľa vzoru veľkého Melanchthona, magistri Germaniae, čo si tiež meno premenil, nazývajú a na čo sme my pyšní, bo to predtým nikdy nebývalo.“

„Teda dobre, pán Kubíni! Prichystajte sa na svadbu za hodinu alebo za dve, a ako vidím, budete na celý život Sporckovi povďačný.“

Generál sa poklonil i odišiel do Elekov a tu oznámiac pani viceišpánke svoje i Ferencove úmysly spôsobom preňho ináč nezvyčajným, útle a zdvorile, urobil koniec nekonečnému prekvapeniu vážnej panej, ktorá nemajúc po boku svojho muža, neopovážila sa generálovi odporovať a sľúbila všetko.

Sporck sa poklonil, stisol ruku domovej panej a odišiel do svojej izby vydávať rozkazy podriadeným dôstojníkom, kde však celkom zmenil svoje predošlé pokračovanie a slová; prísnosť a železná vojenská podriadenosť zaujala jeho srdce, že sa zdalo, akoby si chcel jedným dúškom vynahradiť násilie urobené posiaľ v Kubíne samému sebe. Vystrel sa, oprel sa na šabľu a odpravoval generálov, plukovníkov, kapitánov, dávajúc im návody len tak nakrátko, že by pri tom každý človek bol zbledol okrem jeho podriadených, poznajúcich vždy nezlomnú vôľu a vojenský poriadok svojho vodcu, i vediacich, že sa z jednej strany vojenstvu nikde tak nepriučia ako práve v jeho škole, z druhej strany však, že po prísnom vyplnení svojej povinnosti v každom ohľade im úplná vôľa býva ponechaná. A takých vodcov má prísny vojak najradšej.

Keď sa to teda u Sporcka jedno za druhým tak mlelo a on sám ako os, okolo ktorej sa všetko muselo pohybovať, nepohnute stál, otvorili sa dvere a ordonanc numero jedna priviedol dnu i Jonáša, i Štefana Revického, za ktorým kráčal Martin Ľauček.

Starý Jonáš, chudák, bol celý unavený a zblednutý, bo musel na svoje staré kolená na koni do Kubína prísť, keď vojaci s ním nijaké milosrdenstvo nemali; Štefan nemyslel o ničom pri celom sprievode, bo mu bolo milé vyhovieť túžbe svojho srdca, totiž už akýmkoľvek spôsobom priblížiť sa k Elene; Martin naostatok prišiel do Kubína ako človek, ktorý sa nemôže meniť, poháňaný súc nevyhnutnosťou okolností.

Sporck podal unavenému Jonášovi ruku a oslovil ho: „Starý pán! Predvržky vám robiť nejdem, že ste na mňa zabudli, ale vítam vás ako známeho mi pána; teraz vás však prosím hneď a hneď odísť k pánu Kubínimu Ferencovi i so synom, i s Ľaučekom.“

A len pri týchto slovách sa Jonáš zatriasol i vystúpil mu ľadový pot na čelo pri pomyslení, že sa má zísť s vierolomným Ferencom, i zadrgali mu nohy i trasľavým hlasom povedal: „Nie, pán generál, nie, to ja nemôžem urobiť a žiadajte čokoľvek odo mňa, len to nie.“

„Pán Revický,“ odpovie Sporck, „vy pôjdete k pánu Ferencovi Kubínimu, ktorý vám povie, prečo ste sem prišli, pán Štefan pôjde k svojej Elene a Martin povie svojej Eve, že bude mať za hodinu alebo dve sobáš. Ale aby si si, Ľauček, zapamätal, kedy si pred obličaj generála Sporcka prvý raz predstúpil, tu máš sto dukátov,“ a pritom mu dal do ruky mešec, „ale s tým doložením, že keď ti dakto meno Sporcka vysloví, aby si si spomenul na tento dnešný okamih - keď sa meno moje dva razy vysloví, aby si si dal pozor, a keď sa tri razy vysloví, aby si slepo nasledoval, čo ti generál Sporck odkazuje.“

Na to neodpovedal nikto nič, vidiac generála rozdráždeného a určite hovoriaceho; len Martin zastenal: „Otec môj, otec môj!“

„Neboj sa nič o toho latinského blázna,“ odpovie Sporck, „hneď príde za tebou,“ i zavolal pritom: „Kapitán Vrbna!“

Kapitán Vrbna vstúpil dnu a dostal rozkaz: „Zavretého Ľaučeka dáte hneď sem priviesť.“

Aký bol rozkaz, taký bol i výsledok. Starý Ľauček prišiel trasúc sa dnu, v rukách s napísanou inštanciou. Sporck naňho pozrel, vytrhol mu z ruky písmo a čítal: „Celsissimo, illustrissimo, magnifico, spectabili, perillustri nec non generossimo domino, domino generali Joanni comiti ab Sporck de eadem, suae C. R. majestatis ex intimis consiliario, plurium inclytorum comitatuum primario tabulae judiciariae assessori, nec non plurium ordinum, specialiter autem ordinis velleris aurei, qui primarius univer sae Christianitatis habetur, et quondam Burgundiae conditus est, equiti meritissimo, insignissimo, conspicuissimo domino, domino mihi gratiosissimo, benignissimo, nec non mihi humillime, peculiari cultu specionissimo venerandissimo, colendissimo.“

Ľauček pozeral na generála i myslel si, že výsledok jeho prosby od rozumného človeka sa nemôže ani najmenej uvádzať v pochybnosť, keď to všetko po latinsky napísal a generálovi toľko titulov nadával, že by sa za ne veru ani jeden uhorský zeman nezahanbil; ale keď už človek raz nemá šťastia, tak rob, čo chceš, a hoc si ich ani nehľadal, nuž predsa ťa postihnú nepríjemnosti.

Sporck, prečítajúc náslov písma, zasmial sa i hodil ho Ľaučekovi do tváre prehovoriac: „Nuž a čože ty, latinský blázon, so mnou chceš?“

A tu prenikla Ľaučekovo srdce nekonečná bolesť, takže sa nazdal, že je už koniec jeho životu; ale zmužil sa a povedal: „Pán generál! Dali ste ma zavrieť a neviem prečo; i bol v izbe papier, atrament a pero, a tak som napísal inštanciu, žeby ste ma z môjho väzenia ráčili prepustiť.“

„Tak je dobre,“ odpovie Sporck, „prepúšťam ťa teda; iď so svojím Martinom do Ferencov, povedz Eve, aby sa hneď pekne obliekla. Panie zo zemianskeho rodu sú na to vždy pripravené, ale chyžné nie. - Marš!“

Ľaučekovci odišli.

„A vy, pán Revický, i starý, i mladý,“ hovorí Sporck, „zanechajte vaše rodinné spory mne. Že vám nijaké veno teraz ako starejší nedávam, je znak toho, že oravskí páni i bez toho budú rebelovať a ich majetky sú mne sľúbené. Z týchto tri najlepšie a najvýdatnejšie obeciam pánu Štefanovi, a keby kto za môjho žitia chcel vám len vlas na hlave skriviť, buďte ubezpečení, že Sporck všetko vynaloží, aby ste kedykoľvek dostali slušnú záštitu.“

Jonáš chcel protestovať, ale generál mu nedal ani k slovu prísť, hovoriac: „Vy ste uhorskí zemania a verní svojmu kráľovi, a tak s vami ani tak zachádzať nemôžem ako s druhými; nemyslite si však, že moja vôľa nie je tá sama u vás ako u druhých. Choďte k Ferencovi Kubí-nimu, kde som už porobil poriadky, zmierte sa, a bude hneď z toho - svadba.“

A keď Jonáš znovu začal robiť predvržky, dostal odpoveď: „Nič ďalej! Viem, na čom stojím, a odpor netrpím. Vám len nemôžem povedať: Marš!“

Odišli. Sporck stál sám, ale nie dlho, lebo priviedli k nemu troch kňazov: Fábriho, Subsilvániho a Mervaya.

„Vitajte, páni!“ prerečie generál. „Kňaza v Kubíne niet, a tak bude jeden z vás sobášiť Štefana Revického s pannou Elenou Kubínich a Martina Ľaučeka s jej chyžnou Evou, a to hneď!“

„A či už vyšli ohlášky?“ prerečie Fábri.

„A či majú už dišpenzáciu a vývod od kubínskeho farára?“ ozve sa Subsilváni.

„Ah, čo ma po vašom kňazovi!“ odvetí hnevlivo Sporck. „A keď sa o dišpenzáciu tak staráte, nuž ju vystavím ja sám v mene cisárovom. - Páter Anian,“ zavolá ďalej, „napíšte im hneď v mene cisára dišpenzáciu.“

Anian to hneď urobil a Sporck podpísal listinu i preriekol: „Teraz je, páni moji, čas, aby sme šli do kostola; pripravte sa!“

Ale tu sa ozve Fábri: „Pán generál! To je proti cirkevnému poriadku, bo dišpenzácie len viceišpán môže vydávať, a ten vie, ako to má robiť, vypočúva totiž stránky pred svedkami, či nie sú v dákej pokrvnosti alebo v tom gráde, ktorý je ustanovizňami cirkvi našej zakázaný, bo v tom prípade musí byť vyššia apellata k superintendentovi -“ a tu sa zamlčal, nechtiac hádam spomenúť kráľa.

„A ja zasa,“ skočí do reči Subsilváni, „podľa hlasu môjho luteránskeho svedomia a kňazského povolania nesmiem dbať na listiny katolíckym pátrom napísané a podpísané.“

„Ani vtedy, keď ich diktoval a podpísal generál Sporck?“

„Nie!“

„Kapitán Vojnár!“ zavolá rozsrdene Sporck, a keď sa tento službukonajúci dôstojník zjavil, pokračoval s horlivosťou, vystrúc ruku a prstom na obidvoch kňazov ukazujúc: „Adjutant napíše hneď správu o týchto dvoch buričoch, čo ani cisára, ani jeho splnomocneného generála neuznávajú, a vy ich prosto a zaraz odvediete do Prešporka! Marš!“

I Fábri, i Subsilváni chceli protestovať, ale pomôcť si nemohli i museli ďalej, bo generál nepoznal milosť. Mervay sa začal pri tom triasť, lebo si pomyslel, že má troch synov v školách a štyri dcérušky doma, krvácalo mu srdce, keď mu na um zišlo, čo by si celá biedna família počala, keby ho odviedli do Prešporka a tam žalárovali vari do smrti. Vtom pristúpil k nemu prísne Sporck i odmerane povedal:

„Nuž a vy, starý pánko, budete sobášiť, alebo nie? Prijmete moju dišpenzáciu, alebo nie?“

„Domine illustrissime! Keď ráčite hovoriť, že dišpenzáciu vydávate v kráľovskom mene, nič proti tomu nemôžem mať vediac, ako sa i pán Jur Thurzo i Imrich Thurzo, syn jeho, tituloval, s ktorým som sám bol vo Wittenbergu, keď tam bol na univerzite rector magnificus, i keď tú chýrečnú, peknú latinskú reč pri odchode držal roku 1616 a keď ho sto Oravcov poslaných preňho od otca domov odprevádzalo, potom keď palatín, jeho otec, celú univerzitu uhorskými jedlami nachoval a uhorským vínom počastoval. I pán Štefan Thököly sa teraz tiež ako oni tituluje: Comes Stephanus Thököly de Kesmark, perpetuus in Árva eiusdemque Cottus Supremus et perpetuus Comes, Eques Aureatus, S. C. R. Majestatis Consiliarius, Arcium item Árva et Ljetava Bonorumque ad easdem spectantium plenipotentiaris Director. - Boli teda i páni Thurzovci, i teraz pán Thököly Suae Caesareo - Regiae Majestatis Consiliari; a tak ani mne neprísluší odporovať, keď vaša milosť v mene jeho kráľovskej milosti dišpenzáciu vystavujete.“

„Tak si teda, kňažko, zaves pláštik na chrbát,“ odvetí s úsmevom Sporck, „priviaž si pod bradu tabličky a marš do kostola. Budeš tam sobášiť Štefana Revického s Elenou Kubínich, kde som ja starejším a pani Elečka široká; potom však budeš po druhé sobášiť Martina Ľaučeka s Evou, Eleninou chyžnou, pri ktorých budú starejší obidvaja Revickovci, to jest on a ona, ktorých si práve predtým svojou kázňou a na to nasledujúcim hokus-pokusom naveky nešťastlivými urobil. Zapíš si to hneď do matriky a teraz - marš!“

Mervay odišiel, akoby poháňaný čarovným prútikom.

„Lajdinant Michna!“ zavolal Sporck, a keď ten vstúpil, povedal: „I starí, i mladí páni spolu i s tým latinským bláznom, so synom i s Evou prídu hneď sem od Ferencov. Marš!“

Stalo sa; prišla skoro celá procesia, pri ktorej ale starí páni, Ferenc a Jonáš, čudne jeden na druhého pozerali, kým naproti tomu Štefan a Elena, nevediac ani, čo sa im robí, stískali si ramená, akoby si práve dnes boli prvý raz vyjavili, že dych ich duše má splynúť tak spolu na večné veky, že ani život, ani smrť, ani čokoľvek na svete ho nemôže rozpoltiť. A dobre vám tak, mladí ľudkovia! Nikdy je nie tak dobre človeku, ako keď sa to má stať i pred svetom, i pred Bohom.

Za nimi šli Ľaučekovci s Evou a jej matkou.

Sporck ich všetkých srdečne privítal, podajúc vážne každému ruku, a sa len na Jonáša namrzel, keď ten začal hovoriť, že on na nič nepristáva, ak sa jeho budúca nevesta neodoberie hneď po sobáši do Revišného.

Generál pozrel naňho, pravda, nepriaznivým okom, ale utišujúc v tomto prípade svoju vášnivosť, ľahostajne povedal: „Ak to pán Ferenc pozvolí, ja nemám nič proti tomu.“

Ferenc povedal: „Áno.“

„Teda nerobte daromné pletky, páni,“ povie Sporck, „poďme k pani viceišpánke a hneď odtiaľ do kostola.“

I šli do kostola. Pán Mervay držal skoro dve hodiny veľmi múdru a horlivú kázeň o svätom stave manželskom, chtiac ukázať, že on veru vie kázať; začal totiž od Adama, prešiel cez všetkých patriarchov, až prišiel ku Káne Galilejskej a naostatok zakončil tým, že sa celé tu zhromaždené panstvo tej svadbe podobá. Potom zosobášil už celý upotený Štefana s Elenou, na čo nasledovalo sobášenie Martina s Evou, lebo by sa to vraj neslušalo, aby sa mal vykonávať odrazu zemiansky sobáš s nezemianskym. I tu držal znovu kázeň, ale tá trvala len štvrť hodiny, takže mu všetci prítomní za to boli veľmi povďační mysliac si, že mladoženísi na to všetko ani len nemyslia a tí druhí z toho i beztak nič nemajú.

Ale beda!

Keď bolo po sobášoch a generál Sporck, podajúc rameno pani viceišpánke, vychádzal z hornokubínskeho kostola, začal sa po ceste od Leštín dvíhať prach, až sa z neho naostatok objavili postavy Eleka a Lajoša Kubíniho s Rapkovou.

Elek skočil z koňa, bozkal svoju ženu i spýtal sa, čo to všetko má znamenať. A keď sa dozvedel, že to bol Štefanov sobáš s Elenou, zakabonil sa a zastanúc si pred Sporckom v nezvyčajnom a uňho nikdy nevídanom a nepozorovanom rozčúlení, povedal: „Teda vy ste to, pán generál, ktorý sa opovažujete šliapať nohami práva uhorského zemianstva, ba čo viac, i násilne sa miešať do jeho rodinných záležitostí!? - Nech ste čokoľvek, Elek Kubíni vám teraz vyslovuje pred celým svetom, pred pánombohom, pred ktorým sa klaňať bude až do smrti, a pod holým nebom, ktoré je rúškom jeho slávy, svoje opovrženie za vaše násilenstvo na famílii Kubínich. Ja, hlava famílie Kubínich, preklínam toto neprirodzené a bez môjho vedomia uzavreté spojenie s tým doložením, aby potomstvo z tohto manželstva pochádzajúce až do desiateho pokolenia nikdy šťastie nemalo, ba aby otec i synov, i dcéry svoje mordoval a aby si i synovia, i dcéry otcov svojich i matky svoje vraždiť za povinnosť držali!“

Kto kedy s Elekom Kubínim hovoril, nespozoroval nikdy, že by bol vypustil z úst podobné reči; ale i kto poznal Sporcka, nikdy si nemyslel, že by tento muž mohol byť taký pokojný pri podobných slovách, lebo skrížil na prsiach ruky a celkom pokojne povedal:

„Elek Kubíni, vidíš, že sa ja teba nebojím; aby si však vedel, že ma ty cez lavičku neprevedieš, poviem ti dač také, o čom ty hádam ani netušíš. V tridsaťročnej vojne sa pošta obnovila a roku 1615 od cisára Matiáša dostala sa Lamorovi Taxisovi na večné veky v celej ríši ako léno, pričom si však vláda podržala právo naddozorstva. Michnove listy Thökölymu boli otvorené a Thökölyho tebe, a tvoje jemu tiež sa mi do ruky dostali, tak viem, čo medzi sebou snujete. He, Elečko, čo na to povieš? - A keď si teraz bol v Liptove, na Spiši alebo hádam u Ketzerov v Prešove, mňa po tom nič, ale vedz, že si už dávno v čiernej knihe zapísaný a že ani jeden deň neujde, kde by tvoje kroky neboli pozorované!“ Potom sa málo odmlčal, ale na Eleka zo zhŕždeným čelom pozerajúc, zasa dôrazne riekol: „Pán Kubíni! Viete vy, čo? - Celý svet ma drží za bezočivého, surového človeka a tvrdého vojaka! Ja si z toho nič nerobím, bo mi je to celkom ľahostajné, či svet o mne zmýšľa tak, alebo inak, ale dnes ma dobrá vôľa napadla a chcel som aspoň za jeden deň svojho života byť celý človek. Ten starý latinský blázon mi vybľabotal všetko, čo je medzi Štefanom a Elenou, i urobil som vďačne skutok ľudskosti, hoc i proti tvojej vôli, vedz, Elečko môj roztomilý! Dnes ma tvoje slová nemôžu rozhnevať, ale ver mi, že by som ťa ináč dal odviesť do Prešporka v železách, a ver mi tiež, že keď teba alebo kohokoľvek z tvojich spojencov postihnem v akejkoľvek rebélii, prvého z vás teba dám stoknúť na ražeň a jedného každého z vás potom postínať bez milosrdenstva, bez každého najmenšieho ohľadu. - Ale na Oravu prídem iste a budem držať nad vami prísny súd, len dnes mi dajte pokoj, nechcel by kaliť rozpomienku na deň môjho hádam najľudskejšieho skutku rozpomienkami na neľudské skutky.“