Z väzenia

Deň ide za dňom. Sám deň sa chytro minie, ale dní strašne málo ubúda. Deň je nesporý, máločo urobíš, zmizne rýchle, ale medzi jedným dňom a nasledujúcim akoby bolo veľké, dlhé priestranstvo, akoby bol jeden od druhého na míľu. Až sa zhrozíš, keď porátaš dni minulé — tak ich málo, a zdá sa ti, prešiel už mesiac, a budúcich dní je ohromná masa.

Deň ubieha rýchle, lebo má etapy. Ony trochu pomáhajú. Zobudím sa o 6. hodine a čakám prvú etapu — šťuknutie otvárajúceho kľúča. Ach, ako voľno! Sluha-pán Jožip donesie kávu, ak ju nerozleje na prahu, na ktorý sa vždy pravidelne potkne.

„Čo tak neskoro, Jožip?“ pýtam sa.

On sa usmeje.

„Asszonynál voltam,“ odpovedá.

To bola druhá etapa. Tretia je prechádzka okolo múru. Má 133 kroky. Ja som celý rok vydržal túto rajčulu, pred obedom i po obede po hodine. Keď som tak 20 ráz obehol (2660 krokov), lepšie sa sedelo v kuteri. Štvrtá etapa: listár. Prináša listy, ktorých zpočiatku chodilo hodne z celej Europy, ba jeden až z Teheranu, z Perzie, od mladého Baťuškova, brata známeho filologa a profesora na petrohradskej univerzite. Piata: obed so solenými i neslanými rozhovormi. Šiesta: čítanie, písanie. Siedma: zámka šťukne, si zasa sám a rob, čo chceš. A ak nestane sa nič medzi etapami, sedí sa najľahšie. Všetky udalosti v dome, všetky zprávy zvonku zle účinkujú, robia nepokoj, strach…

Tak razom prišla zpráva, že od štátneho sekretára Erdélyho došlo na direktora Heinzingera písemko o sprísnení väzenia. Pred mojím príchodom, v januári, sedelo tu osem duelantov z Báčky, samí šviháci, boháči a rozpustilci, akých možno mať iba z južnej, pomaďarčenej krvi slovanskej. Všetky väzenské pravidlá prestupovali. Tak na pr. väzeň smie mať iba pol litra vína alebo piva na poludnie a pol litra na večeru. Oni dali si doniesť celé baterie šampanského, pili, revali, hrozili, že keď im porkoláb nepošle po ďalšie šampanské, všetci ujdú cez múr do hotelu Tisza. Železnú pec na chodbe zrútili, že sa rozbila na sto kusov, nedali sa o 8. hodine zavrieť, kartovali celé noci… Čo im bolo — tých niekoľko dní. A my ročiaci mali sme z toho biedu…

Sprísnenie naozaj prišlo. Von smeli sme byť už len predpísané dve hodiny, spoločné obedy zakázali, stolce sme nesmeli prenášať, a vôbec sto maličkostí, z ktorých by si človek nič nerobil na slobode, ale vo väzení ťa všetko deprimuje. Si celkom iný človek. Všetko ťa uráža. Mne je ľúto len prechádzok. Niektorý deň prešiel som až 40 — 150 ráz okolo! Príjemné zunovanie osladilo zátvor…

Zo štúdií čítal som historiu francúzskej revolúcie od Taina, keď ma prekvapí list z Odesy od neznámej dámy. Píše mi:

„S glubokoju duševnoju skorbiu (smútkom) pročla ja v gazetach o Vašem zakľučenii zo sympatii Rossii i Slavianstvu. Nemogu nepodeliťsia s Vami temi čuvstvami (citmi), gorkimi čuvstvami, kotoryja vyzvalo vo mne i vo vsiech, komu dorogie interessy i slava našego plemeni rodnago, suďba vydajuščagosia (znamenitého) slavianskago poeta, kotorym i my, naravne s bolie bližnejšimi jedinoplemennikami imiejem česť gordiťsia. Da pošlet Vam Gospoď sil perenesti ťaželoje ispytanie (pokušenie) a da Vam utešenie v soznanii pravoty (spravodlivosti) i sviatosti Vašego priznania! Gluboko predannaja Vam Oľga Pavlovskaja. Odessa, 1893, 16. fevraľa.“

Hľa, aká pekná, neznáma duša! Také niečo teší a obľahčuje krutý osud.

Obľahčovaly mi ho i noviny, ktoré mi redakcie posielaly: Národní Listy, Novoje Vremä, Světozor, Osvěta, Viestnik Evropy, a nejaký dobrý neznámy priateľ z Prahy, úradník banky Slavie, František Moučka, posielal mi pravidelne anglické noviny The Daily News vo veľkom týždennom balíku. Moja pošta bola najväčšia od čias, čo na brehu Tisy, bahnistej a lenivej, vystavili štátne väzenie. Bolo to dobre, najmä pre zadubenejších maďarónov, ktorí si o mne mysleli, že jedávam červíky, drotujem hrnce a som biedny „tótocska“, hotový klaňať sa pred ich „štátotvornou“ vyvýšenosťou. A tu razom boli malí a opustení, kdežto ja som dostával nesčíselné dôkazy sympatie a uváženia, mal som najväčšiu bibliotéku, ku mne museli chodiť za lektúrou a užívali z darov, ktoré mi moji rodáci poskytli…

Medzi takými darmi robila pravé furóres trüflová paštieka, pre mňa zhotovená už skoro umierajúcim Paľkom Balkom. Už ležal beznádejne, týždňom pred smrťou dopytoval sa, či mi poslali paštieku. Balko bol zvláštny slovenský zjav: kuchár prvej triedy, pravý umelec, ohnivý Slovák a Slovan, hoci prvej slúžil u Révayovcov, maďarónskeho panstva, verná duša, cítiaca každý úder na tele slovenského národa.

Paštieka prišla. Hostí som mal plnú celu. Všetci chválili, len Wahrmann ani kuknúť — on fádne pozeral na gustujúcich si väzňov. Vôbec on nikdy nejedol z miškulancií, posielaných väzňom. Na moju hrozbu, že budem urazený, fádne vzal kúštik do úst. Otvoril temné oči, mliaskal jazykom — a začal jesť, ako by ho najal. Nikam veriť, že paštieka prišla z Martina.

„To ti poslali z Moskvy,“ povedal, „od Testova, ale nie z Martina.“

Musel uveriť, keď som mu ukázal obal.

Vôbec v štátnom väzení peniaze mnoho platily; bolo ich dosť u väzňov, ale zásielky imponovaly ešte viac. Boli tam i veľmi peňažní panáci i okrem milionára Wahrmanna. Tak jeden väzeň zo Sedmohradska (meno som mu už zabudol) priniesol si 6000 zlatých v samých nových stovkách. V mojej izbe sadli za bakarat (mal som okrem erárneho ešte svoj stôl a foteľ z ohýbaného dreva z Martina, z našej dielne, preto prišli ku mne hrať). Videl som, ako môj milý Sedmohradčan vyťahoval novú stovičku za stovičkou, a tak rýchle jednu po druhej, že sa mi to zbridilo. Šiel som na svoju obyčajnú rajčulu, jazdil okolo, každú desiatku značil som si verne na múr. Zunovaný tuhou a monotónnou chôdzou, idem do cely. Tam dym, neporiadok, zlý vzduch — a môj Sedmohradčan odvoláva ma na chodbu.

„Čo sa páči?“

„Prosím vás, požičajte mi zlatku na telegram po peniaze. Mojich šesť tisícok je fuč!“

Dosiaľ mi je dlžen zlatku…

Pre mňa boly takéto spoločnosti nemilé, obťažovaly mi väzenie, ale vyhnúť sa im nebolo možno. Lukáč sám uznal, ani on, kňaz, nemohol sa oddeliť: konečne, on ani veľmi nechcel, bol živého temperamentu, hral v karty a vždy politizoval s väzňami. Peňazí nešetril a divil sa nad mojou skromnosťou. „Národ má!“ hovorieval. A skutočne, dostával často peňažné zásielky od jednotlivcov, od spolkov, od sedliakov, od cirkevníkov, ktoré mu nemohol sobrať nejaký veľkodušný a o „národné“ fondy starajúci sa patriot. No ja som to neuznával, mne sa zdalo, že neradno chcieť tu, medzi ľuďmi najviac peňažitými, blýskať sa márnotratnosťou. Národ má, ale nie na hazard.

Pravda, boli tu i chudáci, čo radi pumpovali — a ušli na slobodu… Na slobode zabúda sa na rabov i na rabské dlžoby.

Ja som pachtil po prírode, po začiatku jari. Denne hľadel som na gaštanové puky, ktoré začaly sa potiť mastnou pryskyricou. Jar neskoro chodila… Rajčulujem, behám — tu začul som strieborné hlásky škovránka. Zdvihol sa zo susedných záhrad a niesol sa temer ponad náš dvor, či park, (lux a non lucendo) do výšky… Ďaleko bolo počuť komando a trúby cvičiaceho vojska. Hnusne revaly mne i tak odporné signály do spevu škovránkovho. Bolo to práve prvého marca… Snehu už nebolo, tráva začala sa hanblive tisnúť zo zeme. Slnko svietilo na suchoparný dom, na vysoké múry, popísané mojimi čiarkami (bol ich už hodný rad), hrialo moju biednu hruď… Hľadím za škovránkom — stratil sa, azda ho odohnaly škrekľavé hlasy cvancigerskej trúby… Šiel som do cely a napísal improvizáciu:

„Sižu u moria a ždu pogody,“ napísal som ako moto do svojho väzenského denníčka, — „sedím pri mori a očakávam pohodu“. Tým som myslel nielen sám seba, nevinne obratého o slobodu, zavretého ako nerozumné zviera pod dozorom ľudí nízkych, porkolábov, sluhov, zdarebáčených remeselníkov, ale celý svoj národ slovenský. „Čo pri mori!“ zakričal som, keď ma pochytila úzkosť samoty prostred detinsky bujných kolegov-väzňov (lebo boli všelijakí; kto sa vtedy v Uhrách nedueloval?), a dodal som k motu: „Ach, nesedím ja pri mori, na jeho sviežom, rezkom prievane, sýtom slanou arómou, ale pri páchnucej barine! Okolo mňa klbko mestizov, skrižovaných zo všetkých rás Europy a Azie. Že vraj Maďari! Ešte som tu videl len jedného: Simu, a i to bohvie, či je pravý.“

Naozaj, najľahšie som niesol väzenie v samote, lebo bujnosť kolegov na mňa účinkovala dusive. Ich radosti neboly mojimi, ich žiale taktiež. Ich zábavy boly mi fádne, ich spevy odporné, ich reči dusivé. No pomaly som privykal.

Stávalo sa i tak: dostaneš suseda, ktorý nevie, kam od radosti, že sedí 8 dní „párbaj miatt“. Obyčajne si zapíše meno v cele na dvere štátnej skrine: „Schlesinger Izidor itt ült 8 napig párbaj miatt“ (Izidor Schlesinger tu sedel 8 dní pre duel), a potom mu druhý doloží: „A kto vás vyfliaskal?“ Nuž takýto radostný väzeň raz ma strašne nepokojil. Dali mu celu hneď vedľa mňa. Múry sú tenké, na tehlu. Moja duša bola skormútená nad istým intrigantstvom intra muros — sused hvízda, skáče, spieva, reve beťárske piesne s prízvukom a výslovnosťou čisto jerichovskou. Zavolám: „Ticho!“, a on ešte viac. Konečne šmaril som veľkú topánku s takou silou do dverí, že sa celý dom ozval, spiaci sluha-porkoláb zobudil a skočil na rovné nohy. Tak som sa konečne oslobodil od koncertu, a hneď v tichej noci složil som nasledujúce verše. Tak vykuroval som sa z melancholie a pritom složil básničku, z tých málo, ktoré u mňa trochu humorom dýchajú:

A ešte všelijakí sa našli. Príde šuhaj, rozloží sa v cele ako v hoteli. Vyhvizduje, robí zo seba hrdinu, pobehá po celách… Vidí, ako nám prikrývajú na obed. Sadá k tanieru — nie k svojmu… odpardonujú ho. Príde sluha s obedom. On hľadí. Myslel si, že je tu naozaj hotel. Zostal bez obeda — a je bez groša. Posledné zlatky prepil v Tisze na rozlúčku. A tu veru nič darmo nedávajú… Vysvetľujú mu, že ak nechce jesť rabskú stravu z Csillagu, musí mať na mesiac aspoň 70 — 80 zlatých. A skutočne, kto by mal menej, horké tu má časy.

Zvlášte milí sú „gubóvia“ (kokóni), čo hneď na druhý deň pumpujú, pod pečaťou tajomstva — len na tri dni. Tri-štyri dni prejdú, prejde týždeň, a gubó nič… Myslíš si, veď to príde. Razom sa ti sused zdôverí, že od neho pumpol tiež na tri dni „pod pečaťou tajomstva“, a tak i druhý, a ukáže sa, že prepumpoval celý kóter až po feldvebla, ktorému zostal dlžen za pivo, a po Jožipa, ktorému dlhuje za papirosy. Ale to sú milí, nevinní ľudkovia. Na slobode zabúdajú na kolegov i dlžôbky.

Horší sú „patrioti“, ktorí i tu chcú sbierať zásluhy. Uvediem príklad.

Predo mnou boli tu zavretí už raz spomenutí duelanti zo Zombora, fešáci, boháči, lumpáci, apponyisti. Lukáča volali medzi seba, kamarátili sa s ním. K nim priplietol sa nejaký Radó, už pokrstený, ktorý rád zadarmo pil a jedol a nezadarmo dopisoval do Budapesti Hirlapu. Báčania išli poslať z väzenia telegram grófovi Apponyimu, a keďže boli v štylizácii slabí, poprosili Lukáča, aby im telegram štylizoval. Lukáč im to urobil k vôli (čo všetko neurobíš k vôli vo väzení!), ale telegram nepodpísal, ako politický protivník grófov. Radó potom napísal hnusný článok do Budapesti Hirlapu, kde opisuje Lukáča ako vlastizradcu, ktorý sa nehanbí jesť „pohostinský chlieb“ maďarský vo väzení, a jednako je maďarožrút, odpadlík, a všetko, čo mu Lukáč pohovoril, vyzradil, a priluhal k tomu hodne. Vôbec nikde na svete politika nie je spojená s toľkým osobným podliactvom ako v Uhrách.

Zasa iný rytier-väzeň trojdenný príde — ó, pardon! — privezú ho vo fiakri pred bránu „államfogházu“ (štátneho väzenia). Feldvebel-porkoláb prevezme ho doslovne z otcovských rúk fiakristových a vedie tackajúceho sa hore dvorom. V cele ho uloží. Rytier hneď zaspí bohatierskym snom — odoberal sa v hoteli Tisza tri noci a tri dni. Spí deň, noc, a vytrezvie až na tretí deň, v ktorý sa už slobodí. Väzenie nestálo ho nič — 15 krajciarov na deň za byt.

Hja, pre takých pánov je to žart! Ale nie pre nás, ktorí sme prevzali isté úlohy životné.

„Písať nevládzem,“ napísal som do denníčka, „čítať nemôžem. Čítam, a ničomu nerozumiem. Jedlo mi nechutí, sen odo mňa odstupuje. Myseľ lieta ako divá čajka morská nad tichým, nehybným morom. Myslím na ženu, na dcéry, na malého synka a na naše biedy slovenské — a okolo mňa cudzota, chlad, zrejmé nepriateľstvo… A nemožnosť pohnúť sa ztadiaľto, nech sa stane čokoľvek! Nie je to väzenie prísne, telo mučiace, ale ducha priamo ubíjajúce! Ja tak rád básnim, fantazujem, tvorím — a tu nemôžem ani novely napísať pre Pohľady, alebo niečo pre mojich amerických dobrodincov, ktorí mi tak obľahčili väzenie. Poslal som im báseň, azda uspokojí, ale ja nie som s ňou spokojný. Razí nevoľníctvom väzenským.“ Tu jej druhá polovica:

A keby už len nebolo zlých zpráv zvonku, tu o chorobe, tam o slabostiach a špatnostiach života. Ale chodia i zprávy a zásielky utešené. Věšín poslal mi olejový obrázok, driečnu husiarku pri studni; pýšil som sa ním. Akýsi Edelényi, ktorý sa rozumie kresbe, bol celý uvelebený. Andreánszky tvrdil, že Oravka na obrázku je v maďarskom kostyme; Zarándy sa hneval, že je priveľmi oblečená. On uznáva umenie, len keď ono podáva nahotu a pikantnosť. Umne súdil Richard Wahrmann, ktorý mnoho videl po svete.

Ďalej dostal som skvostnú adresu peštianskych rodákov, kreslenú a umelecky napísanú Harmincom. Nie v origináli — originál ma očakával až na slobode — ale v malej fotografickej reprodukcii. Dostával som mnoho listov, o ktorých bude ešte reč; od Sloveniek dostal som drevené etui so strieborným jedácim náčiním pre jednu osobu, veľmi krásny dar, ktorý mi doviedol na hrdlo celú súdnu komisiu s kriminálnym sudcom, pisárom, dvoma zlatníkmi, ktorí mali oceniť hodnotu strieborného náčinia. Chceli totiž slečnu, ktorá mi dar poslala, posadiť do chládku, čo sa im nepodarilo. Šľachetná Ema Goldpergerová ich statočne blamovala. Sláva Bohu, že nie všetci ľudia chovajú sa po ľudožrútsky.

So svojím národným slovenským presvedčením neskrýval som sa pred nikým, a že som bol taký rozhodný, nikto ma nepokúšal: prestal ma pokúšať i Andreánszky, najväčší šovinista. Býval práve nado mnou na prvom poschodí a sosnoval poštu medzi sebou a mnou. Na špagát uviazal polienko, o polienko lístok: „Milý Sveti! Napísal som dvadsať listov, a nemám na porto. Pošli!“ Na to isté polienko, visiace z jeho obloka a kolembajúce sa pred mojím, priviazal som úbohú žofku. To bývalo, keď sme už boli zavretí, okolo 11. hodiny.

A tak tiekol život, pretŕhaný s času na čas návštevami. Navštívil ma Pavel Mudroň, Samuel Šípka, Koleny, Janček z Ružomberka, celá deputácia z Naďlaku, napokon i žena s dcérou Vierou a synkom Vladimírom. Celé väzenie sa sviatočne poobliekalo, mladí gubóvia dvorili Viere, Andreánszky ju nazval „tatranskou jedľou“ — vôbec boli slušní. Jeden z Maďarov, ktorý ináč nevedel ako po maďarsky, dvoril posunkami a prinášaním kvetov. Navštívil ma i brat Vladimír zo Starej Pazovej. Boly to pekné chvíle, ale návštevy zanechávajú po sebe trpké ovocie. Prešumia ako teplý vetrík, no po nich príde mráz samoty, bezpomocnosti a zármutku.

Dosiaľ opisoval som časy lahodnejšieho väzenia, dosť liberálneho.

Už som spomenul, že báčanskí výtržníci poškodili tejto liberálnosti zneužitím. No prišla bieda ešte horšia, zavinená samými väzňami už v mojej prítomnosti.

Asi o šiestej shromaždili sa v mojej cele temer všetci väzni na večernú besedu: u mňa bolo pohodlnejšie než v prázdnych celách, než u Wahrmanna, ktorého cela bola založená náradím. Moja izba bola plná, dymili ako Turci. Bol Wahrmann, Lukáč, Ujfalussy (syn župana), Zarándy, Edelényi, akýsi Raffel, Andreánszky, Récsey (predtým Ritschel), Patay (predtým Fischl), maďarský poet, Békefy (predtým Friedrich), advokát Feyman a ešte iní.

Lukáč zaviedol politický rozhovor. Debata išla po maďarsky, po nemecky, pele-mele. Práve boly v Srbsku známe prevraty, všetko bolo politicky rozčulené. Národnosť nemohla vystať, keď bol tu Lukáč… Andreánszky odvolával sa na zákon.

„Zákon je svätý,“ hovoril, „a zákon tvrdí, že sme všetci Maďari, čo bývame v okruhu týchto hraníc.“ Ukázal na moju mapu Uhorska. „Pred zákonom treba sa kloniť. Prvej ľudia klonili sa pred Najsvätejším na oltári, dnes musia sa koriť pred zákonom. Ja na príklad,“ hovoril, „ani neznám jazyka svojej rodiny, nemohol by som sa s nimi dorozumieť v svojom materinskom jazyku slovenskom v Liptove, ale zato som jednako Maďar, a ty, Sveti, si renegát.“

To mi bolo priveľa.

„To je proste smiešne,“ hovorím, „keď niekto so svätou tvárou vyslovuje slovo ,zákon‘, ako by ,zákon‘ bolo niečo ,hagion‘, sväto-sväté, strašne vážne, večité a nezmeniteľné. A ono je tak: okrem Desatoro božích prikázaní, ktoré vlastne ani nie sú zákonom, viac sú pravidlami života, morálnym záväzkom oproti Bohu a ľuďom, a to obojetným, lebo i Boh sa v nich zaväzuje, niet zákona, ktorý by mal na sebe znak a charakter stálosti. Každý zákon je provizórny.“

„I zákon o majestáte?“ povedal Andreánszky.

„Áno, i zákon o majestáte. Vo Francúzsku ho strašne premenili roku 1793! Zákon môže byť každý deň vyzdvihnutý, premenený, zosilnený, zoslabený, ani nehovoriť o komentovaní a priložení k faktám. Ano, môže byť zničený, vysmiaty, za hanebnosť vyhlásený. A to nielen také zákony ako „lutherani comburantur“, ale všetky, všetky. Počuli sme zákonne nazývať Jeho Veličenstvo kráľa Ľudovíta XVI. „Louis Capetom“; videli sme pápeža, ktorý potvrdil manželstvo cisára Napoleona, ktorému ešte žila zákonná žena Jozefína. A to bolo zákonne, vo všetkých formalitách, a Napoleon bral si dcéru prvého monarcha sveta… Zákon je silný len exekúciou. Čo je exekúcia? Použitie násilia v istých formách. A tak celá dôležitosť zákona pozostáva v exekúcii, to jest v násilí, a násilie nebude ničím iným ako faktom, nemajúcim nijakých šľachetných atribútov, ani mravných, ani svätých, ani vôbec vzťahujúcich sa na netelesného človeka, na jeho mravnú individualitu. Zákon môže byť nevyhnutnosťou, potrebou, dobrou vecou, môže byť primeraný, neprimeraný, dobrý, zlý, hlúpy, veľmi hlboko múdry, ale nikdy nie svätý, nikdy nie nezmeniteľný, nikdy nebol a nebude niečím, čo by malo v nás budiť úctu, ako budí v nás úctu každé mystérium náboženské, ak i v neho neveríme. Idolatria (zbožňovanie) zákona je horšie pohanstvo než najblbejší fetišizmus. Nikto nemiluje zákon, ale ho poslúcha, raz preto, že uznáva jeho primeranosť, raz preto (a najviac), že musí, lebo visí za ním meč exekúcie. A už sú i zákony, ktoré ani poslúchať nemožno, ako na príklad zákon pána Eugena Andreánszkeho, že sme podľa zákona všetci Maďari, ktorí bývame v hraniciach práve jeho prstom naznačených. Ja nie som Maďar! Prosím, to musí vziať v známosť i sám kráľ!“

„A rovnosť pred zákonom! Veď je nemožná,“ doložil Lukáč. „Ani v treste je nie možná rovnosť, ani vtedy, keď dvoch odsúdia na rovný čas do väzenia. Na príklad, ja si dosť málo robím z tohto maďarského väzenia, a čakajú ma ešte tri procesy. Žijem, modlím sa a pracujem, vediac, že ani pol hodinky môjho utrpenia neprejde darmo. Nič nestratí sa vo všemíre. Ale bol tu predtým náš poet Slavici, muž silný, odhodlaný, plodný spisovateľ. A cez celý rok nenapísal riadka, celé noci preplakal vo Vacove, kde mal pri boku krásnu, mladú manželku, a jeho chlapček bol u neho v cele celý deň. Zostarel za rok, až zmalomocnel. Druhý Rumun, Makovei, s plačom vyznával, že nech mu ruku odseknú, ak napíše riadka po rumunsky, prosil o milosť, kľakol pred Heinzingerom, direktorom, na kolená! A skutočne, odtedy nenapísal ani riadka. A náš kamarát Wahrmann! Pol miliona dal by za slobodu! Teda ani tu niet rovnosti.“

Ako tak besedujeme, vletí do chyže môj Jožip, schytí so stola fotografiu cára Alexandra III. a zakričí:

„Ni, ni, ez éppen, ez nem él! Meggyilkolták!“ (Hľa, hľa, tento práve nežije, zabili ho!)

Všetko vyskočilo.

„Koho zabili, ruského cára?“ pýta sa Lukáč.

„Nie cára, ruského kráľa.“

„Ako ho volajú?“

„Šándor.“

„Rusi nemajú kráľa, ale cára.“

„Nie cára, kráľa zabili, ruského či srbského… áno, pravdu majú páni, nie ruského, srbského kráľa zabili, Šándora.“

Spoločnosť, i tak rozčulená, ešte viac sa znepokojila. Boly reči, kombinácie. Možno, nejaký liberál z pomsty urobil atentát. Wahrmann bol ako na tŕňoch a narádzal, aby sme poslali Jožipa (bolo asi 7 hodín) do mesta, do redakcie Szegedi Hiradóva, kde mal Andreánszky známeho redaktora Kemecseya. Andreánszky napísal lístok, aby nám Kemecsey oznámil, čo je vo veci. Ale pán oberporkoláb Kováč nechcel pustiť Jožipa do mesta.

„Veď zajtra páni dozvedia sa i tak o všetkom.“

Toto nepovolenie spravodlivej prosby rozhorčilo všetkých, a najviac Lukáča, ktorému bola politika v krvi.

„To je pekná vec!“ kričal na porkolába. „Tu sú oficieri, ktorí sú interesovaní, tu sme všetko vzdelaní ľudia, a nemáme zvedieť o veciach európskej vážnosti!“

Ale nič. Kováč zaplesol dvere a zmizol v svojej izbe pri bráne.

„Teraz by bolo dobre, aby niekto ušiel a priniesol zprávu,“ rečie Lukáč, „lebo toto je tyrania! My sme nie sprostí väzni, my zákonne smieme čítať politické noviny!“

Lukáč vôbec bol vždy hotový dráždiť.

„Zarándy nech ide!“ ozvali sa. „On je ,ugronc‘ (skakúň).“

„Zarándy, Zarándy!“

„Čo ma je po srbskom kráľovi,“ povedal Zarándy a vytiahol sa v celej chudej výške, „pre mňa nech zabijú hoci desiatich… Pre mňa nech naplnia túto hlúpu zemeguľu dynamitom a vyhodia ju do éteru, že sa rozpraští na samé drobné erolity!“

„Hľa, takí ste vy Maďari herosi!“ dráždil Lukáč Zarándyho. „Na slovách smelí, na skutkoch bojíte sa! Zarándy nem mer! (Zarándy sa neopováži!)“

„Čo, nem mer?“ vybuchlo zo Zarándyho.

Tieto slová „nem mer“ boly osudné.

„Nohou nepohnem za tridsiatich zaklatých srbských kráľov! Ale stavte sa, pán farár, stavte sa o päťdesiat zlatých, že ešte dnes budem s Kemecseyom, oddám Andreánszkeho lístok a prinesiem od Kemecseya vlastnoručnú odvetu!“

Lukáč mlčal, vôbec v izbe nastalo napäté ticho lebo všetci poznali sme v Zarándym čudáka a dešperáta zvláštneho rádu.

Wahrmann vstane, vytiahne z tučnej toboľky novú-novučičkú päťdesiatku a položí ju na stôl.

„Tu je päťdesiat zlatých.“

Hladný vlk nerúti sa tak na baránka, dravý kaňúr nestrelí tak na zablúdené kuriatko, ako Zarándy vrhol sa na päťdesiatku a skrčenú vstrčil do vrecka v nohaviciach. Ale už ho nebolo. Zmizol ako Lucifer. Ťažko bolo veriť tomu, čo sa dialo pred našimi očami.

Nestačil som povedať, obrátený k Lukáčovi a Wahrmannovi:

„Páni, nerobte to; povážte, že my sme tu celý rok. Som najstarší. Odrádzam.“

Ale už bolo neskoro. Raffel a Ujfalussy bežali za Zarándym s jeho klobúkom (v rýchlosti ani len klobúka si nevzal). Obaja sa vrátili.

„Už je preč“, povedali, hodiac klobúk na posteľ.

Bolo 3/4 na 8. hodinu, o ôsmej nás mal prísť Kováč zatvárať.

Čo teraz? Jedni radili, aby sme sa dnes nedali o ôsmej zavrieť, lebo ináč porkoláb hneď zbadá, že Zarándy chýba. Druhí: veď to nepomôže a bude sa to vykladať ako vzbura, miesto jedného chytia všetkých. Žart prestal, panovalo zdesenie a nedobrý cit. Boli sme pohromade, keď vošiel do cely Kováč, pohrkávajúc sväzkom kľúčov.

„Páni, prosím, osem hodín!“

Zadržiavali ho žartmi, no usporili najviac nejakých 10 minút. Rozišlo sa statné vojsko. Počul som škrípanie kľúča, jedno za druhým. Konečne Kováč prišiel ku mne poslednému (toto privilegium som mal celý rok). „Jócakát, tenš úr!“ a zavrel. Kľúče cvengly, zámka zaškripela. Tak, už som sám… Čo sa to len bude robiť?

Bol som nevrlý. Títo panáci, sediaci po niekoľko týždňov, robia silné kúsky na moju jednoročnú kožku. Ešte bolo len 18. apríla.

Zarándyho cela nebola ešte zavretá; porkoláb si myslel, že je na strane.

Ticho. Hore na povale klope Andreánszky. Otvorím oblok.

„Sveti,“ šepce, „to je kolosálny žart!“

„Aby vás čerti brali!“ a zachlopil som oblok.

Zrazu celý tichý dom zadunel, zahrmotil, ožil. Kľúče štrngajú, dvere búchajú, hlasy hlaholia. Počujem: „Zarándy, Zarándy!“ Buchot, od suseda smiech. Andreánszky v obloku hlasno sa rehoce.

„A čo ma do vášho Zarándyho, azda som mu tútorom alebo dadou!“ kričí Ujfalussy, až tak chodba zuní.

Štrngot na mojich dverách… Otvoria sa. Kováč ešte s dvoma strážnikmi vojdú.

„Nie je tu Zarándy?“

„Kde by sa tu vzal, pán Kováč? Ja nie som jeho tútorom!“

Neverí. Otvára skriňu… Jožip ľahne na brucho a hľadí pod posteľ. Omakáva posteľ.

„Veď ho len nemám vo vrecku!“

„Ale, tenš úr,“ hovorí Kováč, „vy ste najstarší, vy máte tak dlho sedieť, povedzte, čo je so Zarándym, vy iste viete. Zle bude, tenš úr!“

„Pán feldvebel, neviem, a čo by som i vedel, čo ma po tom!“

Ešte raz prosil… Zavrel ma. Znova chodili po celách. Poslali do Csillagbörtönu oznámiť, že Zarándyho niet. Prišli strážnici na pomoc. Kováč ešte raz prišiel ku mne.

„Hľa, jeho klobúk!“ zavolá.

„Berte si ho; možno, že je v ňom!“

Videl som oblokom, ako s lampášmi behajú po dvore; okolo chodníkov boly tamarisky posadené: v tamariskách bušovali po Zarándym, ako po sluke… Nič a nič! Štabarc trvá ďalej. Počujem hlas Andreánszkeho, Edelényiho, porkolába…

„Hol van Zarándy?“ kričí Kováč. „Zarándy, Zarándy!“

„Talán huszadik szám alatt! (Hádam pod dvadsiatym číslom!)“ kričí mu z cely zatvorený Ujfalussy. (Pod tým číslom boly totiž záchody.)

Vyše pol hodiny trvalo toto peklo. Väzni sa váľali smiechom v svojich celách. Ja som bol nevrlý a mal som na Lukáča ťažké srdce.

O tri štvrte na deviatu niekto tuho, neprestajne zvoní pri bráne. Úbohý Kováč si myslí, že ide jeho tyran, Boh, pán — Heinzinger… Beží, beží… Zvonec neprestajne škrečí… Otvorí bránu. Pred bránou fiaker.

„Aká je to robota?“ osopí sa prostovlasý Zarándy na feldvebla. „Už pol hodiny zvoním, a porkolába nič! Naučím vás poriadku, obžalujem vás!“

Kováč ho temer objal od radosti… Nuž Zarándy vyhral 50 zlatých. Vyliezol bol na múr, hodne vysoký (karníza na feldveblovom domci bola mu schodíkom), a spustil sa na druhej strane dolu. Vzal na ceste fiakra, šiel do redakcie, Kemecsey mu potvrdil prezenciu, a Zarándy letel do kaviarne, k dievčencom, napil sa koňaku, prišiel hodne podpitý nazad do väzenia. Dlho nemohol som zaspať, bola to rozčuľujúca komedia. Ešte v ten večer napísal som:

A potom som pripísal k podarenej, zvukobohatej básničke:

„Finita la comedia! Takého nepokoja ešte nebolo v štátnom väzení. Zajtra prídu iste inkvizície… Bože môj, aké sú to malichernosti pre mňa, ktorý žijem iným, serióznym ideálom. Ako nás, ľudí vážnych, zatvárajú medzi nevyzretých mladoňov. Polievku vypijem ja, Lukáča vezmú, a moji preč. Ale nemožno nepripojiť sa, už pre meno Slovák. Hneď by si bol ,gyáva tót‘ a musel by si niekomu fľasnúť zaucho. Na mňa ide úzkosť, duša mi upí v bôľoch — no nepoddám sa. Boh je so mnou!“

Na druhý deň prišla od ministra telegrafická štafeta zatvoriť Zarándyho do samotného zátvoru (magánzárku), nedať mu fajčiť, piť, ani noviny čítať. Ale mal už len osem dní. Sedel teda sám v svojej cele, fajčil viac, než keď nemal áreštu (podávali mu cigary oblokom), pil ako nikdy (tou istou cestou), novín nečítal, lebo sa mu nechcelo. Stojac pri obloku za mrežami, hovoril väzňom pornografické prednášky, čítal rímsky pornografický román, od ktorého Ujfalussymu prišlo zle, Wahrmann utiekol, vydržal do konca iba Lukáč… Ja som nepočúval, no Lukáč mi hovoril, že to bolo grandiózne, zločinné svinstvo, chlipnosť, spojená s krvilačnosťou.

Andreánszky sa postaral, aby naša nočná historia prišla do novín. Všetky noviny boly plné štátnym väzením. Hurban a Lukáč okurrovali tam ako hlavné osoby. V Szegedi Hiradóve prišiel opis Zarándyho polhodinovej prechádzky na slobode. Kemecsey prišiel do väzenia a tak všetko vyšlo na verejnosť. V druhých novinách, Szegedi Naplóve, vyšla celá epopeja o nás pod titulom: Költemény az államfogházból (Báseň zo štátneho väzenia). Patay preložil totiž moju báseň Jedľa (Tatry a more) a zaslal:

„Tak, hľa — písaly menované noviny — i Múza chodí do väzenia! Dvaja buričia, Lukáč a Hurban, sú tam krotkí. Usilujú sa všetkých kolegov zaujať, a skutočne, temer každý vyjde z kótera zaľúbený do týchto duchaplných ľudí. Mnohých zvábili k mienke, že veru nevinne trpia a že je hanba takých ľudí väzniť. Oni sú nebezpeční ešte i vo väzení. Maďarský básnik Patay Šándor, doktor a advokát, dvorí ešte i Múze Svetozára Hurbana. Preložil krásnu, náladovú báseň jeho. Tak, hľa, krvilačný, veľkohubý pansláv premenil sa v maďarskom väzení na poeta!“

No po tomto prišiel katzenjammer. Z Pešti prišlo nariadenie od ministra, ktorým nám mnohé voľnosti náležite obstrihali. Ale ťažko im bolo uskutočniť ministerský ferman, o čom v najbližšej kapitole.