ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ani Elek Kubíni, ani Sporck nemohli to, čo sa stalo, urobiť viacej nestatým, a tak by sa mohlo myslieť, že sa sobášom všetko skončilo, hoci výpovede jedného i druhého mysle všetkých prítomných hrozitánsky pomútili a nimi zatriasli, takže nik neveril, že by tu už bol koniec všetkých rozoprí. Nám pri tom mimovoľne prichádza na um Powieść Wajdeloty z Mickiewiczovho Konrada Wallenroda, kde sa okrem iného hovorí:

Walter pojął Aldone. - Niemcy, wy pewnie myślicie, że tu koniec powieiści; w waszych miłośnych romansach

Walter kochal swą żonę, lecz miał duszę szlachetną, szczęscia w domu nie znalazł, bo go niebyło w ojszyznie.

Tak sa stalo i na Orave; nebolo lásky, nebolo šťastia v dome. Keď predtým ľudia proti Jonášovi Revickému mnoho hovorili, horlivo ho ohovárali a mu hrozili, teraz bol, chudák, v ich očiach úplne stratený.

Sporck prišiel a odišiel a nikto nepomyslel na pravdivé príčiny jeho zjavenia sa na Orave.

Keď totiž Jur Rákóczi L 13. októbra 1648 umrel, mali sa stolice tomu len doživotne prepustené zasa znovu prinavrátiť korune, keďže však jeho syn Jur Rákóczi II. zbrojil udávajúc, že ide Poliakom na pomoc, ako sme to už spomenuli, tu z troch príčin poslal Ferdinand Sporcka hornými stolicami na sedmohradské hranice. Po prvé, aby svojím prísnym vystupovaním zamedzil každú chúťku po odboji, potom aby prekazil Rákócziho vpád do novoprinavrátených stolíc, lebo Poľsko mohlo byť len výhovorkou, pod ktorou Rákóczi zbieral vojsko, aby zas mohol vtrhnúť do Uhier a tu zapríčiniť nové vzbury, a naostatok sám cisár bol proti tej stránke v Poľsku, ktorú Rákóczi napomáhal.

Nebolo však na Orave človeka, ktorý by si nebol so susedom pošeptával, že Sporcka povolal do stolice Jonáš Revický, aby urobil raz koniec všetkým prekážkam, ktoré spojeniu Štefana s Elenou stáli v ceste. Najhoršie to však teraz vyzeralo s Elekom Kubínim. Predtým dobromyseľný a dobrý Ferencov brat nesiahal nikdy bezočivo do jeho domácich záležitostí, alebo na to nikdy ani nepomyslel; teraz však urazený Sporckovými slovami celkom sa klonil k náhľadom nepriateľov Jonáša Revického, rozhlasujúcich, že ten Sporcka do stolice zavolal a že on zapredáva luteránsku vieru. A hoc ani z jedného, ani z druhého ohľadu nemal pravdu, tak predsa nikdy nemohol zabudnúť, že Sporck urazil famíliu Kubíniovcov a v nej celé uhorské zemianstvo, obzvlášť, keď generál aj jemu sľúbil, že ho dá nastoknúť na ražeň, i povedal, že vie, čo robil teraz, keď nebol doma. Bol jednoducho až v Prešove, kam odprevadil kapitána Michnu, kde sa však konečne dohovoril so svojím priateľom Ambrózom Ketzerom, že jeho syn Lajoš dostane ruku Ketzerovej sestry, a kde sa tiež dohovorili o tom, kedy má byť svadba. Pri tom všetkom však Elek zabudol, že každý jeho krok môžu pozorovať a vykladať na tú alebo onú stranu; teraz však Sporckom na to upozornený začal sám premýšľať, kto by ho asi mohol pozorovať, pri čom mu vždy mimovoľne zišiel na um Jonáš Revický.

Ferenc Kubíni sa odsťahoval hneď po svadbe do Elekovho domu a Lajoš, privedúc si domov ženu z Prešova, zaujal jeho dom.

V Revišnom žili mladí i starí v úplnej spokojnosti. Nikdy hádam nebolo na svete milšieho párika ako Štefan s Elenou, láskali sa, vodili sa ruka v ruke, i zatriasli sa, nevediac prečo, keď jeden na druhého ústach zavisol i dych jedného druhého ovanul. Starý Jonáš zas ustavične chodil ušmŕdajúci sa k Ľaučekovi, nechtiac mladých ľudí znepokojovať, a vždy mu s horlivosťou duplikoval, ukazujúc prstom: „Nepovedal som ti, že z našich detí predsa dačo bude?“

A starý Ľauček mu pokorne na to odpovedal: „Domine perillustris, keby ste vedeli, akých som ja tiež dvoch bláznov do domu dostal, nuž by ste sa iste z vášho víťazstva netešili. Keď mi Martin predtým robiť a pracovať nechcel, nuž teraz ešte viacej ani na krok, a keď ich do práce vyháňam, nuž sa mi do očí vysmejú a povedia mi, aby som išiel sám. Sto striel sa takej robote do matere! Oni si vysedúvajú ako kohút so sliepkou, a ja sa musím na staré kolená zožierať i vtedy, keď som si myslel, že dostanem pomoc do domu. A tuliby ti pomoc! Viac bláznovstva ako predtým. Najviac ma však mrzí, keď sa tí ľudkovia začínajú usmievať pri mojich rečiach, bo si pomyslím, že mi tiež do starých bláznov nadávajú. Už od vás alebo generála Sporcka by som to zniesol, ale od vlastných detí nie, lebo darmo je, štvrté božie prikázanie je predsa len štvrtým božím prikázaním.“

Jonáš sa, pravda, pri tej celej perorácii len znovu uškrnul a povedal: „Nerob si ty, kamarát, z toho nič a daj im pokoj,“ pomysliac si: Skáč len, skáč, doskáčeš, „však im to beztak skoro vyfúka ako dakedy tebe a tvojej starkej, čo ťa už po šiestich týždňoch, keď si si ju vzal, nabila.“

Ľauček sa pri týchto rečiach hrozne nasrdil i povedal: „Nuž a čože nebohá pani urodzená s vami robievala? Hľahľa! Však vám neboli ani fúzy bezpečné, keď ste jej voľačosi zaprášili.“

Jonáš začal hlavou pokyvovať a okuliare na nose popravovať, čo vždy bolo znakom jeho nevrlosti, keď mu kto do živého zasekol, i bol hádam Ľaučekovi celú orationem justam držal, keby vtom nebol vstúpil dnu Čoborňák, alias Rapko menovaný, prosiac, aby sa svedok Ľauček z izby odstránil.

Už zeman zemanovi mnoho kvôli urobí, a tak i teraz sa musel Ľauček oddialiť, hoci to Jonáša potom veľmi zamrzelo, bo Rapko začal hneď hovoriť o aukcii na založený majetok. Starý Jonáš, pravda, nechcel o tom ani počuť udávajúc, že sa aukcia len po dvaatridsiatich rokoch pýtať môže, nie však keď už termín dávno vypršal.

Rapkovi to bolo veľmi milé i usmievajúc sa odišiel ďalej.

Ale beda! - Už dnes nemal Jonáš pokoj a čím mu bolo Rapkovo správanie nápadnejšie, tým si viacej okuliare na nose pomykával, dostanúc hneď zatým list od viceišpána, aby vydal Michnov majetok založený ešte jeho otcovi. V úradnom prípise bolo vyslovené, že sa mu hneď zložia záložné peniaze, i pripojený bol odpis záložného listu, uloženého v stoličnom archíve, ktorý autentifikovali viceišpán a stoličný notárius s pečaťami obidvoch.

A tu sa zatriaslo Jonášovo srdce hnevom i veril, i neveril tomu. Ale pomysliac si, že pravda taká byť musí, akú ju chcú mať páni, išiel do bočnej izby, vyhľadal v truhličke, ktorá bola určená na všelijaké listiny, týkajúce sa jeho rodiny a majetku, zaprášený záložný list michnovsko-revickovský, porovnával ho s odpisom stoličným i zakvitli mu líca, keď spozoroval; že na jeho listine stálo „coráme Emericus Šlichta a Jesaias Medzihradský“, kým v poslednom to chýrečné „coráme“ chýbalo. Odbavil teda viceišpánovho posla jednoduchou poznámkou, že ho do toho nič.

Čo urobil, to urobil, ale tým len sebe horúce uhlie na hlavu vysypal. V Kubíne nastal krik nad odpoveďou jeho, ktorému viceišpán Elek Kubíni, teraz hrozbami Sporckovými urazený a preto nepriamo proti Revickovcom zaujatý, nadržiaval.

Vystúpil tam teda najprv Rapko. Vyrozprával v kongregácii, čo sa mu v Revišnom stalo, a že mu Jonáš nechcel dať ani len aukciu pro agnitione juris; potom však povstal Elek Kubíni hovoriac, že si Jonáš ustanovenie a uzavretie celej stolice neváži, i povedal, aby sa poslednému, keď už raz nechce stolicu počúvať, dalo na vráta pribiť osvedčenie stolice, že ak by vzdorovať sa opovážil, dostane brachium i že ho vyženú z jeho majetku.

Všeobecne sa prijalo s veľkým jasotom.

Ale Jonáš sa to dozvedel a mal pritom veľmi dobrých priateľov; starý i mladý Ľauček ho striehli ako oko v hlave a okrem toho mal suseda, zemana, vyslúženého vojaka a kováča, všetci takí, ktorí viac dbali o jeho záležitosti než on sám. Starý Ľauček stál nad bránou vo dne, mladý v noci, a keď stoličný sluha chcel pribiť na bránu oznam o stoličnom brachiu, tu pľask po ruke i po hlave tak, že sa mu viac odnechcelo prísť do Revišného. Ale koniec bol všetkému žartu, keď viceišpán predsa ešte raz poslal stoličného posla do Revišného, a to zemana úradského, aby sa pokúsil pribiť vyzvanie na Jonáša, aby sa ustanovil pred stoličný súd a zodpovedal zo svojho vzdorovitého správania proti vyneseniam stoličnej vrchnosti. Tu stál nad bránou sused kováč a v nevrlosti natiahol pušku i posla zastrelil.

Nikomu to také milé nebolo ako Rapkovi. I roznášal po stolici rozličné chýry, chodil z kúrie na kúriu a vypravoval pánom bratom o Sporckových hrozbách, o jeho hanebnom počínaní s Elekom Kubínim, o hane, ktorá sa vo viceišpánovej osobe stala celej stolici, i že naostatok nastáva záhuba celému oravskému zemianstvu, čo predpovedal Sporck, keď Jonáš dáva zemanov ako divú zver strieľať len preto, že sa poistil Sporckovou pomocou.

Páni bratia potriasali pri tom hlavami, tvár sa im zdĺžila, mykali klobúkmi napravo i naľavo, vopchávali prsty i jednej, i druhej ruky do predníka nohavíc i premýšľali, na aký spôsob by sa mohlo v takom nebezpečenstve pomôcť i krajine, i Oravskej stolici, i jej zemianstvu. A tu Rapko zvyčajne zavolal: „K viceišpánovi, k viceišpánovi, páni bratia, aby sa raz urobil koniec všetkým nebezpečenstvám, čo nám hrozia; poberte na seba kurtky, opášte sa frangiami, prinútite ho, aby vykonal, čo raz stolica ustanovila!“

A potom si páni bratia oddýchli vediac, čo má byť ich úloha, obliekli sa a išli v hromadách do Kubína, protestujúc proti všetkým mordom zemanov, lebo sedliaka vraj môže zastreliť zeman, keď ten zloží päťzlatové homagium; keď to však zeman zemanovi urobí, tam že musí povstať processus criminalis i contra Jonam Revický.

Keď potom začali páni bratia hučať okolo pána Elekovho domu ako včely okolo úľa a keď si už s nimi nevedel dať rady, zvolal znovu kongregáciu vo svojom dome - lebo bez kongregácie u nás nič -, na ktorej sa neobyčajne mnoho pánov bratov zúčastnilo, takže sa ani do paloty, ani do pitvora nemohli zmestiť, ba boli prinútení načúvať i v záhrade pri oblokoch, čo sa v palote hovorí. A mnohí ešte stáli v hromadách na ceste i dozvedúvali sa od príchodiacich z poradnej paloty, čo sa tam deje.

V palote samej však bolo zle-nedobre. Čítali sa spisy, inštancie, processy contra Jonam Revický, dávala sa správa o jeho odvrhnutí Čoborňákových a Michnových nárokov, o jeho vzdore proti stoličným súdom a ustanoveniam, až naposledok pri veľkom kriku, v ktorom bolo počuť slovo „zrada, zrada!“, najviac predniesol viceišpán v dôraznej reči, aby sa pánom bratom páčilo pokojne a bez náruživosti predniesť náradu, ako by sa Jonáš Revický mohol priviesť k poslušnosti.

A tu povstane Čoborňák, ináčej Rapko menovaný, i opisuje znovu ohnivými farbami všetky Jonášove prekony a navrhuje, aby sa sentencia o brachium premenila na „poenam aucariorum“, alias „ludas“ menovanú, ktorá sa udeľovala práve dokázaným krivoprísažníkom a tým, oproti ktorým sa zaviedol processus marcalis. Pokuta takáto, až po rok 1802 v úžitku byvšia a pre advokátov s corpus juris i roku 1861 zadržaná a znovu uvedená, záležala v tom, že odsúdenec stratil vlastne slobodu, stratil celý majetok a nesmel si nijaký nadobudnúť, mal zákonom predpísaný oblek, to jest šatu zo surového, hrubého plátna, obviazanú povrieslom.

Čoborňákov návrh sa pánom bratom veľmi zapáčil, takže skoro jednohlasne zavolali: „Tak je, tak je! Vivat Čoborňák!“

Ale tu sa vzmužil starý Ferenc Kubíni - lebo čosi podobné muselo rozplameniť jeho staré dobré srdce a rozľútiť jeho dušu - v jeho očiach mdloba staroby pominula, vekom zhrbená postava sa vztýčila a slabý tichý hlas sa premenil na ozvenu trúby anjela pomsty, keď zvolal: „Sit ei gloria et laus!“

Na to sa Čoborňák len zasmial a opovržlivo odpovedal: „Potius signaret adnexa sua: fraus, bravs, dravs, klamavs!“

A tu celé zhromaždenie znova zavolalo: „Pravda, pravda! Tak je, tak je!“

Starého Ferenca museli nato odniesť domov, lebo také dôrazné vzplanutie jeho oka a taký silný jeho hlas boli jeho posledným duševným napružením; jeho srdce prestalo biť vtedy, keď svojho milovaného priateľa posledný raz zastával.

Celou Elekovou dušou to zatriaslo; zaplakal, hodil sa na mŕtveho brata, ale povinný súc zastať i svoje úradné stanovisko, utrel si slzy z očí a pamätlivý súc slov, ktoré boli posledné brata jeho, zavolal: „Nie, páni bratia, nie! Pokuta aucariorum by bola ukrutnosťou a zhanobením zemianskeho stavu, bo Jonáš Revický nikdy nebol krivoprísažníkom, a keď chodieval v živote svojimi vlastnými cestičkami, tak si i my musíme pomyslieť, že i my máme, a to jeden každý z nás, svoje vlastné chodníčky. Keď sa však ten samý Jonáš vzpiera podrobiť sa ustanoveniam stolice, tak už raz vyslovené brachium musí sa vyslať proti nemu. Ale páni moji, nežiadajte odo mňa, aby som ja to vypravil; som, už je darmo, jeho pokrvný a príbuzný, už či chcem, či nechcem, a srdce moje, duša moja trúchli nad bratom, ktorý, ako vidíte, práve pri tejto otázke odobral sa na večnosť. Ustanovte teda vy sami, kto má byť náčelníkom pri vykonaní brachia u Jonáša Revického?!“

„Pán Čoborňák! Pán Čoborňák!“ zavolali páni bratia.

„No teda, keď je to vaša vôľa,“ odvetí Elek, „staň sa. Ja nemôžem a nesmiem konať proti posledným slovám drahého, milovaného brata, i nesmiem zaznávať z druhej strany vašu vôľu. Pán Čoborňák,“ vyvolá nato viceišpán ráznym hlasom, „usporiadajte všetko vy, čo sa týka vykonania brachia proti Jonášovi Revickému, určite čas, kedy sa má uskutočniť a v mene stolice zhromažďujte pánov bratov na vykonanie toho, čo vám bolo naložené!“

„Dobre, dobre!“ zavolá celé zhromaždenie.

„A teraz, páni bratia,“ prevetí Elek Kubíni, zdvihnúc sa zo stolka a utierajúc si slzy z očí, „že vás zanechávam a rozpúšťam kongregáciu, nemajte mi za zlé, lebo krv je nie voda, a brat môj, brat môj!“

Nemohol ďalej; odišiel bôľom premožený, trasúc sa preč, a celé zhromaždenie sa rozišlo ticho bez hluku, bez tresku, nevediac, čo sa mu robí.

Ale Rapko si len teraz voľne vydýchol. Jemu nič nebolo po Elekovej kŕčovitej bolesti, on si len myslel na sklamané nádeje dostať ruku Eleny, na výhľady na hodnosti a vyšinutie sa k pánbohvieakej sláve, čo mohla pochádzať zo spojenia sa s ňou. Odišiel teda hneď preč a chodil po zemianskych dedinách, dával znovu nárady pánom bratom, ako majú zbrojiť, ako majú byť každým dňom a v každom okamihu hotové i ich pušky, aby sa stolicou ustanovené brachium mohlo vykonať, len čo sa o mieste, čase a hodine zídenia sa, ako tiež o tom dozvedia, kedy už bude treba udrieť na Jonášov dom.

Páni bratia po dedinách sa pritom nestarali ani o Kubíniovcov, ani o Revickovcov, ale zapálili si fajky, zhromažďovali sa na preddomiach, posadali si na lavičky, hladili si fúzy a mudrovali, až sa im kečka parila; keď však prišla k nim zvesť, že sa Štefanovi Revickému narodila dcérečka a že kmotrom má byť generál Sporck, zastúpený prostredníctvom mladého Michnu, ktorý sa už stal kapitánom, tu zahoreli ich oči, porozchádzali sa, brúsili frangie, čistili pušky a túžobne čakali len na Rapkov pokyn, lebo i teraz videli v tom kmotrovstve zradu krajiny, Oravskej stolice a uhorského zemianstva.

Najviac sa však sťahovalo zemianstvo vo Valaskej, dedine, z ktorej pochádzal Rapko a kde nebolo nijakej nezemianskej duše, nevynímajúc ani pastierov, ktorí i najpyšnejšie zemianky volali pani sestrami, a tým by bola beda bývala, keby toto oslovenie neboli prijímali.

Vo Valaskej si teda páni bratia najprv šepotali medzi sebou, že sa majú ustanoviť na krstenie do Revišného, potom mnohých rozoslali do susedných dedín, aby dali heslo pánom bratom, kedy sa majú zísť v Revišnom, pravda, nie bez munície.

A v Revišnom, tam bola radosť nad radosti. Starý Jonáš kvitol radosťou, hoc za dva týždne skoro ani nejedol, ani nepil, ani nespal zo žiaľu nad Ferencovou smrťou; ale teraz mu znovu zakvitlo srdce pri kolíske vnučky, lebo v nej videl obraz svojej ženy a obraz svojho pokolenia, hoc sa ono len v ženskej línii obnovilo. Štefan nevedel, čo sa mu robí; sedával raz pri ženinej posteli, raz pri kolíske dieťaťa a skoro mu slzy z očí vypadúvali od radosti, keď i na jedno, i na druhé pohliadol.

Starý Ľauček však medzitým zavolal svojho syna Martina i suseda kováča a povedal im, aby teraz ešte sto ráz lepšie striehli dvor pána urodzeného Jonáša, i aby všetkých paholkov a priateľov do dvorca zhromaždili preto, lebo mu vraj chýry doleteli, že práve pri krstení Žofie, Štefanovej dcérky, dnes v Istebnom pokrstenej, majú napadnúť Jonášovu kúriu.

I z jednej, i z druhej strany všetko sa stalo.

V Revišnom pobozkala Elena svoje dieťa, Žofiu, keď ho z krstu doniesli, tak vrúcne, že nebožiatko ešte nevediac, čo je materinský bozk, nad tým zaplakalo; Štefan sa díval na svoju ženu s takým významom v zraku, akoby chcel s ňou tam uletieť, kde viac pozemskosti niet. Mladý kapitán Michna, Sporckov kmotorský zástupca, pozeral závistlivým zrakom na rodinné šťastie ľudí, ktorí sa tam o žičlivý alebo nežičlivý svet nestarali, keď im Boh dal svoje požehnanie; pani viceišpánka, krstná mať, rozprávala sa síce s Elenou priateľsky, srdečne, ale pred večerom odišla s kapitánom, mladším Michnom, do Kubína udávajúc, že jej muž od smrti svojho brata nemá viac pokoj a potrebuje jej opateru.

Nastala noc. Ľaučekovci napínali zraky, nadkladali uši, či dač nedovidia alebo nedopočujú, ale kde nič, tu nič, len šušťanie vetra v lístí stromovia, takže sa skorej položili na odpočinok ako predošlej noci, zanechajúc suseda kováča na varte.

Keď sa ale približovala polnoc, zbadal kováč, že sa v diaľke začína voľačo šerieť i že sa k Revického dvoru pohybuje kopa ľudí ako mravcov. Skočil, zobudil Ľaučekovcov, zobudil Štefana a Jonáša, a keď sa húf ľudstva priblížil, bola brána ozbrojená a ohrada okolo domu a záhrady tu i tu strežená.

Zblížil sa najprv jeden človek, potom dvaja, potom traja a za nimi desať, kde naproti tomu celý húf sprvu zastal a začal sa pomaly okolo ohrady rozširovať, takže bol dom za krátky čas obtočený, a to v takej tichosti, že pritom ani šuchnutie nebolo počuť.

Starý Jonáš načúval, načúval a veľmi málo počul, i len keď železné koly, čakany a sekery bránu vyváľať a rozsekávať začínali, zavolal: „Kto sa to približuje v noci ako zlodej k môjmu domu?“

„Jonáš Revický,“ zavolá pred bránou Rapko ostrým hlasom, „poddaj sa a vydaj sa stoličnému súdu na milosť a nemilosť, aby si vydal počet zo svojho sporu a vraždy spáchanej pred touto bránou!“

„Ach, sto striel sa do tvojej rapavej matere, ty mamľas!“ zakričí sused kováč, poznajúc Čoborňákov hlas. „Nuž či sa ty opovážiš, ty mamľas, statočných zemanov v noci prepadúvať? Chlapci, hore sa! Jeden, dva, tri!“ I vypálil z pušky na Rapku.

Ale guľa netrafila Rapka, no poranila pri ňom stojaceho zemana, takže spadol ako mŕtvy. A tu povstal krik a škrek okolo celého domu: „Strieľajte a bite, čo nájdete!“

Železné koly, čakany a sekery začali okolo brány pracovať, pušky strieľali i od brány, i pred bránou, páni bratia preskakovali parkany, rútili sa potom na dom v hluku a tresku, až sa potom zastavili pri náramnom výkriku: „Otec môj! Otec môj!“

Jonáša zastrelili a jeho jedináčik Štefan spadol naňho, objímal ho a zvíjal sa okolo neho tak kŕčovite, že by si mohol myslieť, že je to tiež i jeho posledná hodina.

Ale čo sa nestalo? Páni bratia, popreskakujúc parkany a rozdráždení súc odporom čeliadky a susedov, podpálili dom, takže červený kohút skoro na dachu vyšľahol. Neborák Štefan ani nespozoroval, že starý Ľauček, ako verný kamarát až do smrti, spadol trafený guľou pri boku jeho otca, že šturmujúci už vyvalili bránu a hrnuli sa dnu ako šášky, hrozitánskym krikom volajúc: „Na Jonáša, na Jonáša! Nech zhynie ten zradca vlasti, nech zhynie ten predavač Uhorskej krajiny Nemcom! Nech zhynie ten luteránsky pokrytec, predávajúci vieru svoju katolíkom, pápežencom!“

Ale keď vyšľahol plameň na dome a zasvietil nad hlavami náruživosťou rozvlnených pánov bratov, trhlo to Štefanom znovu, ako by ho bol had uštipol, vyskočil na rovné nohy, zakryl si oči, akoby si bol slzy stieral a bežal ako šialený do domu a do izby svojej ženy, zanechajúc mŕtvolu tak veľmi milovaného otca.

Tu beda, tu krik, tu vresk, tu škrek, tu najsurovejšie slová pochádzajúce od pánov bratov pánbohvie odkiaľ z Horavy, to jest Oravy prišlých, žiadajúcich, aby pani domu vstala, pripravila im dačo na zakúsnutie a rozkázala čeľadi, aby im vyvalila na občerstvenie z pivnice sudy vína.

Nebožiatko Elena, v šestonedelí ležiaca, nevedela, čo sa robí; začala sa jej hlava krútiť, srdce jej mohutne bilo a keď sa nazdávala, že ju z postele ten alebo onen z pánov bratov zdrapí, začala plakať a pozerať na belčov svojho dieťaťa.

Vtom sa ozve v izbe krik „horí, horí!“ a chuderka Elena v najväčšej slabosti začne vstávať. Ale tu príde rozčúlený Štefan so srdcom skoro skameneným a s okom takým meravým, že stálo opreté na ženu ako cencúle ľadu v zime pod strechami, vzdorujúce slnku a jeho neveľmi obživujúcej teplote, i zavolá: „Žena moja, žena moja!“

Elena padla do náručia svojho muža, objala ho a vypustila - dušu.

Štefan klesol so ženou na zem, prekonaný súc bolesťou, dnes už po druhý raz sa opakovavšou, i nepomyslel na to, že nad jeho hlavou horí dom. - Dieťa? - To mu teraz nebolo ničím, bo jeho zmysel otupel za všetko na svete, čo mu bolo nové, a s otcom a ženou sa mu pominul celý svet.

Biedne dieťa! Akéže ťa ešte osudy očakávajú?!

Vtom sa však vovalí do izby Rapkom vedená najsurovejšia zemianska luza, vyškiera a vysmieva sa Štefanovej bolesti, ktorý ležal na ženinej mŕtvole a ronil slzy nad jej naveky zhasnutým zrakom i volá: „Štefan Revický! Poddaj sa!“

Štefan vyskočí ako splašená zver a oprie oči stĺpkom na Rapka i vypovie hlasom, ktorý by sa mohol porovnať len s trúbou, čo sa ozýva na súdny deň, aby zobudila z mŕtveho spánku státisíce zaniknutých pokolení. Takýmto hrozným hlasom teda vypovie Štefan: „Dobre teda! Ty si zavraždil môjho otca! Ty si zavraždil moju ženu, nechže teda zhorí i tento dom; ale ver mi, pokute božej neujdeš, a keď i nateraz nado mnou zvíťazíš, tak aspoň prosím, aby som mohol zaniesť odtiaľto svoje dieťa voľakam za hory.“

Ale tu sa Rapko len zasmial a na prosbu, ktorá pochádzala len zo skľúčeného srdca, odpovedal: „Dieťaťa tu viac niet, je dobre zaopatrené a ty si rob, čo chceš!“

Štefan pozrel do kolísky a vskutku, dieťaťa tu viac nebolo. Otec pri bráne, žena v izbe mŕtva, a dieťa bohviekde, a to všetko v jeden a ten istý deň. Zaplakalo teda Štefanovo srdce, ale duša v tom samom okamihu obživla; všetko bolo na svete stratené, ale nenávisť voči zlým, nesvedomitým ľuďom neuhasla, ba práve tak vzplápolala v jeho útrobách ako plameň na streche jeho otcovského domu, šľahajúci k oblakom. I povedal Štefan Revický:

„Čoborňák! Teba nie bez príčiny Rapkom nazývajú! Každá šelma je poznačená, tak i ty. - Tam máš mŕtvolu môjho otca, tu máš tiež i mojej ženy a zas dieťa moje ste mi uniesli, neviem kam. Ale ty, Rapko! Nech ti je pánboh za všetko to milostivý, bo beda ti, keď kedy prídeš pod moju ruku!“

Vtom pozrel ešte raz na ženu, zagánil očami po prítomných, neopovažujúcich sa mu vkročiť do cesty, keď i napravo, i naľavo vesloval rukami, a zmizol naveky z Oravy.