Zlatý fond > Diela > Trenčiansky Matúš


E-mail (povinné):

Viliam Pauliny-Tóth:
Trenčiansky Matúš

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Katarína Mrázková, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Miroslava Školníková, Erika Majtánová, Daniela Kubíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 81 čitateľov

1. Kráľovský tábor

V utorok dňa 30. mája 1312 nachodil sa tábor mladého kráľa Karola Róberta, ktorého Uhorsku natisol Rím na základe akéhosi domnelého cirkevného práva, pred zámkom Šarišom. V šerej dávnovekosti zvali ho vraj Blatnicou. Bol to pekný pohľad na malebnosť tohto priestranného tábora. V jeho úzadí na homoľovitom vrchu, podobnom vysokému pecňu chleba, zo všetkých strán príkrom a nespojenom s nijakým pohorím, vypínal sa k nebu mohutný kráľovský hrad Šariš. Hrad sa najmä tým znamenite hodil i k dlhšiemu nepriateľskému obliehaniu, že mal hojnosť dobrej pitnej vody. Tábor Karola Róberta bol rozložený po poliach na juhozápad od vtedajšieho kráľovského mesta Veľkého Šariša, sídla to stolice. Mesto vtedy malo čisto maďarské obyvateľstvo a so zámkom nikdy nebolo spojené.

V kráľovskom tábore panoval čulý život. Jedni cvičili sa v zbrani, druhí čistili si zbroj, iní zase šípy strúhali, podajedni ale strážili vôkol vatier popristavané hrnce s obsahom určeným k najbližšiemu obedu. Štyri dlhé rady šiatrov tiahli sa na juh k dedinke Malému Šarišu a v ich strede na vyvýšenom pahorku stál skvostný kráľov šiator, umelecky zhotovený z benátskeho tkaniva s veľkou, vysoko ponad šiator vlajúcou zástavou, ozdobenou na líci erbom uhorskej koruny, na rube rodinným erbom Anjouovcov. Avšak hlavná sila Karolových vojov, sústredná nie v týchto šiatroch, ale okolo samého, nimi úzko obtočeného zámku, musela dobývať hrad, v ktorom velil Demeter. Každý druhý deň polovica dobývacích vojov zamieňala sa s tou tretinou, ktorá odpočívala v stanoch.

Bol krásny jarný deň. Na modrej klenbe nebies nebolo ani jedného obláčika a sparu ranného slnka príjemne miernil len tichý severný vetrík. Na jednom slobodnom mieste v úzadí kráľovho stanu pod tónistým, osamele stojacim bukom vidíme troch rytierov v čulom rozhovore. Najmladší z nich Filip Druget, miláčik Róbertov, akoby nasilu za sebou ťahal dvoch starších pánov.

„Poďte, páni, poďte!“ sloví Filip s prízvukom uštipačnosti, obrátený k staršiemu z nich, „najmä vy, niekdajší iskrenný priateľ Matúša! Kým sa kráľ oblečie, dosť máme času, poďte a pozrite,… tuná vám ukážem.“

„Viďme teda, čo to bude!“ pretrhne ho vážny hlas Jordána Harhovského, syna Eliášovho.

„Naozaj neviem“, pokračuje Filip, „či sa mám smiať a či hnevať. Povážte len, Matúš k svojej terajšej výprave dal kuť peniaze!“

„Azda menom údelného bielouhorského kniežaťa,“ prehodil Harhovský.

„A to už sotva, bo takého od štyridsiatich rokov niet, ani, ako v boha verím, nikdy viac nebude. On dal kuť peniaze svojím vlastným menom.“

„Ba beťaha!“ zvolal Kokoš Rutker.

Filip si však neveľmi povšimol Rutkerovho úžasu, vytiahol z vrecka peniaz a riekol. „Toť ho máte, páni, prizriteže sa mu!“ A tým pustí sa do hlasného smiechu.

„To som si už predsa nemyslel,“ poznamenal Jordán, povážlive krútiac hlavou.

„Nuž, čo poviete na to?“ pýtal sa ho s posmechom Filip Druget. „Tu, hľa, je nápis: Matheus de Trenchin, dominus Vaghi et Tatrae[4] a na druhej strane akýsi címer.“

„Bezpochyby jeho rodinný,“ riekol s prízvukom zdanlivo núteného úsmevu Kokoš.

„Neviem,“ slovil chladnokrvne Filip a doložil obrátiac peniaz. „Tu, hľa, na troch vrchoch dvojitý kríž.“

„Erb to údelného Bielouhorského kniežatstva,“ poznamenal Jordán Harhovský.

„To je predsa slabosť,“ prejal slovo Rutker, stiahnuc svoje strapaté obrvy, aby rysy erbu mohol lepšie rozoznať, „k svojmu menu erb údelného kniežatstva prilepiť!“

„Čo, že to slabosť, vravíte páni?“ sekol mu do reči horlivý miláčik Róbertov, „ba smelosť, eh čo… drzosť a bezočivosť to, páni, akej páru nieto v uhorskej krajine. Ľa, vykľulo sa šidlo z vreca. Vieme teraz už, prečo Matúš tak príliš horlí za obnovenie tých, teraz už medzi staré železo náležiacich údelných kniežatstiev. Hahaha! Sám by rád jedno z nich zdrapiť. Čo bývalo len výlučným právom kráľovských princov, to si teraz drzo nárokuje akýsi Matúš Čák. Jemu sedmohradské vojvodstvo, jemu uhorské nádvorníctvo, ba i tútorstvo krajiny primálo. Ten lotor už za korunou čiaha.“

„Pravda,“ slovil Rutker, „nedávno som počul, — čo je vo veci, neviem, — že vraj nádvorníka Holca[5] mieni pán kráľ prepustiť a ponúknuť vraj chce nádvornícky stolec zase Matúšovi, avšak…“

„To je lož,“ skríkol Druget, „podlá, naničhodná lož!“

„Vravím, čo som počul, nestojac za pravdivosť svojej zprávy,“ pretrhol ho trochu namrzený Rutker, „no povedali mi, že Matúš i túto kráľovskú ponuku odmietol, odkážuc kráľovi, že jemu nejde o jeho osobu, ale o zachovanie drievnej ústavy uhorskej.“

„Číročistá, ničomná lož!“ kričal Druget, „kdežeby kráľ Karol Róbert s lotrami vyjednával!“

„A ja som počul“, prejal slovo Harhovský Jordán, „že vraj namiesto nie celkom spoľahlivého Holca Chosnický Dominik má byť menovaný nádvorníkom“.

„Možné,“ s prízvukom zle utajenej nevrlosti riekol Filip. „No ja myslím, že nájdu sa ešte súcejší, o krajinu a kráľa zaslúženejší mužovia, ako je Dominik. Čo vy na to, rytier Kokoš?“

„Mienky sú, pravda, v tom ohľade všelijaké“, odvetil Rutker. „No ja opätujem, že ak náš kráľ predsa len, snáď cestou prímeria, vyrovná dávny spor s národnou stránkou a jej náčelníkom Trenčianskym Matúšom, ako si to teraz okrem dakoľkých biskupov a okrem cudzincov, čo prišli do vlasti, tuším už celá krajina želá, to jest, žiada si prinavrátiť drievnu ústavu, že vtedy tých súčasnejších a zaslúžilejších mužov to nádvorníctvo veľmi ľahko sklame.“

„Mýlite sa, páni,“ riekol Filip trochu tichšie, hoci sa ho nemilo dotkli Rutkerove adresné slová. „Ja vám za to stojím, že nie spor, lež zrada, ktorú Matúš a jeho stránka robí, jedine mečom a krvou sa môže zmazať. Zákonný kráľ s neverným poddaným nemôže vyjednávať.“

„Tak s úplnou istotou, rytier, to dnes predsa ešte nemôžeme povedať,“ slovil po malej prestávke zase Jordán. „Ktovie ako sa najbližšia bitka skončí a komu bude šťastie ďalej slúžiť. Ja ako pravoverný katolík tiež síce dúfam, že kráľovské voje zvíťazia, no všetci známe, aké vrtkavé býva to vojenské šťastie. Raz tomu, raz tomu ľúbo sa smeje, hneď zas ukáže mu zanovité, durné čelo.“

„Vidím, páni, vidím,“ pretrhol ho Filip, „že z vás vždy ešte len stará priazeň k zradcovi Matúšovi vraví. Avšak, verte, príde čas, oj, iste príde, ktorý vaše zlovestné obavy hrozne zahanbí. Dopustím napokon trebárs i to, že je Matúšova žiadosť spravodlivá a s ňou i túžba horných čiastok Uhorska obnoviť svätoštefanskú ústavu a uznať údelné kniežatstvá. No prosím vás, či vo svete len to víťazí, čo je spravodlivé? Za Róbertom, ktorého úlohou udelenou mu Rímom je zmeniť tú vašu drievnu ústavu v prospech cirkvi stojí jedna moc, ktorej dosiaľ nikto neodolal, a to je kňazstvo. Táto moc porazí nepochybne i Matúša. A keď ten raz padne, niet viac človeka, čo by tej starej ústave ešte raz pomohol na nohy.“

Sotva dohovoril Filip tieto dôrazné slová, zo strany, kde sa rozkladal skvostný Róbertov stan, priblížil sa muž asi štyridsaťročný, peknej, mohutnej postavy, ktorej vážnosť rytiersky odev johanitov ešte viac zdôraznil. Bol to rytier Benedikt, brat Rikkolfov. Začujúc poslednú vetu Filipovej reči, ešte asi na päť krokov vzdialený, opýtal sa: „Čože to za hádku vediete, rytieri?“

„De lana caprina,“[6] ozval sa rýchle Jordán, podávajúc ruku spolu i s Kokošom statnému johanitovi.

„Ach, vitajte, páni,“ zvolal tento s prívetivým úsmevom. „Čože nového tam u vás okolo Košíc? Ako sa tam držia naši statoční Spišiaci?“

„Dosiaľ znamenite,“ odpovedal Jordán, „no nezaháľajú ani Košičania. Pán Lvorad musí byť hodný a statný junák, bo práce s ním veru dosť.“

„Preto sme prišli sem,“ prejal slovo Kokoš, „aby sme sa poradili, či by snáď lepšie nebolo naše rozdrobené, bez značnejšieho úspechu tu i tam marené sily spojiť a tak mohutnejšími údermi radom dobýjať odbojné hniezda považského pána?“

„Veru tuším,“ prisvedčil teraz už i Filip náhľadu Kokošovmu, „že by to radnejšie bolo, než vospust sveta, najmä tu pod Šarišom, chrabré sily mariť.“

„Tej mienky som i ja,“ vážne riekol Benedikt; „len spojenou silou možno nám dôjsť cieľa. Straty naše sú každý deň nesmierne veľké. Predvčerom nám Šumný Jób ľstivo lapil Ivanka Láclava a, oplan, mučil ho vraj sťa pohani prvých mučeníkov viery Kristovej. Včera zas Oprudský Petor padol pod Šarišom kameňom zrazený a spolu s ním naraz deväť chlapov. Tak, hľa, to ide, a zo dňa na deň strata stratu stíha“.

„Pravda, úplná pravda!“ zvolal Jordán. „Preto, hľa, rytieri, hľaďme kráľa nahovoriť, aby všetky svoje čaty alebo sem pod Šariš, alebo ešte lepšie pod Košice zvolal, a tak potom celou silou udrel už raz na smelých odbojcov.“

„Ja však myslím, páni,“ doložil horúcokrvný Filip, „že Šariš sa už nemôže dlho držať, tým menej, že i tam v Dônčovi máme verného človeka, ktorý nám sväto-sväte sľúbil, že nám bude všemožne pomáhať dobyť hrad.“

„Dônč je pes dvoch dvorov!“ pretrhol Benedikt Filipa. „Takým slepo veriť je vec nebezpečná. Kto raz zradil otca, ten zradí i mater a kto svoj ľud zradil, zradí vlasť i kráľa. Kto zradou pôsobí, nič svätého nemá. Ja aspoň neverím všetkým jeho sľubom. A mne, vyznám, tak povedali, že darmo rátame na skoré poddanie sa Šariša. Páni, hrdý hrad Šariš je dostatočne zásobený stravou ešte aspoň na šesť týždňov a jeho obrancovia majú vraj tam hore nachytaných ešte zo sto vozov skál na naše hlavy a hlavy našich. Ale nemarme čas, páni. Poďme ku kráľovi, poprosme ho, aby zvolal poradu. Komorníka Lukáča som dávno videl ísť k nemu, snáď už bude oblečený.“ S tým vzal pravým ramenom pod pazuchu Jordána, ľavým Kokoša a traja rytieri sa obrátili smerom k neďalekému šiatru Karola Róberta.

Filip Druget posmešne hľadel za nimi. „Ešteže vraj s kráľom poradiť sa!“ šeptal sám pre seba. „Hahaha! Títo sa chcú radiť s kráľom. No veru by pekne prešiel, keby radu týchto Matúšových honcov počúval. Coky, chabé štence! V Uhrách je Talian pánom! Tu sú Drugetovci,[7] tu Hector,[8] Jabrocchi[9] a sto statných synov krásnej Itálie. Počkaj si len, pyšná luza karpatských surovcov, zmešťaníš sa, skrotneš pod pätami Frankov.“

Po nedlhej chvíli vidíme Filipa prechodiť sa v zaujímavej spoločnosti popred kráľov šiator. Je to bohatý veľmož Alexander Lipoltský so svojou krásnou dcérou Boženkou a jej spoločnicou Aničkou.

Pán Lipoltský bol muž asi päťdesiatročný, mocný, územčistý chlap, z ktorého plnej, okrúhlej, riedkou belavou bradou obrúbenej tvári zrejme žiarila radosť nad tým, že žije a najmä, že dobre žije. A preto na jeho striebro, zlato, na jeho poklady a báječný majetok vždy s istotou mohol rátať Karol, na jeho statnosť a udatnosť, na jeho krv a život ale sotva.

Úplnou protivou otca v telesnom i mravnom ohľade bola jeho krásna dcéra, čo načim pripísať hlavne jej zvláštnemu vychovaniu. Už v desiatom roku stratila matku. Hneď nato ju poslali do kláštora na Margitinom ostrove, aby tu dostala vznešenú výchovu, primeranú jej rodu a postaveniu. Božena bola kláštorný kvietok, tichá, dobrosrdečná, skromná, pobožná. Vzrastu bola štíhleho, dosť vysokého a predsa veľmi útleho. Jej mäkulinké gaštanové vlasy v bohatých kaderách splývali až na alabastrové plecia, jej vysoké čelo krášlilo pár hustých barnavých obŕv a spopod dlhých hodvábnych rias hľadelo dvoje výmluvných očú, ktorým široko ďaleko páru nebolo. Primysli si k tomu, ľúba čitateľka, pekný grécky nos, ktorý by aj Phidiasovmu dlátku ku cti slúžil, primysli si svieže malinové pery v susedstve s dvoma pôvabnými jamkami a máš slabý obraz éterického zjavu pána Lipoltského Boženky.

Jej spoločnica Anička bola deva o desať rokov staršia, sirota po ďalekom bratancovi pána Lipoltského, ktorú ešte za života svojej nebohej manželky prijal do domu. Naše porekadlo síce hovorí, že sirota nevoľná, ale sebevoľná. No v tomto zmysle, v ktorom náš ľud túto sebevôľu rozumie, by sa otázna vina šesť-sedemadvadsaťročnej Aničke naskrze nebola mohla pripísať. Hoci bola veľmi veselého ducha, bystrá, čulá, na ženu snáď i nadmieru smelá, podujímavá a už od prírody nadelená akýmsi duchom samostatnosti, predsa to bola deva dobrá, spanilomyselná a prostodušná. Bola hrdá na svoje ženské výsady a na svoju panenskú čistotu duše. Melancholická povaha opustenej Boženy nevyhnutne potrebovala takúto spoločnicu, aby sa jej duša neponorila vždy v bôľnu zádumčivosť a beznádejné túženie.

Karol Róbert všemožne sa usiloval svojich z Talianska privezených miláčkov užšie pospájať s mohutnými uhorskými velikášmi najmä manželskými zväzkami. To sa mu i dosť šťastlivo darilo s uhľadenými Taliančíkmi západných mravov, veľmi obratnými v spoločenskom obcovaní so ženami. K tomu cieľu usporadúval i v tábore časté radovánky, plesy, poľovačky, či im bol čas, či nie a iné hlučné zábavy, pri ktorých snovali sa tieto početné ľúbostné pletky, sledujúce statočné i nestatočné ciele. Jedine tejto okolnosti treba pripísať i prítomnosť švárnej Lipoltského dcéry v kráľovskom tábore. Pred štyrmi dňami bola zábavná poľovka, na ktorej na výslovnú kráľovu žiadosť zúčastnil sa i väčší počet ženských členov šľachtických rodín usídlených v okolí. K týmto patrila i Božena, ktorej ruku, spojenú s bohatým venom, Karol Róbert určil najmladšiemu z bratov Drugetovcov. Lipoltský neželal si to síce, ale ani sa tomu neprotivil. Bol tuším rád, že dostal vítanú zámienku vzdialiť sa z tábora, keď musel ísť na svoj neďaleký statok po dcéru. Keď počul, ako Láclav Ivánka zle pochodil, v duchu sa tešil, že mal zas príčinu k odchodu, pretože mienil dopraviť Boženku k svojej sestre do Budína.

„Povážte, rytier“, riekol Lipoltský, zamieriac kroky k osamele stojacému buku, „vrátiť som sa musel.“

„Nuž?“

„Viete, svoju dcéru som chcel do Budína odprevadiť. Keď som však včera už na cestu prichystaný počul, že tu kdesi bokom Šumný Jób buntoší a vraj s tisíc chlapmi rabuje kaštiele a plieni dediny, za neradné som držal pustiť sa s tridsiatimi zbrojnošmi na takú ďalekú cestu.“

„A dobre ste spravili, rytier!“ zvolal zdvorilý Filip. „Verte mi, hriech by bol proti pánu bohu spanilú dcérušku vašu a ak pán boh dá, budúcu rodinku našej famílie vystaviť takému nebezpečenstvu.“

„Benedikt mi radí, aby som teraz už svojho syna s ňou vystrojil, ale druhou cestou, dakde až na Tokaj dolu do Budína. Medzitým ja… —“

„Obchádzka veľká, ale aspoň istá bude jej bezpečnosť. A teraz, ak ľúbo vám, rytier, poďme na poklonu k jasnosti.“

„Dobre, dobre,“ a k svojej dcére sa obrátiac, doložil: „Len na malú chvíľu maj strpenie, Boženka moja… tam si sadnite pod buk.“

„Prosím vás, otecko,“ ozve sa útly hlas dcéry, „nebavte sa dlho.“

„V okamihu som tu.“

Odišiel a devy naše ostali samotné vo vojenskom tábore. Božena sa bojazlivo ohliadala na všetky strany, kdežto jej bystroduchá spoločnica by bola tuším s radosťou uvítala i dajaké, s malým nebezpečenstvom spojené dobrodružstvo.

„Odpusť, ľúbezná Boženka,“ riekla Anička, keď ocitli sa naše devy ruka v ruke pod vítanou tôňou starého buka, „ale ja by som nebárs bola dbala, keby nás ten Šumný Jób bol voľakde zajal.“

„Ale Anna! Ako len tak môžeš vravieť?“

„Nuž a čože by viac bolo? K ženským choval by sa iste i on len tak zdvorilo ako naši Taliančici. A vravia, že je veľmi pekný, že ho preto Šumným prezývajú. Ozaj rada by som ho poznala. A má vraj dvetisíc chlapov, švárnych, hodných, čírych to Slovákov“.

„Otec vraví,“ prehodila Božena, „že Slováci sú hlavní naši nepriatelia, že boja sa vraj o svoju vieru a dávne slobody krajiny a len preto vraj tak tvrdošijne vzpierajú sa holdovať kráľovi. Ja myslím, že keby nás včera boli dostali, tak by nás boli trýznili ako predvčerom Oponického Láclava.“

„Never, sestra moja!“ zvolala staršia, „nám by ver neboli ani zamak ublížili. A potom,… ktovie,… Boženka,“ doložila s potuteľným úsmevom „či v Jóbovej čate nie je i mladý Ivan?“

Božena na tieto slová trhla sebou, akoby ju iskra prelietla, krv jej striekla do tvári a s panenským studom sklopila na okamih plameňom horúcej ľúbosti ziskrivšie sa krásne oči. Takejto povahy devy keď raz milujú, milujú na večnosť. Ich láska je ich životom, ona je i ich smrťou. A takto milovala Božena. Asi pred rokom prvý raz videla Ivana v Košiciach u Omodejovcov, keď v mene svojho otca, Trenčianskeho Matúša prišiel vyjednávať s nebohým nádvorníkom Karolovej stránky. Matúš totižto chcel získať svojej strane mohutného spojenca Omodeja, ktorého sestrenica Jadviga[10] bola jeho ženou. Vyslal preto do Košíc svojho syna Ivana, aby vyjednával s Omodejovcami vo veci istej úmluvy, ktorá sa mala docieliť medzi východnou čiže ruskou a slovenskou stránkou horného Uhorska. No vyjednávanie toto v ten čas ostalo bez výsledku pre márnomyseľnosť starého Omodeja, hoci si i sám ľud želal bratské spojenie týchto dvoch strán proti drzým franským votrelcom. Starý Omodej sa totiž bál, že v prípade, ak sa táto zmluva uzavrie, bude popri Matúšovi snemom a kráľom ustanovenom tútorovi krajiny, nie prvou, ale iba druhou osobou. Kdežto na druhej strane ako nádvorník môže byť druhou osobou popri samom kráľovi. To, že sa sám ľud nestotožňoval s politikou mohutného veľmoža Omodeja dostatočne dokazuje už i tá okolnosť, že starý Omodej bol ešte v ten istý rok (1311) vo vzbure, ktorá vypukla v Košiciach, ukrutným spôsobom usmrtený. Stalo sa tak sčiastky pre útlak, ktorý páchal na Košičanoch, sčiastky pre zradu, ktorej sa dopustil na národnej stránke svojím vrelým prilnutím k Róbertovi. Omodejovi synovia potom už chceli napraviť chybu, ktorej sa dopustil nešťastný nádvorník, no bohužiaľ pozde, bo prilnutie starého Omodeja k Róbertovi stránku tohto už príliš posilnilo. Vtedy, keď sa Ivan Čák bavil roku 1311 viacej dní v Košiciach, bol tam i pán Alexander Lipoltský so svojou ľúbeznou dcérou. Mladí ľudia boli si hneď pri prvom videní sa v dome Omodeja ako dávni známi, akoby každý z nich konečne našiel a dostihol svoj dávno hľadaný ideál, o ktorom posiaľ len jeho duša snila a za ktorým posiaľ márne túžil. Pri hlučných zábavách, usporadovaných v pohostinnom dome Omodejovcov k pocte milých hostí, rýchle napredovala táto známosť, založená na vzájomnom horúcom cite bez toho, žeby jej zo dňa na deň sa vzmáhajúca vrelosť bola padla do očí rodine Omodejovcov alebo pánu Lipoltskému. Spoznali to zaraz naši zaľúbenci, že pri terajšom rozdelení krajiny, v ktorej si ich otcovia museli prv alebo neskôr zastať jeden proti druhému, ani len pomyslieť nemožno na užšie zblíženie sa, tým menej na manželské spojenie dvoch rodín nepriateľsky proti sebe postavených. No vzdor tomu nerozišli sa Ivan a Boženka v Košiciach bez toho, žeby si svoju horúcu lásku vzájomne nevyznali a večnú vernosť nesľúbili.

„Nevravže Anička!“ to bolo jediné, čo Boženka bola schopná povedať pri spomenutí mena svojho milovaného Ivana v prvom návale citov.

„A veru dosť ľahko, že tam bude,“ stála Anička na svojom.

„Preboha mlč!“ šeptala Božena, obzerajúc sa hanblivo dookola. „Oh nie,“ doložila tíško po chvíli, presvedčiac sa, že nikoho niet na blízku. „On nie je s Jóbom. Keď ho pred mesiacom videl môj brat Janko na Oravskom zámku, vravel mu Ivan, že vraj sa s otcom strojí k Dimitrovi, a preto myslím, že teraz bude na Šariši“.

„Ach bože!“ vzdychla si Anička, „keby sa už len raz pomerili tí naši páni, aby konečne prestali tieto večné sváry a nepokoje.“

„Oh, Anička moja!“ s hlbokou bolesťou zvolala deva, „to ja nedožijem.“

„A či je to nemožné?“ prejala reč rada politizujúca Anna. „I naši si šeptajú, že kráľ by bol už dávno povolil horným čiastkam krajiny staré práva, ktorých sa domáhajú, keby okolo neho nebola toľká hŕba Uhrom neprajných Taliančikov a keby ho vraj naši kňazi vždy nepodpaľovali. Iste by sa vraj potom bol pomeril s národnou stránkou a jej mohutným vodcom, pánom Váhu a Tatier. Ostatne ja myslím, keď sa to mohlo stať už jeden raz pred štyrmi rokmi v Kykesi, prečo nie i teraz?“

„Stalo sa, stalo, lebo kráľ bol sľúbil Matúšovi, že ustanovizne svätého Štefana prísahou potvrdí a keď prišlo k veci, nezadržal sľuby. Môj otec aspoň vraví, že je tuná vyrovnanie naskrze nemožné. Taliančici vraj kráľa vždy len popudzujú proti Matúšovi a proti požiadavkám slovenského národa. Matúš oproti tomu má byť človek neústupný, ktorý kým žije, nepopustí. Heslom jeho je vraj zvíťaziť, alebo čestne padnúť v spravodlivom boji.“

„Pozri, pozri, Boženka,“ s prekvapením zvolala naraz Anna, „ktosi ide…“

„Jaj a tuším rovno sem idú!“ skríkla zdesená Božena. „To sú… to je Filip… a… Ježiš Mária!… poďme sťato!“ — S tým chytila svojím okrúhlym ramenom Annu pod pazuchu, a tiahla ju preč na opačnú stranu.

„Buď bohu sláva!“ zvolala Anna zadržiac sladkým prekvapením trasúcu sa Boženu, „to je mladý Ivan.“

A vskutku, bol to on, bol to bystrý junák slobody slovenskej. — Chceš ho poznať, ľúba čitateľka? Chceš vedieť, ako vyzeral jediný, asi tridsaťročný syn nášho slávneho Matúša?… Trpezlivosť, v okamihu upokojím tvoju ospravedlnenú zvedavosť. Opravdivého junáka opísať je práca veľmi ľahká. Všetci sú podobní jeden druhému ako dubový list. Štíhla, mužná postava, pekný rovný vzrast ako v hustej borine vyrastená jedľa, mohutné plecia, široké prsia, vysoké čelo, pod ním pár duchaplných, hrdou povedomosťou sily a udatnosti muža iskriacich sa očí — to všeobecný obraz junákov slovenského národa. A taký, hľa, bol i náš Ivan, radosť a pýcha mohutného pána Váhu a Tatier. Jeho belavé vlasy v bohatých prstienkoch kaderili sa spopod ligotavého šišaku, na ktorom pýšilo sa pero tatranského orla. Jeho modré oči sypali iskry trpkej nevole po skupinách čatníkov kráľovského tábora, zaslepených panskými sľubmi alebo skrotených ich hrozbami, ktorí tu boli preto, aby pomáhali kovať zloosudné okovy národného rabstva pre seba a pre svojich rodných bratov.

Ivan Čák nebol sám. V jeho sprievode boli ešte traja rytieri: Filip Ďurky, jeden z veliteľov na strane Karolovej, potom Dávid Omodej a Dônč, bojovníci na strane Matúšovej.

„Boženka, nuž tu si?“ zvolal Ivan. Premožený citom horúcej ľúbosti zabudol na svedkov tohto výjavu a letel jej s otvoreným náručím v ústrety. „Ľuba, milá deva moja!“

Božena si uvedomila prítomnosť rytierov, rýchle sa vyvinula z objatia svojho milenca a hanblivo sa uklonila jeho spoločníkom.

„Dobrý deň vám,“ riekol rytier Dávid s úctivou poklonou, „dobrý deň vám, drahá priateľka mojej sestry.“

Filip Ďurky ale obrátil sa s ľahkým úsmevom k Ivanovi a dobrosrdečne mu riekol: „Nuž vy v našom tábore i takéto známosti máte?“

„Naša známosť, rytier“, riekol Ivan, „pochodí ešte z pokojnejších časov. Ostatne, snáď viete, že naši dedovia boli švagrovci. Sme teda i dosť blízka rodina.“

„Znám, znám,“ poznamenal Ďurky, „a ako vidím, mienite ešte v bližšiu vstúpiť.“

„Pane…“ šeptala deva.

„Odpustite, prosím,“ pretrhol jej reč Ďurky, „odpustite, ak som vás tým nerozmysleným slovom urazil.“

„Uchovaj bože!“ rečie na to Ivan, „neobrazili ste ani Boženku, ani mňa. Bez okolkov vyznám, že kadenáhle nastúpi želaný mier, s privolením našich otcov…“

„A vy veríte v mier?“ pretrhol ho Ďurky, „pokladáte ho za možný?“

„A prečo nie, rytier?“ zamiešal sa do reči Dávid. Potom pojal za rameno jeho i Dônča, šiel s nimi nabok a rozkladal im, že nikdy neboli také prajné okolnosti ustáliť trvalý mier medzi národnými a kráľovskými ako práve teraz. Bo vraj také sú na oboch stranách sily napnuté, že jedna alebo druhá z nich musí byť znivočená. To sa ale vraj tak Matúš ako i kráľ sotva odhodlajú položiť na váhu neistého vojenského šťastia. A Ivan Čák vraj, ktorý teraz má splnomocnenie vyjednávať o mier, je veľmi zaujatý za pokojné riešenie sporu. Iste vraj bude robiť také ústupky, na ktoré kráľovská stránka bezpečne môže pristať.

Kým traja rytieri vzájomne uvažovali o možnosti mieru, Ivan tešil sa so svojou drahou devou.

„Ľúbezná Boženka moja! Po takom dlhom čase ťa teda konečne zas vidím! Či ma ľúbiš ešte? Či ľúbiš Ivana, ktorý dňom a nocou túži len za tebou, za tebou, anjel môj milovaný!“

„Ivan môj drahý!“ šeptala deva, túliac sa k prsiam junáka. „Môj Ivan milený!“ A po chvíli, oprúc vlhké oko v milostný zrak junákov s prízvukom hlbokej bolesti dodala: „Ah, ale budúcnosť!“

„Dúfajme, Boženka!“ zvolal Ivan; „verná láska ľahko premáha ťažkosti, vzdoruje neprajnostiam zlosveta a dochádza cieľa.“

„Ach, Ivan môj! Ja mám akési tušenie…“

„Ženská slabosť… Nuž a kdeže je tvoj otec? A čo ty tu v tábore?“

„Môj otec je u kráľa, len pred chvíľou odišiel sťato. Sme na dlhej ceste. Vystrojili sme sa k tetke do Budína, no pre neistotu bezpečnosti musíme vraj ísť kadesi bokom na Tokaj. Lež čo teba, môj ľúby Ivan, priviedlo do kráľovského tábora?“

„Ja som na Šariši,“ vetil junák. „Prichodím otcovým menom urobiť posledný pokus, aby sa docielilo vyrovnanie a Dimitrovým menom požiadať Karola o trojdňové prímerie.“

„No vidíš, Boženka!“ zvolala o tônistý buk opretá Anna, „čo som hovorila? Bude pokoj a bude všetko dobre.“

Vtom opäť priblížili sa ku skupine milencov rytieri, ktorí sa medzitým hore dolu prechádzali. Ich hovor ešte vždy krútil sa okolo záhadnej otázky mieru.

„Matúš by popustil, myslím,“ pokračoval vo svojej reči Dônč, „keby ho kráľ menoval údelným kňazom niekdajšieho Bielouhorska a —“

Na túto reč sa Ivan rýchle zvrtol k rytierom a zvolal: „To neobstojí! Môjmu otcovi nejde o jeho osobu. Nech si Karol Róbert, rozumie sa po vypočutí vôle národa, menuje koho chce údelným kňazom. Môj otec tú hodnosť nepotrebuje, ani nepachtí za ňou, ale na tom stojí, aby Štefanova ústava, ktorú od viacej desaťročí dolnozemci a hlavne kňazstvo nohami šliape, prišla zase v úplnú platnosť, aby zabezpečili sa drievne práva Bieleho Uhorska a v ňom usídleného slovenského národa, aby Slováci mali, ako od poltisícročia mával, svojho údelného kňaza, ktorého sídlom je Nitra.“

„To Karol nemôže urobiť,“ poznamenal Ďurky; „regnum in se divisum…“[11]

„Keď tá divisia, rytier“, pretrhol ho Ivan, „k dobru a blahu dŕžavy za Štefana kráľa poslúžila, iste poslúžila by ona i teraz, bo uspokojila by túžby jej rôznych národov.“

„Uspokojila, to dopustím,“ poznamenali Ďurky, „ale čože, keby takéto starosvetské rozdelenie potom jednotliví primohutní veľmoži len pre svoje kalé i nekalé zámery využívali. Biedny by to bol kráľ pri takej ústave!“

„A teraz je vari mocný?“ pýtal sa Ivan s nevrlosťou, „keď nosí pláštik ostrihomského arcibiskupa a slepo počúva svojich Taliančikov?“

„Teraz ich poslúcha viacerých,“ riekol Ďurky pološeptom, „potom poslúchal by len jedného. Oj, znám ja vášho otca.“

„Je dačo vo veci,“ fatinkoval sa Ďurkymu nestály Dônč.

Božena vidiac, že tento rozhovor berie nepríjemný pre jej milenca obrat, obrátila sa k Dávidovi Omedejovi s otázkou: „A moja priateľka, pobožná Jadviga, ako sa má rytier?“

„Už je v kláštore i prísahu zložila,“ vetil Dávid.

„A jej manžel Móric?“

„Ten zložil mníšsky sľub ešte prv než jeho žena. Celý rod to taký príliš pobožničkársky. Ich dedo Dimiter bojoval s Ondrejom pod Jeruzalemom, otec staval chrámy, podporoval mníchov, brat Karol už je mníchom a teraz i Móric. Iba mojej sestry Jadvigy mi je ľúto…“

„Divné to,“ poznamenala Božena, „že navzdor rodičovskej vôli odhodlala sa k tomu kroku.“

„Ani mak nedala na otcove prosby,“ pokračoval Dávid, „proboval i hrozbu. No proti neústupnému kňazstvu ani ako nádvorník ničoho nedosiahol.“

„Aha, môj otec teraz vyšiel z kráľovho šiatra,“ zvolala Božena, hľadiac v tú stranu. „Poďme, Anička, bude nás hľadať, zbohom rytieri!“

Bôľné ,zbohom, duša drahá!‘ vyvinulo sa z hlbín duše Ivanovej a obaja podali si ruky. Ešte jedno vrelé stisnutie, jeden horúci pohľad dušou v dušu ponorený, … jeden bolestný pocit žiaľneho lúčenia… a rozišli sa.

Pokým lúčil sa Ivan s Boženou Ďurky a Dônč si čosi potajomky šeptali.

Keď odchádzala Božena, šuškal Dônč Ďurkymu do ucha: „Podmienka moja je zvolenské županstvo“.

„Bude,“ vetil Filip Ďurky a podal mu ruku.

*

Vstúpme do stanu Karola Róberta, štyriadvadsaťročného kráľa uhorského, Rímom vyvoleného nástroja na konečné zavŕšenie dlhé a dlhé roky pripravovaného diela, na podvrátenie slobodomyseľnej ústavy svätoštefanskej, bo tak to v tých časoch požadovali záujmy cirkvi.

K kráľovom šiatri nachodíme skvelú spoločnosť.

Karol Róbert, driečny barnavý junák, s lesklými havraními kaderami, s iskrenným zrakom sedí v úzadí priestranného oddelenia svojho stánku na kresle s pozlátenými nohami, ktorého vysoké operadlo a duté sedisko obtiahnuté je červeným baršúnom.

Na pravej strane na skvostných kobercoch, ktoré pokrývajú celú pôdu, v malebných skupinách sčiastky sedia, sčiastky stoja arcipastieri cirkvi, a to arcibiskupi Tomáš a Vincent, biskupi, jágerský Martin a nitriansky Ján, za nimi početní hodnostári, vľavo krajinskí veľmoži a osobní priatelia Karolovi. Vidíme tam okrem spomenutých arcikňazov prepošta Jána, kráľovského kancelára Filipa a Jána Drugeta, Imricha Kompolta, sudcu Kumánov Tomáša, Hrehora Mihalovského, Ubulovcov, Rikkolfa, Jána Šooša, Jána Bátoryho, Petra a Ďura z Tiriny, Mikluša Priniho, Kokoša, Jakuba Aladára, Štefana Bagera a iných členov šľachty hlavne čiernouhorskej a zadunajskej.

Keď do šiatrovej dvorany vkročil švárny rytier Filip Ďurky, ktorý sprevádzal šarišské poslanstvo do kráľovského stanu, práve bolo počuť slová, čo predniesol Karol Róbert v latine: „Rozhodnuté teda spojiť všetky sily a tak boj viesť ďalej.“

„Evviva!“[12] volali naradovaní Taliančici.

„Tak je, tak je!“ ozvalo sa razom viacej hlasov zas v latinskej reči, ktorá sa pri dvore v miešaných mužských spoločnostiach vtedy vôbec užívala.

„Kohože to vedieš, verný nám Filip?“ pýtal sa Karol Róbert Ďurkyho, keď tento vkročil do dvorany.

„Matúšových poslancov, jasný kráľ!“ vetil Filip s hlbokou poklonou.

„Predstúpte,“ vetil kráľ prichádzajúcemu poslanstvu, ktoré zastalo za zdvihnutou oponou vchodu.

„Aká je vaša žiadosť?“

Ivan Čák, Dávid Omodej a rytier Dônč postúpili napred a úctivo sa poklonili pred kráľom Uhorska.

„Čo žiadate?“ opakoval tento svoju otázku.

„Jasný kráľu,“ počal vážne Ivan, „sme poslanstvom, a to v jednej záležitosti pána Váhu a Tatier, Trenčianskeho Matúša a vôbec národnej stránky, v druhej záležitosti ale sme poslanstvom pána Dimitra, veliteľa hradu šarišského. Ja som Ivan, syn Matúšov z rodu Čáka, toto je David Omodej, syn nebohého nádvorníka Benedikta a to rytier Dônč Čapy.“ Obaja menovaní opäť hlboko sa poklonili kráľovi a Ivan po malej prestávke pokračoval:

„Môj milý otec, pán Váhu a Tatier svoju úctu skladá pri podnoží uhorského trónu a menom županov a veľmožov Bielouhorskej krajiny, menom slovenského národa opätovne úctivo odkazuje tvojej kráľovskej milosti, že on, ač i na všetko, na to najhoršie pripravený, ešte vždy hotový je vrátiť sa z polcesty. Aby sa ďalšie prelievanie občianskej krvi zastavilo, aby dŕžave a jej národom mohol sa vrátiť túžobne želaný mier a pokoj, hotový je s poddanskou pokorou holdovať tvojej kráľovskej milosti.“

„Ale bez podmienok,“ — pretrhol Ivanovu reč prchký Karol Róbert.

„Odpusť, kráľu, s podmienkami.“

„Znám ich, nechcem o nich počuť.“

„Sú veľmi mierne.“

„Hahaha,“ úškľabne rozosmial sa kráľ. „Matúš, čo by zo svojho kráľa chcel len kasnára krajiny zrobiť, ich pravda miernymi nazýva. No verní moji,“ obrátil sa k svojim dvoranom a veľmožom, „aby ste sa sami presvedčili, aké mierne žiadosti má Matúš, počujme tie jeho podmienky. Hovor.“

„Jasný kráľ, ako je všeobecne známe, v novembri 1308 sa v Kykesi na základe vzájomného porozumenia dohodli podmienky, podľa ktorých horné čiastky Uhorska ochotne obostali dŕžavný snem, ktorý sa na to pred tromi rokmi v júni vydržiaval. Podľa týchto podmienok sa i svätogeroldský Filip zúčastnil na tvojom korunovaní ako zástupca a v mene môjho otca, ktorý bol vtedy nemocný. No, bohužiaľ, podmienky kykešskej úmluvy boli hneď po korunovaní značne narušené následkom vplyvu neprajného národnej stránke. Ústavu svätého Štefana, narušenú najmä od polovice storočia vplyvom kňazstva si síce, nakoľko nám je známe, tvoja kráľovská milosť akousi novou, kňazmi podstrčenou prísahou odprisahal, ale nikdy si ju nedal dŕžave v úplnosti. Vieme, že tri, podľa tejto ústavy celkom samostatné a samosprávne marchie uhorskej dŕžavy boli násilne vnútené do úzkych omínavých hraníc jedného nerozdeliteľného tela. Bielouhorské kniežatstvo sa podnes, vzdor tvojmu kráľovskému sľubu, nezriadilo. Nezachovávajú sa jeho drievne ustanovizne, ktoré svätý Štefan potvrdil prísahou, zaväzujúcou i jeho potomkov. Sídlo jeho, Nitra, sa mu neprinavrátila. Údelný kňaz nebol menovaný a bielouhorskí báni a župani sú sčiastky nahradení cudzincami, čo všetko sa zjavne protiví tretiemu punktu prísahy konanej za svätého Štefana, ktorej záver hovorí: si quis de posteris magni ducis, juramentum, statuta ipsorum, infringere voluerit: anathemati subiaceat in perpetum.[13] Národnej stránke a môjmu otcovi je dobre známe, že podmienky tieto sú tŕňom v oku velebnému kňazstvu, ktoré všemožne podrýva ústavu svätého Štefana, aby pri sústreďovaní uhorskej dŕžavy mohlo uskutočniť svoje vládybažné zámery a podrobiť si národnú cirkev v Uhorsku. A preto, aby sa vyhovelo i žiadostiam velebného kňazstva, je národná stránka horných častí Uhorska naklonená v záujmoch dŕžavy a jej mieru, nakoľko jej to dovolí svätoštefanská ústava, nasledovne zmeniť podmienky kykešskej zmluvy: staré hranice Bielouhorského kniežatstva medzi Tisou, Moravou, Dunajom a Karpatmi, nech i napotom ostanú nenarušené.[14] Na tomto, od otcov zdedenom území nech má slovenský národ, ako posiaľ mal, tak i potom navždy samosprávu a svoje národné sjazdy pre domáce záležitosti svojho územia. Od názvu údelného kniežatstva možnože by bola väčšina národnej stránky naklonená upustiť, keby sa jej len celkom zabezpečila drievna samospráva národa a samostatnosť územia. Na tom však pevne nástojí, aby pre bielouhorské územie sám kráľ vždy menoval podľa možnosti z členov panujúcej kráľovskej rodiny náčelníka, keď už i nie kňaza, teda vojvodcu, bána, alebo kapitána, ktorého sídlom má byť naša milá Nitra. Namiesto tohto hradu hotová je naša stránka biskupovi na večné časy prepustiť a oddať ktorýkoľvek iný hrad i s panstvami okrem Trenčína. Podobne s ochotou odovzdá tvojej kráľovskej milosti pohraničné hrady Devín, Požoň, Holíč, áno i Vyšehrad. Hotová je ďalej riadne obosielať dŕžavný snem, ktorý bude v záležitostiach dŕžavy vynášať pre celé Uhorsko právoplatné zákony. Hotová je prijať na ňom ustálené váhy, miery a peniaze, hotová platiť na ňom povolené dane, hotová konečne i ostrihomského biskupa uznať za arcipastiera všetkého novoverského obyvateľstva uhorskej dŕžavy. To sú podmienky národnej stránky. Na dnes týždeň zvolaný je na Trenčín národný sjazd, ktorému pán Váhu a Tatier zdeliť mieni kráľovskú odvetu na tieto naše úctivé návrhy.“ — Zamĺkol.

„Máš ešte voľačo?“

„Všetko som povedal.“

„Verní moji,“ obrátil sa Karol Róbert k dvoranom, „čo vy na tieto návrhy? Prv než by som sa o nich vyslovil, čuť chcem vašu mienku.“

Na toto, prítomným kňazstvom túžobne čakané vyzvanie, chopil sa slova Tomáš, ostrihomský arcibiskup a odpovedal:

„Ja som, jasný kráľu, veľmi chladnokrvne vyslyšal i uvážil obsah rečí, poslanstvom národnej stránky prednesených a menovite náležite som uvážil podmienky, pod ktorými neverný Matúš a vzpurná, no sláva budiž pánu, teraz už veľmi chatrná jeho stránka ochotná je holdovať svojmu zákonnému kráľovi. Ale presvedčil som sa, že všetky tie vypočítané nám podmienky sú pre celistvosť krajiny a vážnosť koruny len vlci, v ovčom rúchu zabalení. Vec tá je stará, iba mená nové: trhanie krajiny, slabenie jej moci, tútorské obmedzovanie kráľovskej hodnosti, to je obsah týchto podmienok, ktoré tvoja jasnosť, kráľu, ja aspoň tak myslím, prijať naskrze nemôže. Vidno z tohto, že Matúš je nenapraviteľný burič. Jemu sa ešte vždy sníva o samostatnom údelnom Bielouhorskom kniežatstve, ktoré ale i sám Štefan len z nutnosti obnovil, berúc do úvahy vtedajšie okolnosti a potrebu rozšíriť hranice krajiny za akýchkoľvek podmienok. O pár rokov nato to odsúdil, obanoval, bo isté je, že kráľovstvo, podelené na samostatné kniežatstvá obstáť nijako nemôže.“

„Tak je, tak je!“ ozvalo sa viacej kňazských hlasov.

„Povedal som, jasný kráľu,“ poznamenal ešte raz Ivan, „že národná stránka by bola snáď naklonená upustiť od názvu údelného kniežatstva, aby sa docielilo konečné dorozumenie…“

„Od názvu,“ pretrhol ho Vincent, kaločský arcibiskup, „a vec ostala by tá istá.“

„A užšie zliať sa,“ pokračoval Ivan, „v telo jednej dŕžavy…“

„Na mesiac, dva,“ skríkol nitriansky biskup, Ján Talian, rodený Sicílčan, „a potom zas vyháňať biskupov a plieniť ich statky.“

„Tak je!“ rieklo pár hlasov.

„To je i moja mienka,“ prejal teraz slovo Karol Róbert po malej prestávke, „a pretože… ale rozpovedz nám napred druhú záležitosť, v ktorej k nám prichodíš.“

„Dimiter, veliteľ Šariša,“ odpovedal Ivan, „žiada tvoju jasnosť o ustálenie trojdňového prímeria.“

Karol Róbert trhol sebou a jeho pekná tvár sa rozparila pohnutím prudkej nevôle.

„Ale mňa Dimiter žiada?“ zvolal s mládeneckým ohňom pýchy a hrdosti, „mňa, korunovaného kráľa Uhorska? Nuž či ja, váš zákonný kráľ, váš pán, mám robiť prímerie s mne poddanými lotrami na vašu žiadosť? Ja, Karol Róbert Anjou s Dimitrom, odbojným buntošom o mier vyjednávať? Hahaha! Aká to, hľa, drzosť od týchto loptošov, kryjúcich sa za štít štefanskej ústavy a akejsi národnej stránky, o ktorej nik slova nevie. Uhorsko je jedna krajina, tak to chce mať svätá cirkev, ktorej sa nikto na svete nesmie protiviť, bo jej neklamná vôľa je svätejšia než všetky štefanské ústavy. A v tej krajine je národ iba jeden a ten je na mojej strane, bo ma zvolil, korunoval… toho kráľom som ja. Kto inak myslí, kto o rozdelení krajiny na kniežatstvá sníva, kto národ v nej búri je buntoš, rebelant, je zradca krajiny, hoden nie jednej, lež trojnásobnej smrti. Tárate, vy odbojci, že moje vladárstvo skazou hrozí v Uhrách pravoslávnej cirkvi. Nuž kedyže moje čaty plienili a rabovali chrámy a kláštory a biskupské statky, ako to každodenne robia vaše odbojné, len z plenu a násilia žijúce voje? Hoci pravda, že blahej pamäti pápež Ján VIII. povedal, že neprieči sa to ani viere, ani učeniu,[15] sväté omše spievať a sväté evanjelium čítať v slovenskej reči. Avšak splitský cirkevný snem[16] vydal zákaz slovenskej bohoslužby. Nuž kohože teda viac treba poslúchať, či pápeža, či cirkevný snem? Ja, keď v celej krajine na latinskú bohoslužbu nalieham, len úspechy Kristovej cirkvi napomáham a svätý cirkevný zákon plním, a kto proti tomu búri, je kacír, je zradca cirkvi, hoden nie jednej, lež desaťnásobnej smrti. Luháte ľudu, že ja som cudzinec a kráľ nezákonný. Či vari nezákonné je plemä Arpádovcov na uhorskom tróne? A keď boli potomci svätého Štefana zákonnými panovníkmi krajiny, keď Alžbeta, jediné dieťa posledného Arpádovca Ondreja III. stala sa mníškou, keď krajina naskrze nechce Vladislava, syna Štefana Dragutina a mojej tetky Kataríny, keď český Vencel zutekal z krajiny, ba ešte i uchvatiteľ koruny, bavorský Oto zomrel, akože mne, mne vnukovi Márie, dcéry Štefana V. upriete právo postupnosti na uhorský trón? A toto moje dobré, svätým otcom potvrdené právo krajinský snem slávnostne uznal pred troma rokmi v Pešti a pred dvoma rokmi v Stolnom Belehrade. Stavy a rady krajiny prisahali mi vernosť. Ja som váš zákonný kráľ, vy moji poddaní! A ktokoľvek inak myslí, koná, robí, je zradca posvätnej osoby kráľovskej, zradca vôle národa, hoden nie jednej, lež stonásobnej smrti. By ste teda znali, ako váš kráľ zmýšľa, čujte moju odvetu; nestraťte z nej ani slova, a odovzdajte ju verne vašim vysielateľom. Pokiaľ kvapka krvi slávnych Anjouovcov, mojich statných dedov, prúdiť bude v tomto, hľa, ramene, neustanem tú odbojnú háveď, čo opováži sa vzdorovať svojmu kráľovi, nohou šliapať zákony, hyzdiť krajinu odbojom, vraždou a zbojstvami, neustanem ju stíhať, ničiť, ubíjať, pokýmkoľvek posledný chlap tej zradnej a kacírskej zberby v rukách šarhu hriešnu dušu nevydýchne… Haha, že vraj prímerie? A načo vám je? Hradby poopravovať, spojiť sa so Šumným?… Keď ste takí statní, ako sa chvascete, vylezte raz z diery, staňte si v šík pred nás, ukážte raz skutkom, aká statnosť vaša. Na zámkoch sa uzatvárať, stadiaľ sa vyhrážať, to i baby vedia. Poďte raz von, zbojci, nech čestný boj rieši raz už zhubný ten spor, ktorý iba vaša spupnosť bezprávne vyvolala, za čo padla na vás už kliatba svätej cirkvi a doista padne i ťažká kliatba pozdného potomstva.“

Karol Róbert, vyhriaty náruživosťou, s ktorou hovoril poslanstvu, klesol do kresla a utrel si pot zo zachmúreného čela. Kňazstvo a početní Taliančici so zvláštnou spokojnosťou mädlili si ruky a víťazoslávne pozerali na tých veľmožov, ktorých mali v podozrení, že sú priateľmi vyrovnania.

Ivan použijúc túto prestávku vážnym hlasom takto začal vravieť: „Kráľu a pane! Priveľkým som ctiteľom vznešenej osoby, ako vravieť ráčiš, zákonne pomazaného kráľa, než aby som na nezaslúžené, tuná počuté výčitky, odpovedal. Vystupovanie národnej stránky nie je vzbura, lež nutná sebaobrana národa a my sme prišli, kráľu, ponúknuť vyrovnať spor s podmienkami čestnými pre obe stránky. Prišli sme požiadať o prímerie, ale nie počúvať plamenné výbuchy tvojho hnevu…“

„Chlape, smelo vravíš,“ skočil mu do reči rozsršený Karol Róbert, „či vieš, že tvoj život je v mojich rukách?“

„To vedel som, kráľu, prv, než som sem prišiel. No život nás oboch je v rukách Hospodina —“

„V ktorého neveríte, bo vaše bočenie od Ríma je čírou zámienkou ohyzdnej nevery. Chcete mať cirkev bez bázne a kázne, kňazské statky habať, plieniť, lúpiť, to je vaše pravoslávie. Počul som, že Matúš menoval biskupom Štefana zo Skalky, mnícha, ktorý vraj káže rad radom všetkým kňazom poženiť sa. Nuž, kde tu bázeň božia, kde tu kázeň cirkvi?… A že vraj ja som narušil kykešskú zmluvu, ktorá viazať mala tak mňa ako Matúša? Naozaj, ja som dal privolenie vyjednávať o pokonanie, no nedal som môjmu splnomocnencovi Gentilisovi práva k takým ústupkom, akých sa nevdojak dopustil, pretože ešte vtedy dokonale nepoznal všetky tunajšie cirkevné a občianske pomery a z nich vyplývajúce potreby našej uhorskej dŕžavy.“

„Môj otec, jasný kráľu,“ odvetil na to Ivan, „držal sa zmluvy. On nemohol znať, že tvoj splnomocnenec Gentilis, vyslaný k pokonaniu sporu nemá určite vyslovené hranice na vyjednávanie a vyrovnanie. Nestačilo však len to, že sa pri korunovaní nezadržali podmienky otázneho pokonania. Sotvaže sa z Pešti vzdialil splnomocnenec môjho otca, svätogeroldský Filip, začal nebohý Omodej i s biskupom Jánom naše majetky radom odnímať, ba našich kastelánov Mikuláša Rusa a Šimuna Kačicu k zrade popudzovať…“

„Ak sa Matúš cítil byť ukrátený vo svojich právach,“ pretrhol Ivanovu reč Karol Róbert, „prečože nehľadal pomoc pri tróne?“

„Ako,“ pýtal sa Ivan, „keď Omodej vyznal, že čo činí činí len na kráľov rozkaz?“

„Tak je,“ prisvedčil teraz Dávid, syn Benedikta Omodeja, „môj otec, jasný kráľu, splnil len tvoje rozkazy, bo vraj za Komárnom zabažil pán Tomáš a za Vyšehradom…,“ chcel povedať: „ty sám, kráľ,“ ale zamĺkol.

„Kľučky to daromné,“ zvolal Karol Róbert, „kto cíti sa ukrivdený a sám prislúži si právo, je buntoš, svojvoľník.“

„Kde proti bezpráviu,“ riekol s dôrazom Ivan, „niet pomoci, kráľu, tam musí človek silou dobyť právo.“

„Nuž dobývajte si ho!“ prehovoril kráľ nevrle. „Ostatne, dosť už tých daromných rečí,“ utíšil sa a miernym hlasom pokračoval: „Čuj teda, moje posledné slovo. Ak tvoj otec úprimne želá si mier a pokoj, dobre, prijmem ho na milosť i všetkých jeho prívržencov, no pod tou jedinou podmienkou, že na večné veky vzdáte sa svojej chúťky o snívanej samostatnosti Bielouhorského kniežatstva pod uhorskou korunou. Ak na dôkaz tohto vzdania sa sám Matúš, bez sprievodu, ako ten prst, dostaví sem predo mňa, oľutuje svoje doterajšie odbojníctvo, vzburu, buntošenie, ak svätosväte prizná sa k jedinej pravovernej cirkvi, odprisahá jednotu krajiny a vernosť mne, jej zákonnému kráľovi, odpustím mu, priviniem ho k otcovskému srdcu, ponechám mu všetky jeho statky a menujem ho opäť svojím nádvorníkom a tútorom krajiny. Ako tento svoj svätý sľub zadržím, tak mi pomáhaj pán boh a všetci jeho svätí!“

Tváre Taliančikov sa pri počutí týchto slov značne zdĺžili a nepríjemné prekvapenie zrkadlilo sa na nich. „Na to pristane, na to iste pristane,“ šepkali si medzi sebou.

„Mier je len tak možný,“ pokračoval kráľ, „to je moje posledné slovo. Iď a zvestuj ho svojim vysielateľom.“

„Idem, jasný kráľu,“ poklonil sa Ivan a riekol ešte, „a vopred srdečne ľutujem, že nemožno zastaviť potoky bratskej krvi, ktoré idú zaliať nivy drahej vlasti. Zbohom!“

„Náš verný Filip,“ obrátil sa Karol Róbert k Ďurkymu, „vyveď ich cez stráže von z tábora, nech idú, odkiaľ prišli.“

Keď sa poberali z dvorany, rytier Dônč zaostal za Ivanom a Dávidom a nakloniac sa k uchu Ďurkyho, šeptal: „Ak nepristane na to, ostáva dohovorené zvolenské županstvo?“

„Stojí,“ vetil Ďurky a šiel za poslanstvom.

„Hrozná to dotieravosť!“ zvolal Filip Druget, keď poslanstvo vyšlo z dvorany.

„Ten odvážny junák,“ riekol Karol Róbert, „nezdá sa mi byť takým spurným ako jeho otec.“

„Má vraj zvláštne príčiny k väčšej povoľnosti,“ klebetil Filip Druget. „Ľúbi dcéru jedného z našich veľmožov, a preto želá si pokonanie sporu.“

„Tak? To je iné.“

„Ostatne, kráľu môj,“ prejal slovo nitriansky biskup, „uistiť ťa môžem, že je to jedna krv. Veď voje, čo nedávno plienili Nitru pod zámienkou, že to nepravý biskupov majetok, tento oplan viedol.“

„Áno, to je vôbec známe,“ prisvedčil kaločský arbibiskup, „heslom oboch je odboj a plen. A to vopred vieme, že málo prospeli by akékoľvek sväté zmluvy mieru, bo tí kacíri, čo dnes odprisahajú, to zajtra narušia.“

„Nuž a s Dônčom akože je?“ pýtal sa Karol Róbert.

„S Ďurkym vyjednával,“ vetil Ján Druget, „on veľa sľubuje.“

„Iste málo splní,“ poznamenal jeho brat Filip.

„A ako mzdu,“ pokračoval Ján „žiada dostať zvolenské županstvo.“

„Nuž mal mu ho sľúbiť.“

„Urobil to, kráľu. I šarišský kastelán Akuš je vraj získaný. Slovom, naše veci dobre stoja, škoda bola, tuším, toľké im prisľúbiť ústupky.“

„Nech len pristanú na ne,“ prejal slovo arcibiskup Tomáš, opatrný to muž oportunistickej politiky, „a ratované bude všetko, i jednota vlasti i úspechy cirkvi.“

„Tej mienky som i ja,“ riekol Karol Róbert, vstávajúc z kresla; „no a teraz, páni, berme sa zas na lov. Kone sú osedlané a psov čujem zavýjať. Poďte, verní moji, komu ľúbo, zabavme sa lovom.“

Kým sa páni zberali k lovu, Alexander Lipoltský vystrájal svoju dcéru, ubytovanú v jednej čistotnej chalupe v dedine Malom Šariši v sprievode Aničky a svojho syna na cestu do Budína. Bol by síce i sám rád išiel z tábora, no Karol Róbert často v peňažných rozpakoch zamotaný, mu prostredníctvom Drugeta odkázal, aby ďaleko nechodil, že ho budú potrebovať. Boženka však nechcela zanechať tábor prv, než by sa nedozvedela, ako pochodilo poslanstvo národnej stránky u Karola Róberta. Alexander Lipoltský musel ešte pred jej odchodom zájsť do tábora k pánom, čo boli prítomní pri výsluchu vyslanstva, a zvestovať jej, čo sa tam stalo.

„Jaj otecko!“ zvolala Božena, keď konečne zazrela navracajúceho sa otca, „čiže ťa bolestne čakáme. Nuž, čože tam pokonali?“

„Ej, no, milý bože, či ste už také netrpezlivé? Ba ja veru ani neviem, čo vás len do krajinských záležitostí?“

„Nuž, akoby nie,“ vetila Anna, „v takých nepokojných časoch, keď človek ani svoju najbližšiu rodinu navštíviť nemôže bez toho, žeby ten milý život na kocku nepoložil? I nám, strýčko, treba vedieť, či tu ostaneme, či pôjdeme ďalej.“

„No, len, no,“ tíšil Lipoltský neústupnú Annu, „už len nezúfajte. Ešte dnes vás obe pošlem do Budína.“

„Ale otče,“ riekla Božena už trochu dotieravým hlasom, „prosím ťa, povedz nám, čo tam pokonali?“

„Nič,“ vetil otec, „kráľ pravdu má, on je snemom zvolený, korunou svätého Štefana korunovaný, Rímom potvrdený, bez podmienok, ktoré Matúš žiada.“

„Teda zase len boj a boj, a krv a bieda a večné nepokoje!“ zvolala Božena rozžialeným hlasom.

„Čože teba do toho?“ okríkol ju Lipoltský, „pôjdeš do Budína, u tetky si zatiaľ v bezpečnosti, a v jeseni staneš sa manželkou Viliama Drugeta.“

„Čokoľvek, otče môj,“ riekla Božena s prízvukom pevnej odhodlanosti, „len to jedno nikdy. Povedala som vám, že ho neľúbim, nechcem. A vopred vám vravím, že ak budete nástojiť na tom sobáši i ja vstúpim ako moja priateľka Jadviga do kláštora.“

„No, tu, hľa, máme utešené ovocie tej vychýrenej výchovy na svätej Margite.[17] Keby som to bol tušil, že tam podobnými myšlienkami nakazia tvoju mladú dušu, radšej by som sa bol doma trápil s tvojou výchovou. Ostatne,“ a tu pán Lipoltský tiež zostril tón hlasu, „i ja ti vravím, to si vyraz z hlavy. Sobáš ten byť musí, sám kráľ to tak chce mať a tým prestáva všetko ďalšie vzpieranie sa. Toho sa drž.“

„Ja držať sa budem, otče, toho,“ riekla Božena pokorne, „čo mi moje srdce, moje lepšie ja bude radiť. Deva vydáva sa pre seba, nie pre iných, a tak jej náhľad a jej vôľa stoja pred všetkými ostatnými dôvodmi, príčinami a pohnútkami.“

„Ale ja som počula,“ zamiešala sa do tohto sporu Anna, aby dala reči iný obrat, „že vraj Viliam Druget ľúbi Emerienku, švárnu dcéru Orodského Rolanda.“

„Ty mlč a netáraj do sveta!“ zahriakol ju pán Lipoltský, chcejúc ešte raz dať ostrejší výraz svojej neústupnosti, no zamĺkol, bo naraz zahučal z diaľky zvuk vojenských trúb, a jednotliví jazdci v divom cvale uháňali hore dedinkou do neďalekého tábora. Živšie hutie, pohyblivosť, krik, hurhaj ako na úder jasnej iskry zachvátili razom tak tábor, ako jeho blízke okolie.

I celá rodina pána Lipoltského vybehla práve pred dom, keď hore dedinou letel na spenenom koni Filip Ďurky asi s desiatimi čatníkmi.

„Preboha, čo je?“ zvolal prestrašený Alexander Lipoltský.

„Bratku, zle je,“ vetil tamten. „Teraz dobehol posol, že vraj Šumný Jób s tisíc šesťsto chlapmi je už pri Sabinove a že nás mienil obkolesiť od západu a chce nás znivočiť pod Šarišom.“

„Pre živého boha!“ skríkla predesená Božena.

„Ani mak sa neboj,“ šeptala Anna, „nám sa nič nestane.“

„A čože teraz kráľ strojí?“ pýtal sa Lipoltský.

„Na jeho rozkaz hne sa naraz celý tábor a cúvne dolu ku Košiciam. Zbohom!“ a s tým letel ďalej.

„No, darmo je, deti moje,“ riekol pán Lipoltský, „pri takýchto okolnostiach rytierska česť mi bráni vzdialiť sa z tábora. Už vás teda len môj syn musí odprevadiť k tetke do Budína. Poďte, hotujte sa a rýchle sa vystrojte na cestu.“



[4] (lat.) Matúš Trenčiansky, pán Váhu a Tatier.

[5] Holca — Róbertovým nádvorníkom bol roku 1311 Omodej. Po páde tohto, ale nie hneď, Chosnický Dominik. Za čas bol Holec, čiže Kopasz. (Szirmay, Szathmár várm., s. 6 a 137 — pozn. autora.) Holca — Holec (Kopasz) pozdejšie skutočne odpadol od Róbertovej strany — (Fehér, Codex Diplomaticus VIII, 2, s. 82 — pozn. autora).

[6] (lat.) Pre hlúposť.

[7] Drugetovci — bratia Drugetovci (de Geren a Homonna) prišli s Róbertom zo Salerna. Roku 1322 stal sa uhorským nádvorníkom Filip, roku 1327 Ján a roku 1334 Viliam Druget (pozn. autora).

[8] Hektor — prišiel zo Sicílie a dostal roku 1317 panstvo Hathalom vo Vespríme (pozn. autora).

[9] Jabrocchi — tiež prišiel s Róbertom a dostal panstvo na Spiši. Jeho syn bol Ludvik Jabroczký (pozn. autora).

[10] Jadviga — dcéra Omodeja, vydala sa roku 1306 za Mórica Čáka a až po rok 1309 ostala nedotknutou pannou, bo Móric rojčil o mníšskej čistote. Rodičia im potom naložili žiť spolu ešte jeden a pol roka. No Móric nielenže ostal verným svojmu predsavzatiu, ale i Jadvigu nahovoril, aby vstúpila do kláštora. (Schier, Buda sacra sub priscis regibus, s. 95. Ungariae sanctitatis indicia, s. 69 — pozn. autora.)

[11] (lat.) Kráľovstvo v sebe rozdelené.

[12] (tal.) Nech žije!

[13] (lat.) Ak niekto z potomkov veľkého vodcu prísahu, ustanovenia ich samých bude chcieť porušiť, kliatbe nech podlieha na veky. (por. Pešťbudínske vedomosti 1868, č. 36. — pozn. autora).

[14] … nenarušené ostanú — Dunaj od vtoku Moravy po Vacov menuje sa „Bielym Dunajom“. Preto stojí i v starej piesni „Stála bitka, stála“ nie iba ako epiteton ornans, ale ako nomen proprium: „červená krv tiekla k Bielemu Dunaju“. Názvy, ako sú podnes Biely Dunaj, Biele Hory, Biely Váh atď. vôbec upomínajú nás ešte na drievne Bielouhorsko (pozn. autora).

[15] … ani učeniu — „Ovšem, neprieči sa to ani viere ani učeniu v tejže slovenskej reči či omše spievať, sväté evanjelium alebo texty božie starého i nového zákona dobre preložené a vyložené čítať alebo ostatné hodinky prespevovať, poneváč ten istý, ktorý stvoril tri hlavné jazyky, totižto hebrejský, grécky a latinský, stvoril aj iné ostatné k chvále a ku cti svojej…“ Z buly pápeža Jána VIII. Industriae tuae (880) Svätoplukovi. (Pozn. autora.)

[16] … cirkevný snem — zasadal roku 925 — 928 (pozn. autora).

[17] … na svätej Margite — Zajačí ostrov vyše Budína dostal meno Margitinho ostrova od svätej Margity, dcéry Bela IV. (a Márie Laskarisovej), narodenej v Klisse roku 1242 v čase tatarského plenu. Roku 1254 stala sa Margita mníškou v kláštore na menovanom ostrove, kde zomrela roku 1271. Do tohto kláštora posielali veľmoži svoje dcéry na výchovu. Za kráľa Ludvika i zo zahraničia (pozn. autora).





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.