Z väzenia

Do kostola naozajstného nedovolia človeku ísť ani pod strážnickým mečom: iba do rabskej modlitebnice v Csillagu, t. j. v kriminálnom veľkom väzení, ktorého vysoký múr môžeme vidieť s prvého poschodia. Teda pôjdem, keď som už celé mesiace nebol pri službách božích.

Porkoláb Kováč teda opásal si šabľu — a predo mnou prvý raz otvorila sa brána štátneho väzenia. Pustou, nedostavenou ulicou asi 300 krokov urobil som teda na slobode. Na dvore väzenia videl som po prvý raz prechádzku naozajstných väzňov, poobliekaných do šedivých, špatných šiat. Išli husím maršom, jeden od druhého asi na tri kroky, a nesmeli hovoriť. Nekonečný rad šedivých mužských, mlčiacich, bledých, surovo hľadiacich pred seba, ťahal sa ako zmija, šedivá, nepekná. Strážnici s puškami s nasadenými bodákmi stáli po strane na každých pätnásť krokov jeden od druhého.

My sme išli k schodom. S prvého poschodia, s chodby, videl som, prečo väzenie volajú „hviezdovým“. Stavanie je centrálne, okolo okrúhleho svetlíka. Stojac na chodbe v svetlíku, vidíš asi šesť chodieb, teda všetky až do posledného kúta. Samé dvere, ťažké, železné, a za nimi sú cely. Strážnik, stojací pod svetlíkom, vidí všetky chodby, počuje najmenší huk. Takým spôsobom jeden človek môže kontrolovať všetky cely na jednom poschodí a všetky chodby pod svetlíkom. Chodby teda idú v podobe hviezdy na všetky strany.

Modlitebnica, do ktorej sme išli, bola až na samom vrchu. Smutná modlitebnica! Jediná jej okrasa pozostávala zo surovo tesaných lavíc v rade, z akejsi nezručnej katedry a tabule na rátanie, teda vlastne to bola škola, bez oltára, bez najmenšieho znaku náboženského — inu, kalvínska bohoslužobná sieň. Rabi sedeli v laviciach a spievali — možno, žalmy — nerozumel som. S feldveblom som sedel pri katedre a pozoroval tváre rabov. Bolo najviac Maďarov.

Po speve vyšiel na katedru človek v čiernych civilných šatách — to bol vraj kňaz — a rečnil po maďarsky. Mne bolo otupno. Bohoslužba to pre mňa nebola. Pobožné to nebolo, poučné tiež nie. Inu, kalvínčina. Prvý raz v živote skúsil som a videl, aká nemá byť bohoslužba. Rabi počúvali pri tichosti a sústredene hľadeli na kazateľa. Pravda, nad nimi blýskaly sa bodáky strážnikov. Smutné to bolo, rozladilo, a ja som sa zaveril ísť na tieto služby. Do katolíckeho mi nedovolili ísť, a tu vykonaná unia luteránsko-kalvínska, vlastne pokalvínčené luteránstvo, mi nešlo k duhu. Pustota a pustota! Po speve komandovali rabov do ciel a my sme sa spúšťali príkrymi schodmi nadol. Na dvore zasa to isté divadlo — nekonečný rad mlčiacich šedivých postáv, kývajúcich sa jedna za druhou úzkym chodníkom, s ktorého nesmeli ani piaď. Trápny oddych, trápna prechádzka.

Domov som prišiel nevrlý, rozladený. Na dušu mi padla pustota vlastného tu drepenenia, vlastnej neslobody a márneho trávenia toľkých dní, týždňov, mesiacov.

Lukáč, Wahrmann boli už preč. Kolegovia menili sa ustavične. Niektorí boli zo slovenských krajov: z Trenčína nejaký Thurzo a Milo, z Kubína Florek.

Posledný prišiel s ťažkosťou: Jožko Országh, kubínsky advokát, poslal mi po ňom geletku bryndze, ale Florek geletku kdesi stratil, bol veľmi namrzený. Ja som ho tešil, že veď i dobrá vôľa stačí. Ale on sa bál, že mu v duši neverím. Sedel, tuším, osem dní. V posledný deň, keď sa chystal už vyletieť, našiel geletku v kufri na dne! Bol rád, a bryndzu sme po kamarátsky strovili…

Keď Thurzo vchádzal do väzenia, Maďari hneď dozvedeli sa, že je z Horniakov, zastavili ho pred bránou a kričali mi do obloka:

„Sveti bácsi, Sveti bácsi, jőjjön ki! Földije van itt! Beszéljen vele tótul, még nem hallottunk művelt tótokat beszélni!“ (Svetko baťko, poďte von! Tu máte krajana! Hovorte s ním, ešte sme nepočuli vzdelaných ľudí hovoriť po slovensky!)

Pán Thurzo, v Trenčíne veľký maďarón, ako som sa dozvedel, musel voľky-nevoľky so slovenčinou von. Darmo: opravdivý Maďar v našom renegátovi vždy vidí len Slováka, môže sa krútiť, ako chce. Ach, ako ich to mrzí! Druhý Trenčan, Milo, bol otvorenejší, smelší, hovoril so mnou vždy po slovensky; toho viacej ctili ako Thurzu.

Pomyslel som si: Keby všetci naši vyznávali farbu, dalo by sa žiť v krajine. No nedopúšťajú renegáti a, tuším, ešte viac Židia. A jednako ich oboch neuznávajú.

So mnou bol zavretý istý Žid od Košíc, jurista, tučný, mocný chlapík, s pomaďarčeným menom, oddaný maďarstvu, človek nie hlúpy a pritom Žid náboženského presvedčenia. Tak hodne ortodox, čo mi je vždy milšie ako falošný liberalizmus. Mnoho som s ním rozjímal o hebrejstve, o ich mesianizme. On tvrdil, že síce neverí v príchod božského mesiáša, ale verí v nového Bar Kochbu, nie s mečom v ruke, ale s prevládajúcou mocou intelektu a bohatstva. Možno, z rodiny Rothschildovcov. Nový Bar Kochba premôže hrave kresťanstvo, stane sa pánom kráľov, alebo skôr republík europských a amerických…

„A to musí byť,“ riekol. „Nevidíte, ako shromažďuje sa každá sila v našich rukách? Inde niet pre nás spásy. Ja cítim sa Maďarom, obetoval som otcovské meno, učím sa po maďarsky, myslím po maďarsky, cítim po maďarsky, napomáham maďarské ciele. Môj otec daroval maďarskému spolku desať tisíc zlatých. Milujem maďarskú poeziu. Petőfiho viem nazpamäť, ako chlapec plakával som pri spomienke trinástich aradských martyrov… A čo? Keď sa na mňa Maďar nahnevá, keď sa so mnou povadí, čo mi povie? „Büdös zsidó!“ (Smradľavý Žid!) Tri duely som už mal pre slovo „büdös“, i teraz preto sedím. Teda nám nepomáha naša oddanosť a srdečná prítulnosť, nás odsotia, my si musíme všetko mocou vydobyť, všetko vynútiť. A keďže to v nás žije nepovedome, ideme za mocou. Naše meče otupely, fyzickej moci nemáme preto, že sme rozptýlení, teda siahame po peniazoch a po žurnalistike, po literatúre a skoro i po umení. No my nie sme šudieri, ako sa vôbec hovorí. Každý Žid je peňažník, obchodník, teda nie je div, že máme veľké procento šudierov, ale pomerne menšie ako u vás. A my sme nútení hrabať, lebo bez hrabania sme stratení a vyhynieme medzi národmi…“

Raz prišiel do väzenia na 8 dní mladík, asi 23-ročný, s nevinnou dievčenskou tvárou. Stránil sa spoločnosti, sedával osamote, len podvečer prichádzal ku mne. Sadol si na môj veľký kufor a začal tichým hlasom rozprávať svoju historiu. Lebo každý duelant má svoju historiu a každý ju rozpráva viac-menej pravdive, no každý hľadí sa obdať bleskom heroizmu a každý je — nevinný. Keď niekto prišiel, mladík vstal s kufra, pochodil po izbe, akoby v pomykove, a ušiel.

„No, skončte,“ povedal som, keď sa zasa usadil na kufor.

Bol totiž prišiel až ta, ako sa zaľúbil do ševkyne, tichej, čistej devušky. Prežil krásne časy mladej lásky, prestal študovať, chcel si ju vziať za ženu a obrábať neveľký majetok matkin.

„Všetko bolo v poriadku; matka, ktorá žila v Pešti len k vôli synovi (on bol pre ňu všetko), bola by rada vrátiť sa na dedinu, dievča sa jej pozdalo. Tu raz idem ulicou a vidím v obloku na prvom poschodí devu s mladým človekom… Neverím očiam — to ona! Mýlim sa, myslím si, ešte raz pozerám… Ona. Zastal som a hľadím uprene. Mladý človek sa mi smeje do tvári a pravým ramenom objíma plece devino. Ona sa tiež smeje… Nie je možné — to je pekelný prelud… Ale musím prísť tomu na koreň. Rozbehnem sa hore schodmi. Na platforme stojí mladý človek…

„Tu je slečna E. M.?“ revem na neho.

„Áno. A čo sa páči?“

Zúrivosť ma zachvátila. Skočím na platformu s posledného schodíka, a začala sa borba. Päste moje obrábaly jeho hlavu, prsia… No tu začala sa chodba plniť. Krik, hurt… Mňa schytili a niesli nadol…

Bol z toho duel. Svodca mojej milenky, známy peštiansky žuer, dostal ranu cez tvár, no moja rana je horšia, nezhojiteľná…“

„A ako bolo možno švihákovi tak chytro zmocniť sa vám oddanej dievčiny?“

„Babizne to urobily. Je ich tam celý cech, čo sa zaoberajú nekalým kupliarskym remeslom. Pomaly obtiahnu devy, ako pavúk mušku… A nielen devy sú ich obeťou, i ženy, manželky, matky. Život je drahý, treba klobúčiky, topánky. Samý luxus, a prostriedkov niet… Verte mi, v tomto ohľade máme hroznú metropolu.“

A potom začal opisovať také veci, ktoré mi navodily husiu kožu. Vôbec od väzňov, často patriacich k vysokým kruhom, dozvedel som sa mnoho neuveriteľného o Pešti a jej živote.

Bol tu i syn nešťastného Šándora Justha, kedysi turčianskeho slúžneho, syna Jozefovho. Starý otec väzňa, Jozef Justh, bol človek nadaný, spravodlivý a Slovákom viac ako náchylný. Môjho otca ctil, sám otec i venoval mu svoju historiu luteránskej cirkvi v Uhrách. Rozhľadený, rozumný, videl, zkadiaľ ide skaza na rodinu, ale nemal dosť sily ju odvrátiť. Srdce ho ťahalo k Slovákom (veď na Maticu slovenskú do rúk Pavla Mudroňa tajne dal 1000 zlatých), ale spojenia v Pešti ho od nás odtŕhaly. Veď bol predsedom Deákovského klubu. Zvali ho „tót királyom“. Spojeniami napravil svoj materiálny stav, ale morálny stav rodiny nemohol napraviť. Starší syn, Jozef, tiež človek dobrý, umný, sišiel so sveta tragickou smrťou — obesil sa, keď už všetko utratil: ženu, majetok… Mladší brat, Šándor, mal ešte smutnejší koniec: prišiel o celý majetok, o zdravie, o všetko. Rozsobášený, opustený umrel v Necpaloch — ešte i jeho mŕtvola, nikým nestrážená, uhorela.

Tohto syn, Béla, teda prišiel a hneď od začiatku sa mi blížil, sedával u mňa dlho. Človek vycivený, kosť a koža, chorý, slabučký. Trávil neplodný život za kartárskym stolom v Maďarskom národnom kasíne — celý život, dostávajúc apanáž od matky, rodenej Keczerovskej, vzornej, slávnej rodiny, ktorá v čase protireformácie hrala dôležitú úlohu v Košiciach a na okolí. Ach, smutný epigon krásnych, mocných, bujarých predkov! Bola v ňom iba dobrota slovenského srdca — no on o nej ani sám nevedel. Takého príkladu následkov odrodilstva som ešte nikdy nevidel. Všetko bolo v ňom zoslabené, znetvorené. Sám sa stal strachostivým, nervóznym. Práve vtedy boly po novinách zprávy o zemetrasení v Záhrebe, a on bál sa ho i tu! Odkazoval Heinzingerovi, aby v prípade zemetrasenia nezatváral väzenie, že on je nie odsúdený na smrť, len do štátneho väzenia. Niektorí mladší kolegovia urobili si žart, a keď po obede zaspal, robili umelé zemetrasenie, búchali mu drúkom do dlážky v pivnici, do stien a vybili mu oblok. Uveril, že v Segedíne bolo tiež malé zemetrasenie. Dobrotisko bol; neraz bránil som ho proti kolegom, keď do neho išli ako kobylky. Prišlo mi na um: