Z väzenia

Dňa 12. apríla dostal som zaujímavý, dlhý list od Vladimíra Ivanoviča Lamanského, ktorý iste bude zaujímať umné slovenské čitateľstvo, a preto podávam z neho úryvky, majúce všeobecný interes. Píše medziiným:

„Christos voskres, holubčik môj, Svetozár Osipovič! Celujem a objímam vás podľa obyčaje tri razy. U nás, za starých čias, cár i bojari (teraz zvyk zostal medzi kupcami) v predvečer svetlého vzkriesenia Kristovho navštevovali temnice a väzňov, koho mohli, oslobodzovali a vykupovali (ak väzeň sedel pre dlhy). Preto na vás myslím tak živo, drahý môj väzeň na Tise. Dávno som vám chcel písať, ale náš mestský život je roztrhaný rozmanitými zasadnutiami, prácami, vizitami atď. Ostatne, o vás som myslel, požiadal Strachova, aby vám posielal časopisy. (Čo sa i stalo. H.) S radosťou čítal som zprávy o vás v liste vášho brata Vladimíra, môjho drusu; zaujal ma i váš kolega Lukáč. Musí byť dobrý človek, súdiac podľa vašich Národných novín.

Vôbec všetko, čo u vás teraz tvorí sa v horách i na pustatinách, má veľký význam pre budúcnosť. Vaše Uhorsko a vôbec Translajtánia je omnoho zaujímavejšia než stará Cislajtánia (bez Istrie a Dalmácie). V Čechách a u Nemcov je všetko už velmi šablónno-europské, v esencii vždy jedno a to samé, všetko sa tam ustavične opätuje. Tam nepredvidieť nijakých nových formácií. U vás je to ináč, ako si ja myslím.

Vaše Národnie noviny sú zaujímavé; vidno, ducha naberáte. Aj industria sa rozmáha, len by jej bolo hodne. Zaujímavý je podnik vášho pivovaru.

Možno, opýtate sa, čo je u nás dobrého a nového. My máme teraz časy čiernej roboty. Niet ani nových ľudí a talentov, ani nových ideí, ani originálnych diel a prác. Nevídať ich, neslýchať o nich. Ale to nie je príznak úpadku, nie začiatok konca. Zachráň, Bože! Oslobodenie poddanstva a taktiež druhé s ním súvisiace reformy zmenily náš celý spoločenský stroj, ale neuspely ešte utvoriť, rozviť a upevniť novej spoločnosti: ona sa teraz iba buduje, hľadá nové formy pre ukázanie svojho života a svojej činnosti. Teraz ide nudný proces hľadania nových ciest. Predtým sme mysleli, že všetko, čo nám je potrebné, je už najdené a ľahko dostalo sa nám do rúk. Teraz sme temer všetci pochopili, že sme si veľmi neverne predstavovali i to, čo sme potrebovali, a ešte viac sme sa mýlili v tom, čo môžeme vykonať, slovom, nepoznali sme jasne svojich cieľov, prostriedkov, malicherných štúdií, rozličných prípravných robôt.

Tak si ja predstavujem naše šedivé časy a nemôžem veriť, že by ruský národ bol už všetko vykonal a vyslovil, čo mal, a teraz by už ľahol na sedmospáčovu posteľ.“

Potom Lamanský referuje o siedmom sväzku diela Barsukova: Život i trudy Pogodina, charakterizuje prísne i jedného i druhého a vyslovuje svoju pochybnosť, že by dožil do toho času, keď Barsukov bude písať i o Lamanskom, ktorý prežil niekoľko dní s Pogodinom v Moskve roku 1856 v decembri. Dielo Barsukova bude mať aspoň 20 veľkých bachantov! Potom píše o slovanofilovi F. V. Čižovi, ktorý zanechal 5 milionov rubľov na vzdelanostné ciele v Kostromskej gubernii a viedol denník o všetkom, čo dialo sa na Rusi za 50 rokov, ale prikázal denník uverejniť len 50 rokov po svojej smrti. Čižov bol priateľom Gogoľa, maliara Ivanova, Chomiakova, Aksakovcov a iných, cestoval i po Slovensku, soznámil sa blízko s Ľudovítom Štúrom, veľmi si ho obľúbil, ako vôbec našich Slovákov. V jeho denníku budú mnohé dáta o nás Slovákoch. Kto dožije, uvidí.

Potom Lamanský dal znamenitú charakteristiku vtedy do módy prichádzajúceho nemeckého filozofa Fridricha Nietzscheho.

„Čítal som niečo z Nietzscheho, filozofa, ktorý sa práve zbláznil. Človek talentovaný, ale nie geniálny, ako on o sebe myslí. Prečítal som celú jeho knihu: Jenseits von Gut und Böse, ale druhej knihy som už nemohol dočítať, zostal som na polovici, a tú polovicu čítal som s nemalým prisilením. Tu hovorím o jeho knihe, v ktorej chce rozpovedať svoju vieru, svoj pozitívny náhľad na svet. Tá kniha nazýva sa: Also sprach Zarathustra. Je to neobyčajne nudná a poriadne hnusná kniha! Europské človečenstvo podľa Nietzscheho teorie trpí, hynie — viete, od čoho? Od kresťanskej mravnosti, od sentimentálnej náuky o láske k blížnemu, od skromnosti, od asketizmu. Celé toto staré haraburdie treba hodiť do mora. Treba sa snažiť k sile, k moci (zur Macht), treba nemilovať, ale opovrhovať i nenávidieť, treba sa nebáť robiť zle, keď sa zachce, atď. Ostatne, všetko toto nie je nové vo Franko-Germánii. Je to nemecký ,fin de siecle‘ (koniec storočia).

On verne líči a rozoznáva súčasnú daromnosť (pošlosť) a chudobu myšlienky i poníženie charakterov, no bedár myslí nájsť záchranu od tohto v kazateľovi sily, v prorokovi budúceho veľkého človeka a la Napoleon, vediaceho stať sa vodcom a rozkazovateľom luzy (Gesindel), ktorá trpí na demokratizmus a amerikanizmus, na sentimentalizmus a na kresťanstvo, ktoré zahubilo Europu! Pekné je to kresťanstvo v Europe, v Germánii! Zarathustra, to nie je sám Zoroaster, ale sám Nietzsche, ktorý po dlhom ujedinení prišiel kázať svetu, že Boh, v ktorého ešte svet verí, je už mŕtvy. Zarathustra hovorí svoju kázeň na 20 tlačených hárkoch, ustavične sa opätuje, je nudný a suchý do nemožnosti.

Mňa prosili vaši Viedeňáci napísať niečo do Kollárovho almanachu. Vzal som Kollára, prečítal a prezrel som ho, ale nezačal som písať. Mne ťažko niečo dať tlačiť vo Viedni. Prišlo by mlčať o tom, o čom by sa malo prehovoriť, o takrečenom rakúskom panslavizme alebo o súčasnom českom realizme… V Čase, — — — je akási tuposť a mŕtvota… Čo píše sa tam o slovanstve, či o jeho minulosti, prítomnosti alebo budúcnosti, nie je premyslené, nie je prežité, ale iba vyučené, vypísané z kníh, ktoré napísali Slováci Šafárik a Kollár a niektorí Rusi.“

Keď som si takto odpisoval do denníka Lamanského klasické myšlienky, začul som pod svojím oblokom horúcu dišputu — národnostnú. Richard Wahrmann mal svárlivú náladu…

„Čo ste vy, akí Maďari? počul som jeho tenký hlas. „Odkedy tu sedím (končil sa jeho tretí mesiac), nebolo tu Maďara, okrem azda Ujfalussyho. Ja som Žid, Radó Žid, Podmanický — tót, Edelényi — Nemec, Récsey, Ritschel — Nemec, Milosevič — Srb, Feymann — dolnozemský Šváb, Kulin — šarišský švihák, teda tót, Justh — tót, Zarándy, Stefecius — Nemec, Andreánszky — tót. Hurban je tót herceg, Lukáč rumunský bojar! A vy, páni gubóvia, Békefy, vy ste boli Friedmann; Refel tiež neprišiel do Uhorska z Atelkuzu, ale zo susednej Moravy; Patay, náš poet maďarský, je síce kalvín, ale sa prekrstil zo Žida Gutmanna, lebo si vzal kalvínku, herečku Vida. Pán Csillag volal sa nedávno Stern, a jeho predkovia prešli tiež Červené more — a tak kdeže sú tu Maďari?“

Rozvinula sa dišputa. Zakončili ju tým, že mi dali pod oblokom koncert, a veľmi pekný: Edelényi spieval tenor, Lad. Lukáč bas. Pieseň znela:

Melodia pekná! Novoprišlí fičúri sa veľmi zastavovali nad tým, že mne, „panslávovi“, lahodia ešte i Ständchenom. Andreánszky ich prinútil, aby mi urobili vizitu, ak chcú žiť tu po kamarátsky, lebo že ja som „doyen“, „dísze“ államfogházu… I skutočne prišli… Vôbec, kto sa za svoje nehanbí, napokon vymôže si úctu.