ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jonáš na spiatočnej ceste do Revišného sa toľme pohrúžil do myšlienok, že skoro zabudol na svoje domáce záležitosti. Predmetom jeho myšlienok bol Ľauček, respektíve slová víťazstva, ktorými ho zamýšľal zahanbiť. Kým sa to stalo a kým Jonáš, príduc do dediny svojich otcov, Ľaučekovi kázeň vyčítal, za ten čas zapadajúce slnko nebeské medzi Zázrivou a Párnicou ožiarovalo svojím leskom nám doteraz ešte neznáme osoby.

Na koni z dobrého plemena niesol sa od Zázrivej pomaly a obozretne muž vysokej postavy, obzerajúc sa skúmavým okom na hory, stráne a doliny ležiace po oboch stranách, akoby v nich hľadal starých známych a pritom prebúdzal už zabudnuté rozpomienky. Často zastal i vztýčil sa na bujarom koni pohrúžený do myšlienok. Na hlave mal železný ligotajúci sa šišak, na prsiach, ale i na chrbte tiež lesknúce sa oceľové kyrasy, na boku širokú dlhú rovnú šabľu; na nohách mal úzke kožené nohavice, ktorých spodnú časť prikrývali vysoké, až vyše kolien čiahajúce čižmy, opatrené dlhými ostrohami pritiahnutými remienkom, na rukách mal žlté, až po lakeť čiahajúce kožené rukavice. Z celej jeho postavy i zo zovňajška bolo vidieť, že je vojak z cisárskej armády.

Asi tritisíc krokov za ním bolo vidieť malý húfok uhorským oblekom zaodetých, ale tiež ozbrojených mužov, pohybujúcich sa v živom rozhovore na svojich koníkoch. Na ich čele jazdil muž prostredného veku, otáčajúci sa i napravo, i naľavo k dvom spoločníkom, ktorí sa s ním, hoci zostávali za ním vždy o krok alebo dva - z čoho bolo vidieť, že sa len s úctou a pokorou k nemu zbližujú -, dôverne zhovárali a od neho s napnutosťou očakávali odpovede na predložené otázky. Dvaja zasa išli vo vzdialenosti niekoľkých krokov za nimi, besedujúc medzi sebou bez toho, že by sa boli starali o rozhovory jazdiacich vpredu; boli to iste sluhovia.

„No, páni,“ pretrhne rozhovor náčelník jazdcov, „kto to môže asi byť, čo tak pomaly kráča pred nami, akoby sa mu nechcelo?“

Odpovie ten sprava: „Mne sa vidí, pán viceišpán, akoby to bol vojak z cisárskeho vojska, a to z konníctva, bo slnce odráža svoje svetlo od jeho kyrasu.“

„Ja by som zas rád vedel,“ prehovorí na to ten zľava, „čo podobní ľudia u nás na Orave vlastne chcú, vediac, že my ich tu nepotrebujeme.“

„Nič to nerobí, bračekovci,“ odvetí sprievodca, „teraz nám záleží len na tom, aby sme zvedeli, kto je, odkiaľ prichádza a čo u nás zamýšľa. Tak popchnite kone, žeby sme ho čím skôr dohonili a vyzvedeli jeho úmysly, bo dnes už mnoho času nemáme, a tí ľudia zriedka vychádzajú von s farbou. Poďme, poďme a skoro sme pri ňom, lebo je hádam už cestou unavený, alebo premýšľa o záležitostiach, ktoré nám vari skôr vyzradí, keď si nebude môcť prv premyslieť a rozvážiť, čo má neznámym ľudom odpovedať.“

Ako povedal, tak sa stalo; húfok sa rezkejšie pohol a za krátky čas začal doháňať osamoteného jazdca. Ten však, keď začul zďaleka hrmot konských kopýt a odmeral v mysli a z dávnej jazdeckej skúsenosti ich rýchlosť, prestal pásť svoje oči po krásnom výjave prírody, zvrátil myšlienky z doterajšieho vyzývania starých spomienok na dôležitejšie preňho okolnosti okamihu i obzrel sa nazad. Keď zazrel za sebou už skoro doháňajúcich ho jazdcov, zastal a obrátiac sa k nim, prehovoril: „Teší ma, páni moji, že mi šťastie prinieslo sprievodcov v tejto pustej krajine, ktorí iste budú takí dobrí a ukážu mi cestu ďalej, kde by pocestný i prítulok, i nocľah nájsť mohol.“

„Ba my sme z našej strany šťastní,“ odvetí náčelník prišlého húfiku, „že môžeme v spolku, ako sa nám vidí, vojenského oficiera pár okamihov stráviť a sa ho spolu spýtať, či by hádam nebol naklonený medzi nami za tú krátku chvíľu, kým prídeme do Párnice, sa zabaviť, bo nám je vždy každý milý a vítaný, kto, prichádzajúc z cudziny, svojím slovom nás obživiť a nám povedať môže, čo sa v šírom svete deje.“

„Z rečí vašich pozorujem, pán môj,“ odpovie vojak, „že ste zeman, a to z dobrej famílie, čo mi je tým milšie, čím väčšmi si želám oboznámiť sa s pánmi tejto stolice. Ale prosím vás, ste tiež z Oravy?“

„Áno, sme,“ bola odpoveď.

„No, neočakával som,“ pokračuje vojak, „že ešte pred západom slnca bude mi dožičené zísť sa s oravskými pánmi a ich poprosiť, aby mi, dávnemu Oravcovi, pozvolili priblížiť sa im a láskaví boli ukázať mi cestu k najbližšiemu zemianskemu domu, kde by som mohol nocľah nájsť, a prívetivé prijatie očakávať mohol. Ale, páni moji, prosím vás, s kým mám šťastie?“

„Odpusťte, pán môj!“ odvetí predtým hovor vedúci pán, „že ani u nás nie je obyčaj pri prvom zídení sa s neznámymi na cestách medzi horami udávať genealógiu svojej famílie, a myslím, že na nás Oravcoch tiež mnoho nezáleží, keď už len Matiáš kráľ, tehdajší pán Oravy zámku, poslavší na dosmrtné väzenie Petra Adoriana, svojho kancelára a kaločského arcibiskupa roku 1484 na Oravský zámok, povedal: ,Árva, fuisti, Petre, árva eris et in Árva morieris.' Preto aj my oravskí zemania mnoho na naše mená nedržíme.“

„Práve preto, pán môj,“ ozve sa vojak, „že tak skromne a bez nárokov hovoríte, je mi zídenie sa s vami zaujímavejšie, bo viem, že sa tu každý šiflikár majúci len jednu brázdu rád vystatuje, z akého rodu on pochádza. Aby ste ale nemysleli, že ja z mojej strany útlocitnosť vašu neviem oceniť; vyznávam vám, že som tiež zeman uhorský a možno som hádam s vami i spriatelený, lebo sa u nás v Uhorskej krajine pokrvnosť až do desiateho pokolenia ráta a beda zemanovi, ktorý by sa opovážil krv svoju zaznávať a ňou hádam i opovrhovať, a čo by to priateľstvo len také bolo ako v tom porekadle, že dotkla sa žihľava plota. Aspoň mi to tak moja mať, vyčitúvajúc naše rodinné zväzky, na prstoch i sto ráz vykladala.“

„Ej, ej, pán môj,“ prevraví sprievodca, „ako vidím, i vy sa vyznáte v našich pomeroch. Každý zeman je bratom druhého zemana, a to preto, že nik z nás ani len vedieť nemôže, s kým je po otcoch alebo po matkách spokrvnený až do desiateho stupňa, keď si jednotlivé famílie genealógiu vždy nenaznačujú, ako sa to najviac stáva. Keby ste ale mysleli, pán môj, že by ste s nami hádam spokrvnený byť mohli a keď sa sami dávnym Oravcom nazývať ráčite, tak vás o meno vaše prosíme; potom už vediac beztak od viacej rokov, kto slúži vo vojsku od našej stolice - to pokrvenstvo vyskúmame.“

„Ak sa vám tým poslúži, páni moji,“ pokloniac sa vyrečie vojak, „tak poviem i svoje meno, hoci neviem, či vám bude známe. Ja som Mikuláš Michna z Bysterca; kapitán cisárskeho vojska.“

Len čo sa pán Mikuláš Michna z Bysterca pomenoval kapitánom cisárskeho vojska, tu začali príchodiaci páni jeden na druhého pozerať a hlavami krútiť, až jeden z nich povedal: „Nie, pán kapitán, keď mám česť vás takto pomenovať, nie; my na Orave nepoznáme nijakého Mikuláša Michnu, čo by z vidieka nášho pochádzal a čo by bol kedysi vojakom býval.“

„Nerobte si, páni moji, prosím, z toho nič,“ odpovie kapitán, „ja vám to hneď vysvetlím, a uvidíte, že vo mne hádam starého známeho nájdete. To je všetko veľmi ľahké. Môj otec Eliáš Michna sa zúčastnil na viacerých pohyboch krajinských, ktoré potom za velezradu držané boli, a tak chtiac-nechtiac musel zutekať z Oravy, založiac tu majetok svoj dákemusi známemu a starému vraj priateľovi, i zakúpil sa niže Fiľakova znovu, čo mu tým ľahšie bolo, že sa pod Turkom tak veľmi na dedovizeň nehľadelo ako u vás a každý si mohol kupovať alebo predávať statky podľa vôle, len čo muhlar hadžet vyslovil. Mali sme sa tam dobre, bo nám majetok vždy väčšmi vzrastal, takže sme nielen v demate našom, ale skoro v celom okolí za najváženejších ľudí považovaní boli.“

„Nuž ale, akože ste sa k cisárskej armáde dostali, pán kapitán?“ spytuje sa náčelník. „Myslím, že keď sa vám dobre vodilo, nemali ste príčinu opúšťať kraj, v ktorom ste sa tak dobre cítili.“

„Pravda je to úplná. Starý baša fiľakovský dal si mnoho záležať na tom, aby ma pre seba získal, i chcel ma naskutku bimbašom bez predbežnej vojenskej služby urobiť, ak by som bol chcel prestúpiť na jeho vieru, čo by som ja bol bezpochyby i urobil a teraz hádam sám vo Fiľakove bašoval, alebo v Nových Zámkoch, alebo až hen v Budíne vezíroval, keby ma moja mladá žena i plačom, i hrozbami, že mi i so synáčikom k rodičom utečie a že ma až do smrti preklínať bude, od toho nebola odviedla. Ja som sa potom u bašu vychovával, ako som vedel; keď som mu však povedal, že po turecky neviem, nuž sa zasmial a ukázal sám na seba, že sa stal agom, begom a naostatok i bašom, hoci sa v tureckej reči neveľmi vyzná. Starký bol z Bosny a tak so mnou ináčej nakladal, ako by to bol iný urobil, keď som mu už tak z polovice bol sľúbil. Ale skoro umrel a na jeho miesto prišiel iný, ktorý si z toho nič nerobil, že nás ľudia jeho utláčali, až naostatok prišiel raz sám ku mne i začne si rozkazovať ako doma, až uhliadnuc moju ženu, rozkázal, aby ma hneď vradili do vojska, čo sa i stalo. Vodili ma potom sem-tam po krajine, až príduc o rok domov, našiel som dom spustošený, ktorý vraj žena moja vlastnou rukou zapálila a sa v ňom pochovala, keď ju prichádzali zabtie pre bašu odvádzať; o synovi som sa nič istého dozvedieť nemohol, len ľudia hovorili, že ho Turci so sebou odviedli. I zatemnilo sa mi v očiach, i stislo mi to srdce, až puknúť malo, i chcel som sa pomstiť, ale nechtiac celé okolie do nebezpečia a záhuby uvrhnúť, utekal som bočnými cestami nocou o hlade a smäde do krajov kresťanských a nájduc v zemianskych domoch za krátky čas prítulok, pokým sa v tridsaťročnej vojne začalo Uhorsko a Sedmohradsko znovu hýbať v prospech Švédov. Ja som nič nemohol stratiť, nič nemajúc, keď som sa k vojsku uhorskému pridal a zažíval som mnoho úcty od našich, bo sa im veľmi dobre zišli moje, hoc len jednoročné vojenské, u Turka nadobudnuté známosti. Keď sa ale Uhri s cisárom pokonali alebo spolu i od neho premožení boli, tu som vstúpil do švédskej služby, aby som svet troška poznať mohol.“

Rozprávka táto začínala pocestných zemanov zaujímať a obzvlášť dvaja mladší sa bližšie tisli k neznámemu, zvedaví počuť, čo hľadá na Orave a čo sa s ním potom stalo, keď sa zúčastnil na ďalších, vtedy celou Európou tak dlho otriasajúcich vojnách. Ozval sa teda jeden z mladých pánov: „Milo nám, pán kapitán, počúvať vás, ale milšie by nám bolo, keby ste nám ráčili povedať, ako sa stalo, že vás teraz spatrujeme v obleku cisárskej jazdy?“

„Nič dobré pri tom nepočujete,“ odvetí cudzinec, „a hádam neviete, že v týchto časoch vojak z remesla tomu pánovi slúži, u ktorého väčšie výhody nachádza. Tak som sa teda pridal ku Švédom vediac, ako sú páni naši v Uhrách nestáli, vediac, ako po bitke na Bielej hore, 9. novembra 1620 sa udavšej, najlepší bojovníci Serényi, Pálffy, Bosniak a Széchy od Bethlena odstúpili a tak všetky naše nádeje zničili, takže Ferdinand zo svojej strany tiež zničil uzavretia i prešporského, i bystrického snemu, ako i voľbu Bethlena za kráľa od 10. decembra 1620. To som, pravda, len počul, ale mrzelo ma to, že naši páni hneď dač chcú a hneď nechcú, i spomínajúc si na svoju ženu, čo ma od dobrovoľnej tureckej služby oslobodila, pomyslel som si, že bude lepšie, keď jej ku pamiatke budem slúžiť tej veci i bez uhorských pánov, ktorej ona tak veľmi bola oddaná. Tu som pochodil skoro pol Európy; Wrangel, Torstenson, Baner ma používali v bitkách i pri obliehaniach miest a šturmoch na hradby i na šiance tak často, že som sám nevedel, či to mám považovať za zvláštne vyznačenie, a či za čo. I neraz sme nabili i Piccolominiho i Gallasa a len Wallenstein nám dal vždy toľko práce, že sme si museli dávať pozor, kedykoľvek to s ním prišlo ku zrážke. Keď však vojna len neprestávala a nás sem-tam po celom svete šutrúvali, takže si dnes bol v Čechách a zajtra už v Dánsku, dnes na francúzskych hraniciach a zajtra hen tak dakde pri nemeckom a Baltickom mori, nuž sa mi taký život pomaly začínal zunúvať. Pravda je, že som pritom nadobudol vo vojenskom remesle mnohé vzácne skúsenosti, ale pritom okrem slávy nič, ani halienka, a namáhania moje patrili predsa len vždy cudziemu. Keď sme daktoré mesto vzali šturmom, tu ti nikam k dačomu prísť, bo tam nakladali Švédi s obyvateľstvom tak, že ho nechali v pokoji, ale pritom mu také dane nakladali, že v meste ani jeden toliarik nemohol zostať. Z týchto daní nám potom vyplácali zaostalý žold, takže sme mohli byť radi, keď sme si sami len to vydobyli, čo sme si už dávno boli zaslúžili. Ja som si teda pomyslel: Chlape, tys’ už v pokročilejšom veku, čo bude z teba na starosť, keď ťa viacej nebudú môcť potrebovať? Zvýšiť tu beztoho nemôžeš nič, a preto choď ta, kde ti budú dávať viacej a kde si krem toho i na vlastnú ruku dač môžeš usporiť. K tomu bolo švédske víťazstvo také neisté, že som túžil zblížiť sa ku Uhorskej krajine, odkiaľ som pochádzal. Keď je človek tak dlho vojak ako ja, tak mu každá horlivosť vyšumí, a nech sa vojny vcelku zo zásady vedú, tak jednotlivec v nich sa zúčastnivší nič z toho nemá, ak nie osobné povýšenie alebo i hmotnú odmenu svojej služby. Tak som teda zanechal Švédov a, páni moji, čudujte sa, že som službu hľadal už u štvrtého vojska, bo to teraz nič nové na svete, vojak hľadá tam šťastie, kde mu ono kynie, a bojovať či tam, či tam naostatok. Tak som prešiel do služby k Wallensteinovi i môžem povedať, že som tu tiež toľko práce našiel ako u Švéda, bo vodca náš bol veľmi činný a nikdy nezaháľal. K tomu ale prišli i iné výhody. Pravda je, že nám Nemec neplatil tak poriadne ako Švéd, i menej toho bolo; ale zato, keď sme niekde nepriateľské mesto vydobyli, bolo nám povolené brať, čo sme našli, a tam sme ani veľmi na vyplácanie reštancií nedoliehali. Švédi sa nazdávali, že udržaním vojenskej disciplíny musia zvíťaziť, Wallenstein zas, práve ako predtým Pappenheim a Tilly, hľadel svoje nevyplatené vojsko oduševňovať nádejou na dobrý a výdatný rabunok, takže nebolo vojačika, čo by sa nebol potom vystavoval najväčšiemu ohňu. Tak, hľa, i ja, hoc som nebol i dobre i poriadne platený, som si nazbieral značnejšiu sumičku, i pomyslel som si, že by už čas bol dať naveky vale vojenstvu, bo mi fúzy zošediveli a hlava zostala spolovice holá; nevediac však, kam sa obrátiť, zostal som i naďalej pri milom sa mi stavšom vojenskom remesle. Od roku 1648 nastúpil však pokoj a ja som už tak privykol na neustálu činnosť, že sa mi za bitkami a vojnami začalo čnieť; keď však týchto viac ani dlhý čas byť nemohlo, tak som premýšľal, či by nebolo dobre ísť do Fiľakova a tam požadovať od bašu nazad svoj vlastný majetok; ale pomysliac si, že Turci držia s Rákóczim a ja slúžim cisárovi, odstal som od predsavzatia. Zišlo mi potom na myseľ, že by bolo dobre postarať sa o výmenu starootcovského úreku na Orave, keď som ho vstave kedykoľvek vyplatiť, ale tu ma zas začali trápiť pochybnosti, lebo som nemal záložný list, ba ani ho nikdy nevidel. Nechal som teda tak svoj úmysel. Odrazu však počujem, že vraj poručík Michna, bývalý turecký janičiar, slúži v kóre generála Sporcka (ja som slúžil v Suchesovom) a že sa odvahou svojou tak vyznačuje, ako nik z jeho rovni. A tu mi svitlo v hlave. Možno to tvoj vlastný syn, i zatmelo sa mi pred očami i ziskrilo sa pri tejto myšlienke, i nemal som viacej pokoja. Vtom sa prihodilo, že som prišiel do zvady s mojimi kamarátmi, ba i so samým plukovníkom. Ako každý uhorský zeman bol som i ja náruživý poľovník, a súc skoro celý svoj život vojakom, naučil som sa tam mieriť z pušky, že ma všetci dôstojníci pri tom obdivovali, bo som nikdy neminul cieľ. I pozval nás raz plukovník na poľovačku i strieľali sme na zajace. Odrazu beží zajačik cvalom cez pole, chtiac utiecť so životom, vtom sa ale spustí naň veličizná kaňa i chce ho so sebou odniesť. Tu počuť výstrel, zajac sa prekobŕcol a kaňa odletela. Mladému poručíkovi, ranu tú zadavšiemu, som povedal, že mal najprv zastreliť kaňu a len potom zajaca, bo že nie pekne potlačovať slabšieho a násilníka prepúšťať; on mi odpovedal, že on vyšiel na zajace, ale nie na kane. Prípad ten to sa potom rozniesol v celom pluku až po plukovníka a tu si začalo, možno zo závisti pre istotu mojich výstrelov, celé dôstojníctvo posmechy zo mňa vystrájať. Šli sme zas na poľovačku: strelil som raz, chybil som, druhý raz, chybil som, tretí raz, chybil som a tu povstal chichot a gratulácie na moje strelectvo. Ja som obyčajne vždy pušku nabok odkladal, nabíjajúc ju, a rozprával som sa s obtáčajúcimi ma kamarátmi; keď mi však po tretí raz posmešné gratulácie prinášali, zhákol som sa, i pri ďalšej poľovačke vytiahnem nábitok i vidím, že mi dakto guľu vytiahol. Teraz som len zbadal, prečo tie posmešky, a nabil som znovu. Zveri ale bolo málo, i letel plukovníkov obľúbený pes rovinou a plukovník ku mne sa priblíživší, bezpochyby vediac, aké kúsky so mnou dôstojníci predtým vystrájali, povie úsmešne: ,No, namierte, pán kapitán, aspoň na toho jedného, bo ináčej je v regimente po vašej streleckej sláve.‘ Namieril som, výstrel padol a pes sa váľal, zavýjajúc po zemi. Náš plukovník, vidiac predtým i sto mužov svojho pluku v bitke razom padnuvších, bol rovný skale, nemeniac svoju tvár ani vtedy, keď do nej hromy bijú, a vyvolával pozostalým vždy len srdnatejšie: ,Napred, napred!‘ i nerobil si nič zo straty ľudských životov, lebo ani sám svoj nikdy nešanoval; teraz však, zazrúc svojho obľúbeného psa v posledných zvízaľoch, obledol, zatriasol sa, zagánil na mňa i opytujúcim sa k nám prišlým dôstojníkom, čo sa stalo, povedal síce trasľavým, ale takým uštipačne-zlostným tónom, že sa mi až duša v tele zatriasla: ,Nič, páni, nič, len že uhorský pes zabil anglického psa.‘ Ja som bol síce od mladosti zvyknutý vojenskej podriadenosti a tak som ani nebol vstave bezočivo vystúpiť oproti svojmu predstavenému, ale vzdor tomu predsa sa vzbúrila vo mne uhorská a starozemianska krv i povedal som mu celkom pokojne: ,Keď sa vám páči, pán plukovník, nazývať uhorského zemana psom, nesmiem nič mať proti tomu, pokiaľ som vaším podriadeným, ale viem pritom, že to ani jeden uhorský zeman nestrpí a že súčasne každému cisárskemu dôstojníkovi slobodno podľa ľúbosti opustiť službu, kedy chce a ako chce. Tak do rúk vašich skladám cisársku službu tu na tomto mieste.‘ Plukovník povolil to, o čo som žiadal. Ja som poslal usporený majetok grófovi Štefanovi Thökölymu na Orave a príduc potom ku generálovi Sporckovi, spytoval som sa na poručíka Michnu. Sporck síce potriasol hlavou, keď som rozprával o príčine svojho vystúpenia z cisárskeho vojska, však ho celý svet pozná, že je najväčší grobian, pri otázke o poručíkovi Michnovi povedal mi: ,Ďalej, ďalej, marš!‘ Nie je síce taký zlý, ako sa zdá, povedali mi druhí dôstojníci, ale nemá rád, keď mu kto chce nazrieť do hry. I vyzvedel som, že Michnu poslal niekam do Horných Uhier, nepovediac o tom nikomu ani slovo a nikto sa neopovážil ho ani zďaleka na to spytovať, bo jeho vojsko vždy bolo naučené na najlepšie výsledky jeho nariadení. Čo som mal teda robiť? Vybral som sa do Horných Uhier, a to najprv na Oravu oznámiť pánu grófovi Thökölymu, že som tu, potom sa opýtať na záležitosti môjho úreku a naostatok v tej nádeji, že by som sa hádam dač tu mohol dozvedieť o poručíkovi Michnovi, bo pre tie slová janičiar a Michna‘ viacej spávať nemôžem.“

„A teraz, páni moji,“ pokračuje a súčasne dokončieva svoju reč kapitán Michna, „odpustite, že som sa vám stal zdĺhavým i že som vo vojenskej prostote vyrozprával, kto som, čo som, i ako sa mi posiaľ na svete vodilo. Ja sa vás nespytujem, kto ste a čo ste, bo viem, že moje slová nikto prekrútiť nemôže a moje dobrodružstvá nikomu nezaškodia. Prosím vás len, keď nás už prípadok takto spolu zviedol, aby ste mi nezazlili, že sa k vám pripojujem s prosbou, žeby ste ma do Párnice k Párnickým alebo do Bysterca k Michnovcom alebo Medveckým odprevadili.“

Celé držanie húfku pomaly utíchlo; zvedavosť prestala a vojenská prostota doteraz rozprávajúceho kapitána tak zaujala mysle pocestných, že sami sa nevoľky zahrúžili do spytovania ľudských osudov, len čo prestala zvedavosť. Dvaja mladíci si mysleli, že sa čosi podobné hockedy môže stať i s nimi, starší sprevádzajúci pán však, hádam už za dlhšie roky svojho života, ako to hovoríme, hádam na vulkáne alebo na uhľoch, nezdal sa tak skoro presvedčený o pravdivosti všetkých slov nového známeho. Zastavil sa však pri všetkom tom veľmi a zdalo sa, akoby premýšľal o tom, čo má začať. Prozreteľnosti nikdy nezbýva. Potom však celkom priateľským hlasom povie:

„Teší nás, pán kapitán, že vás na Orave môžeme vítať ako starého, zo stolice pochádzajúceho priateľa, a to tým väčšmi, že nám musí byť každý vo vojenstve zbehlý človek vzácny, ktorý sa k nám dobrovoľne priznáva, takže by sme si len želať mohli, by podobní mužovia, súc Oravci, spolu s Oravou žiť chceli, a to s úmyslami Oravy.“

„A tieto sú?“

„Odpustite, pán kapitán Michna,“ odvetí sprievodca, „ako vy ste bez obalov o svojich vlastných záležitostiach hovorili, taktiež i mne prísluší vám povedať, čo je terajšie zmýšľanie Oravskej stolice. My sme sa nikdy neobzerali za slávou sveta, ale pritom naše zemianske srdce nedovolilo nestarať sa o šťastie krajiny. Teraz teda, keď k nám prichádza brat vo vojenstve skúsený, želáme si, aby on vedomosti svoje nám a vlasti uhorskej obetoval, ako my to robíme vo svojom spôsobe zo strany našej, i aby stal do služby vojenskej vo zmysle oravskom.“

„Pán môj! Ja, čo hovoríte, nerozumiem,“ odpovedá Michna, „ale domyslieť si pritom môžem, že to dač iné byť musí, ako moja doterajšia pôsobilosť, bo by ináčej moje vojenské rúcho a zbroj vám vítané byť museli.“

„Tak je, pán kapitán,“ odvetí sprievodca, „ani vaše rúcho, ani vaša zbroj nám nemôžu byť milé, a vy z vašej strany iste odpustíte, keď Orava z najďalšieho severu pozerá tam dolu na Sedmohrady.“

„No už teraz začínam chápať, kam sa vy Oravci chýlite. Mne je nič po tom, lebo mne je slúžiť vo vojsku kdekoľvek, keď je to len s výhodami spojené, čo sa mi však teraz po vestfálskom pokoji pravdepodobné nevidí, bo svet zunovaný tridsaťročným trmácaním túži po pokoji a vaša Orava iste nebude vstave svet do novej vojny hodiť.“

„Orava nie, to máte pravdu, ale Uhorská krajina. Švédi sú zoslabení, ale cisár tiež, a každý si želá pokoj, či ale Uhorská a Sedmohrady tiež, to je druhá otázka. Mne sa všetko tak vidí, že od mnoho rokov naša stránka len preto ustavičné pokoje uzavierala, aby jej odporník tým viacej vykrvácal, pokiaľ poriadok na nás príde, kde potom súčet medzi sebou uzavrieme. Teraz zomrel Jur I. Rákóczi a na jeho miesto nastúpil Jur II., i myslím, že to pri pokoji zas len dlho nezostane. Počul som, že tento navzdor všetkým pokynom Lubomirského a rád primása Pohronca - čo ho teraz Szelepcsényim, zato zo Slepčian pochádza, nazývajú - predsa sa odhodlal uderiť do Poľska, aby odtiaľ uhorské záležitosti usporadovať mohol. Záležať mu teda mnoho na tom musí, aby mal okolo seba ľudí, vyznajúcich sa v terajšom vojenstve úplne, a to nielen nemeckom, ale i tureckom, bo sa s Turkmi nielen Uhry, ale i Poľská stýkajú. Tak by som myslel, že keby ste sa, pán kapitán, odhodlali vstúpiť do Rákócziho služby, my by sme vo vašej osobe u nás na Orave nie kapitána, ale plukovníka Michnu uvítať mohli.“

Michnovi už od dávnych čias nič viacej na mysli netanulo, ako že jeho ustavičné kapitánstvo je zaznaním jeho zásluh a známostí, hoci na to nepomyslel, že hádam on sám, prechádzajúc od jednej stránky ku druhej, je príčinou všetkého toho nešťastia. I vystrel teda hlavu dohora, počujúc o svojom možnom povýšení na plukovníctvo, i vypovedal: „A kto mi za to ručí, že by som sa stal u Rákócziho plukovníkom?“

„Pán Rákóczi sám,“ bola odpoveď.

„Ale akože tam stoja veci vzhľadom na mesačné dôstojnícke platy? Povedzte mi to, bo je raz darmo, ja som sa vždy o podobné maličkosti staral.“

„To vám s istotou povedať nemôžem, ale to viem, že keď chcete byť plukovníkom, tak ním môžete byť u pána Rákócziho, a viem i to, že plukovnícky plat je omnoho väčší nad kapitánsky, nech je to kdekoľvek na svete. Keby ste si ale žiadali váš otcovský úrek na Orave vymeniť a súčasne i záložný list nazad dostať, tak vám tiež ručím za to, že sa i jedno, i druhé stane, len čo do služby pána Rákócziho vstúpite, i že sa vám vaše na Oravu zaslané peniaze a drahé veci hneď vydajú, len čo to pán Rákóczi rozkáže, prvej ale nie.“

Tu sa začal Michna i napravo, i naľavo obzerať; potom zastal, čudujúc sa tejto nevojenskej otvorenosti, pozeral na svojich spolucestujúcich pánov skúmavým okom i riekol:

„Ale, pán môj, mne sa z vašich rečí zdá, že ste vy alebo gróf Thököly, alebo hádam sám pán Rákóczi.“ Usmial sa ľahko pán predtým hovorivší i povedal: „Nároky moje tak ďaleko nejdú, ale možno moje slovo i u grófa Thökölyho i u Rákócziho môže mať aké-také závažie, i myslím, že ma ani jeden, ani druhý v blate nenechá, keď ja v ich mene dačo sľúbim.“

„Ale, pán môj,“ spytuje sa ďalej Michna, „čo je to s mojím záložným listom a s vydaním môjho vlastného majetku len pod tou výmienkou, ak na to Rákóczi pristane?“

„Vy ste dôverne bez obalu vypravovali o svojich záležitostiach, otvorenosť prichodí teda každému statočnému uhorskému zemanovi otvorenosťou odmeniť. My na Orave sme všetci jednej mysle i nechceli by sme, žeby sa kúkoľ dostal medzi pšenicu. V stolici máme len jedného pečoviča, ale s tým budeme skoro hotoví, i keď nie ja, ale celé zemianstvo by krivým a nedôverčivým okom na to zazeralo, keby sa cisársky dôstojník v stolici usadil, keby sa mu nielen majetok prinavrátil, ale sa mu aj značné poklady vydali. Keď teda jedno i druhé žiadate, nemôže sa to ináč stať, len keď vystúpite ako rákócziovský dôstojník, a potom sa vám všetko stane po vôli.“

Michna meral svojho spolucestovníka od hlavy až do päty nevediac, čo má o tom myslieť, keď mu hneď i hodnosti, i majetok dával a zas z druhej strany mu i vlastnosť u hlavného išpána zloženú zadržať hrozil. A tak povedal:

„Pán môj, vidíte, ja som vám povedal i svoje meno, i vyspovedal som sa zo všetkého, čo mi na srdci ležalo bez toho, že by som len jednu jedinú myšlienočku sem sa vzťahujúcu bol ukrýval; myslím teda, že vás neurazím, opytujúc sa na vaše meno, bo ináčej pozorujem, že musíte byť zeman od koreňa.“

„Jeden zeman ako druhý,“ odvetí oslovený, „keby vám ale na mojom mene dač záležalo, nuž vám poviem len jedno, že som teraz bol na Lietave a v Bytči u pána grófa Thökölyho práve vo vašej vlastnej záležitosti povolaný. Ja som vám k službám Elek Kubíni, viceišpán Oravskej stolice.“

Kapitán sklonil hlavu skoro až na hrivu svojho koňa, počujúc meno už hádam dávno známe, podal viceišpánovi ruku i so zvláštnou zdvorilosťou preriekol: „Nemyslel som, že ma šťastná príhoda ešte dnes priblíži k onomu, ku ktorému moje vlastné kroky sú namierené. Gróf Thököly mi odkázal, že moje záležitosti na Orave má viesť vaša milosť, pán viceišpán, a že čo vy určíte, je i jeho vôľou.“

„Tak teda, pán kapitán, obidvaja vieme, na čom stojíme, a verte mi, že najlepšie žiadostiam svojim vyhoviete, keď sa nárad mojich držať budete. Tajomstvom vám je teda nie, že v meste hlavného išpána robím, čo robím, i verím, že pán Rákóczi tiež na všetko pristane, čokoľvek ja z mojej strany ustanovím. Bez toho teda, že by sme ďalšie slová šírili, prosím vás vysloviť sa, či prijímate môj návrh o plukovníctve vo vojsku pána Rákócziho bez toho, že by sa toto okrem najvernejším stránky našej oznámiť muselo, bo by sa ináčej všetko poprekrižlikovať mohlo.“

„Ale záložný list, záložný list!“

„Je v dobrých rukách a iste sa vynájde v origináli, len čo ste rákócziovským plukovníkom. O to nemajte starosť. My vás na Orave uvítame ako brata, to je vôľa grófa Thökölyho, len čo sa odoberiete k pánu Rákóczimu i navrátite sa znovu k nám, kde ja medzitým tak dobre vaše záležitosti usporiadam, ako že sa Elekom Kubínim nazývam a som viceišpánom Oravskej stolice. Keby ste ale akékoľvek iné žiadosti prejavili, tu máte ruku, že budú vyplnené, ale len pod tou samou výmienkou.“

Michna podal ruku viceišpánovi, tento ju stisol i hovoril ďalej: „Tak dobre, pán plukovník! Pár dní pomeškáte u mňa a pôjdete potom do Sedmohrád k pánu Rákóczimu, pričom vás ale hneď popredku prosím, aby ste na oravských dobrovoľníkov, ktorí sa práve ta na rozličný spôsob hotovia, nikdy nezabúdali. Oni sa dajú od vás viesť, spoliehajúc sa na váš oravský pôvod.“

Michna neodvetil nič na to viacej, len: „Zajtra ráno, pán viceišpán, sa o tom pokonáme, zajtra ráno!“

I šli teraz ďalej spolu; Kubíni ukazoval v Párnici domy Párnickovcov, kde by bol Michna mohol prenocovať; na Bysterci ale ukazoval mu kúriu jeho otcov, ktorá mu mala byť prinavrátená, pričom sa posledný strhol i napínal svoje zraky na nepatrný domec so zúženými prsami a krátkym dychom cítiac, že tam jeho predkovia v zlých i dobrých časoch žili a umierali.