ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čo plukovník Július Michna prisľúbil, to i splnil. Eleka Kubíniho poslal na druhý deň v sprievode vojska do Veľkej, sám o dva, tri dni odišiel do Viedne; Kazimír zostal uväznený so sluhom asi týždeň, lebo páni ani jemu, ani sluhovi nedôverovali, pretože ich šaty sa tak dôkladne zrovnávali s tými, ktoré boli opísané v úradných zoznamoch, že sa najmenej dalo pochybovať o tom, že práve oni sú udané osoby. I predvolávali ich, vyslúchali a naostatok len predsa prepustiť museli.

Nateraz sú však pre nás najvýznamnejšie osobnosti Ladislav a Žofia. Týmto síce vystavili Schottenbergove certifikáty, ale prvšiemu sa to predsa zdalo čudné, že ich Michna sám osobne o polnoci zbudil, sám im otváral dvercia ležiace zo strany zámku a ich napomínal, aby sa hľadeli dostať s najväčšou ostražitosťou na Oravu, lebo vraj po cestách nielen vojaci, ale i súkromní, Sporckovi oddaní a od neho kúpení ľudia držia nad pocestnými stráž, a že nad tými ani on, ani Schottenberg nemá vlády. - Zhrozili sa teda obaja nad touto výpoveďou; ale čo mali robiť? Ich odchod nariadil Elek Kubíni a tak, či chceli, či nechceli, museli prijať radu dobrosrdečného priateľa Michnu a bočnými cestami, hoc veľmi ustatí, uberať sa ďalej na Oravu. Michna pri rozchode pritisol Žofiu na svoje srdce, pohladkal ju po vlasoch i po lícach, i bozkal ju na čelo, i na tvár z oboch strán, i na ústa a povedal: „Dieťa moje, choď, choď, nech ťa pánboh požehnáva a opatruje!“ A pritom položil ruku na jej hlavu i požehnal ju, pri čom Žofia spozorovala, že z Michnových očí odkvapli na jej tvár dve slzy a boli také horúce, že nevedela, či boli zohriate rozpomienkou na jej matku a či sa vyliali z oka tvrdého vojaka, ktorý by mal byť bezcitný, a teraz hádam zaslzil len zo sústrasti nad jej položením.

Biedne dieťa!

Ale predsa nie celkom biedne. Ladislav ho sprevádzal v tmavej noci, držal jeho ruku vo svojej a napínal svoj zrak i čo najostražitejšie pozoroval, aby sa nôžka dievčaťa neporanila na ostrom kameni, na pichľavom ôstí, na roztrasených kriakoch. A keď tu i cez potoky bŕdzť prišlo, vzal dievča na svoje ruky, kázal mu, aby sa rukami okolo jeho krku obvinulo; a potom ho prenášal z jednej strany na druhú. A keď zasa v noci museli prenocovať pod holým nebom, tu sňal Ladislav mentiečku a prikryl ňou dievčatko, žeby neprechladlo, a sám sedel zbavený svojej šaty načúvajúc, či zdakadiaľ nehrozí nebezpečenstvo.

Také okamihy sú vždy i pre šuhaja, i pre dievčinu nebezpečné.

Nebezpečenstvo také však stojí za tri svety a za celé žitie.

Keď Ladislav prenášal Žofiu cez potoky, tu dievča chtiac-nechtiac muselo skloniť svoju hlavu na šiju šuhaja, a keď jej dych ovanul jeho tvár, tu sa v ňom zatriaslo mladistvé srdce tak, že cítilo v sebe stotisíc ráz viac mužnosti ako predtým a noha kráčala takým pevným a istým krokom, že by to nikto ani uveriť nemohol. Keď zas v noci dievča mentiečkou prikrýval a pri ňom starostlivo sedel, aby mu nemohol zaškodiť ani ten najmenší závan vetríčka, i obzeral sa, či mentiečka je v dobrom poriadku, tu chtiac-nechtiac sklonil sa k jeho tvári a ovanutý jeho dychom nemohol sa zdržať, hoc i len bojazlivo a ostýchavo, aby nepobozkal mu jeho pery.

Ladislav pritom nemyslel na nič, nechcel nič, ale nemohol odolať sám sebe; jeho duša sa však zatriasla, keď jeho bozk bol opätovaný.

Nevedel, čo sa mu stalo.

Či Žofia to zo sna urobila, či preto, že sú to pery terajšej jej jedinej záštity, jej jediného druha a ochrancu, keď ju celý svet zanechal, a či hádam čosi iné pri tom zacítila, nevieme; ale isté je, že keď sa začalo rozbriežďovať, Ladislav len trasľavým hlasom oslovil svoju družku, aby ho ďalej nasledovala, a devica mu ani za celý svet do očí nepozrela a len tak išla, akoby sa jej nechcelo, a druh jej zas bol rád, že mohol toľko a toľko ráz odpočinúť a oddýchnuť si sám jediný v blízkosti dievčaťa, za ktorým sa mu začínala zatriasať duša.

Snívali obidvaja pritom a sen ich bol za bieleho dňa s otvorenými očami, pri úplnom vedomí v sebe a jedného v druhom.

Ach, deti moje! Akože vám bolo dobre, hoc nad vašimi hlavami preletela už nejedna búrka, hoc ste boli i teraz vystavené nebezpečenstvám, hoc vám hádam ešte i väčšie nastávali! - Dobre ste teda mali, keď ste si cestu neukracovali, ale ste tak povoľne kráčali ďalej, že sa vaša cesta predlžovala až na najkrajnejšiu možnosť.

Ale predsa každej pesničke býva koniec, tak i Ladislavovej púti so Žofiou. Prišli teda naostatok bez každej priekory do Kubína, ale zdanlivo tak chladne jeden voči druhému, akoby sa nikdy neboli videli.

Zlé svedomie zvyčajne trápi človeka, ale tomu podobný je aj okamih, v ktorom sa duša mladocha odkryje duši dievčiny prvý raz hoc i takým spôsobom, že ani jedna, ani druhá strana nevie, čo sa stalo a ako sa to stalo. A predsa sa medzi Ladislavom a Žofiou stalo.

Pani Eleková, už šesťdesiatročná, viac alebo menej privítala Žofiu, hoci i nevedela, ako tá vyrástla a ako sa teraz od osudného krstenia zmenila a stala sa krásnou pannou, hádam útlejšie, hádam vrúcnejšie a srdečnejšie, ako to kedy bola urobila pri svojom synovi Lajošovi a jeho dietkach. Skrížila ruky na prsia, odstúpila od Žofie dva-tri kroky, pozerala na ňu rozžiareným okom a o dve-tri minúty povedala: „Tvoja mať bola pekná, ale ty si tri razy peknejšia. Však je pravda, Lacko?“

Ale Lacko neodpovedal ani slova.

„Nuž čože tak mlčíš?“ spýtala sa horlivo Elečka. „Si mne ty za šuhaja, keď nevieš slova preniesť za družku svojej púte, ktorú si prevádzal sám bez každej pomoci, bez každého spolusprievodníka až sem do Kubína. Povedz teda, Žofka, ty, prečo Lacko nič nehovorí.“

Avšak ako Lacko, tak i Žofia nehovorila nič.

Tu sa viceišpánke zaligotalo oko, úsmev sa jej zjavil na lícach, až naostatok jemným dobrým hlasom povedala: „Aha! Už teraz vidím, koľko bilo! Dobre je tak, deti moje, nech vás pánboh požehnáva. Ale mi povedzte, čo sa stalo s mojím mužom.“

A tu Ladislav začal tak výrečne hovoriť, tak podrobne všetko udávať i o Žofii, i o Elekovi, že sa starká viceišpánka z jednej strany nad horlivosťou vypravovateľa usmievať musela, z druhej strany zas si spomenula na časy, keď Michna u nich býval, i bola rada, že ľudia i po tak mnohých rokoch nezabúdajú na dobrotu pohostinnosti a preukázaného priateľstva. Najväčšmi však bola rada počujúc, ako sa Michna postaral o bezpečnosť jej muža, a keď si pomyslela na dávne časy, keď Michna býval v jej dome, tu jej srdce prenikol čudesný pocit, ktorý jej pošeptával slová hádam v samej Biblii naznačené: „Púšťaj chlieb svoj po vode a po nečase zasa k tebe príde.“

No ale nebolo ani možné, žeby nebola spomenula na svojho muža. Jej starostlivá duša o miláčika svojej mladosti, pýchu žitia svojho celého, Eleka, obrátila sa teraz práve k tomu, na ktorého v prvom rozčúlení, zíduc sa s mladými prišlými ľuďmi, bola skoro zabudla.

Ladislav musel zasa znovu rozprávať o tom, čo sa stalo v Hrádku a čo mu zveril sám viceišpán. A keď to počula viceišpánova žena, pevným hlasom povedala: „Tak dobre, dietky! Budeme očakávať každé nebezpečenstvo, budeme očakávať môjho Eleka, a keď príde, nech on rieši budúcnosť nás všetkých, lebo je muž spravodlivý, a čo povie, má byť pre nás zákonom. Ale teraz, dietky moje, ty Lacko a ty Žofka, podajte si ruky a nehľaďte jeden na druhého, akoby ste sa nikdy neboli videli; keď príde váš strýc a súčasne ujec domov, nech potom nad vami rozhodne.“ - Ona bola Mešková, sestra Ladislavovho otca.

I podali si obidvaja ruky a možno si ich stisli, osmelení súc viceišpánkinými slovami, hádam vrúcnejšie, ako by to boli ináčej urobili –--

Ale v Elekovom dome nebolo viac tej živosti, tej útlej rodinnej veselosti, ako to predtým vždy bývalo. Viceišpánka ustavične myslela na svojho muža; Lajoš bol obsypaný hŕbou detí a tak sa stal gazdom, nestarajúcim sa tak veľmi o verejné záležitosti krajiny, ako to jeho otec až pri svojich šedinách robieval, a to natoľko, že ho ani šťastie, ani nešťastie zroniť nemohlo pri starostlivosti o veci, o ktoré sa jednoduchý človek nezaujíma. Ladislav zas a Žofia nedbali mnoho na beh sveta, jeho márnosti, na jeho skvelé a daromné úsilia a žili pre seba, nemysliac na nič, necítiac nič, len sami o sebe a pre seba. Čo im boli nebezpečenstvá? Čo im boli všetky, hoc i dôležité záujmy krajiny?! - Nič.

Oni snili sny mladosti, ich srdce bilo jedno za druhé a boli šťastliví, keď viceišpánka tu i tu ich prekvapivšia sa usmievala a ani slova neprehovoriac, nechávala ich samých.

Ale táto radosť a rozkoš netrvala dlho.

Generál Sporck prišiel na Oravu a začal tu hospodáriť podľa starého spôsobu, lebo tu bol i ten najnevinnejší človek podozrivý. Sporck dal obsadiť celý majetok Jonáša Revického, ba čo viac, dal sa i v Kubíne vyzvedať o Elekovi, ale počujúc a dozvediac sa, že ho na Orave nikde niet, ustúpil od ďalších krokov proti famílii Kubíniovcov.

Bolo to však raz v noci v Hornom Kubíne, keď na viceišpánkiných oblokoch čosi zaklepalo. Utrápená a o svojho muža veľmi starostlivá pani otvorila okno, a tu skočil dnu neznámy muž, ktorý ju objal, pritisol na svoje srdce, a skoro by bol veľký haras v dome narobil, keby priam v tom okamihu nebola vošla dnu so svetlom Žofia.

Bol to Elek Kubíni, ktorý prišiel domov cez Poľskú, a jeho žena zavisla na jeho ústach i triasla sa i usmievala sa, ani nevediac, že sa i v starobe opakovať môžu pocity prvej lásky, prvého zatrasenia sa srdca, keď sa jedno druhému otvára.

To sa stáva zvyčajne v časoch nebezpečia -

A Žofia tu stála ako skamenená. Položila sviečku na stôl, kľakla na kolená pred starými a bozkávala Elekove ruky, až sa zobudil zo svojho snenia, venovaného okamihu zídenia sa so svojou milovanou ženou.

„I tys’ tu,“ preriekol Elek, „dieťa moje? Dobre je to! Ale beda tebe! Nastávajú nám zlé časy, a tys‘ také mladé, také útle, že ťa škoda a škoda tvojich mladých časov! - No ale koniec všetkým pletkám! Žena moja,“ prerečie ďalej dôrazne Elek, „čo robí Lacko Meško?“

„Priviedol šťastlivo Žofiu do Oravy a teraz sa kochá so svojím otcom.“

„Tak sa svedčí na poctivé dieťa; ale čo je to?“ pretrhnúc sa v reči, vypovie Elek. „Skoro by som bol na nášho Lajoša zabudol. Ako sa ten má?“

„Je namrzený, vadí sa so ženou a ani jedno z detí mu nemôže vyhovieť ako zvyčajne,“ odpovie viceišpánka.

„No, dieťa moje, žena moja drahá! Pošli teraz i po jedného, i po druhého, ale hneď, bo ešte tejto noci sa musíme dohovoriť, čo si teraz počať, keď v Kubíne viac bezpečnosti niet. Musíme len počkať na Michnu, on je človek spoľahlivý a iste urobí, čo prisľúbil. Pri rozlúčke mi i to povedal, že Sporck, ktorý o ľudských pocitoch vraj nič nevie, tiahne na Oravu a svoju hrozbu po sobáši Štefana Revického s Elenou iste vyplní, ak nás dostane do ruky. Musíme sa teda hneď postarať o bezpečnosť.“

Po malej chvíli prišiel i Lajoš, i Lacko so svojím starkým otcom; vypytovali sa Eleka, ako sa má, ako sa mu vodilo, i hladkali mu ruky, i objímali ho, i tešili sa, že šťastlivo prišiel.

Ale Elek prísne povedal: „Rád som, že som sa s vami zišiel, rád som, že vás vidím, ale teraz niet času na ďalšie rodinné rozhovory. Čujte, pokiaľ zajtra slnce za oravské hory zájde, nik tu z nás viac byť nesmie a všetci sa musíme odsťahovať na Zámok.“

A tu starý Meško povedal: „Ľutujem ťa síce, švagor, ale ja s tebou nepôjdem a nepôjdem, pokiaľ môj Lacko so Žofiou zosobášený nebude, bo ako vidím, ty sám si príčinou ich bližšej známosti, a ja ani krok neodstúpim len preto, aby pri tom ešte väčšie nešťastie nepovstalo ako pri Štefanovi Revickom a našej Elene.“

„Nuž dobre, švagor,“ odvetí Elek, „keď viacej nič nemáš, len to, stane sa ti po vôli, ale ich svadbu budeme sláviť na Zámku. Kňaz Zima, čo sa teraz Zimáni menuje, musí ísť s nami, bo sú jeho dni žitia práve tak spočítané ako naše; podpíšem dišpenzáciu a on ich zosobáši. - A teraz, pán švagor, ako i ty Lacko a Lajoš, zoberte všetku živnosť, čo máte doma, a odošlite ju na Zámok, zoberte svoje famílie a iďte a i rozpošlite, ale ešte tej noci, poslov po celej stolici po zemianskych dvoroch, aby sa každý zeman s celou svojou živnosťou ustanovil na Zámok.“

„No ale ja nepôjdem,“ odpovie starý Meško.

„Keď nepôjdeš, tak nech ti je Boh milostivý! Vy však, mladí a mladší ľudia, poslúchnite môj rozkaz, lebo ešte raz hovorím: Pokiaľ zajtra nad oravskými vrchmi zájde slnce, máte byť všetci i s rodinami i s celou svojou živnosťou na Zámku. Keď sa to švagrovi Meškovi nepáči, nech si zostane s pomocou božou doma, ale nech nikdy nehovorí, že mu Elek Kubíni zle radil.“

Vieme už oddávna, že Elek Kubíni požíval na Orave neobmedzenú dôveru a že zemianstvo s ním vždy držalo ako dva prsty, následkom čoho potreboval len slovo povedať a všetko sa stalo po jeho vôli. Čudné je to na svete, že zrak, pohľad, slovo, ba i ten zvuk reči daktorého človeka tak naplňuje dôverou druhých ľudí, že sa chtiac-nechtiac voľne, bez každého nútenia podrobujú jeho vôli. To sa však stáva v najväčšej miere vtedy, keď nastáva nebezpečie, keď jedenkaždý druh mimovoľne cíti, že sa musí ukryť za svojho sprievodcu vyprobovaného už od predošlého pokolenia a nikdy nestrativšieho cenu svojej osobnosti. Tak sa i kuriatka tisnú pod krídla sliepky, keď nastáva búrka alebo keď jastrab vo veľkých kolesách nad nimi vo vzduchu vesluje, aby jedno alebo dve z nich uchvátil.

A v Elekovu rozmyslenosť a poctivosť každý na Orave tak veril, že to zatriaslo dušou a srdcom každého zemana, keď počul, že viceišpán žiada, aby každý zeman zobral svoju rodinu a všetky potravinové zásoby odviezol so sebou na Zámok.

Čo rozkázal, stalo sa; skoro celé zemianstvo sa utiahlo na Zámok.

Len jeden jediný zeman, starý Meško, sa protivil, a zostal doma, súc presvedčený, že keď sa predtým veľmi málo staral o verejné záležitosti, teraz mu ani z tej, ani z tej strany nebezpečie hroziť nemôže. A okrem toho i on veril Elekovi, najmä teraz, úplne súc presvedčený, že na Zámku sa jeho syn Ladislav zosobášil so Žofiou, ktorým udelil svoje otcovské požehnanie. Pritom odišiel s viceišpánom aj kubínsky kňaz Zima na Zámok.

Ale zle to starému Meškovi dopadlo. Sporck prišiel s vojskom na Oravu, dobýjal Zámok, a nemohol ho dobyť, lebo ho bránil Pik, náš starý známy Čoborňák, ináč Rapko zvaný, ktorý si premenil priezvisko z dvojakej príčiny; najprv, že by sa bol musel ako Čoborňák pred svojimi hanbiť pre tú striebornú kremnickú fúru, ktorá mu opitému spred nosa ušla, a potom z bázne pred cisárskymi, ktorí by ho vraj ako Čoborňáka istotne trýznili, ak by sa do ich rúk dostal. - Terajšie svoje priezvisko však ukradol z toho nemeckého vojenského výrazu „von der Picke auf“, čo znamená vojaka, ktorý sa vlastnou zásluhou z obyčajného vojaka vyšvihol na najvyššie vojenské hodnosti.

Dačo podobné v tých časoch nebolo v Uhrách nič nového. Dvaja bratia, pochádzajúci od otca Bartholomea, menovali sa jeden podľa priezviska a druhý podľa otcovho krstného mena, kňaz sa volal Bartholomeides a svetský Eördögh. Práve tak Vladár Gašparé sa volal Gasparides, keď sa stal kňazom, a jeho brat, ktorý zostal doma pri hospodárstve, Vladár. Tieto pomenovania sa u potomkov udržali až podnes, hoci svoju genealógiu každý dobre pozná a môže ju kedykoľvek preukázať.

Ale nechajme teraz Zámok Zámkom a vráťme sa do tichej dedinky, v ktorej sa naša povesť začala rozpriadať, do Revišného.

Páni zemania odtiahli odtiaľto na Zámok a nezemanov nechali ich osudu nestarajúc sa, či Sporck s nimi milostivo, alebo nemilostivo naloží. Chudobným sedliakom, privyknutým spravovať svoje záležitosti podľa dobrozdania zemianskeho panstva, sa to síce nepáčilo a nepáčilo sa to ani šoltýsom, ktorí sa za dač lepšie držali, než boli sedliaci.

Len dve duše boli s tým v Revišnom spokojné, Martin Ľauček a jeho žena Eva, už teraz vážna matróna. Ľauček preto, že bol teraz najväčší pán v Revišnom, kým predtým predsa pred pánmi zemanmi, hoc mal hádam viacej majetku ako oni, klobúkom na hlave musel hýbať, len čo ich stretol; Eva preto, že sa už nad pani urodzené začínala vypínať, keďže jej dcéruške, ktorú či z pýchy na svoju predošlosť strávenú v dome Kubíniovcoy a či z vrúcej rozpomienky na svoju pannu, ktorej bola chyžnou, Elenou dala pokrstiť, dvoril Janko Kováčov, ba čo viac, ju i za ženu pýtal. Eva bola vo vytržení, keď to od neho počula, mysliac si, že potom, keď sa jej dcéruška vydá za zemana, i ona bude zemiankou, a že to veru nezaškodí, keď jej majetok sa so zemianskou krvou spojí a stane sa rovnou svojej bývalej panej. Len otec, Martin Ľauček, poznajúc túto ženinu a dcérinu slávyvybažnosť, nepriam želal, aby sa Janko Kováčov, tak ako kedysi jeho otec, zverboval za vojaka, lebo na takých ľuďoch, čo sa zverbujú, niet vraj ani len dobrej nitky. Keď však Janko vyslúžil a prišiel domov, tu sa začal obracať okolo Eleny Ľaučekovej, takže čím väčšmi po vojensky cigánil a farbil, tým väčšmi za ním lipla. Matka to s veľkou ochotou podporovala, otec však mrštil tvár, akoby sa bol octu napil; ale keď mu Janko výrazom tváre zaperoroval:

tu mu zakvitla tvár i nazdal sa, že je v kráľovstve nebeskom, bo si pomyslel, že je on sám ten „iustus et tenax vir“, potom si spomenul i na svojho otca, ktorý býval podľa zdania najchýrnejší latinár na Orave, i sám na seba, ako niekedy učil deklinovať všetkých troch svojich, už dávno zomretých chlapcov: Hic gallus cantans in arbore sedens pyra poma comedens kikiriki dicens. A keď sa zas rozpamätal, ako ich on sám, ale sám vyučoval, ako to majú deklinovať, i že začínal najprv s deklináciou „rosmarinum“ a že oni mu hneď odpovedali, že z toho pochádza genitív „rorismarini“, čo bolo vtedy znakom najväčšej duševnej schopnosti, tu sa skoro rozplakal. Tak nemohol odolať svojmu latinskému citu a povolil svojej žene všetko, čokoľvek s jedinou už teraz dcérečkou, Elenou, a s Jankom Kováčom zamýšľala.

Tak stáli teda veci v Revišnom. Ľauček varil pivo, predával víno a súc majetný človek, čo mu, pravda, celý svet závidel, bol šťastlivý a okrem toho ešte obsypaný kŕdľom kamarátov, ktorí mu nikdy pochlebovať a s ním po latinsky hovoriť neprestávali, kedykoľvek len bol v dobrej nálade, lebo si ináč so sebou frčkovať nikdy nedovolil. Títo kamaráti mali však pri tom vždy zvláštne zámery, a to aby sa u Martina zadarmo napiť mohli, takže naostatok v okolí otázka „kto bude Ľauček?“ toľko znamenala, ako kto dá zadarmo naliať vína pre celú kompániu.

I dnes, anno, roku tohto sedelo viacej susedov, pokrvných a známych pri Ľaučekovom stole pri pohárikoch, medzi ktorými najviacej vývodil Janko Kováč. A keď sa už pár fl'ašiek vyprázdnilo a Ľauček nemal viacej chuti na zábavu, ktorá, pravda, len jeho groše stála, tu povedal jeho bratanec: „Adhuc nobis postfumabimus.“

Ale na to sa ozve Janko Kováč: „Adhuc sibi postbibamus!“ „A kto bude Ľaučekom?“ zavolá sused Michal Nepraj. Vtom vstane Martin Ľauček a povie vážnym hlasom:

čo toľko znamenalo, že už dosť dal svojim hosťom, že im už viacej nedá a že už dosť majú „in capitolio“, to jest v hlave.

Pritom však sused Michal Nepraj, chtiac sa Laučekovi zavďačiť, ušmiechal sa a hroziac prstom Jankovi Kováčovi, začal hovoriť prívetivým hlasom:

„Eh,“ odpovie Janko Kováč, „tu na Orave je studený kraj a čertvie, prečo tu toľko vrchov naváľali, takže sa musí človek proti zime trungom potužovať, a my zemania sme nezvyknutí mrznúť, keď vy nám drevo dovážať musíte, čo budete i po smrti robiť, hoc by sme sa i do pekla dostali. Vy budete ta drevo voziť, a my sa budeme pri ohni ohrievať, v karty hrať a na vás pozerať, ako ste sa, hoc i v zime, vypotili. - A to si zakazujem, aby ste vy so mnou tak frčkovali, vy sedliaci!“

Pri tých slovách začali celej spoločnosti vlasy dupkom vstávať a jej oči sa upriamili na Ľaučeka, ktorý ani nevedel, čo sa mu robí, a bol by iste Jankovi držal hrozitánsku kázeň a mu do žobrákov, papuľáčov, popelvárov a sámbohvie do akých nanadával, keby práve vtedy nebol vstúpil do izby pán komisár Bajči, chtiac sa s Ľaučekom sám zhovárať. Martin Ľauček, hoci mu teraz akokoľvek hrebeň narástol, predsa sa neopovážil zemanovi, a okrem toho úradnej osobe, odporovať, a hoc bol rozčúlený, uviedol ho do druhej izby, aby sa s ním mohol medzi štyrmi očami pozhovárať.

Málokto však zo spoločnosti spozoroval, že sa predtým pri peci cudzí neznámy muž posadil, že si dal naliať žajdlík vína a rozkázal si priniesť bryndze, chleba a soli. Predtým ticho sedel, nehovoriac ani slova, ale keď Ľauček odišiel, povedal: „Quid nobis agendum?“

A na to celá spoločnosť odpovedala:

„Disputandum.“

„De quid?“

„De vocabulis.“

„Dic!“

„Bibendum!“

„Ludendum!“

I zakvitla tvár celého zhromaždenia, že neznámy im tak odpovedal, ako sa to boli dakedy u pánov rechtorov naučili; ich radosť však dosiahla najvyšší stupeň, keď neznámy zavolal: „Krčmárka! Sem desať holieb vína! Tu je dukát, vydajte z toho!“

Pani Eva doniesla desať holieb vína a usmievala sa tak sladko voči cudziemu, dukátmi platiacemu, že sa Janko Kováč skoro nad tým zhrozil; ale súc sveta skúsený syn, radšej si po dobrom chcel získať takého hodného človeka, ktorý, podľa jeho náhľadu, kedykoľvek bol schopný byť „Ľaučekom“ až do desať holieb, a myslel si, že je dobre zbierať pri hotovej kope, keď je ináč človek odkázaný na obzerance a na zuby o stôl. Bol pritom presvedčený, že je to zlé s pánombohom sa za prsty ťahať a v biede ľuďmi opovrhovať, ktorí mu môžu byť tu i tu osožní.

A tak, napijúc sa z plného pohára, vstal a išiel k cudzincovi, podávajúc mu ruku, i hovoril: „Vitajte, kamarát, my si musíme potykať!“

„Škoda by to bolo,“ odpovie cudzí.

„Eh, škoda je, čo psi zjedia,“ odvetí Janko.

„Ale, pán môj, ja vás nepoznám,“ prerečie zas cudzí.

„Nuž a čože vy sa nazdáte!“ zakričí rozdráždene Janko. „Vari som ja s takými ľuďmi, ako ste vy, dakedy morky pásol? - Vedzte, že som ja uhorský zeman, a tak punktum. Ale som zeman nie ako druhý, ja som býval u generála Sporcka dakedy najvzácnejšia osoba, a teraz nemá pán viceišpán Elek Kubíni na Zámku dôvernejšieho priateľa nado mňa, bo je zeman vždy len zemanom a priznáva sa k svojej pokrvnosti, hoc by to bolo i v tridsiatom pokolení. A teraz som mu ja pravá ruka.“

„Teší ma, teší,“ začína cudzí pán s úsmechom, ale vtom vyjde z druhej izby Ľauček s komisárom Bajčim a rozhorčene hovorí: „Anus commissarius unus equus, duo commissarii duo equi et judex nobilium quattuor equi! A keď sa vám nepáči, robte si čokoľvek, lebo keď môže byť šoltýs Ľauček o jednom oku, a keď viezol svojho slepého pokrvného do Viedne na dvoch koňoch, ktoré mali, tak ako my, len jedno oko, prečo by sa taký komisár Bajči nemohol viezť na jednom koni. Et pergat!“

Bajčimu sa to, pravda, nepáčilo, ale vediac, v akých časoch žili, nehovoril ďalej mnoho a odišiel i na jednom koni ďalej.

Náš Ľauček bol totiž predstavený obce Revišné, nakoľko sa to pánov zemanov netýkalo, tak bolo jeho povinnosťou i záprahy, u nás ináč foršponty alebo rešponty menované, úradským zaopatrovať; tak sa musel Bajči tiež uňho hlásiť. Okrem toho Ľauček až do zhorenia domu Jonáša Revického, čomu už bolo dvadsať rokov, neoddával svoju ročnú šoltýsku povinnosť patriacu dedičom Revickovcov, v ktorých mene teraz vládol viceišpán Elek Kubíni, ale ktorý sa nikdy neohliadal na to, či Ľauček svojej povinovatosti robí zadosť, alebo nie. Bajči pripomenul Ľaučekovi, aby čím najväčšiu zásobu potravy na Zámok dopravil a tým zaostalé podlžnosti vyrovnal; nevieme teda, či ho teraz táto požiadavka rozpŕlila a či zas Bajčiho zemianska pýcha, vyslovená vo výraze, že ako by sa on, zemanom súc, mohol viezť na jednom koni.

Keď teraz Janko Kováč, už dobre vínom nadrngnutý, dotieral, aby si cudzí hosť s ním potykal, vkročil do toho rozčúlený Ľauček a povedal: „Janko! Daj pokoj mojim hosťom, ktorí hotovým grošom platia, nie ako ty daromnými slovami.“

„Čo?“ odvetí Janko. „A vy mne tak hovoríte, čo by ste si mohli za česť pokladať, že sa o vašu dcéru uchádzam? A či neviete, že je to zníženie sa zemana, keď krv svoju chce spojiť so sedliakmi alebo so šoltýsmi. Nuž ale ja som inší človek než vy; ja i bez múky halušky zjem.“

„I prataj sa mi z domu!“ zavolá Ľauček. „Ja takých ľudí ako si ty vo svojom dome nepotrebujem, ktorí len moju famíliu hyzdia, nevediac ani len ,cum sale‘ slová prednášať.“

„Nuž ale čože sa vy nazdáte, pán otec, pán Ľauček? Či som ja nič? - A keď neviem tak po latinsky hovoriť ako vy, alebo váš otec, alebo hen Jonáš Revický, nuž vedzte, že som predsa zeman a že držím s Elekom Kubínim, i že prichádzam zo Zámku, kde sa o vaše latinské pletky nikto nestará, ale kde si všetci bratia zemania spievajú:

He, pán otec, domine Ľauček! Či je to nie pekná pesnička, hoc je nie latinská? Ale viete, že si my ju každý deň s pánom viceišpánom spolu aspoň desať ráz nôtime,“ prerečie Janko Kováč.

Ale tu sa hrozitánsky prerátal, chtiac uchlácholiť takto svojho domnelého tesťa, lebo si ten pomyslel, že sa celý svet musí zrútiť, keď sa latine takto uštrbuje, a práve preto, hoci by bol Jankovi odpustil spomínanie generála Sporcka a Eleka Kubíniho, ale jeho latinské svedomie nemohlo zniesť, že sa Janko Kováč teraz vlastne z jeho latinčiny zdal vysmievať, bo si bol vedomý, že sa v tejto záležitosti svojmu otcovi nemôže vyrovnať, a tak čím menej mal pary, tým väčšmi sa musel rozhnevať.

Následkom toho chytil Ľauček Janka za golier a mrštil ho dvermi do kuchyne tak prudko, že i jeho žena, i dcérečka začali kričať, keď sa tento vyvalil pred nimi ako buk. Nevediac však, či to následkom trungu alebo následkom Ľaučekovej rozjatrenosti sa stalo, vošla pani Eva do izby, podoprela si boky rukami a s iskriacimi očami začala hovoriť: „Hej, pán manžel, čože robíte? Hej, čože sa opovažujete nášho pána syna vyhadzovať z izby?“

„Ej,“ odvetí Ľauček, „kto chce byť kuchárom, nech si varečku drží!“

„Si ty mne pekný kuchár, pán Ľauček,“ prerečie zas Eva, „keď chceš z domu odohnať šťastie, ktoré sa našej Elenke trafuje, a keď sa môže stať zemiankou. Odohnal si pána Bajčiho, pokrvného Jankovho, a teraz vyhadzuješ jeho samého, akoby bol ničím. Nuž ty, muž, či sa to opovážiš také nestatky vystrájať? Nuž a či nevieš, že kto chce peknú ženu mať, musí na ňu gazdovať - a hľa, ty ma takto počúvaš?“

A tu sa Martinovi ziskrilo v očiach, takže zavolal: „Ej, ty sa nazdáš, že som ja Ehrenreich z Ceperovského, ktorý si dal za vrabca oko vyklať? Ej, ty šelma klincami vybíjaná! Ej, ty, ty, ty! - Šelma človek, kto ten stav manželský vynašiel; bodaj ho pánboh potrestal! Dobre je to židom, ktorí sa môžu kedykoľvek rozsobášiť, a ja tu, tu, tu sa musím už skoro dvadsaťpäť rokov s touto šelmou trápiť!“

Tak sa hlas Ľaučekov ešte hádam nikdy netriasol ako teraz, i bol by sa hádam do svojej vlastnej ženy pustil, keby všetci prítomní neboli zo stolíc povstávali a cudzí, pri peci sediaci hosť nebol tiež vstal a ticho i zmierlivo preriekol: „Trp, telo, keď sa ti na svet chcelo!“

„Čo?“ zakričí hnevlivo Ľauček. „I vy sa chcete miešať do mojej domácnosti? Vy mamľas! Marš z domu, ináč vás naučím po kostole hvízdať!“

Ale nepoznaný cudzí hosť sa celkom pokojne ku Ľaučekovi priblížil i povedal mu do ucha: „Sporck, Sporck, Sporck!“

A tu by ste len boli videli, ako odrazu náš Ľauček skrotol, akoby bol chcel zanechať celú zvadu naverímboha; obzrel sa, pozrel cudziemu hosťovi do tváre, zatriasol sa, akoby ho bol had uštipol, bo sa rozpamätal na Sporckove slová, ktoré mu povedal pri jeho svadbe.

Nechal teda ženu i so susedmi i s pokrvnými tak a pokloniac sa prosil cudzieho pána do druhej izby, kde sa predtým s komisárom Bajčim zhováral.

Ale najväčšie začudovanie zmocnilo sa hostí, keď predtým taký nasrdený Ľauček prišiel k nim teraz ticho ako ovečka, objal svoju ženu, ako keď bolo po ich sobáši, a s úsmechom povedal: „Starká moja, keby si ty vedela, ako ja ťa rád vidím, nuž by ti srdiečko zapišťalo; ale si zas nesmieš myslieť, že ty so mnou môžeš zachádzať, ako sa ti páči, lebo sobotňajšia práčka, vianočná trepačka, svätojánska tkáčka, sto striel sa do vašej matere, všetky ste rovnaké gazdiné, lebo kedyže budeš šaty sušiť, keď ti budú do kostola vyzváňať?“

Eva sa usmiala a preriekla: „Kto chce peknú ženu mať, musí na ňu gazdovať.“

„Hej,“ odvetí Ľauček, „vidíš, srdce moje, na jednom stolci odrazu dvaja sedieť nemôžu, a už keď som ja raz pán v dome, tam ty, duša moja, mlčať a muža svojho poslúchať musíš. Nuž teda i teraz všetko mäso, všetku slaninu, všetko víno, čo máme, daj vykladať na vozy, duša moja, na svadbu pána Lacka Mešku a Žofie Kubínich, bo sme to dlžní od čias nášho sobáša, vieš, duša moja? Tu má pán Bajči úplnú pravdu. A potom, či je ešte náš milý budúci zať Janko Kováč tu?“

„Hej, ver, Martinko môj drahý,“ povie na to jeho útla ženička, „keď si ho z izby vyhodil, nuž som si ho pohladkala po tvári, povedala som mu, aby si z toho všetkého nič nerobil, bo že ty to všetko o hodinu obanuješ a že mu dáš znovu holbičku vína naliať, len aby sa nehneval. Ja som mu, pravda, dala už vopred naliať a poprosila som ho, aby si fajku zapálil, lebo by naša Elena ináčej krvavé slzy prelievala, keby bol, súc rozhnevaný, opustil náš dom.“

„No, no, no,“ prerečie Ľauček, „však je všetko v poriadku, a teraz daj znovu naliať desať holieb vína, aby sa naši hostia nenazdali, že som ja viacej nie ten starý Ľauček, ktorý predtým býval, bo by ináčej sláva našej famílie zahynúť musela. A vidíš pritom, Evička moja, srdce moje, nože mi pošli toho nášho Janka sem i povedz mu, aby sa pred svojím budúcim otcom pokoril a jeho slová poslúchal, akoby to preňho Sväté písmo bolo.“

O krátky čas bolo na stole desať holieb vína a Janko Kováč prišiel dnu, akoby sa predtým nič nebolo stalo, i dal sa Laučekom odviesť do bočnej izby, kde cudzí hosť sedel na lavici; potom však vrátiac sa, vstúpil znovu do izby ku svojim kamarátom, práve spievajúcim:

Kamaráti zdvihli poháriky, dávali mu tiež pohárček, aby si s nimi štrngol, ale Janko teraz po rozhovore s cudzím pánom celkom vytriezvel, nedotkol sa pohárika, nehovoril ani slova i zmizol z Ľaučekovho domu.

O cudzom pánovi nik viac nepočul, bo zmizol z domu s Jankom, či už ho ten, a či Lauček sám von vypustil.

Nad tým sa čudovali i všetci hostia, besedníci, i Eva, i Ľaučekova Elena.