Z väzenia

Mal som i segedínskeho navštevovateľa, penzionovaného pozemnoknižného úradníka Pavla Olíka, záduševne dobrého starčeka, ktorý dlho nechodil, hnevajúc sa, že som ho nenavštívil, príduc do Segedína. Ja som však vedel iba o jednom Slovákovi v Segedíne, o profesorovi Bačkorovi, svojom spolužiakovi z Banskej Bystrice, ktorého som i hľadal, ale nenašiel. Bol som pri jeho dverách tri razy, domovníčka mi po tri razy dotvŕdzala, že je doma, že práve vošiel, že sa vždy zatvára, aby som len klopal. Klopal som darmo. Pri prvom raze nechal som na dverách vizitnú kartičku. Inu, neotvoril. Židovský strach ho iste pochytil. Konečne, väzňov svet karuje.

Olík sa hneval, ako mi povedal sudca Onye, Rumun, ktorý bol navštívil rumunských väzňov. No premohol sa a prišiel, a potom chodieval dosť často. Musel som ho adoptovať za ujca, aby ho veľký kerber Heinzinger prepúšťal. Príjemný to bol starík, môj Olík. Jeho duša bola preplnená len jedným horúcim želaním. Ono ho tak plnilo, že ťažko bolo s ním hovoriť o niečom inom. A to bolo želanie, aby naša slovenská idea zvíťazila. Ale jeho prostriedok pomôcť jej zvíťaziť bol dosť fantastický, a to: tvrdil, že vynašiel neomylný kalkul vyhrať niekoľko milionov na rulete v Monacu — chýba mu iba päť tisíc zlatých, ktorými nepochybne rozbil by celú banku. Priniesol i kalkul, vlastne on ho vždy nosil pri sebe, pod košeľou, ako drahocennú vec. Teda len zaopatriť 5000 zlatých! Nikto mu nemohol pomôcť. Sám po peniazoch nebažil, spokojný bol s penziou a malým kapitálom — všetko pôjde na ciele národné.

Celú tajnosť ani mne nevyzradil, len niečo mi povedal: stavať sa malo pomaly; mal i ruletku, zhotovenú navlas tak, ako je monacká; hral na nej podľa svojho systému a vyhrával fantastické miliony. Hlavnou ctnosťou, ale i veľkou ťažkosťou jeho systému bolo: zdržanlivosť pri výhre a pevnota pri priehre.

„Ale, baťko,“ hovorím, „keby to bolo také jednoduché, nemohla by herňa jestvovať ani za deň. I druhí, čo ta prinesú desiatky tisícov, by kalkulovali.“

„Hja, ale mojej tajnosti neznajú! Ja som taký istý, že za mesiac šprengujem banku, ako je nebo nado mnou!“

A veď už bol v Monacu s istým bohatým kupcom. Hrali podľa Olíkovho kalkulu. Vyhrávali. Mali už 300.000 frankov vyhratých. Kupcovi zakrútila sa hlava; dosť ho Olík napomínal, aby zostal pri malých stávkach, nevydržal, začal stavať bez kalkulu, prehral všetko, ešte i cestovné peniaze Olíkove.

„A potom?“

„Banka ma poslala na nádražie, kúpila mi kartu po Viedeň, a keď sa už vlak hýbal, úradník herne strčil mi do obloka tristo frankov na trovy. Zbadali, že som im nebezpečný.“

Ale toto bola jeho jediná podivnôstka.

„Čo by sa dalo vykonať s troma milionmi! Celý národ by ožil! Mohli by ste pracovať bezstarostne, nemuseli tratiť sily pri žurnalistike.“

A potom sa už rozžalostil nad osudom svojho národa. Slovom, mám na neho svetlé rozpomienky.

Keď som sa slobodil, navštívil som ho vo Fodorovej ulici — nebolo ho doma. Jeho dcéra, stará panna, vytreštila na mňa oči, keď som prišiel po slovensky. Odpovedala po maďarsky, nechcela vedieť po slovensky. A tak som starého pána už nevidel. Umrel pred niekoľkými rokmi. Monaca nešprengoval, ideálu svojho, víťazstva slovenského diela, nedožil. Či ho my dožijeme? Čo sa mňa týka, dožil som sa niekoľkých väzení a nevďaku a šprihanín od ľudí, suchých dušou, zištných. Len to ma teší, že sú to všetko nepodarenci, čo na mňa hromžia, a nestatočníci, čo sa na mňa potuteľne vrhajú.

Mal som dosť dobré oko pre naše pomery už roku 1893. Dokážem to zo svojho denníka.

Čítal som Heineho poznámky o Poliakoch, ktorých tento duchaplný Židko báječne veru charakterizoval ešte roku 1822, hovoriac: „My Nemci za istý čas rojčili sme za Poliakov len preto, že sme Rusov nenávideli. Poliaci nám robili služby tým, že niesli propagandu nenávisti Rusov po celom svete, že všetky západné národy štvali proti Rusom. Ó, títo nešťastní Poliaci: Veď oni budú raz prvou obeťou nášho nemeckého slepého hnevu, oni budú, keď povstane germáno-slovanská borba, tvoriť ruskú avantgardu a budú požívať horké plody nenávisti, ktorú siali proti Rusom a ktorej nás naučili. Je to vôľa osudu, alebo je to divná obmedzenosť, že Poliaci sú vždy na to zakliati, aby si sami robili klepec a konečne sami sebe kopali hrob, do ktorého sa neomylne zrútia. Tak bolo odo dní Sobieskeho, ktorý porazil Turkov, prirodzených poľských spojencov, a zachránil Rakúsko — tento rytiersky hlupák!“

K týmto slovám doložil som v svojom denníku (26. mája 1893) doslovne toto:

„Tu sa musí dať všetka česť Heineho dôvtipu, dômyslu, ba temer prorockému daru. A skutočne, je to sudba, lebo všetky slová, zlaté, ťažké, veľké, poľskú národnú politiku nemohly odkloniť ani na chvíľu od záhubnej cesty. Nemohly to ani strašné osudy a pokuty. Poliaci majú všetky výborné vlastnosti politického národa, geniálnych ľudí, zmužilosť, gavalierstvo, šľachetnosť, vôľu, spôsobnosť oduševniť sa, ale jedného nemajú: vnútorného, u iných národov často nepovedomého inštinktu samozachovania. A iba inštinkt samozachovania zachránil iné národy pri horších politických okolnostiach, ako boly poľské. U Poliakov niet inštinktu samoochrany národnej; tratia, ba hubia všetky mosty za sebou.

Ešte ani len taký svetlý um ako Adam Mickiewicz nemohol sa dopracovať toho, čo u obmedzeného valacha v breznianskych horách je vecou jasnou. Valach sa neodrieka príbuzenstva, bratstva. Sloboda, voľnosť u Poliaka-inteligenta bola vždy totožná so samovôľou zemianstva nahor i nadol. Strata slobody u nich znamená stratu zemianskych privilegií. „Reč Pospolitá“ nebola totožná s národom, ale len s panstvom kasty. Sedliak im nebol Poliakom, bol im bydlom. Polonizmus je mimoslovanský, feudálno-rytiersky zjav, feudálne samopašníctvo. Ale nezmudreli z toho ani oni, ani iní separatisti, individualisti. Robia veľké služby umným vrahom.

Zvláštnym a smutným zjavom na západe je istý duchovne suchý človek. Nie ťažko je rozoznať túto polokomickú, polotragickú figúru „mierneho radikála“, nečeského Čecha bez ř, „socialistu s hofratskými alúrami“, „profesora, ktorý bumluje poza katedru celý rok“, „filozofa dôkladne prepadnutého“, „rusistu s polonizmom“, „panslavistu bez tieňa syntézy“, „humanistu s neľudskou dravosťou a pomstivosťou“, „človeka bez minulosti a prítomnosti“, neseného prúdom, ktorý chce všetko zničiť, vlastne opľuvať, „spisovateľa bez štýlu a daru“. Ale keďže nepriateľské sily sú veľké, keďže hádžu štedre peniaze, taká smutná figúra s drzým čelom a istou urputnosťou obdarená narobí nám veľa zmätkov, ba i biedy.“

Vtedy som, pravda, ešte nepoznal celej potmehúdskej zlosti tohto človeka, ktorý kritizuje diela, ktorých nečítal, len sumárne stránky poprevracal, ktorému je lož vždy po ruke, ale teším sa, že ma cit nesklamal, ako ma vôbec málokedy klame. No takí ľudia, ako ja, sú naozaj Kasandry! Nikto neveril.

Čítal som mnoho Homéra, Aischila, Euripidea; prečítal som po deviaty raz Tolstého Vojnu i mir, po šiesty Annu Kareninu, celého Shakespearea. Ale zo všetkých veľkých umelcov-básnikov najviac pravdy, krásy a poézie čerpal som z Homéra. Homér je pre mňa v svetskej poezii to isté, čo v duchovnom, religióznom ohľade Biblia. Ja neznám nič väčšieho, prirodzenejšieho, ľudskejšieho, hlbšieho, krajšieho, múdrejšieho, ohromnejšieho ako Ilias a Odysseu. Pravda, iba v smysle čisto umeleckom, poetickom, povedzme, pohanskom, názornom, a keby všelijakí ľudia neboli ten výraz pošpinili, povedal by som, realistickom. Dobre viem, že jesto vyššia príroda v človeku, ako v týchto surových básňach, surových bojoch, že mužovia Iliady a Odyssey nie sú ideálmi najvyššími, Heleny, Briseidy, Penelopy nedosiahly veleby kresťanských ženských postáv novej poezie, ale v celej novej poezii niet takého celku ako Ilias, hoci je len vlastne zlomkom deja.

Po odchode Lukáča bol iba Andreánszky mojím stálym známym. „Gubóvia“ zamieňali sa ustavične, krivonosí, rovnonosí, najviac pre duel. Boli dvaja-traja Rumuni, redaktor temešvárskych novín, spolupracovník Tribuny, gymnaziálny profesor Braniste, a môj denník siaha len do konca júna. To, čo bolo od júna, mám temno v pamäti, a nebolo nič takého, čo by mohlo zaujímať širšie kruhy. Denník som zameškal pre písanie románu Pustokvet pre Slovenské pohľady. Vo väzení sa zle píše, zle tvorí. Často som zúfal. Vôbec pri svojich poetických prácach, novelách, románoch často zúfam a oddávam sa tupému bôľu, keď to nejde, ako by som chcel. Každá tvorivá práca je muka, pravda, i radosť nevýslovná, keď sa darí…

Ešte niečo o všeobecnom, za šesť mesiacov! A potom už prejdem na druhé moje väzenie, v Banskej Bystrici. Tu mi bude ťažko písať celú pravdu, ľudia sú tu, dojmy sú ešte nie ustálené. Len toľko môžem sľúbiť, že už takej dlhej prestávky nebude. Ale veď som vo výnimočnom stave! Dňa 21. marca stál som pred súdom, o niekoľko dní, 25. apríla, zasa budem stáť. Som medzi Scyllou a Charybdou, lenže ma obe majú! Do skorého videnia!