Z väzenia

Začiatkom februára 1893 prišiel do redakcie Národných novín súdny sluha, aby sa mi páčilo k okresnému sudcovi. Okresný sudca, Mikuláš Fekete, v tie časy stál na čele „patriotickej“ spoločnosti turčianskej, divý medzi divými, politizoval, prenasledoval, kortešoval a nenávidel roduverných Slovákov. Namiesto, aby mi bol oznámil, že kráľovský fiškus volá ma na 17. februára do segedínskeho štátneho väzenia začať jednoročné sedenie, robil so mnou nepotrebné nestatky, bral s vážnou, kriminálnou tvárou protokol (písal ho môj tešínsky spolužiak z druhej triedy gymnaziálnej, Martin Košut, súdny pisár), dal ma na centimetre odmerať tomu istému Košutovi a potom čosi mrmlal o mojom vlasteneckom srdci. Neodvetil som na blbé alotriá sudcove, a opatrený dokumentom, vrátil som sa do redakcie.

Dňa 15. februára, odprevádzaný množstvom martinských priateľov a rodinkou, obsypaný kvetmi, sadol som v Martine do rýchlovlaku. Ach, tá odobierka! Keby si ju mohol človek predĺžiť! Milo je vidieť sústrastné kolo priateľov, národovcov, vidieť slzy a pocítiť tisnutie čestných rúk… Ale potom — cudzí vozeň, cudzí ľudia, zadivení nad ováciou, škodoradostné úsmevy, surové, nenávisťou sršiace pohľady! I to človeka tiesni, že nie všetci, čo ti ruky tisli, smýšľajú s tebou tak citne a úprimne. Kto by si na svete nenažil nedobroželateľov? Ale ty si predmetom sústrasti, teda treba utlačiť zášť a ruku tisnúť, dobré slová hovoriť… Veď sa nájde čas poškodiť trpiteľovi!

Od Hatvanu začal sa pre mňa nový svet na Solnok a Čabu dosť lenivými bočnými železnicami. Medzi Čabou a Segedínom počul som prvý raz v živote čistú, ľudovú maďarčinu, ktorá sa valne delí od našej poslovenčenej i od peštianskej požidovčenej a ponemčenej. Hovoril ňou asi 40-ročný driečny mužský — a to hrozne nadával na Wekerleho, vtedajšieho finančného ministra, a vôbec na celú vládu.

„Celá krajina stáva sa predmetom špinavého kšeftu“, hovoril, „všetko ide len z ohľadu na fiškus! Žiť nemožno!“ a pritom vyšlo, že má veľký majetok pri Solnoku, a že ho ledva udrží.

Pomyslel som si: keď vy, majitelia rovných, žírnych pozemkov, tak nariekate, čo majú hovoriť moji biedni zemkovia? Vtlačil som sa do kútika slabo osvieteného vagóna, a bolo mi ťažko. Všetko majú, všetko im slúži, všetko im daňuje — čo mám povedať ja, cestujúci do väzenia pre výraz svojich najsvätejších citov a pomyslov?

Pred obedom 16. februára ťarbavý vlak dovliekol ma do Segedína. Najal som si fiakra, dal naložiť veľký kufor — ohromnú debnu s knihami viezol mi osobitný voz do hotelu Tisza. Ako debnu skladali v elegantnom vestibule, práve pri vchode do veľkej jedálne, milá debna sa rozsypala a knihy, azda zvedavé, aký je Segedín, vyrojily sa na mramorovú dlážku siene. A to aké knihy: Turgenev, Tolstoj, Danilevský, Puškin, Gogoľ, Goethe, Hegel, Homér v pôvodine, lexiká, Humboldtov Kosmos atď. Moje inkognito bolo odhalené. V jedálni už na mňa pri obede hľadeli ako na čudné exotické zviera.

„Prišiel sa ochladiť do Segedína“, počul som od veľkého stola posmešnú poznámku.

Ja som pokojne zjedol svoj obed a išiel si do izby oddýchnuť po prebdenej noci na železnici. Odporná mi bola podlhovastá, nekúrená izba, odporné vysoké obloky. Darmo som sa usiloval usnúť, predbežná väzenská triaška nedala mi… Umyl som sa v chladnej, pobelavej vode a vyšiel obzerať mesto. I to ma málo tešilo…

Na veľkom hlavnom rýnku stály grupy segedínskych civišov s krátkymi pípkami v zuboch. Stáli, opretí o palice, nepohnute a tu i tu prehovorili slovo-dve, pritom pľuli na kamennú dlažbu tak často a tak energicky, že okolo grupy utvorily sa mokré lúče.

Pozrel som si zamrznutú Tisu a most ponad ňu, stavaný podľa plánu Eiffela. Most krásny, monumentálny, ale nikto po ňom nešiel; iba pri strážnickej búde skákal skrotený havran, taký veľký, že som žasol, ani dobrý kohút kočinčinský. Skákal po moste. Nuž či ho pre teba stavali? Veď i palácov nastavali v Segedíne za štátne milióny — nebudú v nich sovy bývať?

Živé vnútorné ulice sú židovské, aspoň hlavné, bohaté sklepy patria Židom. Presvedčil som sa, že ani silnejšia maďarská rasa nemôže sa ubrániť hospodárskej sile Židov. Videl som i dosť otrhaných postavačov.

Večer išiel som do malinkého segedínskeho divadla pokochať sa na výtvore pravej maďarskej múzy. No sklamal som sa, vlasne — nesklamal. Dávali drámu Brankovič Ďorď, do nemožnosti hlúpu slátaninu, kde hlavným dramatickým prostriedkom bolo štrnganie šabľami a krik „előre!“ a „éljen!“ Akási kráska, pomaľovaná ako stará opona, robila tragickú hrdinku v srbskom kroji. Videl som, ako pri všetkej tragike svojho položenia koketovala s oficiermi, sediacimi na prvých kreslách prízemia. Odišiel som dosť skoro; vyhodila ma fráza akéhosi heroa v dráme, že vraj Srbom len vtedy sa môže dobre vodiť, keď držia s Maďarmi. Ale sa im vodí! Zvlášte uhorským. Ďakujem!

Z divadla vyšiel som znechutený, nešťastný. Po uliciach bolo smutno, bezľudno. V dvorane hostinca Tisza pilo niekoľko ľudí pri cigánskej hudbe. Mali už dosť alkoholu a najveselšia bola medzi nimi dáma v červenom klobúčiku. S ňou sa neceremonili, hovorili v silných výrazoch, a ona sa smiala hlasným, rozpustilým smiechom. Bola mi ešte odpornejšia ako tragická koketka z Brankoviča — i šiel som nahor. Moja už zreparovaná debna stála pri vchode. Dom bol pustý, iba Cigánova basa zunela. V izbe zavialo na mňa prekúreným vzduchom. Otvoril som veľký oblok. Bolo dosť teplo. Pred oblokom pustá tma, pretŕhaná slabými svetielkami. Ľahol som do postele.

Vtom akoby bol dom ožil. Hostia nahrnuli sa z divadla a s iných zábav. Na ulici povstala svada, krik, bitka. Zavrel som oblok. Posledná noc na slobode — ej, neželám si takej slobody! Akoby čerti boli naplnili dom, hudba, výskanie, svady, kriky, hrešenia, dupot… Nespal som celú noc. Ráno, odchádzajúc s mojím dobrom, nakukol som do dvorany a uvidel trojnohé stoly naklonené, nohy zo stolcov, črepy z fliaš a tanierov. Item, bola dobrá zábava!

Dňa 17. februára, v piatok, o 9. hodine rannej priviezol ma fiaker pred veľký segedínsky kriminál, zvaný „Csillagbörtön“, kde je kancelária direktora väzenia, menom Heinzingera. Starý pán, s nemecko-slovenskou fyziognomiou, robil tichoprísneho, konštatoval otázkami totožnosť mojej drahocennej osoby. Podľa jeho celého habitu dalo sa súdiť, že som ja veľmi vinný človek a on že je veľký pán, ani nie z takého materiálu uhnetený ako ja. Upozorňoval ma na prísne dodržiavanie väzenských pravidiel, vydal mi pas-pasport, s ktorým ma milostive prijmú do štátneho väzenia. Z kriminálu do štátneho väzenia je asi 300 krokov. Ta zaviezol ma môj fiaker. Zastal pred bránou a zazvonil. Brána sa otvorila. Nuž, s Bohom, sloboda! Tu sú mreže… Už vidím čiapku feldveblovu; na pustej ulici stojí už prázdny koč… Oddávam Heinzingerovo odporúčanie. Som prijatý. Feldvebel zakýva hlavou. Bránu zachlopil. Už som na tichom punkte. Na celý rok.