Z väzenia

Pre Zarándyho útek na jednu i pol hodiny z väzenia prišlo od ministra sprísnenie: zavierali nás už o 7. hodine na kľúč, vonku smieme sa prechodiť len za hodinu predpoludním a hodinu popoludní, ostatok času tráviť vo väzení. Návštevy nesmieme prijímať vo vlastnej cele, ale v prázdnej, „látogató-szoba“ nazvanej, obedovať a večerať spolu je zakázané.

Čo vyvarili Lukáč s Andreánszkym a mešťanostom z Abrudbane v Sedmohradsku? Spravili komplot, že sa nedáme zavrieť a do domu vohnať o siedmej. Všetci boli za to. Ja som ich chcel presvedčiť, že je to nemúdre, že bude nám ešte horšie… Ale nič. Potom som už sám nemohol nič iného urobiť, ako držať s ostatnými. Bolo by hneď: „Gyáva tót, nem mer!“ (Chabý Slovák!)

Keď mešťanosta abrudbanský oznámil porkolábovi Kováčovi, že nejdeme dnu o siedmej, lebo v pravidlách, vyvesených na stene, stojí 8. hodina, porkoláb to oznámil direktorovi. Direktor Heinzinger poslal ošabličkovaného koncipistu. To isté. My sme sedeli na dvore pred vchodom na laviciach. Prišiel sám direktor. V zapadajúcom slnku svietil sa jeho zlatý golier. Na čele revolučného pohybu boli i tuhí väzni z Báčky, medzi nimi Szemző, bohatý báčanský švihák, stoličný notár. A bol si dobre drgol. Szemző zle-nedobre na direktora, že ako sa opováži dnu bez ceduľky, že jeho zlatý golier nikomu neimponuje, aby sa hneď pakoval von, lebo že ho vyhodí, a grobianil mu nevypisateľným spôsobom, výrazmi, ktorých neznesie papier. Direktor ušiel. Onedlho trúbia. Celá polkompánia ozbrojených strážnikov z Csillagu stála pred bránou. Bola to smiešna armáda!

Čo robiť? „Nepôjdeme!“ volali jedni. Druhí radili, zvlášte Zarándy, aby sme sa rozbehli po záhrade, aby nás museli hľadať ako králiky. No času premýšľať mnoho nebolo: brána rozletela sa na obe krýdla a dnu vmašírovala kompánia. Väzni prijali ju: „Éljenek az őrök!“ (Nech žijú strážnici!)

Strážnikov postavili za nás, dali im stoknúť bajonety a koncipista vytiahol svoj kocprd. Ach, tie figúry na také ťaženie nenavyknutých strážnikov!

„Nech sa ľúbi do domu!“ rozkázal koncipista.

„Nuž teda presile sa poddávam!“ zakričal malý Riči (Récsey) a vošiel, za ním i starí páni, i mládež. Mešťanosta Abrudbane až vo dverách protestoval slávnostne.

Takúto smiešnu komediu boli sme prinútení hrať; mne bolo otupno. A nie darmo. Čakal som brata Vladimíra, čakal ženu i deti, a vôbec mal som pred sebou ešte také dlhé väzenie! S Lukáčom som sa vadil, ale on všetko odobroval, čo sa stalo. Čudoval som sa mu. Wahrmann hľadel na to so svojho vojenského stanoviska a robil figúry zo zmužilých strážnikov. Jemu už vtedy vychádzal čas… Prišiel ku mne. Čakal na deň slobody ako na mesiáša. Asi tri týždne chodil k nemu denne mladý františkán, vyučoval ho viere, lebo hneď po väzení prejde na katolíctvo. Ja som mu zasa vykladal evanjelické dogmy, a čo som vedel, i z pravoslávia. Voľ si, reku.

„Eh,“ povedal, „všetky pletky zanechám! Koní viac nejdem držať (mal ešte s kýmsi dostihovú stajňu [Rennstall] a mnoho peňazí strovil na tento drahý šport), ale kúpim si majetok, tam u vás, medzi tým dobrým ľudom. Ty mi poradíš, dostaneš odo mňa dobrú oročku, keď mi vyhľadáš pekný, nie veľký majetok, tak asi za 500 — 700 tisíc. Ostatok peňazí si pekne uložím a zažijem tichým žitím, len aby bola i poľovačka pri majetku a pekný, neveľký kaštielik… Nebudem hrať… Všetko sa mi zhnusilo, a najviac veľkomestskí ľudia! Aký máte ľud? Bol som na otcovom majetku v Elefantovciach, tam som poznal slovenský ľud. Milý, úslužný, verný, čestný.“

Poznamenať musím, že tieto krásne úmysly boly mocné len pod zámkou. Ako Wahrmann pocítil slobodný vzduch, kúpil drahého koňa pre anglické derby a utratil pri ňom veľkú sumu, mňa nevyhľadal, oročky nedal, majetku nekúpil… zmizol mi s očú navždy. No bol to človek priamy, otvorený, ale väzenský vzduch je iný než tamvon. Premení sa človek, keď ho zavrú; premení, keď ho vypustia. Väzenie je proti prírode, proti ľudskosti.

Stal som sa osamelejším. Lukáča neskôr odvolali z väzenia na trestné pokonávanie do Pešti. Tam ho odsúdili na obyčajné väzenie a podržali. Z väzenia, kde ho hladom morili, prišiel s pomocou doktorovou do špitála, kde i vysedel ostatok pokút. Potom, keď som bol už na slobode (relatívnej, maďarskej), prišiel proces rumunského Memoranda, potom omilostenie — a za tým zbahnenie rumunskej otázky. Prestaly Slovensko-rumunské styky, nás Slovákov, verných, všetko opustilo. Srbi akoby boli zmizli s maďarského globu. Ostali sme sami. Len by sme si verní boli. Osamelému Boh je spoločníkom…

Ja valne predbieham tok času a udalostí. No len to chcem povedať, že ako Wahrnann, ktorého som svojím temperamentom, svojím duchom zachránil od samovraždy, tak i Lukáč zmizol mi s očú a od segedínskych čias sme sa nesišli. Možno, hriech to obapolný, lenže ja som to, čo som bol, skromný poet, spisovateľ a žurnalista, oklebetený podlými ľuďmi, a Lukáč — nevieme, čo je už dnes. Hja, milosť, milosť je nie borba! On bol sto ráz tuhší pri väzenských revolúciách, pri dišputách s Maďarmi a maďarónmi — ja som bol krotký, ale som vytrval, a vytrvám, dokiaľ Boh dá zdravia a zdravého rozumu a dokiaľ nezavrie sa nado mnou iste tiež oklebetený, tichý hrob.

Od sprísnenia väzenia utiahol som sa viac medzi svoje štyri steny, písal som pre Pohľady povesť Pustokvet, ktorá nebola veľmi pozorovaná naším obecenstvom, hoci podľa samokritiky nebol som s ňou práve nespokojný. Ona podáva obraz veľmi životný a reálny o slovenských nepodarencoch, práve tých, ktorí sú ináč šľachetní a čestní. Možno, to mnohých i urazilo… poznávali sa. Čo by bolo, keby som bol napísal obrazy ľudí nielen slabých, chybných, fantastických, ale i zlých a intrigantských?

Na veľkonočné sviatky, pamätám, prišiel nám nový hosť, menom Feinemann, advokát, človek asi 45-ročný, zaťatý Maďar. Vtedy práve prišlo na um Edelényimu spievať akúsi pieseň: „Ott a Kriványon, zólyomi határon, ott fekszik szép hazám“, s refrénom: „misky, hrnce i rajničky dajte drotovať, ženičky“.

Ja som sa shováral so Srbom-väzňom Milojevićom po rusky, Lukáč frflal s Kováčom, porkolábom, po rumunsky, ostatný diškurs s Wahrmannom, Andreánszkym a so mnou išiel po nemecky. Feinemann razom vyskočí — či je tu v Maďarorságu? Uspokojili sme ho, že sme „in Ungarn“, ale že tu nerozkazuje šovinista. Tu že rozpráva každý, ako mu huba narástla. Keby bolo tak všade, na slobode, Uhorsko by zasa v nový kvet vykvitlo. Zabíjanie národov že je smrť krajiny. A Feinemann je okrem toho i „redaktorom“ akéhosi Határőru, teda individuum veľmi podozrivé. No nebolo celkom tak. Na sviatok Vzkriesenia spieval nám temer celú omšu veľkonočnú, celkom nábožne, takže i posmešníci zatíchli, a vyšlo, že je rytier sv. Hrobu a má od pápeža rády… A keď vo mne poznal človeka vážneho, vysvetlil mi, že s jeho maďaromaniou nie je to tak zle, že jeho hlavným princípom je katolícka viera, veď že on sám je Nemec z dolnozemských Švábov a miluje svoju materinskú reč. Ach, tak mnoho komedií hrá sa u nás, lenže každá komedia pre nás je tragédiou!

Novoje Vremä prinieslo dlhý článok od Kňazeva: Maďari i Slovaki v processe Svietozara Hurbana Vajanskago. Je tam historia nad hrobom otcovým, osud môjho spravodlivého článku Hyenizmus v Uhrách, moje odsúdenie a zavretie. Národnie noviny spomenuly, že Novoje Vremä prináša článok o našej pravote pod titulom Maďari a Slováci.

„Inu, titul tak neznie,“ napísal som do svojho denníka a pripísal poznámku. Teraz, keď je bôľ taký starý, neprepisujem ju. Uznaj, človeče, najprv rany svoje, poklesky a tisícoraké slabosti, to bude lepšie než dávať pozor na pichanie ihál… Ale jednako by ihly maly dosť iných predmetov!

No nerozhorčil som sa na svojich, ale vylial som zlosť na renegátov v nasledujúcom verši: