Z väzenia

S Lukáčom mnoho hovorili sme o slovanskej otázke, ktorú on, uniat, len tak pokladá za priaznive riešiteľnú, keď sa pravoslávie spojí so západnou cirkvou, teda v znaku unie. Rusko primkne k Poliakom, Srbi primknú k Chorvátom cirkvou. Inu, to sú náhľady a želania, ktorých uskutočnenie ja pokladám za utopiu, hoci veľaumný Lev XIII. mnoho trudí sa na takom probléme. Lukáč bol i v Petrohrade, pravda, nie vyjednávať so sv. Synodom o slúčenie oboch vselenských ramien cirkvi, ale vymáhať dedičstvo, legát alebo čo len milodar pre chudobného maďarského učiteľa, Žida Stieglitza, vlastného bratanca povestného boháča Stieglitza v Petrohrade, zanechavšieho do pol miliardy rubľov. Dedila po ňom nezákonná dcéra, vraj jeho, no, čo je isté, dcéra baletky. Vzal si ju za ženu gróf či kňaz Polovcov, taktiež ohromný boháč, senátor. Lukáč zaujal sa učiteľa a šiel s ním do Petrohradu. Už bolo všetko narafičené, Polovcov bol náklonný dať vlastnému kuzínovi svojej ženy do 100.000 rubľov. No žiadala si ho vidieť. Radosť nad peniazmi omámila Židka; keď mal predstúpiť pred Polovcova, pochytila ho taká triaška, že ho Lukáč nemohol vytiahnuť z postele. Lukáčovi klesal, ani olovo, nazad. Lukáč teda šiel sám, rozpovedal Polovcovi, akého pokrvného mu priviedol. Polovcov povedal studeno, že dedičstvo po nebohom je zákonne zariadené, na tom nemožno nič hýbať. Lukáč mu odvetil, že nie hýbať, nie pravotiť sa prišli, ale ponížene prosiť, tým viac, že Stieglitz dopisoval si so strýcom, a ukázal mu list starého, v ktorom svojmu vzdialenému pokrvnému sľubuje legát. „A tak, to je iné,“ povedal Polovcov, a pozvoniac na sluhu, rozkázal mu, aby pozval dnu mladého Stieglitza. Tu Lukáč vyznal, že ho tu niet v prednej, že ochorel od strachu a plesania… Možno, to bolo grófovi podozrivé. Ochladol. „Teda, prosím, ľutujem — vec je vybavená,“ a s veľkosvetskou poklonou vyprevadil patróna Lukáča z dverí. Hľa, slabé nervy! Keď prišiel Lukáč nahnevaný do hotelu a oboril sa na Stieglitza, rozpovedal mu, že je nič, že si sám svojou chabosťou pokazil vec, učiteľ skočil s postele úplne zdravý, začal ajvajkať, revať a vlasy trhať si v bôli! Bol zasa chudobný, ale zdravý. Pozde, milý drozde!

„Bože môj,“ hovorím Lukáčovi, „jednako títo ľudia na celom svete, a najmä v Uhorsku všetko si podmaňujú. Oni premáhajú sami seba: chabí od prírody, dali sa na duelovanie — vidíte, každý tretí duelant, sediaci v Segedíne, je Žid. (Vtedy ich bolo hodne, ale Andreánszky ich nepripúšťal k nám, zvlášte „gubóvov“ nie.) Sú nemilí, a všade sa dotlačia. Berú írečitým majiteľom zeme a sú protežovaní!“

„Lebo pomáhajú maďarizmu,“ povedal Lukáč.

„Do hrobu!“ odvetil som, ukážuc na číslo Szegedi Hirlapu, kde bola vychválená opereta Paradicsom, v ktorej na dosky vychodí nahý Adam a nahá Eva (v trikotoch). „Eva hovorí: ,szép gavalér‘, hoci na ňom ,nincs gallér‘. Vôbec Adam hovorí samé moderné necudnosti, volá Evu, aby si ľahli na drn atď., samé blbé veci. Ale pl. t. publikum segedínske nevyšlo zo smiechu a aplauzu, a keď si Adam líha na drn k Eve — opona padá. A autor? Domyslite si.“

„Práve to im pomáha.“

„Ja by som nechcel pre svoj národ v duchovnom ohľade takej pomoci! Možno, Židia vykrútia hrdlo celej maďarskej literatúre a kultúre. Nehovorím, že trochu židovskej prísady neškodí, ako hádam nepoškodilo Nemcom, ale malým, nerozvitým národom, ako Maďarom, lepšie je ostať pri svojich vlastných, keď i skromných silách, pri tých etnografických pôžičkách, ktoré im tak štedre udeľujú Nemci a Slovania. Bolo by to zdravšie. Židia už majú u nich v rukách žurnalistiku, divadlo (hercov Židov je plno), lyriku (Klein-Kis), vzali im čardáš, berú hudbu, takže o chvíľu to originálne, to slobodno-prirodzené, stepno-voľné (puszta), milé, čo im získalo sympatie, celkom prevrátené (supé-csárdás) stane sa europsky ošarpané, zovšeobecnené. Konečne, v čistom židovskom byte sú tiež dosť zaujímavé črty a ľudsky sympatické nuancie — tých použili Sacher Masoch, Mickiewicz (v svojom „tiež patriotovi“ Jankeľovi), sú ženské postavy orientálnej krásy a sladostnej, horúcej smyselnosti, oddanosti rodine… Ale keď Žid násilne chce byť Maďarom, Poliakom, Germánom, Francúzom, vtedy stáva sa nanajvýš protivným, drzým, nízkym a bezcharakterným. Chce byť vždy pápežskejším ako sám pápež. Židovstvo, pustené do svätyne národnej, stáva sa morfiom pre šľachetné nervy národa a pravým smrtonosným jedom pre svedomie národné. Všade nasleduje zmelčenie národnej rieky, do ktorej oni vliali svoje vody. Maďari nepomysleli, že Židia v literatúre, keď pocítia svoju silu, ustroja literárny khagal, práve taký silný ako pri licitáciách. Oni svaria železný ring, zorganizujú taký silný chabrus literárno-umelecký, že nepripustia doň len svojich (unsere Leute) a ľudí úprimne židovstvujúcich a khagalu otročiacich. Ich kritika nebude iné robiť, len „svojich“ dvíhať, „svojim“ robiť reklamu, im naháňať málo a nesamostatne mysliace obecenstvo a zabíjať každého Nežida v začiatkoch, ak sa zvláštnym talentom sám neprederie na povrch. Ale koľkým sa to podarí, koľko existencií podlomí khagal! Vidíme to na viedenskej Concordii. Maďari ich priamo zovú, miesta im fúkajú! Preto, že Židia švindlujú s maďarizmom, že učia sa ochotne po maďarsky, pomáhajú potláčať nemaďarské národy, oddávajú im nielen zem a groše, ale i ducha a národného genia!“

Ledva som to povedal, prišiel porkoláb Kováč, že prišla pani Lukáčová a čaká muža v „látogató-szobe“ (v izbe pre návštevy). Doniesla zlú zvesť. V Lácfalve (cirkvi Lukáčovej) vláda dala všetko exekvovať pre 500-zlatovú pokutu z tlačového procesu. Žena robila mu výčitky, prečo to nezaplatil, i povstala predo mnou scéna; ja som sa z delikatesy vzdialil. O pol hodiny som prišiel, aby som sa od panej Lukáčovej odobral. A čo som počul? Otvorene mu povedala: „Ty si verný Rumun, zastávaš svoj národ, a keď i trpíš, to mi je nie ľúto. Za národ treba trpieť. Z toho si nič nerobím, viem, že máš verné srdce. Ty trpíš, ja nie, ale ty si vinný, ty si sa odtrhol od národa, lebo si celkom v Ríme, Tvoj národ cíti sa pravoslávnym… Za národ všetko obetujem, i deti, ale ty prichádzaš do falošného svetla.“

Teda i medzi Rumunmi rozdeľuje a rozptyľuje konfesia, lenže ďaleko nie tak divo ako v svete slovanskom.

Moje prechádzky sa scvrkly novým poriadkom. Predtým som robil pravé rekordy. Tak na pr. v nedeľu 5. marca obišiel som okolo múru 200 ráz: znamená, že urobil som 26.600 krokov. Na metre: okolo múru je 94 metre, a tak som teda prešiel 18.800 metrov alebo 18 kilometrov a 800 metrov za 3 a 3/4 hodiny. Požaduje sa pritom veľká trpezlivosť, a keby som si neznačil desiatky na múre, nevydržal by som túto rajčulu. No telesné unavenie je potrebné. Ako ináč vydržať nudu, sedenie, samotu a neprosené spoločenstvá? Posledné viac unujú ako samota. Veselosť kolegov má trpkú príchuť, a ľudia ťa často nechtiac urážajú. Veď sú z iných svetov! Cudzinci. Každý Kamčadál mi je bližší.

Ale nový poriadok už nedovoľuje takých túr, len hodinu predpoludním a hodinu popoludní. Nové sprísnenia sa ma viac dotkly, ako by som si bol pomyslel, a to v zosilnenom povedomí rabstva. Homér hovorí, že „bohovia človeku, keď stane sa rabom, odnímu polovičku duše“. I tu starý bard zasa len povedal veľkú, božskú pravdu. Cítim stratu tej polovice. Ó, Homér, miláčik duše mojej, poď sem!

I začítal som sa v Homérovi a už svitalo, keď som zahasil lampu. Homéra treba čítať cez celý život, on je vždy nový, vždy nové háje odkrýva, nové krásy a hlbiny odhaľuje. Vôbec, čím som starší, tým väčšmi vážim si starých, tým väčšmi odpudzuje ma pyšná nová éra so svojimi vymoženosťami v duchovnom svete. Že vraj boje pred Ilionom sú surové mravy a duše homérovských herov, odvratiteľné krvavé masakry! A nové zjavy? Ani nie v poezii, ale v živote… Carrier, komisár francúzskeho konventu (rovnosť, voľnosť, bratstvo — bolo devízou francúzskej revolúcie), má radosť zo smrteľnej úzkosti detí. I proti odrádzaniam revolucionárneho tribunálu dňa 29. Frimaira II. roku (roky čítaly sa od vzniku revolúcie) rozkázal sťať 27 neodsúdených osôb: medzi nimi bolo 7 dám, štyri sestry (najmladšej bolo 17 rokov). Dvoma dňami predtým, i proti odrádzaniu tohože tribunálu, dal pod gilotinu 24 remeselníkov a nádenníkov, medzi nimi dvoch 14- a dvoch trinásťročných. Sám šiel v koči na popravné miesto a pozoroval jednotlivosti tohto krvavého deja. Videl, že najmenší chlapec bol ešte taký krátky, že mu len vrch hlavy ležal pod hrozným nožom; počul, ako sa decko pýtalo kata: „Či to bude veľmi bolieť?“ Ľahko uhádnuť, na čo padla sekera gilotiny. Katovi tak zhnusilo sa toto, že ochorel a umrel v ten istý deň. Carrier postaví druhého kata a stína vesele ďalej. Ostatne, i sudcovia vstávali obyčajne opití od stola a odsudzovali obžalovaných na smrť. Saint-Just dal v Strassburgu postrieľať oficierov porýnskej armády bez výsluchu. „A sú medzi nimi nevinní, tým horšie,“ vyhováral sa; „keď slepý chce v piesku hľadať ihlu, musí brať plnú hrsť.“ A Collot d’Hertvis povedal: „Keby sme chceli nevinných šetriť, mohli by i vinní ujsť. Napred!“ Lazare Girand píše konventu: „Dal som sťať kata Soubrié, lebo plakal pri poprave nevinných.“ Keď pán de Vielfort mal už hlavu pod gilotinou, zjavil sa Lebon na balkóne, kázal katovi čakať, vytiahol z vrecka najnovšie noviny, čítal ich nahlas a vysvetľoval, čo trvalo pol hodiny. Za tú polhodinu visel hrozný nôž nad šedivou hlavou starca. Potom zareval Lebon: „A teraz už choď, oplan, k svojim a oznám im naše víťazstvo!“ Kat potiahne, sekera odtne hlavu úbohého, ktorý za pol hodiny musel preniesť predsmrtné muky. Boris tancuje v Nîmes v úradných šatách s mešťanostom Courtisom, sudcom Giretom a s neviestkami farandolu (tanec) okolo gilotiny. Dartigoute, krvavý komisár konventu pre juh, v divadle z lóže hovorí dámam najsvinskejšie reči, vyzlečie sa do naha a ukazuje im hnusné posunky. André Dumont vyzlieka ženy, ktoré prosia o milosť pre mužov, do naha pred 20 sankulotmi a omakáva ich telá pri hroznom smiechu surovcov. Kompáni z nemeckých dezertérov a francúzskych vyvrheľov spoločnosti sverili vraždiť ženy a deti z Vendé. Obyčajne ich strieľajú 25 naraz. V kamenolome leží 75 nahých ženských mŕtvol na chrbtoch. Priviedli ta 20 panien od 16 do 18 rokov. Postavili ich do dvojného radu pred 75 mŕtvych obetí od večera a dali na ne dešaržu. Ktorá nepadla hneď, dostala druhý výstrel. Len poranené devy dobíjajú hlavňami pušiek. Potom s mŕtvych zrabujú všetky šaty a nahé položia na chrbty.

A taký bol celý personál revolucionárnych hodnostárov a úradníkov. Kdeže tu stopa mnohostoročnej „kultúry“, kde vplyv bezbožnej „vzdelanosti“? Koľko vrážd spáchala revolúcia, nevedno; konštatované je 17.000 riadnych odsúdení a popráv. Najviac vrážd spáchali bez formalít, ako na príklad je poprava 1200 ženských, medzi nimi niekoľko chorých 80-ročných matrón. V sto a sto prípadoch proces trval minútu pre osobu. Odsudzovali deti sedem-, päť-, ba i štvorročné. Ešte i psa odsúdili, aby bláznovstvo „kultúry“ bolo dovŕšené. Svedčil proti nemu papagáj!

Čo sú junácke borby dvoch sviežich národov, čo sú ich krvavé bitky proti tomuto modernému ohavníctvu? A tá lož! Achilles netají, že prišiel rozrumiť Tróju, zabiť Priama, odviesť Andromachu v plien, ako svoju rabyňu. Ale tu ide všetko menom „humanity, bratstva, rovnosti, filozofie, slobody!“ Naozaj, najotupnejšia, krvavá modla ľudstva je fráza. U Homéra niet ani jedinej frázy! Ó, Slovane, chráň sa frázy!

Tak, hľa, naprávali hriechy predošlého režimu, režimu maitres a zvrhlej aristokracie! Od Capeta po Ľudovíta XVI. všetci králi (inkluzíve vyvraždenie hugenotov v noci bartolomejskej) nepopáchali toľko zločinov, ako popáchal jakobinizmus všetkých farieb a odtienkov.

A či je brutalita francúzskeho jakobinizmu posledným hromadným zločinom v mene frázy? Či vzdelanie a kultúra znemožňuje takéto kolosálne ohavnosti? Či farizejstvo bezbožnosti, fanatizmus nevery je niečo krajšieho v činoch ako farizeizmus povery a fanatizmus temného mohamedanizmu? Akým skvelým zjavom je Harun al Rašid proti hrdinom frázy!

A tie milé výdobytky, tak oslavované! I tu fráza stojí na piedestále modlopoklonníckom a požaduje obete ako Baal. Že vraj „sloboda svedomia!“ Ohavnejšej, lživejšej frázy a pritom hlúpej, skazonosnej, byť nemôže. Svedomie nemôže byť slobodné, sloboda svedomia je toľko ako krásna špata, úzka širokosť, ostrá tuposť, nízka vysokosť, studená teplota. Jeden pochop vyzdvihuje druhý a ostáva alebo nula, alebo klam a podvod. Náš ľud hovorí o nečestnom človeku, že má „široké“ (t. j. slobodné, lebo širokosť je sloboda) svedomie. Svedomie je mravným pánom, povedzme, tyranom človeka, tyranom blahým; oslobodiť sa zpod jeho žezla znamená stať sa zlodejom, lumpom, kradošom, zbojníkom, vražedníkom, klamárom, šibeničníkom. Ani v náboženskom smysle niet slobody svedomia. Má ono veľmi prísne pravidlá, zákony a zákazy… Svedomie je uzda na našu slobodnú vôľu. Svedomie je náš sudca, kárateľ!

A ďalší výdobytok: zastupovanie ľudu volenými poslami. To mala byť klapňa, ventil istoty pre parný kotol. Nepozorujete, ako ventil hrdzavie? „Zástupcovia, reprezentanti ľudu!“ Možno, inde je tomu tak, u nás to patrí tiež k smrtiacim frázam. Červ, sám seba nevieš zastúpiť, a voláš sa zástupcom ľudu. Sú reprezentanti národov, ale rastú sami sebou, voľba nedáva práva a prírody reprezentovania. Čo má náš snemovný vyslanec s ľudom? Kto vypočul tepnu národa, pohyb jeho duše, pochopil a znázornil vzlet jeho mysli a krásu jeho ideálu, pracoval, obohatil komoru, pokladnicu jeho — to je jeho zástupca, reprezentant. Zástupcom, reprezentantom talianskeho národa je Dante, Petrarca, Raffael, Michelangelo, hoci nesedeli v parlamentoch a pri voľbách boli by iste prepadli proti nejakému Cézarovi Borgiovi. Reprezentantom nemeckého národa je Goethe, Schiller, Bismarck, Moltke, no nie na základe voľby, ale na základe skutkov.

A kto je reprezentantom nášho ľudu: či ablegát, vyvolený peniazom, pálenkou, bajonetom, fígľami, klamom, nevedomosťou, naivnou nepolitickosťou ľudu, a či Janko Kráľ, čo mu z duše zaspieval, Sládkovič, čo mu stvoril Martinka, Moyses, čo mu priskočil na pomoc v duchovnej žobrote, Kollár, čo mu vzkriesil vieru v budúcnosť, Ján Hollý, čo mu namaľoval obrazy minulosti!? Ach, mnoho horkého nabolelo ma v duši! Ako len národ môj vybŕdne z tohto temného bludišťa?