Z väzenia

Keď ma môj otec, dr. Jozef Miloslav Hurban, v bázni božej vychoval, dušu vysokými, čistými túžbami okrídlil, krásou poezie a istotou viery naplnil, pred všetkým nízkym, obecným syna vystríhal, srdce moje za národ môj slovenský a za veľkú ideu slovanskej moci i kultúry zapálil: veru som nemyslel, že dosť značnú časť svojho života presedím ako nevoľník pod kľúčom väzenského strážnika. Rok v Segedíne v štátnom väzení (od 17. februára 1893 do 17. februára 1894), v komisnom väzení banskobystrickom päť mesiacov (od 24. septembra 1900 do 24. februára 1901), dva mesiace vo Vacove (od 30. decembra 1903 do 28. februára 1904).

Ale stalo sa. Ruské príslovie hovorí: väzenia a žobráckej kapsy nikdy sa nezriekaj (ot ťurmy, da ot sumy nikogda ne otkazyvajsia), a veru skúsil som v mnohom pravdu tohto príslovia. A čo toto píšem, už hrozí mi štvrté väzenie, lebo zažalovali ma pre článok Národných novín Ohlupovanie detí.^[1]

Chcem sa teda ešte na slobode podeliť so svojimi rodákmi s citmi, myšlienkami a udalosťami, vzťahujúcimi sa na dni a noci mojej trápnej ročnej nevole. Nebudem citný, lebo prestáty kríž za pravdu nebolí už, ako zacelená rana. A vrchnou veliteľkou bude mi pravda — pravda nielen vo faktoch, ale i v tom vysokom, umeleckom ohľade, ktorý robí z človeka skutočného spisovateľa. A inej ambície nemám, ako že stal som sa svojmu národu skutočným spisovateľom.

Predohra môjho prvého väzenia je nakrátko takáto, ostatne, dosť známa:

Na hrob môjho otca, umrevšieho roku 1888, Slováci zo sbierok postavili priskromný, jeho významu nezodpovedajúci pomníček na cintoríne v Hlbokom. Roku 1892, dňa 8. septembra, mala byť posviacka pomníka, ku ktorej okrem rodiny sišlo sa do Hlbokého mnoho ctiteľov a priateľov nebohého národného vodcu, biskupa, spisovateľa, básnika, hrdinu a šľachetína. Senický slúžny, menom Fridecký, prišiel do Hlbokého s veľkou rotou žandarmerie, zakázal všetkým prístup na cintorín a k pomníku, a keď sme sa jednako v dobrom práve chceli pomodliť nad hrobom, silou nás rozohnal, takže vôbec posviacky nebolo. Milosť, ktorú mojej rodine slúžny ponúkal, odvrhol som s opovržením.

Na zpiatočnej ceste v Holiči, urazený v rodinnom i národnom cite, napísal som ohňom a nevoľou sálajúci článok Hyenizmus v Uhrách, ktorý uzrel svetlo sveta v 107. čísle Národných novín 13. septembra 1892.

Za článok postavili ma pred tlačový súd v Prešporku 17. decembra 1892, porotcovia uznali ma väčšinou hlasov (9 hlasmi proti 3) za vinného z búrenia proti maďarskej národnosti (hoci v článku slova „Maďar“ ani nebolo a ja som písal iba proti slúžnovsko-žandárskej brutalite) a tlačový súd (ktorého predsedom bol môj konškolár Gabriel Petőcz) nameral mi rok štátneho väzenia a do 800 zlatých pokuty. Celý rok zo života! Bránil som posvätné zemné ostatky vlastného otca pred brutálnosťou slúžnovského bedára, svedkami dokázanou i súdom uznatou — a rok väzenia! Ale ja nejdem rekriminovať. Ide o väzenské rozpomienky. Možno, ony utvrdia v srdciach mojich rodákov lásku k národu a túžbu po jeho vymanení, ako rozpomienky Silvia Pellica rozohnily rodolásku v srdciach talianskych. Pravda, moje riadky budú len skromné a často všedné, ako skromný a všedný je náš život slovenský. No mňa teší a pozdvihuje myšlienka, že čestné utrpenie za vec čistú a vysokú býva prameňom budúcich úspechov. Mne bude odplatou, keď pri čítaní mojich skromných rozpomienok tu i tu živšie zabúcha srdce milého slovenského čitateľa a spanilej slovenskej čitateľky. Lebo jediné nebezpečenstvo vidím v mŕtvych srdciach, v planých, vycivených dušiach. Zakiaľ žije v nás slovenské cítenie, zakiaľ žije sústrasť s trpiacim za národné dielo, nemusíme sa obávať zahynutia.