Z väzenia

Čo hovoril Lukáč o nerobotnosti pilného spisovateľa Slaviciho, bolo mi ľahko pochopiteľné, lebo sám som musel napäť celú silu vôle, keď som chcel nielen písať, ale i čítať. Zčiastky boli tomu vinní nepokojní kolegovia, už či zaľúbení do mňa, či nezaľúbení, ale veľmi radi vyhľadávali moju celu, v ktorej bolo najcivilnejšie, t. j. najmenej podobné pustej kriminálnej cele. Mal som okrem erárneho stola a dvoch erárnych stoličiek svoj foteľ z ohýbaného dreva, policu na knihy (asi 200 kníh), pult, pri ktorom som mohol písať stojac (tohto luxusu som doma nemal), na stene Věšínov originál, fotografie rodiny, podobizeň Puškinovu atď.

No moja nerobotnosť z väčšej čiastky pochádzala z depresie duševnej, následku neslobody a zlých zvestí zvonku, všeobecných i osobných. Zaležíš sa, zasedíš sa, tupo hľadíš omriežkovaným oblokom ponad múr na 30 komínov, na ohromnú obludu Csillagbörtön a na chmúrne segedínske nebo, ktorým poletujú holuby v kŕdľoch. Medzi nimi sú holubi-kotrmelníci (Purzel-Tauben); ich vlastnosť je, že razom v nesmiernej výške urobia kotrmelce a, akoby mŕtvi, padajú nadol, ale hneď ožijú a vesele trepocú krýdlami. Vidíš vysoké múry, zelenieť sa začínajúce tamarisky. Naľavo trčí veža s krížom. Zvonku ani hlasu, ani šumu, väzenie stojí na vyhnalove. Sedíš, ležíš, a chcelo by sa ti zaplakať. Tu pozrieš na nebo a vidíš letieť bociana, dlhý krk vystretý, dlhé nohy vlečie za sebou — predposol jari. Tuším, Múza klopká na dvere bez dovolenia pána direktora Heinzingera. Chytím pero, nerozmýšľam dlho, začnem hneď a napísal som túto dosiaľ nikde neuverejnenú maličkosť. Chcel som z nej utvoriť novelu, no ostala iba náčrtková štúdia. Podávam ju — azda by jej bolo škoda zahynúť.

Štúdia

Ruta žila tichým žitím zdravej rastliny, nevediac, že dorastá na krásnu pannu. Ona sama bola divne prekvapená, keď pozrela na svoju tvár v zrkadle, na svoju bielu oblú hruď v kúpeli a videla, že je už nie dieťa.

A v tomto čase rozpuku sblížil sa jej mladý lodný kadet s veľkého riečneho korábu, chodiaceho až do Čierneho mora. Bol milý, dosť vzdelaný, službu konal správne, nad parným strojom dohliadal akurátne, takže ho predstavení poverovali najdôležitejšími výkonmi a podriadení ho mali radi, hoci bol v službe prísny. Nikola bol mocný, počerný junoš, s temnými očami, so smele vinúcimi sa mladými fúzikmi. Len s času na čas ukázal sa náruživým, samovoľným, a vtedy triasli sa podriadení pred ním a predstavení písali mu do konduity nótu: „Leider zum Jähzorn geneigt.“ (Náchylný k náruživému hnevu.)

„Ruta, po tieto dni staví sa môj parník okolo, a ja zasa prevezmem na ňom službu. Neviem, kedy sa vrátim — a rád by som odišiel s istotou.“

„Neveríš mi? Neoddala som ti dušu naveky?“

„Ale tvoju milú osobu, tvoje nežné rameno, tvoju voňavú hlávku nechce mi oddať tútor, a hľadí na teba ako na svoju vlastnosť. To je pre mňa muka, muka!“

Nikola odišiel zlobno-smutný.

Ruta sama nespozorovala rastúcu náruživosť nestarého ešte zlatníka Duroňa, ďalekého svojho ujca, ktorého jej súd určil za poručníka po smrti matkinej. Otca stratila ešte v detstve. Upozornená Nikolom, začala sa báť prenikavých pohľadov Duroňa a šípiť jedovatý tŕň jeho nežností, akoby otcovských. Prvý raz, keď sa energicky obrátila proti nežnosti (on chytával ju za hlavu a tisol na hruď), Duroň videl, že je to vplyv mladého lodníka, a zakázal mu chodiť do domu. Mladí schádzali sa pri rieke, kde bola dosť osamelá promenáda. Tam sedávali na lavičke pod platanom a hľadievali na širokú rieku, valiacu sa hrde, majestátne. Dolu naľavo prostred veľtoku stál osamelý ostrov, neveľký, husto zarastený vrbinou a jelšinou. Nikto nevystúpil na osamelú sihoť, iba vtáčky tam hniezdily, čajky priletovaly, motýle trepotnými krýdlami triasly sa ponad hustú trávu. Zriedkakedy ustatý rybár hodil húžvu na osamelý bielopiesočný breh, aby si poležal v mäkkej tráve. Pred lavičkou na rieke boly pripevnené člny a klátily sa na vlnách.

Ruta pritúlila sa k druhovi a počúvala čujným uškom tlkot jeho ohnivého srdca. Mladí ľudia plavili sa veľkou, valnou riekou najšťastnejších, čo i krátkych chvíľ.

„Vidíš, dolu pri Zemúne kúpim domec neďaleko prístavu, už mi málo chýba — ešte trojmesačné úspory, a budeme mať svoje hniezdo. Z tvojho nechcem, nech si gazduje Duroň. Veď on vydá počet!“

Oči Nikolove pri týchto slovách zasvietily ostro. Ruta sa trhla a cítila bázeň. Prvý raz pri jeho boku. Jeho hnev bol výrazný, ustrašujúci. Meno Duroňa ju pichlo.

„Takého ťa nemám rada,“ riekla smutne, „ale veď si ty dobrý, dobrý…“ a tisla jeho veľkú, tvrdú ruku pod ručníkom, prehodeným cez ich lono.

„Ruta, duša, dieťa! Ty nevieš, v akom si nebezpečenstve… Stará Tera mi povedala, že Duroň za tebou sliedi, rebrík pristavuje a pozoruje ťa cez oblôčik celé hodiny… Ruta, ja zblazniem. Tomu musí byť koniec!“

„No, čo môžem ja, úbohá deva?“

Ruta zaplakala, z bázne pred Nikolom; zaplakala v nej duša, srdce stiahlo sa hryzavým bôľom.

„Miluješ ma?“

„Čo sa pýtaš, Nikoluška? Či by som sedela tu s tebou?“

Ruta kryla tvár na jeho hrudi.

„Čo mám z toho? Ty musíš so mnou na loď!“

„Utiecť? A ty by si miloval odbehlicu i potom, keď sa minú prvé ohne našej lásky? Pováž, všade ma odsúdia, nehanebnicou pozvú. Pravda, som sama na tomto svete, sirota bezzáštitná, ale pomluva nesmie sa ma dotknúť! Ale potom…“

„Láska, ktorá premýšľa, už je nie láskou. A Duroň? Nie ti je hrozný? Nútiš ma, aby som mu rozbil hlavu, alebo ho zadrhol holými rukami!“

Ruta bola smutná, zmýlená, zastrašená. Nikolu zožierala akási pochybnosť. Jeho deva sa zamýšľa. Kdeže je jej bezstarostná, bezmyšlienková oddanosť? Kdeže sa jej podela nevinná, detská veselosť? To žralo dušu mladého matróza.

„Postrežiem ho! Keď ho najdem na rebríku pod tvojím oblôčkom pozerať škulinou, zabijem ho! Ruta, to ti prisahám! Ty nevieš, ako páli ma duša, len keď si pomyslím na úklady toho človeka. Ale, možno, môj hnev je už oneskorený… už je pozde…“

Ruta vykríkla bôľom, ale i rumeň obliala jej líce.

„Niko! Ty dnes hrozne hovoríš! A ako to hľadíš na úbohú devu? S Bohom! Tys’ chorý, Nikoluška! Ľahni si, upokoj sa…“

Ruta chcela vstať, keď zrazu pocítila na ramene ťažkú ruku.

„Tak, panenka vláči sa po predmestských promenádach s matrózmi!“

Hlas Duroňov bol chripľavý, triasol sa hnevom a rozčulením, zatemňujúcim rozum.

„Domov, neporiadnica!“ reval.

„To je moja nevesta!“ povedal pevným hlasom Nikola a vzal Rutu do pravého ramena, takže pocítila fyzický bôľ od stisnutia; pocítila, že z tohto zaklamrovania nevyprostí ju nijaká ľudská sila.

„Ešte že vraj nevesta! Čo si ešte nenamyslel zelený chlapec! Zbojník, lupič!“ kričal Duroň a zahvizdol.

Mal prichystaných dvoch žandárov.

Keď Nikola videl zďaleka blesk bodákov, vzal Rutu na ruky, ako pierko, a skočil s ňou do člna. Ruta chcela sa brániť — no aká tu obrana? Odvadil húžvu, a o niekoľko momentov, narábajúc veslom, letel šikmo dolu riekou… Duroň kázal žandárom sadnúť do druhého člna a pustiť sa za ubehlíkmi. Nechceli, ta neznel ich rozkaz, museli po nový do kasárne.

O štvrť hodiny Nikolov čln pribil o biely piesok osamelej sihôtky. Ruta triasla sa ako osika. Triasla sa nielen bázňou pred dobrodružstvom, ale i hlbokým duševným, smrteľným strachom.

„Neboj sa, deva! Hľa, tu som kráľom, a ty si mojou kráľovnou! Nad nami je len nebo!“

„Ale Duroň nás vyhľadá… A čo tu, pre Boha, Nikoluška? Ty si strašný… Čo tu počneme?“

„Zasa len pochybnosti!… Ruta, miluješ ma?“

„Ach, čo sa pýtaš… Nikola, ty si hrozný!“

„Boh nám pomôže, Ruta, ja verím v divy! Naša láska je taká veľká, čistá, bohumilá, že nás neopustí Boh. Oh, deva, ty nevieš o veľkosti mojej lásky! Ty nevieš, čo je milovať nadovšetko!“

Milenci sadli na mäkkú trávu pod jelšinu. Ruta zavrela oči a zabudla na svet, na tútora, na seba i na čudné položenie, a tisnúc sa na prsia mohutného matróza, zaryla sa do zabudnutia nasilu, ako by už nič iného nemalo nasledovať ako večné zabudnutie všetkého — smrť…

Oko plavcovo zbadalo na brehu nepokoj.

Odrazili tri člny… Stíhajú ich… Bože, čo robiť? Už naozaj len div pomôže.

Zrazu napravo hore ukázal sa dym — parník! Jeho parník… Keď parník porovnal sa s ostrovom, Nikola zahvizdol strašným, prenikavým hvizdom. Na palube zjavil sa jeho kormidelník Staša…

Tri člny s prenasledovníkmi blížily sa už k ostrovu. Parník spustil čln na rieku…

„Na druhý koniec!“ zavolal Nikola a bežal s Rutou na spodný koniec sihoti.

Duroň vyskočil na sihoť. Práve vtedy odbíjala Nikolova šalupka od ostrova… Vietor šumel vo vrbinách a jelšinách ostrova a Duroň hľadel za parníkom plavno nadol letiacim; videl, ako naň vystúpili ubehlíci. Prvej, než ho mohli zadržať, Duroň hodil sa do vĺn… Ruta hľadela s paluby na topiaceho sa Duroňa; z jej hrdla vyrval sa hlas úžasu…

„Ľutuješ ho?“ trpkým hlasom povedal Nikola.

„Nevernou som ti bola…“ povedala Ruta a zamdlela.