ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Medzi historikom a poviestkárom je i mnoho podobného, i mnoho rozdielneho. Podobné je, že i jeden, i druhý vypravuje deje; rozličné zas, že sa ten prvší obmedzuje vždy na čas, na udalosti, ako sa jedny po druhých postupne a skutočne vyvinovali, keď sa naproti tomu poviestkár pridŕža vždy len svojej rodiny, to jest osobností vytvorených jeho obrazotvornosťou a tak opisovaných, ako sa to jemu páči, a nehľadí pri tom prísne na čas, na doby, na roky, ale podľa ľúbosti dopúšťa celému pokoleniu záhubu a potom preloží deje, o ktorých vypravuje, do novších čias, a nestará sa o historický poriadok.

Tak i my.

Prehrmelo od tých čias, čo Štefan Revický zmizol, mnoho búrok cez Uhorskú krajinu. Roku 1657 umrel Ferdinand III., ktorý uzavrel linecký pokoj roku 1645, len aby jeho syn bol zvolený za nástupcu trónu. Toho času celou monarchiou otriasali náboženské rôznice; najmä v Sedmohradoch neprešiel skoro nijaký snem, na ktorom by neboli protestanti predstierali svoje gravamina, oproti ktorým zas katolíci zadávali svoje protesty. Ferdinand IV. hneď potom umrel a na jeho miesto 27. júna 1655 zvolili za kráľa Leopolda I., ktorý sa stal pamätný pre Uhry tým, že vyhnal Turkov z krajiny, že sa za jeho panovania znovu zaviedla dedičnosť trónu i že sa pokúsil po potlačení vesselényiovského sprisahania premeniť spôsob vlády alebo, ako on sám píše „v Uhrách iné ustanovizne zaviesť“, čo potom zapríčinilo mnoho mitúšok, ktoré za jeho dlhého panovania viac nechceli prestať.

Po bitke pri Svätom Gottharde, ktorú sme už raz spomenuli, uzavrel totiž Leopold s Turkom vo Vasváre mier, v ktorom si cisár vymienil, že občania krajiny na Hrone, Váhu a Nitre, až po Moravu bývajúci, nikdy viac Turkovi holdovať nemajú; z druhej strany sa zas Nové Zámky Turkovi vydali a Zrinivár bol zbúraný.

S týmto pokojom neboli ani Uhri, ani Sedmohradčania spokojní. Tamtí preto nie, že sa krajine ani Veľký Varadín, ani Nové Zámky neprinavrátili, a pokoj bol uzavretý bez vedomia a privolenia uhorského snemu; títo zasa preto, že Székelyhid dal sa rozrúcať, že sa na pohraničné pevnosti úplne zabudlo a daň, ktorú načim bolo dávať Turkovi, zničená nebola.

Keď teda Lobkovic uhorských magnátov chcel prehovoriť, aký výhodný je vasvársky pokoj pre krajinu, tu chceli Vesselényi a Lippay a iní protestovať, len o Nádasdym sa vraví, že ich od toho odvádzal; keď zas vláda neprestávala ustavične posielať do Uhier cudzie vojsko, a to si tu nestydato, bezočivo a samovoľne počínalo, keď Leopoldovi dvorania sa neostýchali lúpiť Uhorsko sťa podmanenú krajinu, tu sa 30. októbra 1666 palatín Vesselényi, judex curiae regie Nádasdy a Peter Zrinský Bán, „stĺpy vlasti“, ako ich vtedy nazývali, sprisahali a utvorili spolok, aby spojenými silami mohli byť užitoční vlasti. Oni pripisovali síce celé nešťastie Uhorska Turkovi, ale per indirektum tomu, ktorý „zo zvláštnych príčin a cieľov“ krajinu nezastával. Pohlavári tohto sprisahania boli samí katolíci, ale použili nevrlosť protestantov na svoje ciele. Protestanti totiž nemohli byť spokojní s pokračovaním proti ich vierovyznaniu a ponosovali sa teda z mnohých príčin. Tak bola zakázaná stavba kolégia v Prešove, tak sa stal Rákóczi katolíkom, tak jeho Matka Žofia Rákóczi, rodom Báthory, teraz hlava famílie, odobrala sárospatackému kolégiu vinice i domy; stolica Szatmár, Zemplín, Bereg a Ung sa osvedčili za duchovenstvo, a Leopold rozkázal veliteľovi Hornouhorska grófovi Ferencovi Csákymu a vojenskému veliteľovi onodskému, Žigmondovi Petőovi, aby boli Rákóczičke na pomoci, a to ozbrojenými vojenskými čatami. Ale, hoc sa i Rákóczi pridŕžal vesselényiovskej strany, nadržiavalo sa nespokojným protestantom zo súkromných záujmov, obzvlášť že pri tom dve ženy, Mária Vesselényi a Anna Katarína Zrinská, rodom Frankopanová, mali najväčší vplyv. Medzi protestantmi zas účinkovalo najväčšmi kňazstvo, ktoré išlo tak ďaleko, že historicky chýrečný šopronský kňaz Vitnyédi zamýšľal pri Schottwiene zlapať a odviesť do Košíc cisára Leopolda, keď išiel svojej neveste v ústrety, za čo Vitnyédiho sám Zrinský v Dunaji chcel utopiť, keby ho bol dostihol.

O našich starých známych z Oravy pripomíname len to, že sa vo vesselényiovskej vzbure zúčastnil i náš chýrny Čoborňák. Keď totiž sprisahanci nemali peniaze, Nádasdy poslal nášho Rapka, teraz kapitána, do Kremnice, aby zastavil striebornú fúru idúcu do Viedne a peniaze odovzdal sprisahancom; ale chudák už dávno sa bol oddal trungu, opil sa a milá fúra mu pred nosom utiekla.

Okrem toho ešte musíme poznamenať, že sprisahanci konali schôdzku v Trenčianskych Tepliciach, kde mali porady so šľachtou z trinástich hornouhorských stolíc a kde sa 9. marca 1667 mladý Rákóczi zasnúbil so Žofiou Zrinskou.

Ďalší priebeh celého sprisahania obšírnejšie opisovať nemôžeme, ale predsa ešte poznamenávame, že hneď po bystrickom konvente roku 1666 Vesselényi v marci 1667 umrel, že sa i s Francúzom, i s Turkom, i s Poľskom o spojenectvo horlivo vyjednávalo a že každý z hlavných vodcov chodieval svojimi cestičkami a hľadal svoj vlastný prospech. Tak rebeloval Rákóczi, mladý a ľahkomyseľný človek, kvôli svojmu tesťovi; Nádasdy chcel byť palatínom a tak podhuckával i luteránov, i kalvínov, a Peter Zrinský bol zas márnomyseľný a okrem toho taký pyšný, že sa chcel stať pánom Chorvátska. Rákóczi verejne verboval vojakov, Zrinský ich naverboval do osemsto; Horné Uhry boli rozbúrené, protestantskí kňazi dúchali do vatry potajme a verejne kázali z kancľa proti „katolíckym psom“. A keď sa takto v Horných Uhrách všetko verejne dialo, viedenský dvor obrátil pozornosť hlavne na evanjelické duchovenstvo pre ich napadúvanie katolíctva, i zostavil proti nim osobitný súd, pozostávajúci zo samých Uhrov: arcibiskupa Szelepcsényiho Pohronca ako námestníka, Zichyho, Forgácha a Nádasdyho, ktorému sa ešte vtedy verilo. Kňazov predvolali, ale neustanovili sa. Pritom držal Rákóczi diétu svojím spôsobom v Košiciach a cisár poslal ta na uspokojenie myslí grófa Rottala, ale bez výsledku. Vypukla vzbura. Rákóczi prilákal tokajského veliteľa Starhemberga k sebe na hostinu, i zadržal ho v zajatí, hoc sa i posádka držala a i jeho matka nechcela mu otvoriť mukačevské brány. Práve preto sa obrátil najprv proti Tokaju, kde sa však dozvedel, že Sporck tiahne proti nemu a pritom, že Zrinského i Frankopana i Tattenbacha lapili.

I Rákóczi oratoval svoj život len na príhovor svojej matky a Starhemberga; jeho priateľov a spolusprisahancov však komisia, v zložení z Lobkovica, Schwarzenberga, Lamberga, Montecuccoliho, Nostica, dvorského kancelára Hochera, Dorscha a sekretára Abeleho, 20. marca 1670 odsúdila na smrť pre „aversio contra principem“, pre korešpondovanie s cudzími vládami, pre „privata conventicula“ a pre nezákonné zbrojenie.

Keď potom po úplne dokázanej vine sprisahanci museli podstúpiť smrť, v krajine nastal úplný obrat; Sporck vývodil v Horných Uhrách, a ten mal ťažkú päsť. Roku 1670 ustanovili ho totiž za hlavného vodcu proti malkontentom v Horných Uhrách. Zmocnil sa všetkých horných priesmykov i obsadil Rákócziho hlavné pevnosti: Sáros-Patak, Mukačevo a Muráň, potom mestá Ecsed, Levoču a Košice.

Okolo Košíc, teda v blízkosti Prešova, bolo plno strachu a nebezpečenstva, lebo Sporck nepoznal milosrdenstvo a najprísnejšie zachádzal najradšej s luteránskymi kňazmi, volajúc vždy: „Ha, Vitnyédi! Ha, Vitnyédi!“ kedykoľvek prišla reč i o najnevinnejšom kňazovi. V samom Prešove sa konal súd, kde osobitne obvinili Ambróza Ketzera a Radvanského. Na Muráni nájdené spisy zamotali do vyšetrovania viacej osôb. V Prešporku znovu zostavili komisiu, ktorej predsedom bol gróf Rottal a generál Heister; tristo osôb povolali pred súd, mnoho z nich odpravili a mnoho z nich poutekalo. A keď zaujala ľudské mysle prvá hrôza, roku 1671 kňažná Žofia Báthory zahnala patackých evanjelických profesorov a luteránom poodnímali kostoly v Skalici, Kysaku, Štiavnici, Rožňave a Košiciach.

Okrem toho zas všetko, čo nemeckí vojaci potrebovali, seno, ovos, slamu, drevo, soľ, sviece atď., muselo sa dávať bez každej vynáhrady a vyplácať im peňažité v ich neprítomnosti. Ďalej bolo naložené, že za každý funt mäsa vysekaný v jatkách, za každý okov vína, za každú holbu piva sa musí odvádzať daň. Celému Uhorsku, zemanom, sedliakom a magnátom naložili peňažitú pokutu, takže v celej krajine nastal strach a hrôza a všetko zo strachu začúchlo.

Len dvaja arcibiskupi, ostrihomský a kaločský, Szelepcsényi Pohronec a Szecsényi zastávali krajinu vo svojich prosbách a predlohách; s protestantmi muselo to teda vyzerať neveľmi dobre, keď najvyšší hodnostári katolíckej cirkvi museli viesť slovo i za druhú odpornú im náboženskú stránku.

Ale dosť tu čisto historických dátok, za ktoré zodpovedá Majlath a ktoré sme my tu len preto uviedli, aby sme mohli nadpriadať našu povesť, a to preto, aby scény k nej ešte patriace sa objavili v tom svetle, ktoré na ne len história môže vylievať.

Bolo to roku 1674 na začiatku mesiaca júna, keď sa nad Kriváňom v Liptove a jeho pobočníkmi roztiahli čierne oblaky. Hory od Hýb až do Spiša chveli sa strachom pred nastávajúcou búrkou. Vrchmi dokola hučalo, dudlavé jedle padali pod rozdráždeným besným živlom, smrek sa podopieral na buk, buk sa prituľoval k javoru a ten sa ihral svojím hybkým vrchovcom s pajedivým vetrom ako s dobrým dávnym priateľom. - Po dedinách vychodili z chalúp predo dvere baby, jednakaždá vajce v podolku tri razy skrucujúc a vyhadzujúc ho na tú stranu, odkiaľ dulo, aby vraj ukojilo a udobrilo černokňažníka, ktorý vraj z pomsty, že ho dakde nevďačné prijali, hrozil celému vidieku veľkou búrkou. - Všetko trnulo strachom, že sa blíži súdny deň.

Asi o hodinu vietor prestal, ale vzápätí za ním ako z cievok sa začal cediť dážď a dolinami hučali rozvlnené potoky.

Napriek tejto pľušti vidieť z Važca pohybovať sa a ponáhľať rýchlym krokom hore do vŕšku troch jazdcov, hoci neviem, či sa chceli okúpať v daždi schválne zo samopaše, a či im ozaj bolo náhlo. Zavše koníky popichli, pustili sa do trapu, ale zasa, keď často hlavy na väzy sklopúvali, zdalo sa, akoby podriemkavali, takže ich vraníky začínali ísť tichším krokom. - Tak prešli hodný kus cesty bez toho, že by kto z nich bol len slova prehovoril. Dvaja šli spolu, jeden pri druhom, a tretí za nimi bezpochyby sluha. Zdalo sa, že sa tomu poslednému toto putovanie neveľmi páči, vysukoval si totiž ustavične mladé fúzy a tu i tu sa na Važec naspäť obzeral, hoci ani slova pri tom nepreriekol, z čoho všetkého zrejme sa dala spozorovať starostlivosť o dve osoby postupujúce pred ním.

Jeden z prvších už musel premokať, bo neprestajne prehadzoval ľahkú mentiečku z pleca na plece, takže konečne bol prinútený ponúknuť svojho spoludruha, aby sa dakde uchýlili.

„Len zhovej, brat môj! Tam na druhom vŕšku je hustá jedľa a pod tou si troška oddýchneme. Ej veru i mne začína premokať - no teda napred!“ - Pritom popichli kone ostrôžkami a v okamihu boli pri jedli.

„Hoho, Lacko!“ zvolal zas oslovený žartovne, „vytiahni spod sedla koberec a prikry mentiečku, ak ti dač na nej a na suchšom tele záleží, lebo ako vidieť, starú jedľu prevládal pán Vietoris, a my musíme len moknúť. - Zima ti? - Netras sa! Nerob letu posmech, lebo ťa ver pred celým svetom omaľujem.“

„Nežartuj,“ odvetí oslovený Ladislav, „mne je nie do smiechu, bo mi je žiaľ i tejto jedle, u ktorej sme mali nájsť záštitu, a predsa len podľahla pofukom vetra, i žiaľ mi je, že sa so mnou vydávaš do nebezpečia.“

„Nie, brat môj, nie tak zhurta!“ odpovie jeho druh. „Nečuduj sa, že jedľa padla - to už v prírode ináč nejde, tak i naša krajina, ktorá predtým stála pevnejšie než táto jedľa, kníše sa teraz i padá práve tak ako táto jedľa.“

„Čo ťa po takých smutných myšlienkach,“ prerečie jeho druh, „teraz nám to viac nič neosoží, a keď sa do takých úvah raz zapletieš, nuž sa z nich tak ľahko nevymoceš. - Ale, pst! Nevrav nahlas, mne sa zdá, že sa pod konármi jedle dač hýbe, môžu to byť i vyzvedači, ako sa v terajších časiech i po horách skrývajú, a beda ti, ak sa len jedným slovom prezradíš, kto si a čo si.“

A tu začali s veľkou ostražitosťou skúmať medzi raždím vyvalenej jedle, čo by mohlo byť pod ním. Asi vprostriedku stromu, pod hustým raždím, zbadali ležiaceho starca, ktorý, ako prezrádzal jeho oblek, musel sem cestovať zo Šariša a čo sa ľahko dalo domyslieť, hľadal tu útočište pred lejou.

„Daj pánboh šťastia, švagor!“ oslovili obidvaja pocestní toho tretieho pod raždím.

„Pánboh daj i vám, páni moji!“ vľúdne odpovedal Šarišan, robiac príchodzím miesto.

„Hja, veľmi sa nepomykajte, my len radšej pod holým nebom zostaneme, ako by sme sa mali dať hromom rozmliaždiť. Dážď prestať nechce a búrka iste je nie ďaleko, lepšie by bolo, keby ste sa i vy, starký, spod haluzia vytiahli.“

„Nie, nie, dieťa božie!“ odpovie starček s vľúdnym úsmevom a pokrútiac hlavou. „Teraz sa ešte búrky nebojme, lebo len jeden jediný oblak zasiahol celé okolie, je síce dosť čierny, ale on nás nezastraší. - Keď v jednom kúte slnce svieti a z druhého sa čierňavy valia, i za nimi čistejšie obláčky poletujú, tu potom býva hrozná bitka, oblaky sa rozpajedia a divé strely padajú, akoby ich sypal.“

„Veru, var’ pravdu máte!“ odpovie zamyslene Lacko. „Príroda vraj najlepšie učí človeka. Myslím, že i s nami je tak.“ - Prišla mu pritom na um Uhorská krajina i povie: „Pokiaľ sami Turci od poludnia záhubne hrmievali, Uhri vždy vedeli, kde sa majú postaviť; ale teraz? Turek hrá svoju starú nôtu, Nemci vo svojej zakuklenej pomoci hrozia nám nebezpečenstvom a naši zaslepenci, nedôverujúc vo svoje sily, chceli by hasiť oheň, a hľa, namiesto vody lejú doňho olej, ktorý potom blčí, opeká a nemáš nikoho, kto by zúboženú krajinu bol vstave oratovať. Ale lepšie je zrejmé nešťastie, než usmievajúce sa nebezpečenstvo.“

„Pravda,“ dodal starec, „no ruka božia nás všade chráni.“

Matej, sluha, pozhadzoval sedlá z koníkov, priviazal ich k stromku a mladí jazdci sa pod chvojky a raždia pritúlili k Šarišanovi...

Nemo sedeli za hodný čas, každý sa staral väčšmi o seba než o druhých a každý sa oddával svojim myšlienkam.

Starec sa tu i tu obzeral, naťahujúc za seba svoju dlhú halienku, akoby ňou dačo chcel ukrývať, čo by naši šuhajci sotva boli spozorovali, keby sa nebolo dalo počuť za starcovým chrbtom hlboké vzdychnutie, ktoré vyzradilo, že má ešte akéhosi spoločníka. Aby predišiel každú otázku, starec sa ozval: „Nič si z toho nerobte, to je môj syn. Ešte pred dažďom, keď vietor najväčšmi zúril, dostali sme sa pod túto jedľu, ale len čo sme si sadli, strom začal pukať a vyvalil sa. Šťastie, že vietor dul na druhú stranu, bo by nás tu bolo ináč dodrúzgalo. Môjho chlapca zachytil konárik i troška ho postrašil, a on potom od zimy zaspal.“

Keď predniesol neistým hlasom tieto slová, obrátil sa k svojmu dieťaťu, odkryl halienku, pobozkal ho na čelo a chlapček pozdvihol hlávku s usmievavou tvárou k dobrému otcovi.

Ladislav, bližšie sediaci k Šarišanovi, zarazil sa pri tom výjave, potrhol svojho spolucestovateľa. Obaja pozreli na utešeného junoša, ale súčasne i spozorovali pekné vlasy vlniace sa po jeho pleciach ako zlaté kružlinky, spozorovali ďalej veľké zorničky, útle črty tváre, ktorých väčšmi nežnosť ako mužská tvrdosť sa označovala, slovom, všetko, čo na junošovi videli, priviedlo oboch do rozpakov. Pritom by nikto nebol mohol starca pokladať za to, čím ho robili jeho sedliacke šaty, najmä ten nie, kto ho počul hovoriť; a teraz, keď sa ukázala tvár jeho dieťaťa, len slepý by bol mohol istiť, že v tých hrubých šatách väzí človek nižšieho stavu.

Tá sama myšlienka svitla odrazu v mysli ako Ladislavovej, tak i Kazimírovej, takže sa prvší nemohol zdržať spýtať sa starca, kto je, odkiaľ je, odkiaľ ide a kto je ten spoločník, čo s ním putuje.

„Som Šarišan,“ odpovie opýtaný, „ako to ľahko môžete poznať po mojich šatách, na rozkaz richtára Ketzera idem na Oravu k pánu Meškovi; chlapec je môj vlastný, ale že matky viac nemá, nechcel som ho samého doma nechať.“

„Šaty vždy človeka nerobia, starček dobrý,“ preriekne Ladislav, „a posolstvo Ketzerovo svedčí, že ste z našej stránky. - Nebojte sa cisárskych v našich osobách. Ja som syn Jozefa Meška z Kubína a toto je môj dobrý priateľ Kazimír Revický; obidvaja ideme zo Sedmohrad domov na Oravu.“

Šarišanovi sa od radosti slza v oku zaligotala, takže nemohol slova preriecť. A tak uchytiac mladému Meškovi ruku, pritisol ju k srdcu, vystískal ho, vybozkával ako vlastné dieťa. - Po chvíli začali mu síce ústa pohrávať, ale radosť, že sa zišiel so synom svojho suseda, nedala mu prísť k slovu. I zarmútilo sa teda oko a pustil sa do hlasitého plaču.

Zdanlivý jeho syn, vidiac otca zaslzaveného, nemohol tiež vlastným citom odolať i - plakal s otcom.

Mladí Oravci nevedeli, čo si majú o všetkom myslieť, ale počujúc fikanie, sklopili hlavy nadol a neopovážili sa prerušiť tento svätý okamih.

Ale vtom sa starec vzmužil, vystrel sa ako sviečka, stisol Lackovi ruku i povedal: „Keď ste vy teda moji príbuzní, krv moja, priatelia moji, tak sa patrí, aby som i ja s vami dôverné slovo prehovoril. Dávno som vás nevidel; lebo ste boli v Sedmohradoch, ale viem, prečo ste tam boli, a hoc ste mladí, to ste ta šli iste na môj vlastný pokyn. - Ja som Elek Kubíni, a táto je Žofia Revická!“

Tieto slová udreli ako hrom do sŕdc mladých ľudí, skočili, ani sa len nepoklonili, ale začali bozkávať starcove ruky a tisli ich na svoje prsia.

„Dobre, dobre, deti moje,“ prerečie Elek pevným hlasom, „tak sa svedčí na mládež, bo keď v nešťastí omdlievajú sily starších, bujará mládež je povolaná zaplniť medzeru, ktorá následkom toho povstáva!“ A tu pohliadol na Kazimíra Revického i povedal: „Objím svoju pokrvnú! Čo sa dívaš? - Rob, čo ti kážem!“

Kazimír sa však neopovážil zblížiť sa k Žofii a spýtal sa jednoducho Eleka: „Ale, ujček môj, akáže je to moja pokrvná, keď o nej nič neviem?“

„Nuž taká pokrvná, vidíš,“ odpovie Elek, „keď Čoborňák šturmoval dom starého Jonáša a keď ten pri tom i s Elenou zahynuli, ja som použil prostriedky, aby nevinné dieťa nezahynulo, a dal som ho odniesť z domu a poslal som ho hneď do Ketzerov do Prešova, kde bolo až podnes vychovávané v čistej luteránskej viere a v bázni božej; keď však teraz nastali zlé časy a v Prešove bezpečenstva nijakého niet, išiel som si s nebezpečenstvom života po dieťa vediac, že som i ja bol príčinou jeho siroby, a o ktoré som sa viacej staral, ako by to boli vstave kedy jeho rodičia, i striehol som, hoc zďaleka, ako oči v hlave. A tak keď som ja jej najbližší z matkinej strany, ty si jej najbližší zo strany otcovej. A len mi predsa uveríš, že v Uhorskej krajine nič tak ľudí s ľuďmi nespája ako pokrvenstvo a príbuznosť, a hoc by to bolo i v desiatom pokolení?“

Kazimír vzal Žofiinu ruku, bozkal ju, pritisol ju na svoje srdce, ale sa neopovážil pobozkať jej líce alebo jej pery.

„No, čo si tak hanblivý,“ ozve sa Elek, „však ste blízka rodina!“ - Ale Kazimír na to všetko nemohol pristať, alebo hádam nechcel.

„Nuž, keď si taký, ako by si byť nemal,“ pokračuje s obľubou Elek, „tak ty, Lacko, poď a bozkaj dievča, však je pekné ako ľalia a je tiež i z tvojej rodiny?! Žijeme zlé časy, nevieme, pokiaľ nám Boh ešte života dožičí, bo dnes si tu, a zajtra ti môže nežičlivý svet hrob pripraviť, že sa nenazdáš ani ako, a tak milujme sa aspoň my, rodina, pokiaľ žijeme!“

Ladislavom to zatriaslo, a keď jeho trasúce sa pery dotkli sa pier krásneho dievčaťa a keď ho ovanul jeho dych, tu zostal skamenený a pozeral stĺpkom, akoby ani nevedel, čo sa s ním stalo.

Zdalo sa, akoby bol vďačný i búrke, i zvalenej jedli. A predsa sám nevedel, že je to tak.

Na premýšľanie však nebolo času, bo Elek zavolal: „Chlapci, robte poriadky, aby sme sa ďalej dostali!“

Obzreli sa teda mladí Oravci po nebi i zbadali, že čistejšie oblaky prichodia spoza Kriváňa i že dážď prestáva, že slniečko prebleskovať začína a že sa pomedzi svrčinovú omlaď derú svetlé lúče ako stužky z mladuchinej party. Chvojky stromov od tepla začali sa samy dvíhať, čo bolo našim cestovníkom veľmi vítané.

Na Ladislavov rozkaz priviedol Matej kone; na jedného si sadol Elek, vezmúc Žofiu pred seba; Meško a Revický posadili sa na dva druhé a ich sluha kráčal za nimi pešky, až mali za chrbtom hodný kus cesty.

Elek, ako sa pozdávalo, v tomto okolí známy, spozoroval odrazu ohníky medzi Hybiami a Dovalovom, kadiaľ toho času hlavná cesta dolu k Mikulášu a Ondrašovej a odtiaľ cez Svätoannenskú dolinu do Oravy sa tiahla, a súc už dávno naučený, nikdy ani ten najmenší predmet, na cestách v tých neistých časoch sa ukázavší, spúšťať z očí, zadržal koňa, kým celá spoločnosť nebola pospolu, a potom riekol: „Priatelia moji! Tam, kde ten ohník horí, bezpochyby leží cisárske vojsko, ktoré sem-tam po okolí rozosiela svojich ľudí, aby preskúmali kraj a ľudí podozrivých zajímali. Ticho teda! Zvráťme sa na bočnú cestu!“

Ale len čo to dopovedal, tu odrazu spoza kriakov, spoza stromov vyskočilo viacej vojakov, ktorí zavolali: „Stoj! Kto si!“

„Dobrí priatelia!“ bola odpoveď.

„Akí priatelia?“

„Idúci domov na Oravu.“

„Odkiaľ?“

„Čo vás do toho!“ odvetí na to rozhnevaný Kazimír.

„Však hádam len slobodno statočnému človeku používať cestu, ktorá je pre každého človeka. A ktože ste vy?“

„Čo teba do toho! Dolu z koňa!“ zakričal strážamešter. „Kaprál Varda! Odzbroj ich všetkých a zaveď ich k vatre i povedz pánu lajdinantovi, aby si dal pozor, pozor, pozor!“ A potom pošuškal do ucha kaprálovi, že je toto slovo na zajtra parola.

I Ladislava, i Kazimíra odzbrojili, (lebo vtedy uhorský zeman bez šable na boku skoro ani pred dvere nevychádzal) a posledný bol prinútený pešky až k ohníku kráčať, lebo si kaprál sadol na jeho koňa a ustavične i napravo, i naľavo sa ohliadal, či jeho šesť chlapov tak postupuje, aby zo zastavených osôb ani jedna nemohla utiecť.

Keď potom prišli k vatre, zosadol kaprál z koňa, predstúpil pred lajdinanta Helma, vystrel sa, zdvihol ruku k čiapke, pozdravujúc tak svojho predstaveného, i vyrozprával, čo sa stalo a ako celý šereg nespokojencov strážamešter lapil.

Lajdinantovi to bolo všetko po vôli, lebo si pomyslel, že všetka zásluha pri zlapaní buričov bude patriť len jemu, a tak, držiac fajku v ústach a vztýčiac sa, pyšne povedal: „Dobre, Varda! Budeš skoro stražameštrom. Tvoje zásluhy o cisársky dom a krajinu nezabudnem predniesť u generála Schottenberga tak, že sa za dva-tri dni musíš stať stražameštrom. Teraz zostaneš tu a pošlem pre strážameštra, aby prevzal tu veliteľstvo na moje miesto, a keď príde, zaujmeš ty jeho miesto v horách pri stíhaní buričov.“

Sadol si potom na Kazimírovho koňa, tomu kázal aj so sluhom ísť pešky, pridal k sprievodu ešte desať vojakov a mysliac si, že sa hneď stane kapitánom - lebo vtedy ešte oberlajdinantov nebolo -, pyšne uháňal so svojimi lapenými ku Hrádku a oddal ich tam s výrazom svojej významnosti hrdo, pyšne, akoby bol celý svet vybojoval, teda celkom tak, ako to nižší dôstojníci vo vojsku zvyčajne robia, keď sa im dač naďabí, čo im hádam môže vo vojsku poslúžiť k rýchlejšiemu postupu.

Zaviedli teda všetkých lapených do priestrannej síce, ale zvyčajne tmavej a teraz skromne osvetlenej izby zovňajšieho zámku, pred ktorú hneď postavili stráž. I zavolali hneď komandanta zámku generála Schottenberga; tento však, súc Sasík a sám luterán, vojak síce znamenitý, ale nanajvýš nenávidiaci pletky, ktoré sa udávali i oproti tým najnevinnejším ľuďom, sčiastky, že sú rebelanti, sčiastky, že sú luteráni, neveľmi sa staral o výsluchy polapaných, lebo už zunoval všetky tie zväčša naničhodné vyšetrovania, kde totiž veľmi často vyšlo najavo, že sebeckí udavači zhusta i svojich najbližších priateľov ako luteránov, a tak vraj rebelantov alebo i najnevinnejších občanov vôbec vyhlasovali za buričov a udávali vrchnosti.

No a táto, aby si vynahradila útraty na zradcov vlastnej krvi a na kadejakých iných nepoctivých vyzvedačov, alebo aby sa pomstila na nespokojencoch, pozbavovala ich života i majetku. A tak, kde mohol, vyhýbal každej inkvizícii. Keď však teraz lajdinant Helm s vážnym výrazom tváre vstúpil dnu a povedal, že sú obidve osoby z Prešova už na Hrádku oznámené a že sa mu ich pošťastilo zlapať po mnohodňovom stopovaní, tu zvraštil Schottenberg čelo, ale nechtiac sa prezradiť, povedal panej domu, s ktorou sa práve zabával: „Pani grófka, však mám pravdu, keď vravím, že mne je ťažko súdiť vo vašich uhorských záležitostiach, keď vlastne ani neviem, aké sú tu u vás v Uhrách medzi stránkami pomery a potom ani tunajšej reči nerozumiem. Krušno by mi prichádzalo odsudzovať ľudí len preto, že som hádam zle rozumel výraz ich slov.“

„Vy ste boli, pán generál, vždy múdry a opatrný človek,“ odpovedala Ostrošička, „a tak i teraz máte pravdu. Nech Uhra súdi Uhor, bo nám cudzí rozumieť nemôže, len my sami sebe. Ráčte ta odoslať tu pána plukovníka Michnu, ten je i Uhor, i zeman a okrem toho vojak, na ktorého sa iste môžete spoľahnúť, bo by ináčej nebol plukovníkom.“

Július Michna, teraz už plukovník, poďakoval sa grófke za tieto jemu tak lichotiace slová a vďačne prijal rozkaz svojho predstaveného, aby hneď zaviedol výsluch zajatých.

Vstúpil do izby, ale sa zarazil, keď počul Šarišanov hlas na otázku, kto je, lebo mu prichádzal zvuk jeho reči veľmi známy.

„Kto ste a odkiaľ ste?“ spýtal sa plukovník zvyčajným spôsobom.

Vyhýbajúc každej určitej odpovedi, Elek riekol: „Idem zo Šariša so svojím synom navštíviť rodinu na Oravu!“

Ale tu Michna pozrel na Šarišanovu tvár a schytiac sviecu, držal ju pred jeho tvárou tak ostro, tak prenikavo, že sa v Elekovi zatriasla duša. Ale hneď nato sa začudoval, keď Michna znovu sviecu a to celkom pokojne, položil na stôl a po sporckovsky silne zavolal v nemeckom jazyku: „Ordonanc!“

Ordonancia prišla a plukovník Michna veliteľský vyzdvihnúc ruku, preriekol: „Ordonanc! Zavedieš všetkých týchto do tretej izby! A ty,“ prehovoril k Elekovi, „zostaneš tu na výsluch!“

Ordonancia odviedla zlapaných a keď zvuk ich krokov v chodbách zatíchol, Michna odovrel dvere, pohliadol nimi von obzerajúc sa, či sa pred dvermi okrem stráže, neznajúcej po slovensky ani slova, dakto nenachádza, i vrátil sa do izby a trasľavým, skoro plačlivým hlasom vyriekol, Šarišana vrúcne na prsia pritisnúc: „Zle je, zle je, pán viceišpán, vy starý môj priateľ! Bože môj! Prečo ste mali padnúť práve do mojich rúk? Ja som vás hneď poznal i po hlase, i po tvári, najmä keď vás už od Prešova šľakujú a vaša osoba je úplne opísaná. Biedny priateľ môj! Ale teraz niet času. Povedzte mi, kto je váš sprievodca, a nebojte sa nič zrady, bo ja som Július Michna, čo dakedy požíval u vás pohostinnosť celé týždne, ktorému ste vy k starootcovskému majetku dopomohli a ktorý sa za svojej mladi s najvrúcnejším srdcom uchádzal o ruku vašej netere Eleny. Povedzte mi len, kto bol vaším opísaným sprievodcom, aby sme vás obidvoch čím skôr mohli vyslobodiť.“

I odpovie dutým vážnym hlasom Elek: „Žofia, dcéra Štefana Revického a Eleny Kubínich.“

Michna stŕpol, skamenel. Zvesil hlavu a udrel sa obidvoma rukami na čelo. Ale nemajúc času brať sám na seba aký-taký ohľad, zavolal: „Ordonanc!“ a rozkázal priviesť najmladšieho z lapených.

A keď priviedli Žofiu, nepovedal nič, zaplakal, pobozkal ju i na čelo, i na líce, i na ústa, a riekol: „Dieťa moje drahé, ja som mal byť tvojím otcom, bo za spojením s tvojou matkou túžilo moje srdce, čo sa nestalo. Teraz choď a ži! Michna sa o to postará. Ale len choď, choď!“ A potom, zavolajúc: „Ordonanc!“, dal ju odviesť preč.

Keď zostal tam s Elekom sám, zachvel sa a povedal mu: „Pán viceišpán, zle je s vami! Vy nesmiete touto cestou na Oravu, lebo vás v Kubíne zlapajú, i keby ste ta došli bočnými cestami. Teda počujte moju radu a nasledujte ju. Vás zadržím tu a pošlem vás hneď zajtra s vojskom do Veľkej na Spiši udajúc, že ste sprievodcom nemeckého, v týchto krajoch ešte posiaľ neznámeho vojska. Šestnásť spišských miest prislúcha Poľsku a ak sa vo Veľkej stratíte a pôjdete cez Poľskú do Kubína, kde si však musíte dať pozor a hneď sa utiahnete i so svojimi na Zámok a tam sa tak dlho budete brániť, kým ja neprídem: O dva dni idem do Viedne a na kolenách budem prosiť cisára o vaše omilostenie, ktoré istotne dostanem; len do toho času sa, preboha, držte, lebo pre vás inej pomoci niet. - A teraz mi povedzte, kto sú vaši druhovia.“

„Ladislav Meško, Kazimír Revický a ich sluha.“

„Dobre teda!“ odpovie Michna. „Kazimír nie je napísaný na zozname rebelantov a tak ho oblečieme do vašich šiat a Žofiine dáte sluhovi, takže ich hneď prepustia, keď príde na ďalšie vyšetrovanie; Žofia však i s Ladislavom musia hneď preč do Kubína, a hoc by boli sto ráz ustatí, dostanú lístky generála Schottenberga, pred ktorými sa každý vojak pokloní - len skorej, len skorej preč! Urobte všetko podľa mojej nárady, pán viceišpán, bo ináčej zhyniete i vy, i vaši druhovia! - Skoro, skoro. - Ale, ordonanc!“ zavolal ďalej Michna a keď prišiel, povedal: „Priveď zasa sem toho najmladšieho a tohto tu odveď nazad.“

Elek chcel hovoriť a sa odoberať, ale Michna to nedovolil.

Prišla Žofia.

Michna nehovoril sprvu nič, ale pery jeho sa poťahovali, ruky sa zdvihli i položili sa na hlavu dieťaťa a ústa povedali: „Dieťa moje, dieťa moje! Dieťa mojej milovanej Eleny! Ty dieťa moje, čo som ti vlastne krstným otcom, hoc mi srdce dakedy pukalo, že som bol prinútený tebe byť len krstným otcom, zdravé sa mi maj! - Tu máš prsteň s diamantmi, a to prsteň tvojej matky, ktorý som za drahé peniaze odkúpil, keď Čoborňák i tvojho starého otca, i tvoju matku usmrtil. To je vlastné dedičstvo tvoje. Ale tu máš i prsteň, ktorý som sám dostal darom od cisára a ktorý ťa pred každým cisárskym vojskom ochráni, keď ho len ukážeš.“

A potom po malej prestávke, nedajúc dievčaťu ani k slovu prísť a ho do dobrej vôle vybozkávajúc, preriekol: „Teraz choď! Boh ťa žehnaj tak, ako ťa žehná tvoj krstný otec, a rob, čo ti povie strýc Elek!“

„Ordonanc!“ zavolal nato plukovník a k vstúpivšiemu vojakovi prehovoril: „Zaveď tohto človeka k jeho kamarátom do tretej izby. Marš.“