Z väzenia

Chcel som sa izolovať od ostatných väzňov okrem Lukáča, ale to nešlo. Segedínske plátky, jeden vládny, druhý ľavičiarsky, ale oba požívajúce vládnu podporu, boly plné, že tu sedí „véres száju Hurbán“. Väzni ma prišli navštíviť — ja som bol nútený vizitu vrátiť, a tým bola hať pretrhnutá. Ostatne, ináč nemožno. Zvláštne je, že v štátnom väzení je človek sám na seba odkázaný. Neslobodný si, ale samostatný, bez záštity pred spoluväzňami. To je tak: direktor väzenia nemá nad väzňami (aspoň vtedy nemal) nijakej disciplinárnej moci. Má ju len minister pravosúdia. To je tá „custodia honesta“, ktorú potom, pravda, postupne obrezávali, najviac vinou samých väzňov, ako neskôr vyložím. Štátne väzenie bolo zpočiatku naozaj iba odobratím osobnej slobody, internovanie na jeden dom a jeden dvor. No pomaly, keď nielen duelantov, ale i politikov, a najmä národných, zatvárali, obrátilo sa na prísne väzenie, obmedzenie prísne, z ktorého zažil som mesiace od júna až do februára.

Teraz ide spev o prvých mesiacoch, v ktorých bolo všeličo dovolené. Listy dostával som priamo s pošty, neotvorené, len čo som ja písal, cenzuroval, a to veľmi liberálne, direktor; noviny chodily nám celkom slobodne. Cez deň sme mohli byť na dvore, obedovať smeli sme spolu v niektorej cele, návštevy smeli prijímať vo vlastných izbách.

Mnohých väzňov málo som poznal: mali krátke sroky. Zaujímavý bol Richard Wahrmann, ktorý sa mi skoro sblížil. Otec nevychovával syna po židovsky, u neho videli smotánku peštianskej spoločnosti, počnúc od ministrov. Richard bol dosť široko vzdelaný, hoci ho otec zanedbával, nedal vyštudovať, strčil do vojska, kde sa doslúžil až po husárskeho nadporučíka. Podal prosbu o milosť, a keďže mu dedičstvo vyplatili vo väzení, nešetril groša, aby sa vymanil. Väzenie niesol strašne ťažko, až temer po duševnú chorobu. Až mi ho bolo ľúto.

„Tebe je dobre,“ hovorieval, „ale ja to nevydržím!“

„Mne dobre!“ smial som sa. „Mám pred sebou celý rok, a ty niekoľko týždňov!“

Ale to ho nepotešilo. Každý deň čakal milosť; keď zvonili pri bráne, už si myslel, že prichodí jeho advokát s aktom omilostenia. Advokátov menil, sumy vydával, do Viedne ľudí posielal — ale nič. Vaterleben bol mŕtvy, minister Szilágyi mal na neho osobnú zlosť. Vôbec pod Szilágyim prišla iba jednému väzňovi milosť, hoci každý druhý o ňu prosil.

Ráno prichodím k nemu. Leží ešte v posteli, oblok zakrytý veľkým kobercom. Prijíma ma s lamentom, že nespal, že ho všetko dusí, že si nevie rady, že sa zastrelí. Že je to niečo hrozného, toto väzenie. Že ho mučí každá chvíľa.

Teším ho, strhávam koberec, volám ho na prechádzku — ale nič, klesal ako prázdny mech. Žartujem, básne mu deklamujem — a on len na milosť myslí. A obkľúčený je luxusom: krásne náradie, vankúše, indické koberce, zbrane. Za stravu platí 60 zlatých, varí si čaj, zakusuje k nemu sucháriky z Pešti od Kuglera (malá škatuľka stojí 5 zlatých, dochodí mu automaticky každý druhý deň z Pešti). Pri čiernej káve fajčí hrubé havany, ktoré dal pre seba robiť na Kube; jedna mu príde na 5 zlatých. Rozvoniava príjemnou tužinou, milo omamuje. To je už apogeja fajčiarstva! A jednako je taký nešťastný, až po malodušnosť. Lukáč ho hreší — nič nepomáha.

Obom nám páči sa jeho kritika Pešti. Ani minútky nebude žiť v tejto krajine, pôjde do sveta. Celá uhorská moc, hovorieval, bazíruje na židovstve. Július Andrássy, vysoký tory, ešte nechcel sa poddať pod moc Rothschilda et comp., ztadiaľ boly fatálne deficity, a Uhorsko stálo v chýre falimentu; až keď Tisza prevzal do rúk financie, rozhodlo sa, že Rothschild a jeho grupa chytia sa do asanácie zúfalých finančných pomerov uhorských. Rothschildov hlavný agent bol Móric Wahrmann — ztadiaľ tých desať miliónov. Podľa Wahrmanna celá Pešť pozostáva z dvoch úžerníckych band a ostatok je bieda a švindel; v jednej bande sú bohatí Saujuden (ipsissima verba) a v druhej bohatí aristokrati. Nemožno určiť, ktorá banda je podlejšia. Aristokrati úžerníčia tiež, lenže jedna časť i lumpuje, tá šľachetnejšia totiž. Je to všetko jama na pomyje, statočného obchodu niet, samý „hohler Untergrund“. On doma u otca počul samé nadávky na Židov, jeho otec len v posledných desiatich rokoch začal „tropiť židovský šport“ a hrať sa na Grossjuda. Richard by sa bol dal už dávno pokrstiť, ale šetril otca.

Wahrmann je ináč príjemný, len s času na čas vyrazí z neho kus židovčiny. Raz som sa pre ňu nahneval a nešiel ho ráno tešiť. Deň-dva vzdoroval, na tretí deň mi poslal zaľúbený lístok a 5-zlatovú havanu, ktorú som odložil a poslal bratovi Vladimírovi do Pazovej, aby ju vyfajčil na slobode.

So mnou boli ešte: mladý jurista Dezider Ujfalussy, pravý Maďar; Aurel Kulin, šarišský šviháčik; Ján Edelényi, človek neistého rázu; Anton Récsey (Ritschel), zelený ešte šuhaj. No bolo i pravé ľudské čudo, nejaký Gašpar Alfred Zarándy, predtým rytier Stefecius.

Mnoho som zažil predtým a do dnešného dňa videl ľudí všelijakých, ale Zarándy mi bol ,novum‘.

Zarándy priniesol so sebou veľký kufor, nabitý knihami. Treba vyzdvihnúť, že väzni prichádzajú ináč bez litery. Ale to boly knihy — pornografické.

Jeho bibliografická známosť svinských kníh, počnúc od gréckych, latinských až po naše dni, bola báječná. Skutočný špecialista, zbadal medzeru v maďarskej literatúre vzhľadom na sviňologiu a vyplnil ju prekladmi a darovaním veľkej pornografickej bibliotéky Maďarskému muzeu. Samého stála ho sbierka 10.000 zlatých, chodil do Paríža, Londýna, Berlína za riedkymi pornografickými vydaniami. Bol totiž z domu bohatý, mať mu žila v blázinci, a on pre márnotratnosť dostal sa pod kuratelu.

Čudný zjav! Vysoký, s vycivenou, bezbradou tvárou, s malými fúzikmi, ale ohnive a živo hľadiacimi očami. Pri eslárskom procese pomáhal Verhovayovi, on robil mnoho starostí fiškusovi, ba raz ho atakoval na chodbe. Pravda, teraz už bolo zle na Verhovaya: on vraj ho doniesol o peniaze. Že ho vraj eslársky proces stál 10.000 zlatých.

No sám Zarándy bol cynik do nemožnosti, sčítaný, o všetkom vediaci hovoriť, maďarský šovinista, košútovec, mravný skazenec, vyhodenec zo 14-tich ústavov (najprv ho vyhodili v Trnave z gymnázia), hoci bol všade prvý žiak, čo mi dokázal svedectvami. Chodil medzi nás, a mnohí sa ho báli. Bola to démonická skazenosť, ktorá úžasom plnila ešte i skazených synkov-duelantov. Mne sa ľúbila jeho prostá otvorenosť, jeho presvedčenie v hnusobe, podlosti i hnilobe. On sa nepretvaroval. Hovoril: „Narodiť sa, žiť čím najsladšie a najpôžitkárskejšie, a zdochnúť… Viacej človek i tak nevykoná. Starať sa o druhých — to je blbosť. Biede treba pomáhať len vtedy a preto, keď skuhranie a žobranie ruší harmoniu a mier pôžitku. Dobre robiť čisto len z egoizmu. — — — Kultúra? To je blbosť. Ona i tak zahynie, keď posunie sa os zemegule; potom suchá zem Europy a Azie bude zasa morom a prostred Atlantiku vynorí sa z mora nová pevnina Oceánia, ktorá už raz bola, keď Europa-Azia bola pred morom. Táto premena vôd zničí celú kultúru, a všetko pôjde od začiatku, ak zachráni sa nejaký nový pár, nový Noe Oceánie. Keď sa nezachráni, tým lepšie — načo päťtisícročný boj o existenciu, ktorá je napokon určená zasa len zahynutiu? A prázdna zem zasa poletí miliardy rokov, až sa ab ovo nové žijúce tvory vyvinú…“

„A prečo sa vy tak pachtíte s košutizmom, prečo ste odhodili zemianske, rytierske meno Stefecius, prečo ste sa zmaďarizovali, keď vám je celý svet ničím?“ spýtal sa ho Lukáč.

Vtedy zahrialo marcové slniečko a my sme sedeli pod mojím oblokom na tehlovom násype.

Zarándy zbledol. Zaťal zuby a besný jed ho popadol.

„A veď i Košúta volali ,rongyos tót ügyvéd‘,“ riekol som.

Priskočil a chcel ma kopnúť. Ja som vyskočil so zeme a Wahrmann ho odsotil. Zarándy ľahol si zasa a začal ďalej, ako by sa nebolo nič stalo. Preklínal vlastnú mať, ktorá ho porodila.

„Hurban ma karhá pre moju pornografickú záľubu. Pornografiu treba učiť už v školách, zvlášte v školách dievčenských, aby sa dievky vedely chrániť, im toho najviac treba… Koľko mladých detí som si zadovážil len preto, že, biedne, nevedely o možnosti niečoho takého. Len pornografiou polepšia sa mravy. O pohlavných chorobách treba prednášať už v najnižších triedach; tieto choroby treba tak pokladať, ako kašeľ, nádchu — potom nepovstanú sekundárne choroby utajovaním primárnych, falošnou haneblivosťou.“

A potom začal skákať v parku cez lavice a stolce; jeho bledožltá tvár pokryla sa potrhaným timbrom farebným. Vôbec skákať cez lavice, stoly, priekopy bolo jeho čudnou náruživosťou.

U mňa bola raz večer celá spoločnosť s novým hosťom, Eugenom Andreánszkym, duelantom, odsúdeným na rok. Tento pán začal zvysoka, počuli sme už popredku jeho súdy: „Csak egy pánszláv és egy oláh papocska“, a že či on má s takou čvargou sedieť? No poučil sa o inom. Prišiel ku mne pekne s „povinnoj golovoju“ na vizitu, a stal sa mi potom priateľom, ba ctiteľom. Zarándy chcel sa vyznačiť pred novým hosťom a rozprával anekdoty a historky kolosálnej, neslýchanej oplzlosti s tichou tvárou, akoby z juchty vykrojenou. Jeho polyhistorické známosti sú naozaj široké, veľmi široké, ale plytké, povetrné. Dali mu tu meno „Mufti“ a „Ugronc“, preto, že vždy skáče. Všetko chce preskočiť. Ja som mu dal tretie meno: „Homunculus“, že musel pôjsť z retorty, a to nedohotovený. I teraz nás udivil: deklamoval z Juvenala, Ovidia a iných mne neznámych rímskych dekadentských autorov celé básne, pravda, len také, ktoré blížily sa k pornografii.

A tu teda i Eugen Andreánszky! S ním jediným presedel som celý rok. Zvláštny výrastok peštianskeho života: mnoho čerpal som od neho pre svoj román Kotlín, pre kapitolu Asfaltoví rytieri. Driečny počerný šuhaj, doktor medicíny, duelant, bonvivant bez prostriedkov, spisovateľ bez mena, žurnalista bez novín, tuhý maďarský šovinista so slovensko-nemeckou krvou, náhly, atakujúci, ľahkomyseľný, ale poctivý a otvorený charakter; o podlosti ani chýru. Otec mu pochádzal z Liptova, tuším, z Ondrašovej, bol bachovským úradníkom v Budíne, mať budínska Nemka, preto syn hovoril správne po nemecky. Ľavé rameno mal ochromené, preťali mu arteriu šabľou pri ktoromsi dueli. Mal ich asi dvadsať.

Atakoval ma hneď pri druhej príležitosti politickým haraburdáctvom a myslel si, že ma porazí, keď mi vrhol do očú „pansláv“.

„To som, v úplnom, čestnom smysle. Som Slovák, a tak prináležím k veľkému slovanskému plemenu, ako i vy, pán Andreánszky, lenže vy nepovedome, a ja povedome. Nuž?“

Lukáč sa zasmial, iní čušali, a Andreánszky sa do mňa formálne zamiloval. Bol som mu hneď Svetibáči. Odtedy sme boli kamaráti; on vyhýbal politike a napísal o mne dosť sympatickú besedu do Budapesti Hirlapu, ktorý, za mnou, volal konzekventne „Kuťaláncošom“. Pred novými väzňami volal ma „államfogház dísze“ (ozdobou štátneho väzenia). Maďarónov slovenských, ktorí si prišli odsedieť duelantských 8 — 14 dní, prekáral: „Poďte, tu máte zemka, dobrého Slováka; hovorte s ním, nech počujem jazyk svojich otcov liptovských.“ Slovenskí renegáti sa krútili, ženírovali, ale museli ku mne, k „államfogház dísze“, na vizitu a poklonu.

Keďže chronologicky nepíšem svoje rozpomienky, ale cieľom podať obraz väzenského života, prehadzujem trochu dni, uvediem tu hneď i krátkeho hosťa. Krátkych hostí — do jedného-dvoch mesiacov — volali tu „gubó“, t. j. motýľová kukla, kokón, z ktorého skoro vyletí slobodný motýľ. Takým „gubóvom“ 8-denným bol ľavičiacky vyslanec Sima, ktorý sa hneval s celou stolicou, županom, až ho v naše dni vyhrýzli… Vtedy Lukáčovi a mne prisviedčal, naše krivdy uznával. Ako opravdivý oponent nedal sa o 8. hodine zavrieť, ale chodil s Lukáčom po chodbe. Ja, už zavretý, počul som len huhlanie „higye el“ (uverte) a prosby porkolába Kováča, aby sa pre Boha už ráčili dať zavrieť, lebo by musel ísť k direktorovi na žalobu.

Bol som dostal od švagra Pavla Roya z Kochanoviec šunku a krčah modranského vína, ktoré mi porkoláb pod titulom „Himbeersaft“ akosi prepašoval. Sima si ho prihol náležite a chválil „tót bor“, že len slovenské, horské víno je dobré, že ich dolnozemské „kerti“ (záhradné) nestoja nič, že len slovenské vína sú „igazi borok“ (opravdivé vína), že „alföldské“ nemajú toho ohňa a charakteru. Keď už odišiel a mňa zavreli, napísal som nasledujúci verš na Simovu adresu:

„Tieto verše,“ napísal som pod ne do denníka, „nemám ja na svedomí, ale môj veľactený švagor Roy a jeho čudný ,Himbeersaft‘ a ablegát Sima, tuším zo Senteša.“

Boly i ťažké časy, hrozné chvíle. „Písať nevládzem,“ písal som špatným počerkom, „čítať sa mi bridí, myseľ zakovaná, hrôza na mňa ide… Pohnúť sa nemôžem, vonku proti mne popri krásnych prejavoch sympatie hryzie sa na povrch závisť, špatná hrabivosť, urážanie a podlé smýšľanie… Rastie mi vrah z nízkych chtíčov… Rodina ďaleko, otec mŕtvy, mať bezpomocná, deti nezaopatrené, dcéra dorastá na nevestu, mladšia na ďalekom severe, ďalekom, no, vďaka Bohu, bratskom, chránená mocnými!“