Z väzenia

Dve krásne slová zachoval som si z mojich väzenských časov, a obe prináležia Hercenovi,^[2] ktorý sa tak mnoho nahrešil proti Slovanstvu, no, pod ťarchou svojich hriechov, sklonený až k zemi, precitol, vzňatý duchom pravdy a božej milosti. Hercena privlastňujú si i dnešní bludári Antislovania a rozptyľovači, lebo vidia len jeho bludy: ale nemajú ani atómu z jeho veľkej duše, veľkej i v blúdení, no najmä veľkej v jeho ohromnej osobnej apoteoze, v jeho jasno-skvúcom sa otrezvení, ktoré ho dohnalo z temnej šajky anarchistov do tábora opravdivých Slovanov, ba sprevodilo i do nášho skromného slovenského Martina, kde v čas prvého shromaždenia matičného vytúžil sa môjmu otcovi dr. Hurbanovi v izbičke na ev. fare… Nikto nevedel okrem Hurbana, čo a kto je to vlastne. Vítali a ctili ho ako Rusa. U nás boly vedomosti o svetoch hercenovských, rozumie sa, veľmi obmedzené, znalosť ruskej literatúry ešte obmedzenejšia… Ostatne, nemohol sa verejne ukazovať, lebo bol rakúskou vládou stíhaný. Otec mi len toľko povedal, že nikdy nevidel takého veľkého, široko hľadiaceho Slovana.

No už v mladosti mal v sebe dobré zrno. V listoch z Viatky, kde bol internovaný, upravených na svoju sestrenicu Natašu Alexandrovnu Zacharinu, ktorú si potom vzal za ženu, píše:

„Ja milujem ľud, milujem, nehľadiac na jeho nevedomosť, uníženie, podlý charakter, lebo to je len kôra, a cez celú túto kôru prebíja sa duša detská, prostá… niečo dobrého.“

A druhé slovo:

„Chladnokrvnosť, hľadanosť, to sú príznaky skazenosti (porok, Laster), a ja som nikdy nebol chladný, ani pri blúdení… Vždy to boly záchvaty, besnota akási. Beda duši, ktorá sa dá zachvátiť nízkym!“

Ako hlboko cítil som pravdu prvého výroku, keď do Segedína prišli desiati prostí Petrovčania navštíviť národného väzňa, ale neboli pripustení.

„Čo tam chcete u toho pána,“ spýtal sa ich Heinzinger, „či vám je to rodina?“

„Áno, rodina,“ odvetil statný chlap v čiernej mentieke.

„Aká rodina? Strýc, brat, ujec?“

„Ach, to nie… ale ich tatík boli otcom národa slovenského, a my sme jeho deti, teda sme mu bratia!“

Samo sebou sa rozumie, že porkoláb takej pokrvnosti neuznal, a oni odtiahli… No jednako obišli väzenie dookola, a tak dlho obchádzali, až som ich uzrel z Andreánszkeho cely, ktorá bola na poschodí, práve nado mnou. Šatôčkou som im kývol zpoza mreží, oni to zbadali a zakričali mi na slávu. Andreánszkemu to imponovalo. Nie mne, nie mne, ale vám sláva, bratia, tebe sláva, ľud môj, a ona príde, keď precitneš z tmy a duševnej poroby! Veľmi smutný sišiel som nadol. Úzkosti mi sadly na dušu… Národ je dobrý, ale ako ho vedú! Keď porkoláb Kováč šťukol kľúčom, aby sa mi srdce nerozbolelo ešte viac, vrhol som sa násilne do ríše divej fantázie… I povstala:

Druhá štúdia.^[3]

Jeronym upadol do melancholie… Ona bola od posledných rokov jeho častou návštevníčkou. Najmä odtedy, keď zamiloval sa do Aurelie, prvej krásavice mesta, vysluhoval jej po báloch a večerinkách, čo ona kvitovala milým, k ničomu nezaväzujúcim úsmevom a konečne mu rovno do tvári povedala, že si ctí jeho ducha, jeho talent, jeho verše obdivuje, pri jeho malých, krásnych novelách roztúži sa i plakáva, ale že ho nemiluje, ani milovať nemôže. Aurelia bývala so starou tetkou v úzkej ulici na prízemí; za domom bola neveľká záhradka, obkrúžená s dvoch strán vysokým múrom, pozostatkom z mestskej pevnosti, domom a potom s jedného boku od bočnej ulice železným plotom na pol treťa metra. Jeronym, po zjavnom odvrhnutí od domu tetkinho, s desať dní prechádzal sa úzkou ulicou, nazeral cez obrovsky mocné prúty monumentálnej rešietky plotovej, a keď už nahliadol, že je všetko márne, nazval v duši Aureliu obyčajnou, hoci nebesky krásnou koketkou a hodil na všetko rukou… Rukou hodiť je ľahko, ale dušu vytrhnúť a preinačiť môže len dlhý čas. Aurelia po celkovitom „fašé“ stala sa jeho upírom. On vo dne i v sne videl jej zázračné oči, jej temer klasickú krásu postavy. Melancholia vytiahla ho z domu, blúdil mestom, prešiel desať ráz stredovekým podlubím, až konečne, nevediac ako, našiel sa v úzkej ulici pred domom Aurelie a pošiel do bočnej ulice pred železnú rešietku záhradnú. Ticho bolo, veď sa už blížila jedenásta hodina. Záhradka bola v tme, nárožná lampa osvetľovala iba mohutné prúty zábradlia… V troch oblokoch záhradných svietilo sa ešte — on vedel, to boly obloky Aurelkinej krásne upravenej izby, domáceho salóna, a hneď pri nej bola jej spálňa. Toto osvetlenie prikovalo ho k rešietke. Oprel čelo o prút — a hľadel… Tu i tu preletel tieň po záclone… Videl raz tieňovú siluetu štíhleho drieku (ako ho to elektrizovalo!), raz utešenej malej hlávky s vysokým, bohatým účesom (ach, to bola ona!)… Potom zdalo sa mu, silueta ukazuje široký chrbát mužského, tuším, s epoletami… Potom pohyb rúk a kučeravé hlavy.

Obrazotvornosť Jeronymova bola napätá a čarovala mu nebývalé fantomy… Plot je vysoký, hore sú ostré končiare, ako piky… Eh, ako rád by preliezť a pozrieť škulinou… veď záclona nepristáva celkom k stene… Odboku bolo by možno dnu pozrieť.

Hlava mu horela. Nasilu sa odlepil od rešietky… Prišlo mu na um, že bol na dnes volaný na kamarátsky čaj kvarteta… Ale zabudol na to. Teraz mu to prišlo vhod. Možno, ešte bude pohromade malá, vyberaná spoločnosť. A práve len na začiatku schôdzky býva fádne… Zažije lepšiu časť…

Portier malého, útulného hotelu driemal na stolci v bráne, ale skočil na hlas elektrického zvonca.

„Sú ešte páni pohromade na štrnástom čísle?“ spýtal sa Jeronym.

„Áno; ale už nič nepýtajú, i hrať prestali.“

Jeronym vrazil do izby a našiel svojich kamarátov a známych v ustatom stave, po dlhej večernej zábave. Stôl bol pokrytý prázdnymi a polodopitými fľašami, medzi nimi bolo i niekoľko zlatohlavých šampanských — znak, že bola dobrá zábava, pri ktorej sa tučný Vanislav, najbohatší z kompánie, dobre cítil. Vzduch bol preplnený tabačným dymom.

„Ľudia,“ povedal Jeronym, oddávajúc ľahký, prachový plášť ochotnému sluhovi, „vy sa tu nepodusíte?“

Unavená spoločnosť ožila novým človekom. Už ho prestali čakať — tým bol milší. I tak ho dávno a často postrádali. Jeronym bol z ľudí, ktorých všetko má rado; robil dojem dobroty, láskavosti a istej spoločenskej príjemnosti.

„Jánoš,“ zavolal Vanislav a chytil do rúk basu, „ešte päť fliaš, ale to ti hovorím, pravého sektu francúzskeho, ináč vyletíš cez komín i s tvojím pánom!“ a začal na svojom nástroji sólo z akejsi módnej operety.

Ožil i dlhonohý Žak, bledý, málo a ticho vraviaci primista diletantského kvarteta. Ospalé očká sa mu otvorily najasno, potiahol dúšok z nedopitého pohára.

„Ach, ty si jednako len perla,“ povedal tichým, temer nesrozumiteľným hlasom, „zato ti zahrám tvoju, Nebanovala bych, ale sám, len Vanislav bude bručať na jednej strune! Len vtedy som celý pri nej!“

Žak bol na husliach o dobrý stupeň nad najlepším diletantom. Bol umelec — ale bez geniálnosti a zožierajúcej pálčivosti veľkého umenia. V ňom a v basistovi Vanislavovi bola muzikálna duša krúžku. Čisto a verne hral i bračista Timotej, a ľúbezne, hladko a sladko ťahal na svojom drahom violončele Kardič. V krúžku bol ešte i nemuzikálny Korec, starý mládenec, ktorý nepoznal ani not, smial sa nad muzikálnym entuziazmom svojich priateľov, vysmieval ich schôdzky, že zasa „idú píliť drevo, ktorým sa nikto neohreje“, ale jednako nikdy nevystal.

Šampanské prišlo, zaperlilo sa v bachratých pohárikoch, a kvarteto ožilo znova. Hrali najprv ťažké kusy symfonické. Boly dlhé. Jeronym upadol do žravej zamyslenosti, jeho fantázia nebola upokojovaná, ale viac rozdrážďovaná hudbou. A dnes práve hrali ako nikdy. On hlboko ponímal hudbu a časom zdalo sa mu, že táto známa spoločnosť dobrovoľných symfonistov mení sa na samých virtuózov.

Žak zbadal Jeronymovu stiesnenosť.

„Ach, čert s tými Švábmi!“ povedal, odložil husle. „My nášho Šeromka len rozladíme! Jeho praslovanská duša žiada si iných tónov! Na zdravie, páni!“

Vypil na dúšok svieže, ľadové šampanské. Bolo na ňom poznať, že je už trochu „na veselí“.

„Žakus,“ poznamenal Korec, „tebe, tuším, vdova Cliquot sláčik pokrivila, veď si ťahal falošne…“

„A to hovorí Korec,“ zasmial sa tučný Vanislav, „moja milá kritika!“

„Ja že falošne?“ rozkríkol sa Žak tak hlasne, že sa všetci divili, aký hlas môže zo seba vydať vždy ticho vraviaci „mumelčepák“, ako nazvali Žaka.

Začala sa škriepka o tom, či Žak falošne zatiahol, či nie, začaly poletovať vtipy, narážky…

„No, ja splním sľub,“ pretrhol Škriepku Žak, „a nech mi niekto povie, že falošne ťahám!“

Vzal husle, naladil, poštrngal prstmi ľavej ruky po strunách, postavil sa pred Jeronyma, privrel veľké temné oči a začal trávnice s nevyhnutným začiatkom. Nebanovala bych, kebych nemusela. Vanislav sprevádzal jeho sólo diskrétne na svojej ohromnej base.

Všetko zatíchlo. Sladko a bôľne vinuly sa zvuky pôvodnej, celú bolesť celého národa vyrážajúcej piesne… Áno, to je veľká, národná pieseň. To je nie pieseň pohlavnej, roztúženej lásky devinej, a ak, teda deva svojím bôľom vyrazila bôľ celého národa, ktorý má v najlepšom prípade plodiť a rodiť nešťastníkov, národných nevoľníkov. Je to veľká, nesmrteľná slovenská pieseň!

Krúžok rozpustilých, najviac mladých ľudí pod veľkým dojmom hry zvážnel a pritom zmocnilo sa ho nebývalé oduševnenie… Niečo z našej blízkej stariny slovenskej zavialo v krúžku…

Žak dohral, položil husle na stôl a pýtal sa Jeronyma:

„Však, to je niečo pre nášho drahého poeta? Však?“

„Dobre si hral, na moj’ dušu, dobre!“ povedal Korec. „Odvolávam všetky svoje falošné štrichy v Beethovenovej sonáte, všetky odvolávam a kajam sa!“

„Na svedomie, Žakus,“ doložil violončelista Kardič, „dnes si hral ani Paganini! Ale darmo, že nepripúšťaš i mojej gordonky… Chýbalo niečo!“

„Nič nechýbalo,“ zavolal Jeronym, „ale taká muzika je muka. Áno, muka. Nie je jej dosť v živote, treba ju ešte zveličovať v umení?“

Bračista Timotej, málovravný, suchý matematik pri asekuračnej spoločnosti, sa rozrečnil:

„Len muku hľadáme v umení… Či je nie dosť bôľu, keď umrie drahý človek? A čo robíme my, ľudia umenia? Hráme mu na pohrebe Beethovenov Trauermarsch, vec, ktorá priamo dušu rve z tela… Nemáme v živote dosť vrážd a zločinov? Nie, tak sa zdá. My platíme päť zlatých za kreslo v Burgu, aby sme videli Hamleta, Macbetha a iné drámy, plné zločinov, krvi a smilstva…“

„Muka je to,“ ozval sa dosiaľ tichý Vanislav, oprel basu o stenu a vytiahol sa, „ale že vy ste spravodlive ocenili hru Žakovu, to vám robí česť. Ale, páni moji, vy ste jednako nepočuli pravé Nebanovala bych. Ja som počul!“

Žak otvoril ospalé oči a usmial sa. Jeronym pozrel na Vanislava zvedave.

„Hľa, páni, ja som počul trávnice od Piťu, od neho samého, v kvete jeho sily… Vy, mláďatká, ani pochopu nemáte o tom, čo je slovenská pieseň na husliach… Na ,husli‘, hovorieval starý Piťo. Pochopu nemáte, čo to bolo, keď vzal pod dlhú šedivú bradu svoju malú, žltú ,husľu‘ a začal, vždy s Nebanovala bych. To bola priamo tá divá, smrtiaca muka, ale blažená pritom, to bol oheň genia, zžierajúci a obživujúci odrazu. Hlas jeho ,husle‘ bol tichý, skromný, on prerážal víťazne, suverénne celú jeho bandu. V jeho hre bola najväčšia prostota, nebolo cigánskych cifier, nebolo nič, čo by upomínalo na pocigánčenú slovenskú alebo maďarskú šablonu. Bol som vtedy mladý, mladučký, ale, ako rechtorovič, ponímal som hudbu od rodu; stál som v kútiku, keď hodovali matiční hostia, a nemohol som za seba, po ukončení hudby skočil som k Piťovi a bozkal som starému Cigánovi ruku; pamätám, oko som si urazil na jeho zlatých prsteňoch… Tak veru. Diela minuvších sa dní, podania stariny hlbokej. Piťo je mŕtvy. S ním klesla do hrobu pravá Nebanovala bych…“

Ticho bolo v chyži. Iba oceľová struna na base brnkala sama od seba… Nevdojak sa všetci obzreli k stene…

Zrazu otvorily sa dvere, a dnu vstúpil vysoký chlap so šedivou bradou, veľkými čiernymi očami. Jeronym dobre videl, ako sa dvere samy otvorily i zatvorily za príchodzím. A bolo mu divno, že sa jeho kamaráti nepočudovali nad novým, nečakaným, nevolaným zjavom. Žak poštrkával ľavou rukou na strunách, Korec driemal na pohovke, Timotej nalieval si šampanského, Kardič zívol na celé vráta. Len Vanislav uprel zvedave zrak na neznámeho…

„Páni pestujú muziku,“ povedal neznámy, „to je veľmi pekne! Veď ona, tuším, hynie, hynie…“

Jeronym vstal a chcel sa spýtať, akým právom prišiel cudzí človek do separátneho krúžku, no vážna tvár, ba akási priehľadná, zduchovnelá, ho zadržala.

„Dovolíte,“ povedal neznámy a bral z rúk Žaka husle.

Žak sa zamračil a oddal mu ich. Najmä Jeronym zbadal a zachoval si zamračenie sa Žaka.

„Divno,“ podumal Jeronym, „či sa mi to sníva?“ a siahol po šampanskom, z ktorého dosiaľ nič neokúsil.

Nesníva sa mu. Studené šampanské príjemne chladilo jeho horiaci hrtan.

Neznámy starec vzal husle, zatisol pod bradu. Šediny jeho brady vejárom rozprestrely sa po husliach. Sláčik mihol sa akýmsi určitým, pevným mihnutím a prilepil sa k strune…

Sladká, bôľna, dušu rozrývajúca melodia prvej trávnice ozvala sa izbou. Jeronym sa vypäl a počúval… počúval…

Všetko, čo hovoril Vanislav o piesni, bolo bledé, vec zmenšujúce, triezve… Do úžasu, do strašlivého, naozaj smrteľne sladkého i bôľneho, schytalo dušu Jeronymovu. Nemohol oka odtrhnúť od tvári čudného starca, od blesku jeho zreníc, od plavného, mäkkého pohybu jeho pravej ruky… Ruka lietala, vlnila sa ako para, ako hmla… A struna basy, opretej o stenu, kontrovala, ticho, no znateľne; z hlbín ohromného inštrumentu vychádzala ozvena, doplňovala hru starcovu. A zasa len začínal od začiatku… Srdce pukalo, nylo v Jeronymovi… Obzrel sa po susedoch — a oni boli tupí, ani len Vanislav neukázal zvláštneho vnímania… Ba, zdalo sa, zaspáva pod zvukmi démonickej piesne, ktorú len nedávno tak slávil…

„Zlodeji!“ zakričal Jeronym a hodil pohár o zem, že sa rozletel v tisíc kusov.

Chytil sa za hlavu a letel von dverami… Na chodbe začul hustý hlas Vanislava:

„Piťo, Piťo! Živio, Piťo! To je sám Piťo!“

Jeronym prišiel k sebe až na ulici… Lampy slabo osvetľovaly široké námestie, zpod podlubia kukala tma. Na čele cítil studený pot, srdce mu bilo silne. Celá prelesť, celý bôľ piesne, práve počutej, spojil sa s krásou a démonickou príťažlivosťou Aurelie… Jej nevýslovné mocné oči, jej zjav, jej zvonivý hlas, urputný, studený, panovitý, jej posledné chladné slová, to všetko premiešalo sa s piesňou. Chcel proste domov. Bežal známou ulicou, treba iba zahnúť ešte naľavo, potom priamo cez malý rýnok — a je doma… Bežal, dobre si pamätal každý dom, vedľa ktorého mu bolo ísť domov — a našiel sa v bočnej ulici pred rešietkou Aurelinho domu.

Ticho stál dom, nočná lampa už slabo sliepňala a jej odblesk lámal sa na mohutných prútoch plotovej rešietky. Záhradka bola v tieni. Obloky salónika boly temné, len oblok na Aurelinej malinkej spálni bol slabo osvetlený, akoby len nočnou lampočkou… Jeronym zasa len pritisol horúcu tvár na chladné prúty rešietky…

Zrazu sluch jeho zachytil tiché tóny. Zkadiaľže idú? Zjavno, zo záhradky. Roztvoril oči a tisol tvár medzi prúty: hľa, pred oblokom Aurelinej spálne stojí vysoká figúra starca… V polosvetle, derúcom sa cez záclonu, vidno jeho šedivú bradu, vejárom rozostretú po husliach. A z husieľ zuní pieseň Nebanovala bych. Ale ako to zuní! Tisíc ráz bôľnejšie, hroznejšie a sladšie ako v hoteli. Ona už proste ničí, zabíja a rve celého človeka… To už nie je pieseň, to je osud, zakliaty v tóny…

Jeronym nevydržal… Chcel zatriasť mocnými železnými prútmi zábradlia, ale jeho ruky klesly bezvládne nadol… Bil čelom o prúty… Chcel kričať, ale hlas mu viazol v hrdle…

„Čo sme sa ťa nahľadali!“ bolo počuť mocný hlas Vanislavov.

Za ním pribehol dlhonohý Žak, celý zapotený…

„Čo sa ti razom porobilo?“ pýtal sa dobrodušný Žak. „Portiera si srazil s nôh! A takýto hon!“

Jeronym, pridržujúc sa prútov, klesol na kamenný trotoár.

„Fiaker! He, sem!“ volal Vanislav na vozkára.

Jeronym zviechal sa na kolená a ukazoval rukou cez zábradlie:

„Nevidíte? Nečujete? To je on!“

Priatelia pozreli ta, kde ukazovala ruka Jeronymova…

„Vidíme pustú záhradku,“ povedal Žak.

„Nevidíte, slepí, nečujete, hluchí?“

Priatelia ťažko odtrhli Jeronyma od rešietky. Usadili ho do voza a zaviezli domov. O dva týždne umrel na horúčku. Aurelia vydala sa za husárskeho poručíka, prežila s ním rok v sváre a blýskavej biede a pošla svetom, ani panna, ani žena, ani vdova. A pre ňu puklo šľachetné srdce poetovo!