ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nazýva sa síce priateľom človeka len deň, ale povedať možno, že noc má hádam na to väčšie právo než deň. Každý deň má svoje trápenia, každý deň má príležitosť vyludzovať v našich útrobách alebo prudké náruživosti, jemné i nepríjemné city, silu i malátnosť ducha, podľa toho, v akých okolnostiach zanechal nás západ slnca. Stáva sa, že nejeden deň prináša nám ako v kaleidoskope tak mnoho jarabatých výjavov, že ani nevieme, ako sa radosť a žalosť, nádeje a skutočnosť, výhľady a ich znivočenie, malátnosť a oduševnenosť i vyvýšená myseľ jedno za druhým striedali, takže sa človek hneď raduje, hneď hlavu zvesuje, hneď by chcel svety boriť, a hneď zasa nemá smelosť ani s dieťaťom, ba ani len s kuriatkom pustiť sa do sporu. Sen toto všetko napraví i uvádza ľudskú dušu do úplnej harmónie. Tu nemáš vplyvy zovňajšieho sveta, tu nemáš protiveň, tu nemáš radosť, ktorú by ti otáčajúci sa svet poskytoval; tu máš jedine seba a seba a tus‘ ty sám svojím pánom, tus‘ ty vladárom svojej vlastnej duše, kde sa nepotrebuješ ohliadať na predošlé veky, na čas, v ktorom žiješ, na osoby teba obtáčajúce a smer účinlivosti tvojej dávajúce. Nemusíš tu mlčať, nemusíš hovoriť, keď sa ti nechce; duša tvoja sa tu kúpe v prúdoch len tebe prislúchajúcich a tys‘ tu sám sebe pánom, svojich želaní a preludov i žičieň svojich, takže na svete nikto nenachádza a nájsť nemôže, kto by tvoju svätyňu a tvoju dušu mohol škvrniť nežiadaným kalom. I lepšie je teda človeku, keď sa sám do seba utiahne, nestarajúc sa o celý široký, širočizný svet, i žije sám pre seba v neodvislosti, ktorú mu poskytuje len sen. Neodvislosť naša je ináčej len fantómom, bo jej ináčej na svete ani niet, takže sme žitie naše tiež len snom zvykli pomenúvať. Podľa toho je i celé naše žitie tiež len fantómom, čo sa nám pred očami iskrí, ligoce ako svetlá nebeské, ktoré hneď oči naše žiarou svojou slepia, hneď zaniknú, zapadajú, aby sa nikdy, nikdy na večné veky nad úbohým svetom týmto neobjavili. Kde je žiara slnca, čo včera svietila? Niet jej, niet jej viacej a ani na súdny deň ju neuvidíš, bo i tam zrieš novú žiaru. Kde sú vetry, ktoré nad nami toľko ráz fúkali? Prišli a spytuj sa, kam sa podeli, i zvieš, že nikdy viacej neprídu. Kde je plameň dávno zhasnutého ohňa? Nemáš ho; príde nový oheň, zasvieti, zahreje i zhynie tak ako predošlý. I dobre je človeku, keď ho sen vo svojom náručí ukolimbá, bo zvykli sme hovoriť, že holub sníva len o pšenici, zajac len o kapuste a človek len o svojich túžbach, rozpomienkach a nádejach. Po dlhšej ceste, dlhšom premýšľaní o svojom osude a o svojej budúcnosti, pokiaľ bol zanechaný sám sebe, po obživení rozpomienok vzťahujúcich sa na svoj život, po známosti s Kubínim i priateľskom starozemianskom prijatí v jeho dome, kapitán Michna spal tak tuho a tak dobre i tak plným dúškom vsával povetrie rodinného, dávno nevideného kraja do svojich pŕs, že táto noc iste musela občerstviť i snívajúceho ducha, i telo. Nemožno povedať, čo sa mu snilo alebo nie, ale zdá sa nám, že ho pri úsvite bezpochyby preludy o zhľadaní sa s jediným svojím dieťaťom tak premohli, že vo sne začal plakať a plakať.

Vtom skočí z postele postavenej v druhom kúte izby mladý muž i približujúc sa prosto ku kapitánovi, začne ho potriasať i hovoriť: „Čo vám je, pán kapitán?“

Michna po vojensky skočil na rovné nohy, ako čo by boli na poplach a ku šturme zatrúbili, i spýtal sa prudko: „Čo chcete, pán môj?“

„Nič, pán kapitán, ale ste vo sne plakali, i myslel som, že sa neprehreším, zbudiac vás. Neviem síce, kto ste, bo viceišpán nám len povrchne povedal, že ste kapitán pri vojsku. Ja som v tejto izbe býval už viac dní a prišiel som sem pár hodín za vami.“

„A vy ste kto, pán môj?“ spýta sa zvedavo Michna. „Ja sa menujem Július Michna a som poručík v kóre generála Sporcka.“

Starý Michna skamenel i začali mu zuby drgať. Nikdy by hádam nijaký človek nezabudol ten pohľad, ktorým kapitán meral svojho spolunocovníka, uhliadnuc ho len raz v živote. Kapitán taký, ako v posteli ležal, vážne sa ďalej vypytuje: „Pán poručík, odkiaľ ste rodom?“

„Od Fiľakova.“

Tu kapitán stiahol obrvy i sústredil oheň svojich očí v pohľade tak prenikajúcom, že sa ho mladý muž skoro zľakol. On však sa tým väčšmi vztýčil, tým väčšmi dával pozorovať svoje vojenstvo i akoby mal vo vážnej dobe, keď víťazstvo alebo porážka stojí na kocke, prievodiť celému pluku alebo vojsku, povie: „Meno vášho otca?“

„Mikuláš.“

„Starého otca?“

„Eliáš.“

„Meno matky?“

„Mária Nozdrovická.“

„Vaša mladosť?“

„Vzali ma za janičiara, keď sa moja matka sama vo vlastnom dome upálila. Cisárske vojsko ma s druhými zajalo, vstúpil som nevediac, kam sa pohnúť, do služby i spravili ma naostatok dôstojníkom.“

„A poznali by ste ešte, pán poručík, svojho otca?“

„Možno! Ale ja nemám ani nádeje môcť sa pokoriť pred jeho nešťastím. Nespomínajte mi to, pán kapitán!“ I odvrátil sa.

A kapitánom to zatriaslo, vojenskosť jeho bola tam, slzy sa mu vyronili z oka ako malému dieťaťu, zaplakal ako predtým vo sne i vykríkol, ruky vztiahnuc: „Dieťa moje, dieťa moje jediné. Tedy tys‘ to, syn môj jediný, ty túžba srdca môjho.“

Starý objal mladého a tento, nevediac povedať ani slovo, nevediac ani prečo a začo, pobozkal ústa i ruku predtým neznámeho i sklopil svoju hlavu na jeho prsia.

Nechajteže ich tak! Ale akože ich necháte, keď oni to sami nechcú. Starý Michna sa prvý spamätal, obliekol sa i kázal synovi tiež potom to samé urobiť. Stalo sa. Kapitán si sadol na stoličku a uvidiac svojho syna vo vojenskej uniforme, povedal: „Tak dobre, syn môj! Vystri sa, tvoja postava sa mi ľúbi, pravda, ako čo bys‘ bol otcovým synom, ale hlavu hore, ukáž mi bližšie svoju tvár.“

Syn urobil podľa otcovho návodu, ale otec pozrel naňho skúmavým okom i povedal: „Čelo i nos i ústa otcove, to je pravda, ale oči sú matkine i pristrihnuté sú tak ako u nej.“ A potom, pretrhnúc považovanie svojho neočakávane nájdeného syna, pokračoval: „Teraz mi len povedz, ako si sa dostal na Oravu? Myslím, že to bolo hádam dákesi tušenie ako u mňa.“

„Nie tak, otec môj. Ja som sa nikdy nenazdal nájsť už dávno strateného a oplakaného otca i neprišiel som na Oravu dobrovoľne. Generál Sporck ma poslal s náhlymi tajnými listmi do Košíc, do Szatmáru a na iné vojenské stanice; ochorel som tu na Orave i bol prinútený zostať tu v pohostinnom zemianskom dome, kým sa úplne nezotavím, aby som potom nepretržene mohol nastúpiť takú ďalekú cestu.“

„A nič ťa tu ďalej nezdržalo?“ spytuje sa otec, uprúc svoj zrak na syna tak prísne, ako sudca vyšetrujúci pred sebou stojace stránky a chcejúci vyčítať z ich tváre i správania, čo je v ich výpovediach pravdivé, alebo nie.

Mladý uprel nadol oči i ľahučko pokrčil plecami, neodpovedajúc ani slovíčko; starému ale zahorelo oko pritom i vedel, čo mal povedať svojmu synovi. Starý už i čo otec, i čo vojak umienil si hneď pri prvom znovupoznaní sa so synom dať tomu pocítiť i prevahu ako svojho otcovstva, tak i svojej skúsenosti vzhľadom na vojenskú podriadenosť. Preto riekol: „Syn môj! Tys‘ poslaný od svojho predstaveného v dôležitom posolstve, tys‘ vojak a máš počúvať, čo ti je uložené, i nesmieš ani vlastnému otcovi prezradiť, čo je cieľom tvojej cesty; ty si zdravý, ako vidím, a v mladosti tvojej vydržíš i dlhšiu cestu. Keby som si ja bol dač podobné u Švédov dovolil, boli by ma jednoducho zastrelili, dobre by boli urobili, bo načo je taký vojak, ktorý darmo čas mrhá, keď sú mu, hoc i bez jeho známosti, zverené na vykonanie hádam najdôležitejšie záležitosti. Vidíš, chlape mladý! Tys‘ nie vojak, keď si myslíš, že môžeš vždy robiť, čo sa ti páči, i počuj radu tvojho otca: Buď prísny vo vykonávaní povinností navlas, ináčej ťa istotne zastihne dnes alebo zajtra nielen ohovorka, ale i pokuta. - Vieš, syn môj, my sme sa dakedy učili v školách rímsku históriu, kde sme poznali nejedného muža, čo zasvätil vo vojne samého seba svojej vlasti. Tak vo vojnách samnitských bol jeden - no, ale akože sa volal? No, ale na tom nezáleží - zabudol som mu meno - bol to teda muž Riman, veliteľ vojska, ktorý, keď musel odísť do Ríma, odovzdal veliteľstvo vlastnému synovi s tým doložením, aby sa až do jeho návratu nepúštal do nijakej bitky. Prišla však príležitosť, keď syn mohol znivočiť Samnitov, a to i urobil. Otec prišiel nazad, pochválil syna pred celým vojskom za jeho udatnosť, ale mu súčasne povedal: ,Že si ale prestúpil rozkaz svojho veliteľa, zato musíš umrieť.‘ Taký, hľa, má byť vojak. Teraz, syn môj, vyspovedaj sa pred vlastným otcom; prečo si mi, keď hádam aj nie pred druhým, vyjavil cieľ svojho posolstva? A prečo trčíš na Orave?“

Syn znovu zvesil hlavu a nepovedal nič.

„Aha, už teraz viem,“ pokračoval otec, „istotne povodilo sa ti, ako sa to obyčajne s takými mladými vojenskými pánikmi stáva. Zapáčilo sa ti hádam pár očiek i zanedbávaš službu, aby si sa do takéhoto márnivého zrkadielka do sýtosti mohol nahľadieť. - No von s farbou! Vojaci sme obidvaja a k tomu otec a syn!“

„Z istého ohľadu máte pravdu, otec môj,“ odpovedá poručík, „ja som sa tu zabavil najprv preto, že som dal slovo viceišpánovi prv neodchádzať z domu, pokiaľ sa z krátkej cesty nevráti, i nevedel som, že to až desať dní potrvá, potom ale musím vám povedať, že som sa tu veľmi dobre s pani viceišpánkou a s jej neterou zabával, takže sa mi neskorý viceišpánov príchod zo dňa na deň stával milším.“

„Teda viceišpánova neter,“ pretrhne ho otec, „je vlastne tým čarom, ktoré ťa odcudzuje tvojej povinnosti? A čo s ňou zamýšľaš?“

„Nestúpajteže mi tak veľmi do svedomia. Čo by som zamýšľal? - Viem, že z Oravy pochádzam, viem, že sme pri Fiľakove všetko stratili, možno teda, že i moja budúcnosť na Orave prekvitá, a myslím, že by pre nás nebolo zle, keby sme sa do bližšieho priateľstva s oravskými pánmi dostali.“

„To je všetko v poriadku,“ prevraví starý Michna, „ale či bys‘ mi nemohol povedať, čo by v tom páde rieklo dievča, keby sme sa oň uchádzali?“

„Povedať nemôžem nič, len to viem, že sa oň uchádza mladý človek z dobrej famílie, ale viem i to, že je i viceišpán, i celé zemianstvo proti tomu.“

„Tak teda i viceišpán?“ zdĺhavým hlasom prevraví kapitán. „To by nebolo zle.“ I položil pritom synovi ruku na plece a pozoroval skúmavo jeho tvár. „Nuž a či dobre stojíš za dievča?“

„To nemôžem povedať, ale hádam za dlhší čas by sa i ono dalo získať. Viceišpán a obzvlášť jeho pani i syn by iste proti tomu neboli. A popri tom i pán Čoborňák na to dotiera, aby sa dievča za Revického nedostalo, a slovo jeho tu mnoho platí.“

Na objasnenie týchto poručíkových slov treba nám poznamenať, že Elena Ferencovie bola najkrajšie dievča v stolici, jej milá štebotavosť dodávala jej vnady a jej voľné vystupovanie kdekoľvek ukazovalo na jej vznešený rod zemiansky. Tak bola Elena túžbou oravskej mládeže vo dne a snom v noci, bo nejednému zazvonilo srdce v prsiach, keď sa mohol k dievčaťu len priblížiť, na úslní jej očiek sa zohriať i harmóniou jej hlásku dušu svoju obživiť. To boli jej vlastnosti, k čomu prichádzalo i to, že okrem Thurzovcov boli Kubíniovci najvýznamnejšia família na Orave; i rád by bol každý s ňou do bližšieho vstúpiť spojenia najmä, keby tým na každý pád i osobný vplyv nielen v stolici, ale z jednej čiastky i v Uhorskej krajine bol dozaista poistený býval. Známe síce bolo, že Elena bola vychovávaná pre Štefana Revického, ale toto obyčajne bývajú pletky, ktoré veľmi zriedkavo prechádzajú v skutočnosť, a to i preto, že sa veľmi málo ráz celá vec prísne brať zvykla, bo deti vyrastúc menia skoro každým dňom doterajšie svoje náchylnosti a útlejší pocit len v dospelejšom veku v ich srdciach zavíta a hlási sa o svoje právo bez každej prípravy, bez každého predvidenia. Tak sa potom i sľub rodičmi pre svoje deti urobený bráva len za hračku. S Elenou však a so Štefanom bolo to ináčej, bo keď dorástla i vystupovala v úplnej panenskej kráse a plnosti, nejeden šuhaj sa uchádzal o jej pohľad, o jej náklonnosť, tu začal svet predsa nahliadať, že sa dievča viacej ku Štefanovi ako ku druhým chýli. Najprvší medzi všetkými bol jej bratanec Lajoš, čo sa o ňu uchádzal, príduc po ročnom nepobyte doma nazad do Kubína. Jeho oko na vyrastenej panne tak silne utkvelo, že sa jeho matka celej záležitosti ujala, ale ani Ferenc, ani Elena nechceli nič o tom počuť, ba tá posledná sa čo viac Lajošovi, hoci bol šuhaj švárny a bystrého umu, vysmiala, čo on svojej sestrenici nikdy viac nemohol odpustiť. Viceišpánka zas, jeho matka, nemohla nikdy zabudnúť, že sa jej prostredníctvo chybilo výsledku, lebo si myslela, že jej jedináčik, nádeja jej starších dôb, je najkrajší a najpôvabnejší človek na svete. Bola teda vo svojej pýche a prepiatej materinskej zaujatosti za svoje dieťa tak urazená, že Štefana viacej vystáť nemohla, hoci voči Elene vždy zostávala dobrou tetkou. Celkom ináč však zmýšľal viceišpán Elek Kubíni. On sa síce o domáce záležitosti nestaral, ale celá synova náchylnosť k Elene mu nebola milá. Elek bol totiž bezúhonný človek a všade požívajúci vážnosť, takže v Horných Uhrách málo bolo zemanov, čo by boli požívali rovný chýr široko-d'aleko ako on. Aspoň v oravskom zemianstve platilo jeho slovo za zákon. Čo on robil, to bolo dobré, čo on chcel, chceli všetci. Jeho najväčšia starosť bola o zosilnenie Rákócziho strany, takže sa mnoho, mnoho ráz viac o posledný smer zaujímal a zaň konal ako Rákóczi sám. Ale tak to ide na tom božom svete, že sa nám mnoho ráz ani nesníva, kde sa ktorí ľudia o nás starajú, tŕpnu pri našich nehodách a radujú sa z našich prospechov. Takto i Elek Kubíni. Jeho najsrdečnejším želaním bolo oženiť svojho syna s dcérkou daktorého významnejšieho rákócziovského prívrženca, mysliac pritom obzvlášť na svojho priateľa Ketzera v Prešove, a Elenu vydať zas za takého, aby sa jeho zmýšľanie mohlo stať smerodajným vo viacej famíliách a tak aby sa rákócziovskej veci preukázala značná služba. On to nikdy netajil, bo u nás v tom čase nebola ešte obyčaj nehovoriť otvorene o verejných záležitostiach. Elek mal z toho len radosť, lebo nejeden mladý šuhaj, hoci bol ináč i ospanlivejšej nátury, stal sa rákócziovským horlivcom, vynasnažujúc sa získať si tak viceišpánovu priazeň, aby sa len Elene zblížiť mohol. Medzi tých patril hlavne mladý Čoborňák, ináč Rapko menovaný, ktorý si u Kubíniho pri preháňaní svojej horlivosti preto získal veľkú lásku, že chodiac z dediny do dediny, vedel zemianstvo najlepšie oduševňovať za rákócziovskú vec, alebo ináč hovoriac, bol najlepším kortešom v stolici. Svet hovoril, že by viceišpán najradšej dožičil práve tomuto.

Tak pokrútil starý Michna pri synových slovách hlavou i povedal: „Julko môj, hádam, v tvojej záležitosti sa ešte dá dač urobiť. Choď preč, ja si o tom s viceišpánom prehovorím.“

Poručík odišiel i hľadal svojich priateľov Lajoša a Rapku; kapitán sa zas odobral k Elekovi, premýšľajúc spočiatku, z ktorého kraja má začať prednášku o záležitosti svojho syna. Ale súc starý vojak, šiel potom prosto k viceišpánovi, netrápiac sa viac mnoho o zdar veci alebo skvelý výsledok práve tak, ako keď predtým hnal sa šturmom na nepriateľské pevnosti a neobzeral sa na to, či pri tom padne, a či sa pevnosť i dobyje.

Okolo Eleka Kubíniho stálo už viacej čelnejších pánov zo stolice, keď do jeho izby vstúpil kapitán Michna. Páni, ktorí sa sem k poradám zišli, sa začudovali, keď zbadali u viceišpána tak zavčas ráno v plnej uniforme predstúpivšieho vojaka. Na začudovanie všetkých prítomných viceišpán však rezko i tak prívetivo privítal príchodzieho, že páni začali pri tom jeden na druhého pozerať skúmavým okom, až naostatok Elek Kubíni, vezmúc príchodzieho popod ruku, usmievavo povedal: „Páni moji, držím si za povinnosť predstaviť vám tu pána kapitána Michnu, Oravca od koreňa, teraz je ešte len kapitánom.“

I Čaplovič, i Medzihradský, i Meško, i Zmeškal, i Medvecký, i Škrabák, i Šlichľa, i Lavota, i Bajza, i Bajči sa poklonili a podávali kapitánovi ruky, ktorý toto prijatie s priateľským dôrazom a vojenskou zdvorilosťou, ale vždy s akousi zdržanlivosťou prijímal a odpovedal, až naostatok viceišpán preriekne: „Nie tak chladne, nie tak chladne, páni! Oravci sme všetci, všetci sme jednej mysle, teda úprimne prijmite ešte doterajšieho kapitána ako zemana, pochádzajúceho z Oravskej stolice, a vy zas, pán kapitán, nebuďte teraz vojak, ale uhorský zeman.“

Páni nerozumeli týmto slovám a kapitán zas nevedel ináč sa pohybovať ako po vojensky, zdvorile, úctivo, ale i - zdržanlivo.

Vidiac to, Elek začal: „Pán kapitán! Čím vám môžem byť k službám?“

„Rád by som vašu milosť prosiť,“ bola odpoveď, „aby ste mi dožičiť ráčili pár okamihov na dovŕšenie našich včerajších tak milo strávených chvíľ; ostatne odpustite, ak vás hádam pretrhujem.“

„Ani najmenej, pán brat,“ odvetí viceišpán, „títo páni sú moji priatelia a vy tiež, a tak medzi nami niet nijakého rozdielu; keby sa vám ale páčilo so mnou pár slov bez svedkov prehovoriť, prosím vás so mnou asi za hodinu mať trpezlivosť, bo teraz práve pokonávame záležitosti stolice, i budeme skoro hotoví.“

Michna sa poklonil docela odmerane po vojensky, ako to koľko ráz pred svojím plukovníkom robieval, i odišiel.

V časoch, keď naše stolice ešte nijaké určité sídelné miesta nemali, porady o verejných záležitostiach sa zvyčajne konali u prvého úradníka stolice, viceišpána. Tak teraz u Eleka Kubíniho, ktorý už z Trenčianskej pánov k sebe povolal, a to hneď na nasledujúci deň po svojom príchode.

Keď sa porady skončili, uviedol Elek pánov do paloty i zanechajúc ich tam pri svojej panej, vyhľadal kapitána a oslovil ho prívetivým hlasom: „Teda, pán brat, dnes ráno sa konečne o našich záležitostiach dohovoríme.“

„Áno, pán viceišpán, ja som z mojej strany úplne s vašimi včerajšími predlohami uzrozumený, len mi dovoľte, žeby som mohol predniesť ešte jednu žiadosť.“

Viceišpánova tvár tak zakvitla, že vypovedal živým žičlivým hlasom: „Čokoľvek, pán kapitán, žiadajte, všetko sa stane!“

„Neviem síce,“ odpovedá Michna, „či sa nepúšťam ďaleko, keď sa miešam i do vášho rodinného kruhu, ale odpusťte, keď otec, tak neočakávane najdúci svojho jediného syna práve vo vašom dome, by si žiadal, aby ten vzácny dom stal sa večnou pamiatkou pre famíliu Michnovcov.“

Tu vyrozprával kapitán o neočakávanom zídení sa so synom i o náklonnosti tohto k Elene.

Elek sa pritom zamyslel, sklonil oči i zdalo sa, že premýšľa o posledných kapitánových slovách znejúcich v tom zmysle, aby svojím vplyvom sprostredkoval poručíkovo spojenie s Elenou.

Elek Kubíni si ctil svojho staršieho brata Ferenca nadovšetko i nemiešal sa nikdy bezprostredne do jeho bližších domácich záležitostí, takže ho ani nikdy neodrádzal, aby známosti mladého Revického s Elenou prekážal, hoci by jeho žiadosť bola bývala vydať svoju neter za rákócziovského prívrženca. Teraz však bol na rázcestí, rozmýšľal, čo má robiť, čo nie; či sa má zamiešať do záležitostí, pri ktorých vlastne jeho brat mal rozhodné slovo, a či má len včera Michnovi daný svoj sľub odvolať. Pri živosti a bystrosti svojho ducha sa však hneď spamätal i povedal: „Pán brat! Čo vám kedy Elek Kubíni sľúbi, na to sa vždy držať môžete, a Elek Kubíni teraz sľubu vám včera danému dostojí. Pravda, trpko mi to padne miešať sa do vecí týkajúcich sa jedine môjho drahého starkého brata. Ale dobre, pán brat! Vy pôjdete hneď k Rákóczimu, syna necháte tu, aby sa mohol bližšie oboznámiť s Elenou; ja z mojej strany urobím všetko, aby sa to stať mohlo. Váš syn môže Rákóczimu preukázať dobré služby i v cisárskom vojsku, kde je viacej uhorských plukov, takže keby prišiel rozhodný čas, deti krajiny alebo aspoň jednu čiastku z nich môže zadržať od nápadov na krv vlastnú. Elena, myslím, dá si povedať, aby ešte krátky čas počkala, kým sa konečne na tom, alebo na onom rozhodne. Ja to vezmem na seba, aby sa záležitosť skončila k vášmu prospechu, ak sa váš syn odhodlá pôsobiť v cisárskom vojsku za Rákócziho vec.“

Ale tu sa veľmi klamal mysliac, že touto výmienkou získa Michnu pre svoje zámery, lebo ten sa vystrel, všetka možná prívetivosť z jeho tváre zmizla a jeho ústa vypovedali odmerané vojenské slovo: „Pán viceišpán! Ja som oficier a popri tom súčasne i uhorský zeman ako vy, a práve preto nemôžem a nesmiem pristať na výmienky, na ktoré narážate. Môj syn je dôstojník vo vojsku, a tak môže kedykoľvek vystúpiť z vojska, a len pri prinavrátení starootcovského majetku by sa smel uchádzať o pannu Elenu; ale keby sa kedy opovážil zavádzať svoje vojsko oproti raz zloženej prísahe vernosti, tak by som mu radil, aby sa viac na moje oči neukazoval.“

Viceišpán nevediac vlastne, čo je takzvaná vojenská česť, meral Michnu od hlavy po päty a nechápal, čo tento vlastne pri takej, podľa jeho mienky skvelej ponuke, chce. Chtiac však svojho hosťa udobriť, naostatok povedal: „Dobre máte, pán brat, že na svoju česť držíte, ale krv predsa nie je voda, a tak by i váš syn mohol svojej krajine preukázať pri vojsku dobré služby. Ja som nie za to, žeby vystúpil z vojska, lebo koľko ráz sa mu tam môže naskytnúť príležitosť prehovoriť dobré slovo o našich krajanoch, kde my nemôžeme. - Ale dobre, pán brat! Iďte do Sedmohradska, nechajte syna tu, ja vaše rodinné záležitosti uvediem do poriadku a zamedzím všetko, čo by hádam mohlo prekážať spojeniu sa vášho syna s Elenou; povedzte len pánu poručíkovi, aby nikdy nezabúdal, že je uhorský zeman a Oravec. On bude tak vždy rozumieť, čo je podlžný svojej vlasti, a nech podľa toho spravuje svoje kroky bez toho, že by mu kto dával návody. Ja som nič iné nechcel povedať.“

Michna sa uspokojil, podal viceišpánovi ruku a šiel za synom.

Ale keď už má koho postihnúť nešťastie, alebo keď ťa prenasledujú mrzutosti, to ti tomu jedno za druhým ani konca, ani kraja. Elek si myslel, že svojou odpoveďou odbavil všetko, a bol rád, že tým zabezpečil rákócziovskú záležitosť, keď získal preňho starého Michnu, i neistým svojím sľubom zamýšľal získať i mladého pre tú samu vec. Pri danej príležitosti Elek nikdy neopomenul pre milý preňho cieľ zosilňovať Rákócziho stranu a použiť pri tom všetku možnú energiu, hoc by o tom patričné osoby ani najmenej neboli vedeli; teraz mu však odrazu zabrieždilo, ako by to dobre bolo, keby sa mladý Michna, pod jeho veliteľstvo dostavší, dal získať na to, aby uhorské vojská už či tak, alebo inak do zástavy svojej odvádzať a tak sily armády cisárskej oslabovať mohol. I bol spokojný so svojou myšlienkou. Na to však bola potrebná Elena a jej vydaj, alebo nevydaj. Nerozmýšľal teda dlho o svojom úmysle, ale sám so sebou spokojný ustanovil, že bude akýmkoľvek možným spôsobom na svete odťahovať každý krok vzhľadom na Elenin vydaj.

Keď však človek v daktorý deň skoro nesmie mať pokoj a keď mu ľudia ako mravce na krk liezť až do zunovania začínajú, tak môžeš robiť, čo chceš, i neobrániš sa. Podobný deň bol dnes i pre Eleka. Najprv kongregácia v jeho dome, potom starý Michna, a len čo ten odišiel, už tu bol jeho brat Ferenc Kubíni. Starký prišiel k svojmu bratovi usmievajúc sa, podal mu ruku i privítal ho tak srdečne po dlhšej ceste, že Elek bol bratským citom celkom premožený, najmä že to bývala zriedkavosť, aby bol jeho starší brat chodieval k nemu.

„Elek, brat môj,“ povie horlivo Ferenc, „nikdy som tak za tebou netúžil ako práve teraz. Boh ťa živ, duša moja, že si sa tak skoro vrátil. Ja som ťa len neskôr očakával a hľa, prišiel si už včera večer práve pre mňa vhod. Ver mi, že som celú noc od radosti nad tým spať nemohol.“

„A ja z mojej strany som konal veľmi nešetrne,“ odvetí útlym hlasom Elek, bratovu ruku zo svojich nevypustiac, „že som hneď k vám neprišiel. Ale vidíte, prišiel som v sprievode cudzích, neznámych ľudí, teraz kongregácia u mňa, ktorú som ja popredku ustanovil, a potom raz návštevy; vitajte mi teda, brat môj, po dlhom nevidení sa.“

Ferenc bol celý uveličený pri týchto slovách i začal sa spytovať na bratovo zdravie i na výsledky jeho cesty; Elek však odpovedal vyhýbavo, nechtiac ani svojmu bratovi prezradiť, čo znamená jeho vzdialenie sa zo stolice.

„Nuž ale teraz, brat môj, poďme ďalej ,“ prehovorí s nadšením starý Ferenc, „ty si prišiel domov, a ja som dal hneď zavolať svojho kamaráta Jonáša Revického i so synom, aby sme mohli za dakoľko dní sláviť Eleninu svadbu so Štefanom Revickým.“

Chudák Ferenc vyriekol tieto slová tak dobromyseľne, tak úprimne, že sa ani nazdávať nemohol, že by jeho brat čo len najmenšiu poznámku k tomu mohol pripojiť. Sklamal sa však. Elek mu vypustil ruku zo svojich, tvár sa mu predĺžila a jeho slová: „Ale či by sa to nemohlo odložiť?“ čudne zahrmeli vo Ferencových ušiach.

„Veru sa to nedá,“ odvetí Ferenc, „lebo som to sľúbil kamarátovi Jonášovi Revickému, a ten ti o to raz stojí, ako čo by sa svet mal zrútiť a čo by celá krajina zahynúť mala, keby sa to nestalo.“

„No, no,“ prerečie Elek, „hádam mu to raz dačo dominus Ľauček nabulikoval.“

„To je jedno,“ zavolá Ferenc, „ale ja som raz sľúbil pristať na všetko, a deti sa majú rady, načo by sme ich teda darmo zadržiavali, keď je ich spojenie vôľou božou a túžbou rodičov i jedinou nádejou dní ich staroby.“

A to predniesol Ferenc tak prenikavo, že Elek oľutoval sľub daný Michnovi i videlo sa mu, že sa sám svojou horlivosťou zavádza, keď sľubuje všetko, i to, čo nie je jeho, ale bratovo, i to, čo je jeho, lásku k milovanému bratovi a šetrnosť k nemu obetovať cudzím cieľom, nepatriacim do okruhu svojej rodinnosti a jej šťastia. Ale tak je, ľudia chcejú byť múdri, koľko ráz sa na dačo podujímajú, čo potom neskôr oľutujú, ale hrdí súc, slovo raz zložené, hoc by im to na škodu bolo a citu vlastnému vzdorovalo, nechcú vymeniť a svetu ani najmenej neukážu, že ich vnútornosť práve odporný cit, práve odporná túžba prenikali. Taký bol i Elek Kubíni. Dal raz slovo, držať ho musel, hoc by sa i bol mohol pred Michnom vyhovoriť, že o konečnom uzrozumení sa s Ferencom a Jonášom nevedel, jeho hrdosť to nepripúšťala. Dobre vedel, že Rákócziho, i Illésházyho, i Thökölyho, i oravského zemianstva a teraz i Michnove oči hľadia naňho, i že všetci skladajú dôveru len v neho, v jeho osobu. Jedno slovo, jeden krok, jedno nedodržané slovo by mohlo zlomiť a naveky znivočiť všetku dobrú mienku o jeho vždy uznávanom ráze a popri tom vec, za ktorú sa za celého svojho žitia vystavoval, ochromiť, bo verejným záležitostiam nič tak neškodí, ako keď sa najhlavnejší vodcovia daktorej stránke spreneveria, ju zanechajú. A nič neraní tak muža rázneho, slepo dosiaľ požívajúceho dôveru svojich priateľov, ako keď sa stane v ich očiach smiešny. Okrem toho z toho zvykli nepriatelia nekonečne koristiť, a hoc by to konečne bolo len na čas.

Možno si teda myslieť, aký mohol byť viceišpánov terajší stav; z jednej strany dané slovo, z druhej strany nadovšetko milovaný brat, skladajúci v ňom celú svoju dôveru i vzhľadom na krajinské záležitosti, i vzhľadom na svoju domácnosť. Sklopil teda svoj zrak a premýšľal, čo má ďalej odpovedať; vtom sa ale otvorili dvere a Jonáš Revický so svojím synom Štefanom, ktorých Ferenc zavolal hneď za horúca po príchode svojho brata do Kubína, vstúpili s jasavou tvárou. Ferenc padol Jonášovi okolo krku, vystískal ho a jeho staré verné srdce zaklepotalo na prsiach starodávneho priateľa tak vrele, tak vrúcne, ako keď my v našej mladosti dievča najvrúcnejšie, najohnivejšie k srdcu svojmu tisneme bez toho, že by sme vedeli, alebo vlastne si boli vedomí, že v klepote nášho srdca vyšľahuje plameň šľahajúci svojou žiarou až do večnosti. V tom okamihu plameň šľahá, osvecuje svet našej duše a potom neskôr zhasína hádam naveky. Ale kde sa podieva?

Elek bol rád, že si mohol oddýchnuť a vo svojom trápnom položení zas premyslieť, čo sa teraz môže urobiť. Jonášov príchod mu bol veľmi vhod i nechal dvoch starcov v objatí tak dlho, až si obidvaja poplakali.

Tu prehovoril viceišpán: „Teší ma, že vo svojom dome môžem privítať priateľov svojho brata, ale i to ma teší, že môžem vás zviesť vo svojom dome spolu s druhými pánmi zo stolice. Prosím vás, páni, ráčte do paloty, tam máme celú kongregáciu a nájdete tam hádam i známych, na ktorých ste už dávno zabudli.“

„Ej, prečo nie, domine perillustris,“ odvetí Jonáš, vyvinuvší sa z Ferencovho objatia, „bude nás to tešiť, že práve dnes budeme mať takých vážených pánov za svedkov našej dneskajšej radosti, lebo vieme, že sa iste zúčastnia na našom veselí, ktoré nám pripravil Hospodin. Písmo sväté hovorí; ,Radujte sa s radujúcimi a plačte s plačúcimi.‘“

Toto by bolo, pravda, všetko v poriadku bývalo, ale Elekovi bolo pri tom všetkom predsa clivo, hoci bol rád, že sa mu naskytla príležitosť celú mu už známu revickovskú záležitosť prekonať v prítomnosti vážnych svedkov. Málo mu teda záležalo na Jonášových biblických výpovediach, a preto prosil pánov do paloty.

Tu sedeli páni okolo dlhého vytiahnutého stola, medzi ktorými boli i Lajoš, i Čoborňák, i obidvaja Michnovci. Za stolom na najprvšom mieste si zasadla pani viceišpánka a pri jej boku Elena, obidve zabávajúc hostí. Pri Elene sedel poručík, pri viceišpánke kapitán Michna.

Medzi dvoma dnu vstúpivšími sa dve duše vo svojej rozkoši kochali, Ferenca a Jonáša, dve zas, Eleka a Štefana, by boli radšej vtedy dakde za Chočom bývali. Elekovi to všetko dnes po nitke ísť nechcelo a Štefanova tvár sa zakabonila, vidiac Elenu s poručíkom v takom dôvernom rozhovore zahrúženú, že sa mu pri tom pohľade oči ziskrili.

Elek však, súc domácim pánom, musel sa zobrať i uviedol príchodzích s ľahkým úsmevom, predstavil ich známym i neznámym pánom a obrátiac sa k viceišpánke, prehovoril: „Žena moja, ty teraz panuješ nad Oravskou stolicou, tak dovoľ, že by sa i moji novoprišlí priatelia mohli dostať pod tvoju vládu.“

Viceišpánka, pani oddávna privyknutá viac milosti udeľovať ako prijímať, vstala a posadila prišlých pánov podľa ich veku a stavu: Ferenca usadila k sebe, Jonáša k Elene a Štefanovi vykázala najnemilšie miesto medzi Lajošom a Čoborňákom.

Sprvu začal byť rozhovor živý, okrem Štefana, ale potom, keď sa páni najedli a napili a vo Ferencovi i na jeho starobu neobyčajne žilky zahrávať začali, prerečie tento, pohár dohora dvíhajúc: „Na zdravie mojej švagrinej, pani viceišpánke, prirodzenej starejšej mojej Eleny, a nech Štefan Revický volí starejšieho alebo pytača, kde sa mu páči; oddavač bude, pravda, môj brat Elek.“

Ferenc bol u oravských pánov i dobre známy, i v dobrej povesti, a tak zdvihli poháriky mysliac, že sa to len tak všeobecne myslí, i zaštrngli si s viceišpánkou, klaňajúcou sa každému; ale keď Ferenc znova začal hovoriť: „Teda máme i starejšiu alebo, ako sa to ináčej hovorí, širokú a spolu i oddavača pri svadbe, za tri dni sa odbaviť majúcej, medzi mojou dcérou Elenou a Štefanom Revickým; teda vás na svadbu túto všetkých do jedného invitujem a povolávam, teda vivat!“

Tu sa, pravda, začali všetky oči zvracať na pani viceišpánku, ktorá však pri tom bola taká prekvapená, že sa z jej tváre nič nemohlo vyčítať, pohľad Michnovcov bol na Eleka obrátený, ktorý nevedel, čo si má počať; i bolo len dvoje očí, ktoré pri zdvihnutom poháriku slzili, a to boli - Jonášove. Ruky sa mu triasli a starobou zomdleté oči vyrážali jeho cit.

Naostatok prerečie Elek, zaštrngnúc si celkom ľahostajne, bez každej účasti s prítomnými: „Brat môj Ferenc! Či uznávate, že som ja teraz hlava kubíniovskej famílie?“

„Pravdaže, Elečko môj drahý, pravdaže, srdce moje!“ odvetí Ferenc.

„No teda, Ferencko,“ odvetí na to Elek, „teda sa podrobíte sami bez každého nátlaku z mojej strany tomu, čo ja k tomu poviem?“

„Ach, Elečko, nehovorže také reči,“ odpovie Ferenc, „však viem, že si ty so mnou nikdy zle nezmýšľal; čo ty povieš, je moja vlastná vôľa a do rúk tvojich poverím nielen dieťa, ale i svoje dušné spasenie.“

Páni pozreli jeden na druhého a potom na Eleka; ten však, nezmeniac ani najmenej svoju tvár, vážne povedal: „Teda, Ferenc, brat môj, i v tejto záležitosti vyslovujete a uznávate ešte raz, že som ja hlava famílie Kubíniovcov, a podrobujete sa ešte raz vo vašich záležitostiach mojej výpovedi?“

„I pred Bohom, i pred ľuďmi, teraz až naveky amen,“ odpovie Ferenc.

„Keď teda, brat môj Ferencko,“ pokračuje Elek, „tak hovoríte, nuž ja zas z mojej strany nesmiem vám ani najmenšiu myšlienočku svoju zamlčať, a rád som, že je tu toľko vážnych pánov, ktorí sú svedkovia môjho osvedčenia. - Ja nepokladám za prospešné pre našu famíliu vydať teraz Elenu; ona je ešte mladé dievča a môže si ešte rok, dva počkať. Ja som nie proti jej spojeniu sa s pánom Revickým, ale nie som spolu i zaň v terajšom búrlivom čase, keď je najlepšie počkať, kým sa časy utíšia.“

„Ale keď ja to chcem, ja to chcem, a to teraz, teraz!“ prehovorí starý Ferenc s úspechom.

„Dobre, keď chcete,“ odvetí pokojne Elek, „urobte si podľa vlastnej vôle, ale nikdy viac ma neuznávajte za svojho brata, nikdy nehovorte, že to teraz, hovorím teraz,“ dodal s dôrazom, „kubíniovská família pozvolila. Keď sa nám chcete odcudziť, dobre, nech sa stane vôľa božia.“

„Nikdy, Elečko, nikdy!“ vyvolá horlivo Ferenc. „Ale pomysli si, že som už dal slovo, a kedy bolo na svete Kubíniho, ktorý by slovo svoje nebol vyplnil?!“

„Ja nehovorím,“ bola odpoveď, „aby ste slovo nedržali, ale teraz to hneď byť nemusí. Presvedčený som, že i pán brat Jonáš Revický teraz na to nebude doliehať.“

„Ba budem, pán brat!“ ozve sa na to doteraz mlčiaci Jonáš. „Ja som si raz pred seba vzal, aby sa už daromným rečiam v stolici koniec urobil a aby som mohol svoj majetok konečne odovzdať týmto mladým ľuďom a úplne sa utiahnuť od sveta, kochať sa v ich šťastí, lebo len to ma na moje staré kolená môže ešte udržať dakoľko rokov. Vy hovoríte, pán brat, pán viceišpán, o roku, o dvoch, kým by sa to stať malo a mohlo, nepomysliac pritom, že mne je už teraz každý vlas na hlave spočítaný.“

Mladý Lajoš Kubíni riekol posmešne svojmu priateľovi Čoborňákovi, a tak hlasne, že to každý mohol počuť: „Aha, ten si číta vlasy na hlave, ako čo by to boli peniaze; nie div, že sa tomu remeslu už dávno naučil.“

Na to odpovie tiež polohlasne Rapko: „Nie tak, Lajoš! Tu je nie pánom kráľ Jonáš, ale minister Ľauček, a nie pred Revickým, ale pred Ľaučekom sa má teraz koriť celá kubíniovská família, už nech je to viceišpán alebo hlavný išpán, alebo až hen palatín ten Kubíni.“

Vtipky tieto neušli Jonášovmu sluchu i zabolelo ho to veľmi, keď spozoroval, ako sa jeho vrúcnosť, jeho dôvera, s ktorou sem prišiel, odpláca; duša jeho sa síce začínala zatemňovať, ale stály ešte vo svojom pokoji prehovoril k Ferencovi: „Vari si ma na to sem zavolal, Ferencko, aby si tu zo mňa posmešky vystrájali?“

A Ferenc, nevediac ani, čo sa mu robí, odvetil: „Jonáško môj! Ani ja, ani brat môj nerobíme posmešky, ba ani času na to nemáme, bo je okamih tento vážny; ja by som sa ťa len rád spýtal, či by nebolo dobre, keby sme svadbu našich detí podľa viceišpánovho návrhu na dajaký čas odložili. Lebo vidíš, Jonáško, on nie je oproti tomu, a mňa dobre poznáš, že tiež slovu dostojím, bo som Kubíni, a keď mi v prítomnosti tu zhromaždených pánov moju mienku tiež dovolíš vysloviť, nuž ti vravím, že mi to veru tiež čudné prichodí, keď tak súriš, bo už akokoľvek, ale krušné by to prichádzalo každému Kubínimu, keby svoju dcérečku nemohol ani podľa stavu svojho vystrojiť, ani jej takú svadbu pristrojiť, že by si ju za desať rokov celá stolica nespomínala.“

Vtom povie Rapko svojmu priateľovi Lajošovi: „Hja, čo tomu po Kubíniovcoch, keď dominus Ľauček dač iné bude chcieť.“

A Lajoš na to tiež polohlasne odpovedal: „A každý Kubíni nesmie zabúdať, že i ty, i druhí prídu dnes alebo zajtra aukciu pýtať.“

Hoci bol ináč Jonáš už rozčúlený, tak teraz len zagánil na posmešníkov, ale nebral na nich nijaký ohľad i obrátiac sa k Ferencovi, žalostne povedal: „Ergo et tu, mi fili Brute? Teda i ty, Ferencko, i ty, starý kamarát, vec odmýšľaš, nehodné tvojho veku a tvojmu sľubu?!“

Starý Ferenc sa zatriasol a sklopiac oči, povedal: „Jonáško, však to všetko len pri starom zostane, vidíš však, viceišpán nič iné nechce, len aby sa vec trochu pretiahla.“

„A dané slovo kde, Ferencko? Je to statočne, je to po zemiansky?!“ odvetí trasľavým hlasom a slzavými očami Jonáš.

Ale vtom zas preriekne Rapko polohlasne Lajošovi: „Aha! Je to statočne, je to po zemiansky, keď si má Ľauček zahrávať s famíliou Kubíniovcov; je to po zemiansky, keď si jeden všetky majetky naše priosvojí, aby nás mohol zapredávať Nemcom?“

Tu však skočil Štefan, mladá krv v jeho žilách zovrela, chytil otca silne za rameno, pohliadol mu až priprísnym zrakom do slziacich očí i zavolal s dôrazom a horlivosťou: „Teda, vy to trpíte, dobrý môj statočný otec?! - Poďte! - Poďte! - V Kubíne pre nás viacej - okrem hany, posmechu a potupy - nič viacej niet!“

Starý Jonáš nevedel, čo sa mu robí, i pritisol ramenom ruku svojho dieťaťa ku srdcu, nohy sa mu síce začali podlamovať, ale vzdor tomu predsa sa nemohol zdržať, aby, ku Ferencovi obrátený, nebol preriekol slová: „Spánombohom, Ferko! Uvidíme sa, a to skoro, pred trónom velebnosti božej, ale v Kubíne nikdy viac, bo mňa ešte na svete doposiaľ nikto dva razy neoklamal.“

Poklonil sa ticho pred všetkými a uberal sa s jediným svojím synom bez slova do Revišného.

Na Elenu nikto pritom ani nepomyslel - ani Štefan.

Ľúto mi je ťa, biedne dieťa moje! - Priateľa lepšieho nado mňa na svete nemáš.