Z väzenia

Brána, ktorou som vstúpil a ktorou rabi z veľkého segedínskeho väzenia trepali môj kufor i debnu, vedie do obšírneho paralelo-gramového priestranstva, ohradeného vysokým múrom. V prostriedku stojí už samo väzenie, podlhovasté stavisko na poschodie s jedným vchodom. Je hodne vyvýšené, takže sa k nemu stúpa miernou rampou, dláždenou tehlou. Dom má 43 kroky dĺžky, 24 kroky šírky. V prostriedku rozdelený je chodbami na prízemí i poschodí. Z chodieb ide sa do dverí ciel, ktorých je 12 na prízemí a taktiež 12 na poschodí; každá má po obloku, hľadiacom na dvor, vysokom, dobre zamrežovanom.

V takej cele našiel som sa okolo pol desiatej. Nuž tu budeš rok! Prvá myšlienka bola dosť trápna. Ani len pri vojsku cez 13 rokov neutratil som ani na hodinu svojej osobnej slobody. A tu rok! Je to veľa! Hľa, tamten ošumelý, bezlistý mladý gaštan pred oblokom pôjde skoro do miazgy, potom sa pomaly rozzelenie, potom listie jeho stemnie, na jeseň opadne, cez zimu bude zasa bezlistý a zasa pôjde do miazgy — až potom vyjdeš z tohto kamrlíka, z tamtej mriežkovej brány, ktorú vidím napravo, hľadiac mriežkovaným oblokom. A keby len to! V tomto ovzduší, ktoré sa mi protiví!

Keď som v predsieni kancelárie čakal na Heinzingerovu audienciu, prihovoril sa mi slovo-ochotný námestník väzenského sekretára a navial na mňa takú nudu, takú tieseň, že som sa premáhal nezaplakať. Za desať minút zvedel som všetky jeho rodinné pomery — taká sdielna duša — myslel si, že ma to poteší! Dom jeho tesťa vzala veľká povodeň, tesťa prinútili na tom mieste vystaviť parádny dom, dali mu štátnu pôžičku (ördög vigye), ale ani len úrokov nenesie jeho palác — vždy je z dvoch tretín prázdny, ľud samá bedač, samý kubikuš; miliony vyvalili — a všetko grošom smrdí. Dieťa mu dostalo šarlach, plat mu nestačí, rok že má len 365 dní.

Idúc hore rampou, stretol som dvoch väzňov, rumunského patriota Lukáča a nejakého Radóva, ale som sa nezastavil pri nich.

Nuž tak. Feldvebel Lajoš Kováč, sedmohradský rodák, môj komandant, pýta sa ma, čo bude so stravovaním, a hneď mi ponúkol krčmára, hotového dávať mi za 30 zlatých obed i večeru. Prišiel i podstráznik Jožip Búza, jeden z troch, majúcich strážiť i obsluhovať štátnych väzňov.

Sú to zvláštne pomery: ja som rab, strážnik je slobodný; on mi slúži, ja mu rozkazujem; on mi je predstaveným, a čistí mi topánky; ja som nevoľník, a dávam mu diškrécie. Ostatne, môj Búza je originál „štátotvorného elementu“. Pušného prachu nevynašiel! Rovno: sprostý je ako bota, úslužný ako gróm, všetko robí naopak, mnoho hovorí. Chcel som ho trochu civilizovať zlatkou — nedajbože; odtedy bol ešte hlúpejší, ešte úslužnejší a robil ešte viac všetko naopak. Izbou chodí po palcoch, každý tanier berie tri razy do ruky, kým ho odloží; odloží ho najprv na kufor, potom na umyvač, konečne do koša, ale sa mu hneď nezmestí. Probuje hore dnom, bokom, a pritom diškuruje neprestajne svojím kalvínskym dialektom. Je to smiešne, ale nie veselé.

Bezcieľnosť celého tohto väzenského života leží ti na duši morou. Veď je to vlastne hlúposť zatvárať človeka, kŕmiť ako zvera, vypúšťať, zasa zatvárať… Komu to osoží? Koho tresce, koho napraví? Čo môže na mne napraviť, čím ma chce zotročiť?

„Že vraj som väzeň,“ napísal som do denníka 22. februára, keď som sa už bol rozhľadel po okolí a ľuďoch, o čom neskoršie. „Ba strela jasná! Bratia moji, Maďari, maďaróni i Židia, málokto z vás je taký slobodný ako ja. Mňa len vlastné hriechy a chyby putnajú, ale nie vaše hlúpe, nažltlé, sanitrou oblezené múry segedínske. Mňa môže zneslobodiť vlastná netrebnosť, darebáctvo zlých ľudí, uhášanie ducha, intriga, závisť, neverné šafárstvo, ale nie vaše mreže, vaša kolosálna brána, kocprd vášho feldvebla Kováča! Ja som slobodný ako orol a letím ponad vaše zadĺžené švindlerské paláce vozvýš, že vaše paprikou zalepené oko za mnou nestačí! A našír letím, ponad zamrznutú Tisu a vašu rovinu, tak ďaleko, že to filisterózny rozum nemôže vypočítať od Jáfeta po Wekerleho. Áno, cítim sa slobodný, lebo necítim viny. Slobodný som, ale vy ste nevoľníci svojej mizernej politiky, ktorá vám je nie po sile. A čo by ste ma zavreli nie do tejto pustej, ale čistej chyže, lež do podzemnej diery, budem slobodný, hoci i smutný, roztúžený a bolestiaci. Sily, ktorou cítim sa slobodný, mi nevezmete. Ona ma udržuje v horkých, prehorkých hodinách a dňoch! Fantázie, ktorá i tu tvorí obrazy, povesti, verše a postavy, mi neokyptíte za 365 dní. Dary hotujem národu! Dobre ste mi namerali, dobre?“

Nuž ale fakt je, že vykrámujem šaty a knihy, že idem na vizitu k spoluväzňovi Lukáčovi. Prijal ma po bratsky. Rumunský unírovaný kňaz so silným rímskym akcentom. On i sám študoval v Ríme, i teraz má tam syna v seminári. Odsúdený je tiež na rok. Jeho žena, milá dáma, varí mu a navštevuje ho. Potešil sa, keď som v jeho prítomnosti dostal 16 telegramov z Myjavy. To bolo slovenské privítanie v maďarskom väzení.

Oblokom sme videli, ako sluhovia nesú do väzenia drahé fotele, diván, skriňu. Čo to? To je pre Richarda Wahrmanna, 3-mesačného väzňa, syna veľkého, už nebohého Mórica. Prestrelil v súboji grófa Széchenyiho (syna najväčšieho Maďara), a za to ho odsúdili na tri mesiace. Po odsúdení brnkol do Indie loviť slonov a tygrice. Počujúc o smrti otcovej, vrátil sa dediť, a tu ho chlopli vo Viedni a Szilágyi dal ho eskortovať rovno do Segedína. Driečny, brnavý šuhaj s veľkopanskými alúrami. A má ešte veľký malér: otec zanechal väčšiu časť majetku dcére René — a jemu iba 1 a pol miliona. Cíti sa chudobný.

„Tessék besétálni,“ prekvapil nás s Lukáčom Kováč, štrngajúc kľúčmi.

Idem do svojej cely. Búza mi už zapálil lampu. Bije osem hodín.

„Jótcakát!“ blahoželá môj porkoláb, zatvorí dvere — a ščuk, kľúč vrzne.

Som už sám. Pod zámkou. Deň sa skončil. Všetko prestalo. Program dňa je skončený.

Začal som čítať Nov od Turgeneva, ale nebolo vo mne pokoja. Odstavil som lampu a hľadel oblokom do mesačnej noci. Ako strašidlo dvíhal sa ponad náš ohradený múr Csillagbörtön. Tridsať päť komínov osvecovala luna. Od kriminálu zaznieval hlas: „Őrök, vigyázzatok!“ (Strážnici, dajte pozor!) každú štvrťhodinu. Ináč bolo ticho-tichučko.

Vtedy povstala v mojej duši koncepcia verša na mesiac:

Lampu som zafúkol, sobliekol sa a ľahol na tvrdý matrac z nabitej slamy, pokryl sa väzenským vlneným kobercom. Do obloka už nesvietil mesiac, ale svit ďalekej uličnej lampy, zavesenej na väzenský ohradný múr zvonku. Len tak sliepňal. Ticho. Pravý hrob. Ticho.