ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po zdurnom odbavení komisára Bajčiho v Revišnom by sa nikto nebol na Zámku nazdával, že Lauček tak skoro a v takej hojnosti privezie všelijaké zásoby, takže to tak vskutku vyzeralo, akoby sa chcel pri svadbe Ladislava so Žofiou zvláštne vyznačiť. Ale práve to vzbudilo najväčšiu podozrivosť u terajšieho veliteľa Zámku Čoborňáka-Pika. I vyšiel zo Zámku, poďakoval sa vľúdne Ľaučekovi za privezené všelijaké potravy a nápoje, ale nikam ho do Zámku pustiť nechcel. Rozpŕlil sa teda Ľauček, už či sa bál ženy, že mu bude na oči vyhadzovať, že ho páni zemania za hodného nedržia ukázať mu Zámok, v ktorom sami teraz útočište hľadajú, a či tam mal iné úmysly, i odišiel domov, ľutujúc stratu svojho majetku tak nadarmo do vetra vyhodeného a šomrajúc pritom i sám na seba, i na cudzieho hosťa, čo mu bol takú radu udelil.

Ináč však vystupoval Janko Kováč na Zámku. Predtým bezočivý, nespokojný, vždy sa vystatujúci, čo kedy vo svete skúsil, a opovrhujúci prostotou oravského zemianstva, zostal teraz tichý i málo hovoriaci, pánu Elekovi Kubínimu sa veľmi poklonkujúci, pánu Čoborňákovi-Pikovi taký poslušný, že mu ten zveril tú úlohu, ktorá vlastne jemu samému prislúchala, totiž stráž nad bezpečnosťou Zámku. Jankovi to veľmi pochlebovalo, že v zbrani vycvičený vojak uznával jeho vojenskú múdrosť, hoci si bol vedomý, že za nádasdyovských čias býval len dobrovoľníkom.

Tak sa mali veci na Zámku, keď hrozné meno „Sporck“ znovu nad Oravou zahrmelo.

Dobývali Nemci Zámok, ale ho dobyť nemohli.

Sporck sa najedoval a chtiac svojmu slovu, ktoré dal Elekovi Kubínimu po sobáši Štefana Revického, dostať, hľadal po Dolnej Orave pánov zemanov, a nenájduc nikoho okrem starého Meška, Ladislavovho otca, dal ho v Kubíne zoťať.

Keď sa tá zvesť na Zámok dostala, zaplakalo i malé, i veľké, ale tým väčšmi sa všetci oduševnili, Elekovými slovami vyzývaní k zmužilosti až dotiaľ, kým nepríde plukovník Július Michna.

S chýrom o smrti starého Meška zas však padlo voľačo na svedomie Eleka Kubíniho; zišiel mu totiž na um sľub daný starému Meškovi, že jeho syn Ladislav bude so Žofiou zosobášený na Zámku. I bolesť nad stratou svojho priateľa, i bolesť nad bezohľadným Sporckovým zachádzaním s Uhorskou krajinou a okrem toho vedomie, že on sám vždy svoje slovo splnil, kedykoľvek to len nepredvídané okolnosti a pomery neprekazili, ponúkali ho, aby svojmu slovu dostál a svadbu dvoch snúbencov čím skôr odbavil.

Povolal teda kňaza Zimu, alebo Zimániho, povedal mu, čo má byť jeho povinnosť, vydal dišpenzáciu od ohlášok, povolal i Ladislava, i Žofiu k sebe, spolu i s pánmi bratmi zemanmi z dobrého rodu, rozložil im celú vec až na podrobnosti, takže sa naostatok páni zemania pred zámockou Thurzovskou kaplnkou začali schádzať v takom hojnom počte, že sa na Orave nikdy nijaká svadba tak neodbavovala ako táto.

Kňaz Zima si uvedomoval terajšie nebezpečenstvo, i krušno mu padlo práve v takom čase sobášiť dvoch ľudí, ktorí ani sami nevediac, ako sa predtým zišli a ako sa ich duše spojili, teraz mali predstúpiť pred oltár Pána, pred ktorým si mali sľúbiť večnú vernosť až do smrti.

A smrť ich mohla zastihnúť každú chvíľu, bo Sporck nepoznal milosrdenstvo.

Ale kňaz Zima neperoroval dlho a len im poukázal na Thurzovský oltár, na ktorom je vyobrazený symbol kresťanskej viery, i povedal: „Viera ťa uzdravila a láska vás spasí.“

Elek Kubíni sa díval na to prísnym zrakom a dal i mladoženíchovi, i neveste svoje požehnanie, hovoriac Žofii: „Dieťa moje, ja som sa na tebe veľmi prehrešil, keď ešte o tebe ani reči byť nemohlo. Po sobáši tvojich rodičov som preklial ich potomstvo len zo samej zdury voči Sporckovi; teraz ťa vydávam, práve keď ten samý Sporck nám siaha na život. Mne nech bude Boh milostivý za všetky moje previnenia, za každú zlú myšlienku, za každé trpké slovo, keď už skoro prídem pred jeho tvár; tebe však nech žiar jeho velebnej tváre neprestane nad tebou svietiť! Nech si príde Sporck kedykoľvek, nech vydobyje Zámok, nech so mnou naloží podľa vlastnej vôle, ale s tebou, dieťa moje, bude iste po ľudsky zachádzať, bo je tvojím krstným otcom.“

Slávnostný okamih a popri tom Elekove slová pohnuli srdcami všetkých zhromaždených, takže mnohým prítomným slzy do očí vstúpili; Žofia však kľakla na kolená, chytila strýca Eleka za ruku, bozkávala ju i skropila svojimi slzami.

Elek Kubíni jednou rukou hladkal Žofiu po hlave a druhou ju pritisol na svoje prsia a pobozkal ju, i akoby sa nič nebolo stalo a akoby on sám predtým nič nebol riekol, povedal: „Nie tak, dieťa moje! Ja som práve v neštastí veľký. Mňa nič zlomiť nemôže, a keď vás dvoch mladých ľudí vidím, tak mi srdce rozkvitá i teším sa, že vás vidím spojených naveky. A preto poďme, deti moje, ďalej, bo som vám, váš strýc, prichystal svadbu, aká ešte dosiaľ v Oravskej stolici nebola.“

„A teraz,“ pokračuje ďalej Elek, „čo zvesujete hlavy? Hore sa! Ja sám, hoc by sa mi až kolená mohli podlamovať, si s vami zatancujem, hoci o tanci ani slova byť nemôže, bo to bude posledný tanec a posledná svadba v mojom živote. A tešme sa v Pánu, pokiaľ sme spolu, bo je vždy možné, že dva, tri razy slnce za hory oravské zapadne a že o nás viacej ani chýru nebude. - Ďalej, ďalej!“

I akoby čarovným prútom pošibnutí, pohli sa svadobníci zo zámockej kaplnky, poslúchajúc ako vždy Elekove slová, a prišli do zámockej paloty, kde dal Janko Kováč pozakrývať stoly a rozostaviť najlepšie jedlá, ku ktorým vlastne Ľauček najlepšie prispel, a vína, ktoré iste len Ľauček priniesť mohol, bo dlhý odpor Zámku proti Sporckovi ináč už skoro všetky zásoby vyčerpal.

Hodovali páni, hodovali panie; prípitkov bolo mnoho, ako je už u nás pri svadbách, meninách a iných slávnostných príležitostiach obyčaj, až naostatok zakričí už dobre vínom podkovaný Čoborňák-Pik, predtým Rapko menovaný: „Janko, brat môj, duša moja drahá, vína sem!“

Ale Janka Kováča tu nebolo.

„Ale, pán brat Janko,“ volá ďalej Čoborňák, „nože doneste toho vína!“

Ani tu sa Janko neozval.

Tu vstal Elek Kubíni i sám priniesol hosťom vína, pohladkal Žofiu, ktorá upierala svoj zrak viacej na Ladislava než na starého strýka, pamätlivého, že je vlastne jeho úlohou dbať o bezpečnosť Zámku i vtedy, keď si druhí hovejú a sa zabávajú.

Ale aké bolo jeho prekvapenie a ako ho hrôza prenikla, keď zíduc dolu do dvora, začul slová Janka Kováča: „Nuž čo vám po tom, či tam páni hodujú, alebo nie, vás iste nikto na hostinu nezavolal, a pán generál Sporck, ktorý je môj úprimný priateľ, vám každému dá tri dukáty, ak sa zrečiete Eleka Kubíniho, ktorý vás len balamutí a vám medové motúzy po ústach potiera, aby ste sa dali pobiť, pokaličiť mne nič tebe nič.“

Ako bolo viceišpánovi pri počutých slovách, každý si môže domyslieť, ale tiež každý uverí, že sa zdesil, keď na dvore zahrmeli z pár sto úst slová: „Pravdu máš, Janko, číru, čistú pravdu. Otvárajte bránu! Otvárajte bránu!“

I začala rota zohnaných paholkov tĺcť sekerami na bránu, ktorá sa však železnými obručami a klincami obrnená nedala tak skoro prelomiť.

Tu kričal Janko Kováč s úsmechom: „Ticho, ticho, dietky moje! Tu sú kľúče a otvoríme bránu; pán kastelán Čoborňák mi ich odovzdal, keď sa dobre Ľaučekovho vína nasúkal a si nepomyslel, že i vy máte také smädné duše ako on a že vám nedal nič, naozaj nič.“

Vtom zavržďal kľúč v zámockej bráne a v okamihu zahučali bubny, zavrešťali trúby a kopa ozbrojených cisárskych vojakov sa vrútila do dvora volajúc: „Sporck, Sporck, Sporck!“

A tu sa zatemnilo oko Eleka Kubíniho, srdce jeho prestalo biť, dych jeho sa skoro zastavil i stál za chvíľu ako skamenený. Ale jeho dobrá hrdinská duša sa i pri tom zobrala, takže pocítiac, že viacej nijakej pomoci na svete niet, jednoducho sa odobral ku svadobníkom do paloty a akoby sa nič nebolo stalo, vyzdvihol pohár a vypovedal: „Deti moje! Slávite dnes svadbu, sľúbili ste si vernosť až do smrti pred božím oltárom, i buďte si verní až do smrti, a tak nech vás ruka božia požehnáva; vy ale druhí, páni moji zhromaždení, buďte verní Uhorskej krajine až do smrti, ako títo mladí sami sebe majú byť verní!“

Vstali všetci, pozerali jeden po druhom vážnym okom i zavolali: „Budeme verní Uhorskej krajine až do smrti!“

Elek Kubíni si nato zastal, vystrel sa ako stĺp a vážne povedal: „Tak zostaňte verní až do smrti!“

Vtom zašumie voľačo pri dverách svadobnej dvorany; na prahu otvorených dverí sa objavil Janko Kováč a obrátiac tvár do chodby, povie: „Poďte, poďte! Tu sú všetci, a lapíte ich ako myši do pasce.“

Kapitán Helm, ktorý bol predtým lajdinantom a ktorého teraz urobili kapitánom, vošiel dnu a za ním celá čata vojska.

Kapitán zvolal: „Páni! Poddajte sa, ste mojimi lapenými!“

„Dobre, keď je tak,“ odvetí vážne Elek, „i nerobíme si z toho nič, okrem že nás bol schopný zradiť uhorský zeman Janko Kováč; ale myslím pritom, že sa vždy od zdvorilého človeka, ako ste vy, môže očakávať, aby nerušil aspoň vtedy ľudský pokoj, keď sa vydržiava rodinná slávnosť ako svadba, pri ktorej sa na nepriateľské úmysly nemôže ani myslieť.“

„Lári-fári,“ povie posmešne kapitán Helm, „vy ste mi múdry panáčik, keď sa nazdáte, že rebelanti sa môžu vyhovárať preto, že odbavujú krstenie alebo svadbu.“

Potom obrátiac sa k svojim vojakom, kapitán Helm zavolá: „Strážamešter Bajús! Sem povrazy! Zviaž jednéhokaždého, čo sa tu v palote nachádza!“

Priniesli povrazy, zviazali všetkých, ženské i mužských, nevynímajúc ani viceišpána Eleka Kubíniho.

Noc sa minula i nastal za ňou deň.

Ale deň tento bol osudný na Oravskom zámku.

Na dvore, na ktorom teraz stojí socha Jána Nepomuckého, zastal si generál Sporck medzi svoje vojsko a kapitán vyčítal ortieľ smrti nad všetkými zhromaždenými.

Sporck stál ako skamenený, nehovoriac ani slova; ale zdalo sa, akoby mu bolo zaiskrilo oko, keď na pripravený a zhora zaostrený kôl za živa vtisli Čoborňáka-Pika, ktorého bolesti museli byť také hrozné, že kričal, až jeho hlas skoro nebesami otriasal. Preňho to, pravda, nebolo nič, lebo to prisľúbil už pri svadbe Štefana Revického a Eleny Kubíniovej, ale človek je človek, a Čoborňák vytrpel také útrapy, aké ináč málokto. Ale my teraz, pravda, dačo podobné sotva viac môžeme pochopiť.

Potom vystúpil kat so svojimi sluhami; kňaz Zima vyspovedal všetkých prítomných a pripravil ich na smrť, a ľutoval len, že nikoho tu niet, ktorý by jemu samému mohol prislúžiť sviatosť. Stáli teda na zámockom dvore všetci oduševnene, nebojac sa smrti. Kňaz Zima padol prvý mečom a za ním nasledoval hodný počet oravských zemanov. Elek Kubíni stál rovno so zloženými rukami, pozeral na celý výjav chladnokrvne, očakávajúc koniec i svojho vlastného života; ale keď naostatok padol i Ladislav, i Žofia, tu mu zadrgotali v ústach zuby, krv zaprúdila v jeho žilách, oči mu zastali stĺpkom, vyronili kopu sĺz, ruky mu uderili na čelo a hlas, hlas, ako sa len na súdnom dni môže ozývať, ozval sa z jeho úst: „Bože môj, Bože môj milostivý, prečo ma takto tresceš? Jedna chvíľa v mojom živote, keď som sa ti rúhal a preklínal svoju vlastnú krv, takto sa pomstila na mne! Žofia, Žofia, pomodli sa pred Bohom za mňa a za moje hriechy a popros tam vo večnosti svojho otca Štefana Revického a svoju matku Elenu Kubínich, aby mi odpustili všetko, ale všetko, čímkoľvek som sa voči nim previnil!“

Vtom mu srdce puklo i padol mŕtvy na Žofiu a Ladislava.

Generál Sporck stál nepohnute, bo čo mu bolo z bolestí ľudských?

Ale vtom sa práve ozvala trúba pred Zámkom.

Vošiel dnu plukovník Július Michna s vojenským sprievodom a uvidiac potoky krvi, volal: „Dosť, dosť, generál Štefan Revický! I cisár Leopold, i generál Sporck, ktorého ty tu zastupuješ, ti zakazujú každé prelievanie krvi. Elek Kubíni, Ladislav Meško a Žofia, tvoja vlastná dcéra, dostali milosť od samého cisára a Sporck zabúda na svoje hrozby a posiela svojej krstnej dary z Holandska, aké Oravská stolica posiaľ ešte nikdy nevidela.“

Domnelý Sporck pozeral, pozeral, hľadel na svoje mŕtve dieťa, zaplakal, vytiahol pištoľ, zastrelil sa a padol na mŕtvoly Eleka Kubíniho, Ladislava Meška a svojho dieťaťa, Žofie. Ach!

„Orava, Orava, celá si boľavá!“