Z väzenia

Aký je asi deň vo väzení, celkom obyčajný, bez najmenších udalostí, dobrých či zlých? Nuž mnohí nesú väzenie ťažko, a veľmi mnohí, vidiac, že nás telesne nemučia, že smieme čítať, písať, fajčiť, pokladajú väzenie za ľahké. Istý navštevovateľ takým činom posmieval lamentá väzňa.

Väzeň vytiahol hodinky.

„Hľa, teraz sa dívajte na minútovú rúčku, ako ide stále, ale pomaly napred… Ale dívajte sa nie za minútu — i toho vám bude dosť — ale za hodinu, za dve, tri hodiny. Aký vás cit ovláda? Čudný, trápny, hoci budete sýti a nežízniví… Vidíte, tak je to s väzením…“

Chlap mal trochu pravdy, pocit väzenský dosť dobre znázornil. Ja som nepatril k dešperátom, niesol som všetko pokorne, no onomu citu sa neubrániš.

A tak teda obyčajný deň… Povedzme, v máji. Vtedy nás otvárajú o 6-tej ráno a zatvárajú o 9-tej večer na kľúč.

Zarachotí kľúč, feldvebel sa stratí bez blahoželania. Otvorím oči. Oblokom leje sa svetlo do podlhovastej izby. Dvere sú oproti zamrežovanému obloku. Obrátim sa k stene, ešte možno spať — ale prichodí Jožip s vodou. Prevrhne stolec, búši sa do bibliotéky. Zahreší. Idúc z izby, potkne sa na prah, a zasa obligátne zahreší. Vstanem, umyjem sa v mäkkej, nateplistej vode, nie veľmi voňavej… Tam v pivnici bola niekoľko dní vo veľkej kadi. Rabi kaďu plnia z artézskej studne prostred mesta, lebo vo väzení niet studne.

Piť ju nemožno, aspoň horniakovi sa bridí… Bože, aká to slasť, ktorú nám horalom poskytuje nebo náhradou za tisíceré biedy a nedostatky, aký to skvost, naša horniacka voda… Človek to ocení, až keď pozná dolnozemské kočvardiny. Napiť sa zo studničky v Súľovskej, Demänovskej, Prosieckej, Blatnickej doline, z prameňa v Gaderi, vo Vrátnej — a čoby len z prameňa, i zo samého potoka, poskakujúceho čistým pieskom (tuším, musí byť v ňom zlato!), rútiaceho sa kaskádami po čistých skalách (tuším, narástly v nebi, a nie na hriešnej zemi); ba len pozrieť na naše vody, duša sa ti prečíšťa, srdce okreje, krv osvieži. Šum našich horských potokov je hudba: prichodí pleso (to tam, kde voda ide pomalšie), ako rozliaty hôrny kryštál. Čistota, čistota! A potom ešte vodopád pod Baštou, na Kozej skale pri Šútove! Perlami ťa pokryje, chladom ťa oveje, ale chladom živým, meniacim sa na páľčivosť v tvojom srdci.

No, ale teraz umyl som sa v maďarskej brinde, a Jožip ide s kávou. Ak ju nevyleje predo dvermi, teda jej dostanem aspoň polovicu, lebo vrch vyčľapkal do tácne, balancujúc chodbou. Rožtek je mokrý.

Po káve rajčula — dookola, dookola… nekonečne… Z tamarisiek krájaš drevcia, — to sú rováše; zakaždým vrežeš do ratoliestky vrúblik, aby si nemusel písať na stenu — tam až naraz, pri odchode. Po vysokej tráve červenejú sa suchotinárske slepé maky. Čítaš ich, dnes je o 5 viac, ako bolo včera. Hustý dym valí sa z fabričného komína: Žid Pálfi tam fabrikuje lacné zápalky… Počuť zasa vojenské signále. Stretáš kolegov, ale málo; oni neľúbia suchopárnej prechádzky. Feldvebel volá — už je hodina preč. I tú mizernú rajčulu ti závidia.

Ideš hore tehlovou rampou k bráne, vlastne k veľkým vchodným dverám. Chodba zvučí krokmi. Dvere búchajú. Už si doma, v izbe, čakáš poštu, noviny, listy. Listy chodia zapečatené, len sám nesmieš svojich pečatiť, kontrolu musia prejsť. Novín bolo dosť. Viac som ich mal ako od troch rokov všetci väzni dohromady. Vôbec sem chodia ľudia bez kníh, máloktorý si prinesie nejaký román.

Začneš písať. Málokedy s chuťou. Zlé sú väzenské chvíle! Práca je balzam, ale ani ona neteší.

Príde obed v miskách, sviazaných remeňom. Strkáš nos: čo je to. Paprika ťa zarazí. Tu všetko paprikujú, a desert: kvasená zelená ohromná paprika. No je dosť chutná. Dovolený pol liter vína, ale biedneho, vypiješ s nechuťou. Varíš si čiernu kávu: bol som majster. Nejeden panák si pochutnal a zabudol na panslavizmus.

Nejaký gróf Toldalagy zo Sedmohradska nechcel mi oddať vizitu, že som pansláv. Andreánszky mu síce hovoril, že bude mať zlé časy, že tu treba sväto chrániť väzenské zvyky. No nie!

Pán gróf bol náramný ctiteľ čiernej kávy a dal si doniesť z hotela. Pravda, bola to čierna ločprdina. Povedali mu, že kávu možno piť jedine u Hurbana… Ale on nie a nie! Na piaty deň, celý zbedovaný, pokoril sa a poslal prosiť o šálku čiernej kávy.

„Ani kvapky!“ zavolal Andreánszky a nedovolil mi. „Nech sa naučí pravidlám!“

Naozaj, pán gróf uráčil sa na vizitu a kávu chválil do neba.

Po obede krátky sen, potom zasa rajčula dookola, dookola. Tamarisky, slepé maky, dym komína, signále…

A potom už domov. Už sa deň skončil, prichodí večera. O 9-tej od 1. mája počnúc — zátvor. Sám si, brachu. Už sa nič nestane do rána. Už je koniec. Pracuj, ak môžeš; spi, ak môžeš. Od kriminálu každú štvrťhodinu počuješ hlas: „Őrök, vigyázzatok!“ (Strážnici, dajte pozor!) Vonku tma, južná bezhviezdna tma.