ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bibliografické poznámky a vysvetlivky

Za základ k nášmu vydaniu slúžily Rukopisy Jonáša Záborského 1871., Diel prvý a Diel druhý. Po zrušení Matice slovenskej poslal Záborský svoje rukopisy Matici českej, odtiaľ sa dostaly do Archívu Múzea království českého, kde sa podnes uchovávajú (I F 25). V „Predmluve“ k Rukopisom sám Záborský hovorí, že „Rozprávky všetky sú tu, vyjmúc Panslavistického farára, vytlačeného v Tábore na rok 1870.“ Z tejto formulácie Záborského je zrejmé, že súhlasil so znením Panslavistického farára tak, ako bol uverejnený a preto nepovažoval za potrebné znova ho opisovať.

Dva dni v Chujave. V Rukopisoch 1871, Diel druhý, str. 235 — 342 je s podtitulom Novoveká rozprávka. Za podklad k nášmu vydaniu slúžilo knižné vydanie z roku 1873 Dva dni v Chujave. Novoveká povesť. (Turč. Sv. Martin. Tlačou a nákladom kníhtlačiarsko-účastináskeho spolku 1873.) Pre toto vydanie prepracoval rozprávku sám Záborský, ako je zrejmé zo zachovaného rukopisu, podľa ktorého sa práca tlačila. Na rukopise je podtitul rozprávka prečiarnutý a nahradený slovom povesť. Rukopis je v Archíve Slovenského národného múzea č. 831, str. 107. Ďalšie vydania v úprave Dobroslava Chrobáka podľa prvého tlačeného vydania: Dva dni v Chujave. Novoveká povesť. (Nakladateľstvo L. Mazáč v Prahe, 1930.) Podľa tohto vydania vyšly Dva dni v Chujave v nakladateľstve Práca, Bratislava 1948.

Poznámky k textovej úprave

Čitateľské dielo Výberu z diela Jonáša Záborského, ktorého cieľom je sprístupniť verejnosti doteraz málo známe, alebo celkom neprístupné časti diela tohto veľkého satirika a kritika spoločnosti, vynútilo si niektoré zásahy do pôvodnej jazykovej osnovy textu. I keď si jasne uvedomujeme zodpovednosť pri vydávaní literárnych pamiatok a k textu tohto vzácneho spisovateľa približujeme sa s pietou, akú si jeho dielo oprávnene zaslúži, preštudovanie rukopisného materiálu utvrdilo nás v presvedčení, že pre čitateľské vydanie texty v pôvodnom znení vytlačiť nie je možné. Preto hneď v úvode poznámok k textovej úprave treba upozorniť, že pri špecifickom štúdiu jazyka a štýlu Záborského je nevyhnutné siahnuť za rukopisnou pôvodinou.

V doterajšej editorskej praxi venovala sa najväčšia pozornosť literárnym pamiatkam štúrovským, ktoré pri všetkých zvláštnostiach jednotlivých autorov majú pomerne jednotný jazykový charakter. V prípade diela Jonáša Záborského, ktorého prozaická časť časove stojí už na sklonku obdobia štúrovského, v literárnej histórii tradične nazývaného obdobím matičným, ide o výnimku, na ktorú nemožno aplikovať v praxi už osvedčený postup.

Zvláštnosť literárneho jazyka Záborského v porovnaní s jazykom súčasníkov je logickým dôsledkom výnimočnosti jeho sociálnopolitického a ideologického postoja. Záborský počnúc od zásadných polemík okolo kodifikovania spisovnej slovenčiny začiatkom štyridsiatych rokov, cez svoju účasť na protištúrovskom sborníku „Hlasové o potřebě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky“ (1846), cez porevolučné polemiky o Žehry a „staroslovenčinu“ (1852) až k začiatku rokov šesťdesiatych, keď prijíma v zásade Hattalovu pravopisnú reformu a pod tlakom vývoja opúšťa češtinu, stál vždy v opozícii proti panujúcim náhľadom na spisovnú reč a jej spoločenskú funkciu. Jeho náhľad na spisovnú reč podmieňovala generálna línia jeho panslavistického presvedčenia, ktorá v sociálnopolitických otázkach v mnohom sa odlišovala od náhľadov vtedy vedúcej skupiny štúrovcov. Záborský bol presvedčený, že vznik novej slovenskej spisovnej reči je vážnym úderom pre ideu všeslovanstva. V kodifikovaní „liptovčiny“, ktorou opovrhoval, videl prejav drobenia národných síl, videl v ňom prvý krok k národnej katastrofe. So svojho ideologického a sociálnopolitického stanoviska, ohraničeného, prirodzene, aj mnohými dobovými predsudkami, nevidel a nechcel vidieť, že vytvorenie jednotnej spisovnej reči je historicky nevyhnutným predpokladom konštituovania národa. Nechcel vidieť, že zmeny v spisovnom jazyku a v jazyku umeleckej literatúry, ktorý je jednou vrstvou celonárodného jazyka, odrážajú nevyhnutne zmeny v sociálnom složení spoločnosti, ktorej spisovný a literárny jazyk slúži.

Preto prešly temer dve desaťročia od ustanovenia spisovnej slovenčiny, keď pod tlakom spoločenskej reality prišiel Záborský k presvedčeniu, ktoré neskôr formuloval vo výroku Bratoševičovom v 7. kapitole dialogizovaného traktátu o literatúre „Básnici“: „Škoda, pravda, zakladať zvláštnu slovenskú spisovnú reč a literatúru, ale my to už viac napraviť nemôžeme. Kameň je vrhnutý do mora a my ho viac nevytiahneme. Keď knihy české (písané Slovákmi) nechcú ani raz pobúrení Slováci, ani neteční Česi, tým je otázka vyriešená. Ostáva už len písať po slovensky, alebo vcele odhodiť pero.“ Skutočnosť, živá skutočnosť to bola, ktorá Záborského priviedla k slovenčine, a nie ideologické, umelé, neraz hmlisto metafyzický formulované konštrukcie, akými často svoj historicky nevyhnutný krok odôvodňovali štúrovci.

Záborského cesta k slovenčine nebola priama, bránil sa priznať k ústupu od svojich starších náhľadov. Existujú v jeho korešpondencii doklady, že sa pokúšal, keď spoznal neudržateľnosť češtiny, prekladať svoje divadelné hry do maďarčiny, aby im tak získal publicitu, s ktorou nerátal, kým slovenský verejný život ovládali štúrovci. Až zásluhou Jozefa Viktorína, ktorý svojou nezištnou pomocou pomohol Záborskému svrhnúť biľag potupy, vrhnutý naňho pri polemikách o Žehry, a zaistil vydanie jeho divadelných hier, odhodlal sa Záborský publikovať svoje práce v slovenčine.

Je len prirodzené, že i po tomto kroku ostaly Záborskému mnohé reziduá starších náhľadov na spisovný jazyk. Štúrovskú jazykovú normu neprijal nikdy, kompromisnú hattalovskú reformu prijal neskôr len čiastočne. Preto jeho jazyková prax sa líši od praxe súčasníkov a tvrdošijne zachováva individuálne zvláštnosti, od ktorých nie je ochotný odstúpiť. Podľa jeho mienky „spisovná naša reč bude vlastne iba ošľachtená čeština. A keď vzniknú v nej diela zaujímavé, bude to mať vliv i na samých Čechov. Priblížia sa k nám časom nezbadane. Potrebno len, aby sme sa my sami nerútili so všetkými ošklivými provincionalizmami a maďarizmami do literatúry.“ (Sokol II, 1863, 542.) Preto, i keď Záborský prichádza k presvedčeniu, že slovenčina úplnejšie zachovala pôvodnú slovanskú formu ako čeština, stratila mnoho „v obsahu“, čiže s lexikálnej stránky. „Nemáme iných slov len tie, ktoré sa vzťahujú na každodenný sedliacky a pastiersky život.“ Preto Záborský pri úsilí o rozšírenie slovnej zásoby opiera sa uvedomele a zámerne hlavne o češtinu a ruštinu. Často používa i hovorové prvky ľudovej reči, najmä východoslovenské, teda reči kraja, kde žil vyše tridsať rokov. Zriedkavejšie sa usiluje vytvárať nové slová.

Podobne ako v lexiku, Záborský mal osobitný, od vtedajšieho úzu odlišný postoj i k jednotlivým problémom hláskoslovia, kmeňoslovia a tvaroslovia i syntaxe. Najmä jeho vetná skladba sa líši od súčasných autorov jednak preto, že na jednej strane dôsledne zachovával prežitky humanistickej latinskej vetnej skladby, jednak preto, že sa často, najmä v dialógoch, opieral o živú hovorovú reč. Táto sa však nikdy nestala prvoradou v jeho literárnych prácach z dôvodov, ktoré sú známe z jeho odmietavého stanoviska k Dobšinského kritike jazykovej stránky „Dramatických básní“ (1865), ako to bolo u štúrovcov. Preto sa slovníkové aj vetné prvky ľudovej reči u Záborského v nánose cudzorodých prvkov, najmä bohemizmov a spomínanej latinskej vetnej skladby, zdanlivo strácajú.

*

Aby sme dielo Jonáša Záborského priblížili dnešnému čitateľovi, bolo nevyhnutné urobiť dôsledné zmeny v hláskosloví, kmeňosloví a tvarosloví a niektoré zmeny v syntaxi a lexiku. Urobili sme ich vždy len tam, kde by pôvodný text mohol viesť dnešného čitateľa k nesrozumiteľnosti, nejasnosti a dvojsmyslu, alebo tam, kde by pôvodný text účinkoval na dnešného čitateľa dojmom prílišnej jazykovej a štylistickej zastaralosti. Podotýkame však, že zásahov pre posledný dôvod bolo najmenej a v celom výbere sme iba raz celkom prestavali vetu, a to na str. 272 v poviedke Šofránkovci: Smiech teraz prestal vo tlupe voličov a nastalo ustrnutie. Lebo žialne obete vzbudenej „Prvým Maďarom“ v Uhrách treštenosti, utonuly v mútnych ako ich život a ženúcich sa prudko vlnách Oravy. — Smiech v tlupe voličov teraz prestal a nastalo ustrnutie. Lebo žiaľne obete „Prvým Maďarom“ v Uhrách vzbudenej streštenosti utonuly v prudko sa ženúcich vlnách Oravy, mútnych ako ich život.

*

V základných veciach jazykových postupovali sme v jednotlivých prípadoch podľa zásad, vypracovaných Slovenskou akadémiou vied (Návrh zásad pre vydávanie rukopisných pamiatok a tlačených diel slovenskej literatúry). Aplikovali sme aj „Kritické a ediční zásady pro vydávání autorů“ (Zvláštní otisk z Věstníku České akademie věd a umění, ročník LVI, 1947).

Podľa dnešného úzu upravujeme písanie vlastných mien, názvov miest, štátov, krajín atď.: Gräk — Grék, Germani — Germáni, Horvati — Chorváti, trojanský — trójsky, Attila — Atila, Petrarka — Petrarca.

Podobne upravujeme cudzie slová: ministérium — ministerstvo, ekipáža — ekvipáž, týpus — typus, typ, diplomatia — diplomacia, demokratia — demokracia, baša — paša; odstraňujeme dvojité spoluhlásky: summa — suma, grammatika — gramatika, professor — profesor, emissár — emisár, missia — misia, kollega — kolega, abbas — abas.

U Záborského sa pravidelne vyskytuje starší, archaický spôsob písania ä, čo upravujeme podľa dnešného úzu: väža — veža, tebä — tebe, hľä — hľa, Sloväč — Slovač, podľäč — podľač; píšeme ä tam, kde ho Záborský nemá: svatý — svätý, najma — najmä.

Znak ô používa Záborský správne; len v ojedinelých prípadoch sa vyskytuje u neho u hlavne vplyvom bibličtiny, napr.: ruznosť — rôznosť.

Predložky a predpony s, z upravujeme podľa dnešného úzu: zkrotol — skrotol, zkríkol — skríkol, ztratená — stratená, zpáliť — spáliť, zkosiť — skosiť, z temena — s temena, z boku — s boku.

Na niektorých miestach nepoužíva Záborský slabičné l, r, ĺ, ŕ. Pri úprave sa pridŕžame dnešného stavu: sredných — stredných, vo sriedku — vprostriedku, nepaternej — nepatrnej, krev — krv, krest — krst.

Vokalizovanie predložiek a predpôn upravujeme tam, kde narušujú dnešný stav: obozrel — obzrel, vo smiech — v smiech, zo ktorých — z ktorých, beze všetkého — bez všetkého.

Odstraňujeme zdvojené spoluhlásky tam, kde podľa dnešného úzu nepatria: drevenný — drevený, slamenný — slamený, radda — rada. Meníme bošk, oboškať — bozk, pobozkať, riad — rad.

Pokiaľ ide o kmeňoslovie, treba povedať, že Záborský často tvorí slová pomocou prípon, ktoré sú už dnešnej gramatickej norme cudzie: Slovačka — Slovenka, herkyňa — herečka. Slovo lekár, lekárnik, lekáreň vyskytuje sa u Záborského len vo forme liekár, liekárnik, liekáreň.

V tvarosloví pri substantívach ruky, nohy, oči, uši sú v texte časté duálové formy. Pri úprave sme ich dôsledne nahradzovali formami plurálovými: rukama — rukami, z rukú — z rúk; ponechávali sme duálové tvary: očú, ušú.

Skoro dôsledne používa Záborský vokatívne tvary. Pri úprave ponechali sme ich len v prípadoch pane, žide, inde sme ich odstraňovali. Inak pádové prípony substantív a adjektív upravujeme dôsledne podľa dnešného úzu: v sporu — v spore, pri udávaniu — pri udávaní, Chvalibohu — Chvalibohovi, na prekážce — na prekážke, panicte — paničke, medzi upotrebeniem — medzi upotrebením, dobrú paňu — dobrú paniu, u mešťanosty — u mešťanostu, u gazdy — u gazdu, dňov — dní, na streše — na streche, srdco — srdce, čeliadce — čeliadke, Židi — Židia, Slovani — Slovania, kňazovia — kňazi, hlavnie — hlavné, národnieho — národného, cirkevnia — cirkevná. Podobne postupujeme i pri komparatívnych formách: výše — vyššie, níže — nižšie, najpeknejšia — najkrajšia, najmnožší — veľmi mnohí.

Kde bolo treba, menili sme nominatívy na inštrumentále.

Pri skloňovaní osobných a prisvojovacích zámen upravujeme kvantitu: svojími — svojimi, mojích — mojich, našími — našimi, ích — ich. Upravujeme aj datívnu formu sebe — si. Prisvojovacie zámená dávame podľa dnešného úzu: jeho život — svoj život; meníme tvary: jehož, jemuž, jichž — ktorého, ktorému, ktorých.

Dôsledne upravujeme aj pádové prípony pri skloňovaní čísloviek: dvúch — dvoch, jednoho — jedného, oba — obaja.

Neurčitkové prípony slovies typu vedieť upravujeme podľa dnešného stavu: chceť — chcieť, videť — vidieť, vedeť — vedieť. Podľa toho upravujeme aj ostatné tvary týchto slovies: pozre — pozrie, žre — žerie; podľa dnešného stavu upravujeme aj tvary prú sa — perú sa.

Particípium minulé l-ové na — nul: šepnul — šepol, reknul — riekol, vykríknul — vykríkol, kradnul — kradol.

Dnešnému stavu vývinu jazyka nezodpovedajúce priechodníky a príčastia nahrádzame inými slovesnými tvarmi, najmä priechodníkom prítomným a minulým časom: Prišedše k sedliakom bez pozdravenia — Príduc k sedliakom bez pozdravenia, sedev — sediac alebo sedel.

V tretej osobe plurálu slovies upravujeme kvantitu: cíťa — cítia, neráča — neráčia, ako aj tvary typu navracuje — navracia.

V niektorých prípadoch nahrádzame podstatné meno slovesné: po úplnom utíšeniu — keď sa úplne utíšily, po vpustení — keď vpustil, k videniu — aby videli, k odplašeniu — aby odplašil.

Prídavné mená slovesné na -lý meníme: pribylý — prišlý, vychudlý — vychudnutý.

V podmieňovacích vetách s pomocným slovesom byť meníme bych — by som.

Záporný tvar nenie — nie je.

Složené príslovky píšeme dovedna: do predu — dopredu, len že — lenže, kde koľvek — kdekoľvek.

Spojky, ktoré sa už dnes nepoužívajú, opravujeme podľa významu: ač — hoci, pak — potom, však, ale, než — lež, ktorak — ako, jestli — ak, rovnako aj príslovky: pozatým — potom, za tým — potom, na samý pred — najsamprv.

Predložky meníme tiež podľa dnešného úzu: pres — cez, k — na, pre, behom — za. Adverbiálne prípony -e, -o nechávame podľa pôvodiny.

Spojku i meníme na aj v tých prípadoch, kde predchádza alebo nasleduje -i, -y. V ojedinelých prípadoch, pre lepšiu srozumiteľnosť textu, museli sme pridať spojku a.

Dnešnému úzu prispôsobujeme aj slovenské väzby: zaslúžiť niečoho — zaslúžiť niečo, dosiahnuť niečoho — dosiahnuť niečo; odstraňujeme genitív záporový: neriekol ničoho — neriekol nič.

K niektorým slovesám sme pridávali zvratné zámeno sa, si: osvedčiť — osvedčiť sa, pohovoriť — pohovoriť si, zlomiť nohu — zlomiť si nohu.

Záborský často vynechával tvary pomocného slovesa byť, najmä 3. osobu jedn. čísla prít. času je. Vo väčšine prípadov pridŕžali sme sa pôvodiny, najmä v dialogoch. Príslušný slovesný tvar sme vkladali len tam, kde by mohla vzniknúť nejasnosť alebo neprirodzenosť vety.

Východoslovenskú príslovku ta ponechávali sme všade v dialogoch, inde sme ju menili na tak.

*

Záborského vetná konštrukcia zachováva hlavné znaky antickej, humanistickej syntaxe. Charakterizujú ju hlavne rozvinuté, komplikované súvetia, vkladanie vedľajších viet do hlavných, časté používanie pasívnych foriem a postpozitívna poloha prívlastku (Brzo zatriasol pijakmi výjav úžasný. — Čoskoro zatriasol pijakmi úžasný výjav.) Jeden z najvýznamnejších znakov latinskej skladby, vkladanie neshodného prívlastku medzi shodný prívlastok a substantívum (dlhý života beh) vyskytuje sa u Záborského zriedkavejšie, takže nie je už typický pre jeho skladbu.

Archaický charakter Záborského vete dodáva poloha podmetu, ktorý umiesťuje na konci vety: — V tom vstúpi bez pozdravenia do chyže, s vojenskou čapicou na hlave, v otrhanom vojenskom kabáte, mladý a zdravý, vypasený muž. — Polohu v takýchto dlhších vetách upravujeme: — Vtom vstúpi bez pozdravenia do chyže mladý a zdravý muž s vojenskou čapicou na hlave, v otrhanom vojenskom kabáte. — Vo väčšine prípadov, ako aj vo všetkých kratších vetách podmet nepresúvame.

Archaické pasívne formy upravujeme všade tam, kde komplikujú skladbu vety, zatemňujú význam, alebo sú pre dnešné ponímanie neprirodzené: bola videná — videli ju, bola okamžite vynesená — okamžite ju vyniesli, môjho práve zomrelého syna — môjho syna, ktorý práve zomrel. Dlhé složené súvetia ponechávame podľa pôvodiny.

Postpozitívnu polohu prívlastku za podstatným menom meníme. Ponechávame ju v tých prípadoch, keď charakterizuje dialogický prejav, keď ide o zrejmé zdôraznenie prívlastku s účelom parodizačným alebo satirickým, alebo keby sa jeho presunutím porušil spád vety.

Odstraňujeme inverzie: Na zakrytom čistým obrusom stole — Na stole zakrytom čistým obrusom, Prevraty psom v dome zapríčinené — Prevraty zapríčinené v dome psom, — Úplný v rodine prevrat — Úplný prevrat v rodine.

Postpozitívnu polohu zvratného zámena sa, si sme vo väčšine prípadov zachovali podľa pôvodiny, len v ojedinelých vetách, aby sme dosiahli väčšiu plynulosť, sme ich presunuli: že pes nezbedne si — že pes si nezbedne, ženy daly sa — ženy sa daly, vlasy vysypaly sa zas — vlasy sa zas vysypaly.

Spojku ale kladieme podľa dnešného úzu na prvé miesto vo vete, vo výnimočných prípadoch ju ponechávame podľa pôvodiny na druhom mieste.

*

Záborského slovník v plnej šírke odráža dobovú neistotu v otázkach doplňovania lexika spisovnej slovenčiny. Zmena sociálno-politických vzťahov po revolúcii r. 1848 a najmä ideologické boje v období rokov šesťdesiatych a sedemdesiatych zanechávajú jasné stopy v jazykovej praxi, ktorá bola zatiahnutá do ideologického boja. Problémy spisovného jazyka ostávajú i naďalej v centre pozornosti a jazyk je stále významným nástrojom politickej taktiky, najmä v situácii, aká bola na Slovensku, kde celonárodný jazyk bol temer jediným prejavom národnej existencie. Je príznačné, že po všeobecnom prijatí spisovnej slovenčiny problematika jazyka redukuje sa hlavne na vnútorné otázky jazyka, na súperenie medzi štúrovskou jazykovou normou, ovplyvnenou rečou ľudu, a hovorovým jazykom nových sociálnych skupín, ktoré sa dostávaly do centra národného života. Spoločenská a politická diferenciácia vplýva priamo na spory o syntaxi, lexikum a jednotlivé štýly. Mnohosmerné rozrušovanie hladiny tradičných spoločenských vzťahov, meniace sa triedne postavenie meštianstva prinášalo so sebou neodkladnú potrebu doplnenia slovnej zásoby. Je prirodzené, že v oblasti lexika, kde odchylky od základu celonárodného jazyka môžu sa najskôr uplatniť, prichádza k najradikálnejším reformám. V tomto prívale nových slov, v úsilí o doplnenie „obsahu“ slovenčiny, Záborského snahy nestoja na poslednom mieste. Avšak nedostatočná publicita, vyplývajúca z jeho opozičného stanoviska k vedúcej slovenskej politickej skupine, zavinila, že Záborského úsilie o doplnenie lexika nemalo dostatočnú spoločenskú platnosť.

V Záborského slovníku možno rozpoznať hlavne štyri vrstvy. Najpočetnejšie z cudzorodných prvkov sú bohemizmy, rusizmy, zriedkavé sú novotvary; rovnako často ako bohemizmy používa dialektizmy. Pri úprave textu nahrádzali sme bohemizmy a rusizmy slovenskými výrazmi tam, kde by ponechanie pôvodného slova viedlo k nesrozumiteľnosti alebo dvojsmyselnosti. Podobne meníme aj ťažko srozumiteľné dialektizmy, ako napr. stránka — záčin, tor — kar.

Pokiaľ ide o dvojaké významy slov, upozorňujeme hlavne na dva prípady. Adjektívum sprostý vyskytuje sa u Záborského vo význame: sprostý, hlúpy a vo význame: obyčajný, jednoduchý, prostý. Tak napr. sprostý ľud znamená často podľa kontextu prostý ľud, alebo sprostý vojak — obyčajný, prostý vojak.

Podobne slovo výnimka má dva významy: výnimka a podmienka. V druhom prípade nahrádzali sme výnimka — podmienka.

Podľa pôvodného textu ponechávali sme niektoré slová, ktoré dnes síce už pociťujeme ako bohemizmy, ale v tých časoch sa ešte tak neponímaly, napr. tázať sa. Záborský dôsledne užíva pýtať vo východoslovenskom význame prosiť. Nechávali sme aj také bohemizmy, ktoré sú pre dnešného čitateľa celkom srozumiteľné a nemôžu viesť k dvojsmyslu.

Dôsledne sme odstraňovali tieto bohemizmy:

a síce — a to, barva — farba, belunký — bielučký, byť — hoci, bydleť — bývať, dcera — dcéra, díky — vďaka, doviesť — dokázať, delať — robiť, dosaváď — doposiaľ, dech — dych, jať sa — dať sa, jať — zajať, chytiť, jídelňa — jedáleň, jako, jaký — ako, aký, jízlivý — uštipačný, klenie — kliatby, klepy — klebety, kľúdiť sa — pratať sa, kolébka — kolíska, kúriť — fajčiť, laciný — lacný, levný — lacný, leb — lebka, láť — nadávať, mluviť — hovoriť, naložiť — nakázať, naleznúť — nájsť, namítnuť — namietnuť, nabídnutie — ponúknutie, netrpelivý — netrpezlivý, nelzä — nemožno, nadobývať — nadobudnúť, ovšem — pravda, opravdu — naozaj, odbyť — odbaviť, odjať — odňať, octnúť — ocitnúť, opravdový — opravdivý, predca — predsa, pečovať — starať sa, prosláviť sa — presláviť sa, provaz — povraz, potkať — stretnúť, premlúvať — prehovárať, patrno — vidno, patriť — pozerať, poneváč — pretože, lebo, poriad — stále, ustavične, pokuď — pokiaľ, prať — biť sa, práč — bitkár, prozatým — zatiaľ, pozdejší — neskorší, ptáčik — vtáčik, protejší — náprotivný, rozmlúvať — rozprávať sa, společnosť, společník — spoločnosť, spoločník, stížnosť — sťažnosť, spatriť — zazrieť, zbadať, smeknúť klobúk — složiť klobúk, teprv — len, ešte len, tisknúť — tisnúť, tisk — tlač, uslyšať — počuť, umieť — vedieť, uhodiť — trafiť, ušlechtilý — ušľachtilý, vypadať, vypatrať — vyzerať, vymlúvať sa — vyhovárať sa, venkovský — vidiecky, vypravovať — rozprávať, zcela — celkom, zlobiť sa — zlostiť sa, hnevať sa, zaslechnúť — začuť, zchádzať — chýbať, zapomenúť — zabudnúť, zrcadliť, zrcadlo — zrkadliť, zrkadlo, zbývať — ostávať, zpúdzať sa — vzpierať sa.

Tak isto upravujeme rusizmy: čím nikdy nevládol — čo nikdy nemal, dejstvovať — účinkovať, pôsobiť, hlavná zadač — hlavná úloha, istinný on — skutočne on, kladbište — cintorín, konečne — prirodzene, samozrejme, nápaste — nástrahy, okazujú pritom — prejavujú pritom, obrečený — odsúdený, pára — pár, podvih — hrdinský čin, poslovica — príslovie, porekadlo, s nehodovaniem — s opovrhovaním, udalý — udatný, uchodovanie — starostlivosť, zavojevanie — dobytie; ponechávame niektoré rusizmy, ktoré sú srozumiteľné, ako trud, tovariš vo význame priateľ, druh.

Systematicky sme upravovali slová, ktoré nasledujúci vývin jazyka neprevzal a sú ťažko srozumiteľné: milostina — milodar, naukosdelný — vyučovací, nespodievaný — neočakávaný, pokrytstvovať, pokrytstvo — pretvarovať sa, pokrytectvo, úskrovňa — sporiteľňa, uspokojka — uspokojenka.

Z iných slov meníme ešte tieto: činiť — podľa smyslu — robiť, doba — podľa smyslu — chvíľa, detinský, detinstvo — podľa smyslu — detský, detstvo, duchovný — duševný, držať za — pokladať za, hláskať — láskať, chúdež — chudoba, krajna — krajina, koristať — koristiť, máchať — mávať, nie málo — nemálo, niesť sa — robiť sa, predstierať, nabidzovať — núkať, nepokojiť — znepokojovať, opoďál — obďaleč, odstrkavý — odpudzujúci, okolica — okolie, pijak — pijan, pozemná kniha — pozemková kniha, pozor — pozornosť, prípadnosť — prípad, pád, prešlo v uzavretie — uzavrelo sa, riedky — zriedkavý, rodzený — podľa smyslu — rodený, slúžnica — slúžka, sredok — stred, prostriedok, skvos — skvost, spolu — podľa smyslu — súčasne, štrkot — štrngot, škodochtive — škodoradostne, slušne — podľa smyslu — riadne, poriadne, treštenec — streštenec, vecnatý — vecný, vrhnúť — podľa smyslu — hodiť, veper — brav, v skutok uviesť — uskutočniť, zaochotiť — urobiť ochotným, zmrk — mrk. Upravili sme hláskoslovne novotvar smodku — smotku.

Okrem týchto všeobecných úprav textu bolo nevyhnutné urobiť v jednotlivých prípadoch menšie zásahy, ojedinelé a s prípadu na prípad, ktoré uvádzame podľa strán a podľa riadkov:

Dva dni v Chujave

Str. 125 (r. 26) halbičku — holbičku; str. 126 (r. 9) šašek — šašo; str. 126 (r. 18) kopky — kôpky; str. 127 (r. 6) otrepovať — otrepávať; str. 127 (r. 13) kyselou — kyslou; str. 128 (r. 15) chudičký — chudučký; str. 131 (r. 8) ku zaochoteniu — aby bola ochotnejšia; str. 131 (r. 27) rozluka — rozpočet; str. 132 (r. 7) osupil — osopil; str. 132 (r. 36) na skoro — narýchlo; str. 133 (r. 28) výmluvy — výslovnosť; str. 137 (r. 1) zúmyselne — úmyselne; str. 134 (r. 2) mrzák — mrziak; str. 134 (r. 30) chudobiny — chudoby; str. 136 (r. 11) niak — nijako; str. 137 (r. 17) odbytej — odbavenej; str. 138 (r. 1 — 2) neprináleží — nepatrí; str. 140 (r. 6) dopilý — spitý; str. 142 (r. 33) vyvolanka — voľba; str. 143 (r. 27) obiedni — obedárne; str. 147 (r. 23) luteránščižny — luteránčiny; str. 145 (r. 11) vňadné — vnadné; str. 145 (r. 11) duté — vyduté; str. 145 (r. 15 — 16) nieslo inú výtvarnosť — malo iný výzor; str. 146 (r. 1) sa uvadiť — zabŕdnuť; str. 150 (r. 3) sa urvala — prešla; str. 150 (r. 4 — 5) vypliaskal — vyfliaskal; str. 150 (r. 18) postavil — dostavil; str. 150 (r. 29) usmiechnul — usmial; str. 153 (r. 8) stala — postavila; str. 153 (r. 30) stal sa — sa strhol; str. 160 (r. 19) námerou mravnou — s mravným zameraním; str. 160 (r. 23 — 24) provodili — vyvádzali; str. 160 (r. 34) chytrú — múdru; str. 163 (r. 6) braterstva — bratstva; str. 163 (r. 17) bahore — bahuriny; str. 164 (r. 5) spolustolici — spolustolovníci; str. 167 (r. 16) vprovodil — uviedol; str. 164 (r. 26) pocitu — úvahy; str. 165 (r. 1) s naším obrazením — a tým nás obrazil; str. 165 (r. 2) nezaníma — nezaujíma; str. 165 (r. 11) vytknul — vytýčil; str. 165 (r. 15) pomyšlenia — pomyslenia; str. 166 (r. 2) péči — starosti; str. 167 (r. 9) známosti — vedomosti; str. 169 (r. 33) kapky — kvapky; str. 170 (r. 30) viselo — záviselo; str. 172 (r. 1) dozorstvom — dozorom; str. 172 (r. 25) vystavy — výstav; str. 172 (r. 17) čo sa vodí — ako sa mu vodí; str. 172 (r. 21) sám — samotný; str. 172 (r. 23) vlastnosť — vlastníctvom; str. 172 (r. 27) vyrval — vytrhol; str. 175 (r. 15) držia — dodržiavajú; str. 175 (r. 22) čo — ako; str. 175 (r. 7) uzavreli — sa rozhodli; str. 177 (r. 20) provodia — vedú; str. 177 (r. 31) pokaždé — zakaždým; str. 178 (r. 31) sobranie — shromaždenie; str. 179 (r. 27) stáva — ostáva; str. 182 (r. 19) v krátce — zakrátko; str. 185 (r. 27) zrušiť — bolo treba trušiť; str. 185 (r. 32) odprošťanku — odpytovanku; str. 186 (r. 20) odbyli — odbavili; str. 189 (r. 8) leda — iba; str. 189 (r. 19) dáno — dané; str. 190 (r. 5) skrze to — tým; str. 190 (r. 17) lovčích — loveckých; str. 190 (r. 34) o samých — len na; str. 190 (r. 37) poličkovanie — fackovanie; str. 191 (r. 33) prvých — ako prvé; str. 191 (r. 37) jednotných — jednotlivcov; str. 192 (r. 14) mojím zdaním — podľa môjho zdania; str. 193 (r. 32) vyhotovené — ktoré vyhotovil; str. 193 (r. 36) A síce — A veru; str. 194 (r. 8) miestnosť — miesto; str. 194 (r. 10) majsterstvom — majstrovstvom; str. 195 (r. 37) bo v dobrej stojíme povesti — bo máme dobrú povesť; str. 196 (r. 3) ruky vám — musíte si ruky; str. 196 (r. 4) dodelať — dopracovať; str. 197 (r. 7) zeleniva — zeleniny; str. 198 (r. 28) nosové — na nos; str. 198 — 199 (r. 33) kolečká — kolieska; str. 199 (r. 12) vedomosti — vedomia; str. 199 (r. 12) hudákov — hudcov; str. 199 (r. 17) posléze — napokon; str. 199 (r. 27) sekly — zasekly; str. 200 (r. 11) javíte — prejavujete; str. 200 (r. 15) previedlo — uskutočnilo.

Tieto poznámky majú za cieľ podať čitateľovi prehľadný obraz o pôvodnom stave textu Záborského prozaických prác, publikovaných v tomto výbere. Súčasne majú aspoň do istej miery nahradiť kritické vydanie uverejňovaných prác.

Záverom možno poznamenať, že textová úprava nemení nič na pôvodnej, predovšetkým obsahovej osnove Záborského diel, na ktorej mu vždy živelne záležalo. V Predmluve k rukopisom z roku 1871 výslovne podčiarkuje a žiada, keby sa v budúcnosti jeho diela publikovaly, aby sa v nich nič nemenilo, nič nevynechávalo ani nepridávalo. „Alebo tak, ako sú, alebo nijak!“ Dôraz tomuto testamentu, tak kategorickému i po troch štvrtiach storočia, dodáva neotrasiteľná istota autora, že vo svojom diele vyslovil pravdu o svojej dobe.

Pokiaľ ide o jazykovú stránku diela, možno uviesť doklady z jeho korešpondencie s Viktorínom, že táto istota, ktorú mal o pravdivosti obrazu doby v svojom diele, chýbala mu v ovládaní jazyka. I keď často neústupne trvá na svojich názoroch o jazyku, i keď obhajuje mnohé problematické otázky, predsa roku 1864 pred vydaním „Dramatických básní“ píše svojmu vydavateľovi, priateľovi Jozefovi Viktorínovi: „Ustrojenie grammatické dávam vcele na vás.“