Z väzenia

O spomenutej už nepracovitosti väzenskej napísal som do denníka tieto charakteristické riadky; ony, možno, vec vysvetlia, no iste sú verným odbleskom mojich väzenských nastrojení a duševných utrpení… Poznamenávam, že neprepínam v ničom, aby tieto moje riadky maly ráz ceny a vieryhodnosti a tak poslúžily malým príspevkom k veľkej, už storočnej historii slovenského utrpenia. Napísal som vtedy:

„Ale divno! Že vraj času dosť máme! Áno, to je pravda, celé 24 hodiny do dňa a noci, ani minútka nechýba. No ak by sa človek násilne neprinútil niečo robiť, deň minie sa pri všetkej nude, skuke, duševnej nevrlosti, pri hlodaní akéhosi tajného červa, minie sa fádne, zvädle, tupo — a ty, hriešny človeče, neprečítal si ani riadka, nenapísal slova. I noviny si len tak prebehol bez interesu, bez sústredenia myšlienok na predmet, rovno ako v sne, nemilom, prázdnom a unavujúcom. Len tak priplazí sa 8. hodina, v ktorej ti želá porkoláb „jó éjt“, nahliadnuc do dverí, či máš vraj vody. Ale on vlastne hľadí, či si vôbec dnu. A potom si už sám, nemáš výhovorky, že ťa niekto zadržal od práce, von nemôžeš. Máš lampu, pero, papier, knihy. Treba robiť… Hlúpo by bolo nerobiť, veď si okrem toho ešte i spisovateľ… Hľa, Kramolin chce, aby si tu obohatil slovenskú literatúru (veď nie si posledným jej adoptom), namiesto, že bys’ hral v martinskom kasíne o tomto čase biliard s Jožkom Škultétym alebo s Frndom (Ferdinandym) skladal sa na pol litra pezinského… Všetko je také verné! Chytíš sa pera. Strela jasná, veď je ťažké ako olovo, papier drapľavý, atrament hustý… V hlave ti šumí, ako hukot veľmi ďalekého vodopádu… No zuby zatneš, začneš… Litera sa na teba škľabí. Niekto prejde chodbou. Kroky na tvrdej kamennej dlažbe tíchnu. Premýšľaš, kto to mohol byť. Sused tvoj nahlas zívne, pošramotí stolom, alebo kýchne do tenkého múru; čert vie, prečo to robí, práve keď chceš robiť, veď je ináč tichý. Iste práve tak sa nudí ako ty, a nemôže rozberať paragrafy… Do roboty! A zasa ti myseľ letí, ale nie na krýdlach brkových, operených, lež na blanách, aké ich má netopier. No, dobre, teda ideš čítať… Veď ešte nepriplúžila sa ani len deviata hodina. Prezeráš knihy. Táto ti je dnes protivná, táto tiež, tretia, štvrtá, a tak do poslednej všetky sú protivné. No jednako vezmeš jednu s police — pre Boha, len nič vážneho, nič vedeckého, veď nemáš pokoja — mieru vnútorného. Vezmeš román — nejde, nechuť, hľa, aký je dnes planý tento spisovateľ! Až konečne, dobre uvážiac vec, rozoznáš, že nie je chyba na pere, na papieri, na knihe, na pokoji, na krokoch v ambite, na zívnutí Ujfalussyho, ale chyba je v tom, že nemáš sily písať, nemáš sily čítať. Si oslabený, duchovne podkosený… Zhasíš svetlo, hodíš sa na tvrdý erárny matrac, až škripí železná posteľ, a zbadáš s úžasom, že nemáš sily ani spať. Áno, sily, doslovne sily… Si oslabený, uvädnutý, čo sa ako prtošíš a chlapíš… Tak je to, to je pravda. Len sa pomodli k Bohu, aby ti dal sily, charakteru, aby si nezúfal, nepadol morálne, neprosil sa, nežobronil pri nohách víťazných protivníkov a vrahov tvojho národa. Aby si bol hoden toho utrpenia, ktoré ti soslal Boh. I utrpenie, čestne znášané, je božím darom, lebo ti dal možnosti čestne ho znášať, neunížiť sa, nezahanbiť sväté slovenské dielo, ktoré by zaslúžilo ešte inakších trpiteľov, ešte inakšie muky. Veľkosť diela — zastávaš opustený, trýznený národ, už či on o tom vie či nevie — nech ťa robí aspoň stálym, keď nie veľkým…“

„Ja myslím,“ písal som ďalej, „že to zavieranie na kľúč každý večer je veľmi zlostne vymysleným prídavkom k strate osobnej slobody. Je to rafinovanosť, vymyslená nie pre ubíjanie tela (naopak, i sviňu zavierame, aby sa telesne dobre mala, zdravstvovala a — tučnela), ale pre ubíjanie ducha.

Cez celý deň mi je porkoláb nie nesympatický, on pozdravuje, obsluhuje, lahodí — ale keď prichádza, štrngajúc kľúčmi, a hovorí: ,Jó éjt kivánok‘ — vtedy sa na neho smrteľne srdím. I zdvorilý pozdrav zuní mi ako krvavý posmech, žart — a seriózne hovorí iba kľúč po tri razy: ,šťuk, šťuk, šťuk!‘ Dnes mi tu privrel erárnu väzenskú mačku, ktorá chodieva ku mne na soiré. Ako počula šťuknúť kľúčom, vyskočila zpoza pece a dala sa do prenikavého náreku… Vrešťala, až som musel pozvoniť, aby ju pustil. Táto mačka veru lepšie pochopila, čo je väzenie, než mnohí moji dobroželatelia a iskrenní priatelia, a ani nie je taká mlsná na cudziu pečienku. Ona si pekne pýta, túliac shrbený chrbát o moju nohu. Až potom — ham…“

Apropos! Na erárnu mačičku, ktorá ma pravidelne navštevuje, urobil som dosť zlostný epigram, keď som sa bol nahneval pre akési nepravidelnosti:

To sú kontrasty života! Málo takých horkých chvíľ zažil som vo väzení, ako bola tá, v ktorej som složil niekoľko epigramov. Podávam ich; možno, zaženú zlú chvíľu mojim láskavým čitateľom, znášajúcim veľké väzenie tam za morom, vyhnatí nie porotou a Kramolinom, ale kramoľou (intrigou), zlou, macošskou vlasťou, ktorá jedny deti prekrmuje a druhé pustoší hladom telesným i duchovným.

Aforizmy z maďarského väzenia roku 1893

1. Paprika

Totiž v Segedíne je naozaj dobrá, sladká paprika a predávajú ju na segedínskom rýnku baby z predmestia Rókuša. Dávajú do nej prach z pálenej tehly, takže nám, úbohým väzňom, pod zubmi škripela.

2. Segedín

3. Podporkoláb

Lukáč totiž žaloval direktorovi na istého sluhu-strážnika, lebo mu čosi poťahoval a neslušne sa choval.

4. Igazgató

5. Civiši

6. Riči

Epigram vzťahuje sa na kolegu Ritschla, ktorý ľúbil plané protesty. Ale platí aj o iných pánoch.

7. Zarándy

8. Andreánszky

9. Lukáč

A mnoho ešte takých aforizmov spáchala moja ubolená duša, ale rozum potom tiež povedal svoje, a epigramy išly do pece, Jožipom dobre zakúrenej. Bolo mi toho s času na čas i ľúto, ale nech radšej plameň pohltí myšlienky, len by nenarobily druhým zla. Veď neradno sa pomstiť ani zlým slovom.

Dobrú noc! Zlé zvesti prišly z Pešti. Zajtra sme povolaní ad audiendum verbum pred direktora. No najprv vyrozprávam, čo sa stalo po vydaní sprísnených poriadkov. Diela dávno minulých dní… idú zasa nové pokušenia.