ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Stoj, noho, posvätné sú miesta, kamkoli kráčaš,“ bo skropené sú drahou krvou hrdinov národnej samostatnosti a posypané prachom a popolom kostí bohatierov slovenskej slobody. Dolu klobúky, bratia! Stojíme na smutnom poli nášho národného nešťastia,^[34] stojíme pri clivom hrobe Bielouhorska.

Známe je už cteným čitateľom, že Karol Róbert cúvol dolu, keď Šumný Jób dorazil k Šarišu. Keď sa dopočul, o príchode Matúšovom, cúvol pravým brehom Torysy na juh až k Budimíru, dedinky to ležiacej pri severovýchodnom úpätí Košickej Hory. Niže tejto dediny pri východnom podnoží Košickej Hory zastal tábor róbertovcov, keď dostal značnú posilu z vojov, ktoré obliehali mesto Košice. Matúšov tábor prešiel pri Prešove cez Torysu, spojil sa s početnými čatami Omodejovcov a napredoval ľavým brehom Torysy dolu na juh cez Ploské a Kráľovce k Vajkovciam. V týchto chotároch na rozhraní župy šarišskej a jóbonovozámockej rozložil sa na neveľkom, takmer až k Rozhanovciam tiahnucom sa podlhovastom pahorku rovno oproti kráľovským čatám, takže oba tábory delila len rieka Torysa, ktorá tuná tvorí úzku rovinu. Stan pána Váhu a Tatier nachodil sa pri samej dedinke Vajkovice, a to na kopci, schválne k tomu cieľu nanesenom a pripravenom pri malej kaplnke svätej Barbory.^[35]

Tak svitol deň 15. júna, deň to svätého Vida, čo mal rozhodnúť, či sa naozaj v Uhorsku zakorení slobode národov vždy nebezpečná centralizácia dŕžavy, ktorú si však Rím túžobne želal v záujmoch západnej cirkvi, a či ešte i ďalej bude trvať a rozvíjať sa, najmä pre podunajskú obec jedine spásonosná idea federatívneho Uhorska. Popri tejto otázke rozhodnúť sa malo i o tom, či si Bielouhorská marchia, rozkladajúca sa od Tatier k Dunaju, od Tisy k Morave, územie ktorej obýval suverénny slovenský národ, i naďalej podrží svoju samosprávnu drievnu ústavu. Túto ústavu jej dal kráľ Svätopluk na základe drievnych ustanovizní, kráľ svätý Štefan ju obnovil a potvrdil slávnostnou prísahou, ktorú zložili i všetci králi, pochádzajúci z Arpádovho rodu. Rozhodnúť sa malo o tom, či bude Bielouhorská marchia pripravená o svoju národnú samosprávu a tak stopená v jedno nerozlučne zamalganizované teleso rôznych národov, v ktorom by musel slovenský národ, tvoriaci značnú menšinu všetkého obyvateľstva, prísť o celý svoj vplyv, o svoje, dovtedy zaiste čestné postavenie v rade uhorských národov o to viac, že talianski králi ho prenasledovali s démonskou zlosťou i popri vtedajšej suverénnosti latiny.^[36] Už vtedy začali chrániť a dvíhať Izmaela, ba ich nástupci časom postavili ho na prestol, ktorý mu nijak nepatril.

*

Aby som pri líčení rozhanovskej bitky nebol príliš zdĺhavý a najmä pre útlejšie čuvy svojich ctených čitateliek snáď i nudný, skrátim tento svoj opis, ako len môžem. Preto úctivo prosím ľúbu čitateľku zastať si so mnou na juhozápadnej strane vyššie spomenutej kaplnky svätej Barbory a stadiaľto dívať sa a počúvať, čo diať sa bude tuná a dolu pri Toryse a hlavne tam napravo, na priestrannej rovine pri osudných Rozhanovciach.

Svitlo. V oboch táboroch je živo. Róbertove čaty hnuli sa prvé, posúvali sa bokom Košickej Hory a popri Toryse dolu k Rozhanovciam. Matúš, vidiac toto ich posúvanie sa, nechal im trochu času, aby aspoň jedna ich časť mohla prejsť cez rieku, a tak, ak bude porazená, sťažila si riadne cúvanie a zapríčinila zmätok v ostatkoch nepriateľského tábora, s ktorým by potom už Košický Lvorad mohol mať ľahkú prácu.

Prv, než by si bol pán Váhu a Tatier, odiaty v skvelú rytiersku broň, so strieborným, pštrosími perami ozdobeným šišakom, sadol na koňa a ako hlavný veliteľ všetkých národných vojov vydal rozkazy, potrebné k napredovaniu, zastal si pred svojím stanom. Zadumaný díval sa dolu na dva, proti sebe zúrne stojace tábory. Iste robil rozvrh bitky, uvažoval o výhodách a slabých stránkach postavenia, orličím zrakom skúmal ešte raz terén a rozmýšľal, aké pre vlasť a drahý mu národ blahosľubné nádeje kynuli mu s víťazstvom, aké trudné, žiaľne výhľady s porážkou národnej stránky. Okolo neho stáli bratia Omodejovci, Sáh, Dimiter, Petrovič, starý Važenský, opát Štefan a syn Ivan, ale ani jeden z nich nenarušil slávnostné ticho. Naraz nemo ako dosiaľ, zvrtol sa Matúš a rýchlym krokom ponáhľal sa do blízkej kaplnky. Spomenutí rytieri tíško brali sa za ním a keď uvideli dnu pri podnoží oltára kľačiaceho starca s obnaženou hlavou, i oni zohli kolená vonku na zelenej pažiti a sklonili k modlitbe obnažené hlavy.

Matúš sa skrúšene modlil:

„Všemohúci svätý trojjediný bože, otče národov, dobrý, spravodlivý! Zmiluj, zmiluj sa nad nami. Vzhliadni okom svojej nekonečnej milosti na nás, bojovníkov pravdy, práva a svätého zákona, nadchni nás svojím duchom ku skutkom udatnosti a hrdinstva pravdy a popraj nám, oj popraj, bože, víťazstva; zmiluj, zmiluj sa nad nami!… Ó, všemohúci pane môj, pred ktorým nie sú skryté ani činy, ani myslenie človeka, ty najlepšie znáš a vieš, že na túto cestu ťažkých a strastných bojov nevedie ma ani zisk, ani sebectvo, ani samoláska, ani ctižiadosť, ale jedine sväté moje presvedčenie, jedine horúca láska k pravde a právu, jedine nezvratná vernosť k vlasti a nadovšetko drahému mi národu. Ó, prosím ťa teda pokorne, udeľ mi dnes dar ducha svojho, ty sám riaď a spravuj všetky kroky, myšlienky i skutky moje k blahu vlasti a národa a k sláve tvojej. Milý, mocný bože, ó, zmiluj sa nado mnou!… Bože otče, synu, duchu svätý! Tu rozhodná doba, ktorá na dlhé storočia rieši osudy vlasti a národa. Ak je tvoja vôľa ich pokorenie a navštívenie, nuž v prachu kresťanskej pokory, ako červík zvíjam sa pred tebou, mocným bohom národov, a prosiac lkám, ak my klesneme, aspoň vlasti a národu zahynúť nedaj! Milostivý Hospodine, zmiluj sa nad nimi. Ó, učiniž to, bože náš, pre a skrze Jezu Krista, syna tvojho, pána a Spasiteľa nášho, amen.“

Prežehnal sa a vstal. Vstali i veľmoži a rytieri. A vonku stalo si vojsko medzitým do šíkov a náčelníci plukov zhromaždili sa pri stane Matúšovom, aby prijali rozkazy hlavného veliteľa.

Matúš modlitbou duševne posilnený, s jasným čelom a obličajom žiariacim blahou nádejou bral sa z kaplice k nim.

„Sláva Matúšovi!“ pozdravili ho verní jeho.

„No, bratia moji! Tu čas mužných skutkov. Róbertovci hnuli sa celým táborom, idú proti nám, pôjdeme i my proti nim. Tuná je úzka dolina na zrážku, nemohli by sme naše sily náležite rozvinúť a najmä naše statné konníctvo primerane upotrebiť. Zaraz teda hneme sa bokom po Strážnej dolu k Rozhanovciam. Stred našich vojov povedie Petrovič, ľavé krídlo Dimiter, pravé Šumný Jób. Zásobné voje tvoriť budú pluky Dônča, Ctibora a Radmíra, ktoré predbežne tu na strážnej ostanú a povedie ich Felicián. Ty, Boleslavín, pridružíš sa k Dimitrovi. Nakoľko som napredovanie róbertovcov prezrel, prácu budeš mať s Jordánom a Filipom a s tamtoho bratmi Arnoldom a Štefanom. Šumný Jób, ty Kokoša a Rikkolfa pozdravíš. S tebou potiahne môj syn Ivan a časť českých vojov. Statní Omodejovci pripoja sa k predným vojom Petroviča. Akonáhle tu nad týmto stanom zaveje červená zástava, vrútia sa s jedným plukom do stredu nepriateľa k hlavnej zástave, ktorú Ďurky stráži. Po malom útoku, ktorý zapríčiní malý zmätok, zaraz načim cúvať naspäť, aby sme nepriateľa zviedli k prenasledovaniu. Kadenáhle dostane sa pluk, ktorý útočil, do šíku, hnú sa obe krídla napred k prostriedku. Kde by snáď posily bolo treba, ta zaraz vystrojí ju Felicián. Rozumeli ste?“

„Rozumeli.“

„A teraz vojaci!“ pokračoval Matúš zvýšeným hlasom; „drahí bratia moji, zaklínam vás na všetko, čo nám je sväté a prosím vás: dokážte byť mužmi, hotovými žiť a mrieť za svoje presvedčenie. Stojíme na rozhraní osudov vlasti a národa. Ak zvíťazíme, zvolí si zákonný snem uhorského kráľa, ktorý prísahou potvrdí našu drievnú ústavu a ňou zabezpečí i samostatnosť Bielouhorska a samosprávu slovenského národa, zabezpečí právo národnej cirkvi, voľnosti, života. Ak podľahneme, cudzinec je naším kráľom, my jeho otroci. Okyptená svätoštefanská ústava nezaštíti viac ani bielouhorskú vlasť, ani slovenský národ! — Bielouhorsku bude koniec a bez tohto slovenský národ nemôže mať život. Neprajná cudzota ho zaplaví, otočí sieťami záhuby a skazy, od pŕs matky odorve mu najlepších synov a keď nebude nikoho viac, kto by ho zastal, nastrúha mu zákonov a naváľa naň bremien, aké len sama bude chcieť a o akých ľudia nikdy neslýchali. Tento náš osud, osud to vlasti a národa, dnešný deň rozhodne. Nuž bratia moji, či snáď dnes šetriť máme krv a životy, keď ide nám o voľnosť vlasti, o život národa? — Kto bez slobody žiť chce a zadať práva rodu, nech zloží vlasteneckú zbraň, a tajde hen k najatým šarhom práva, nech ako pes líže ich sliny a v otrockej pokore čaká odrobinky ich milosti. No, kto viac miluješ voľnosť než ten život biedny, kto neštítiš sa obetí na oltár drahej vlasti a krivdeného ľudu, komu milší krvavý boj než otrocký pokoj, sem medzi nás! Hurá, hurá, bratia, na vrahov slobody!“

„Hurá! Hurá!“ dunelo od Vajkoviec dolu do doliny, a ,hurá!‘ odrážalo sa od Košickej Hory.

„Napred, bratia,“ zvolal Matúš, sadajúc na koňa, ktorého mu priviedol Miklúš, „pán boh s nami a zlé preč!“

Nato hrnulo sa všetko vpred a celý tábor posúval sa vľavo na juh k Rozhanovciam, iba zásobné voje pod veliteľstvom Sáha zaostali na vŕškoch niže Vajkoviec.

Z Matúšovho stanu vystúpil opát Štefan, a zastal si na tom istom mieste, kde pred chvíľou stál pán Váhu a Tatier a hľadel do doliny. — Oproti Rozhanovciam ponáhľali sa nesčíselné kráľovské čaty, aby sa dostali cez Torysu a utvorili mocný neprehľadný šík, tiahnuci sa od západu k juhovýchodu. Predné pluky vlastencov, vedené statnými Omodejovcami, podobne boli už za Strážnou a ponáhľali sa k Rozhanovciam. Za nimi kráčali udatní Česi, potom Petrovičove čaty s hlavnou zástavou vlasteneckého tábora. Neďaleko za týmito vpravo zvoľna sa posúval Šumný Jób a potom rýchlejšie vľavo napredoval Dimiter. No bol to z vŕšku od Vajkoviec úžasne pekný pohľad na tieto nesčíselné vojenské čaty, v zbrani a brnení ktorých jasali ranné lúče slnka. Zďaleka vyzerali voje, posúvajúce sa v úzkej doline z oboch strán Torysy na juh ako dajaké predpotopné obrovské obrazy, alebo mihotavé, ligotavými šupinami pokryté hady, ktoré zakrádajú sa jeden na druhého, aby sprobovali svoje sily, ktorý ktorého prevládze, znivočí.

Už stoja proti sebe. Šípy lietajú z oboch strán, no neveľkú škodu robia, bo diaľka je ešte značná medzi nepriateľmi.

Starý opát Štefan zalomil ruky a modlil sa. A čože môže stárež iné robiť? Napomínať mládež a modliť sa za zdar veci k bohu, to čestná úloha vekom ochromených starcov.

„Pane bože môj,“ vzdychal, „chráň život Matúšov, bo k jeho osobe pripútaný je zdar veci, pripútaná spása vlasti a národa. Ak si ma kedy vyslyšal, ó, prosím, vyslyš ma teraz. Ak som ti kedy bol sluhom verným a dobrým, prosím, zarátaj to jemu a popraj mu víťazstva.“

Kým takto na kopci vzdychal starec pohrúžený v skrúšenej modlitbe, dolu nižšie dávali si Radmír a Ctibor zďaleka tajné znamenia. Po chvíli zišli sa a potajomky si šuškali.

Vtom doletel na koni Miklúš Milvan, ponad Matúšov šiator vytiahol červenú zástavu a hneď nato zas cválal naspäť k Rozhanovciam. — V okamihu na to bolo vidieť poniže Rozhanoviec vyrútiť sa zo šíku vlastenecký pluk Jána Omodeja, zúrivo valiaceho sa rovno do stredu nepriateľského vojska.

„Hen tade vravíš?“ pýtal sa Radmír, ukazujúc prstom do diaľky.

„Pozri hen, kde tá posledná vŕba stojí,“ vetil Ctibor, „ta kázal nám dostaviť sa Dônč, keď sa vec bude mať riešiť. Uisťoval ma, že Sáh a biskup Martin tiež už ináč zmýšľajú.“

„Znamenite!“ zvolal Radmír, „teda tu hodina pomsty!“ a škodoradostne mädlil si ruky.

„A vy, páni,“ privolal na nich z kopca opát Štefan, „ešte vždy len v úzadí?“

„Čakáme na rozkaz k pochodu,“ vetil Ctibor, „my vedieme zásobné pluky. Až keď Ján Omodej začne cúvať, hnúť sa máme sťato, hoci našich tisícpäťsto chlapov už ledva čaká na zrážku.“

„To je iné,“ riekol starec, priblížiac sa k nim, „pozrite, hen naľavo, Boleslavín ako lev harcuje proti Drugetovcom. Ajhľa, vidíte, ako dobýja na nich. No, no! Beda ti, Filip!“

„Na všetkých stranách už zúri divá bitka.“

„Pozri, bratku,“ vravel Radmír, „Drugetovu zástavu obklopujú…“

„A hen to Jordánov pluk, čo mu na pomoc letí.“

„Pozde to bude,“ poznamenal Štefan s jasajúcou tvárou.

„Ba…, ba…,“ vravel Radmír, „tuším ešte ťa dorazí… Tam je… Boj to krutý.“

„Aha,“ skríkol starec, „Jordán obkolesený… Hospodine, tí sa perú!… No?… aha! Jordán padá… leží. Sláva, sláva!“

„Zdá sa, že život pôjde za život,“ vravel Ctibor, „hen, hľa, ďalej Dimiter obkolesený.“

„Ján Omodej cúva,“ skríkol opát, „to znak pre vás. Taže sa, napred, na pomoc Dimitrovi!“

„Ešte nie,“ vetil chladne Ctibor, „až keď Felicián od Strážnej dá znamenie a ten ho nedá prv, až začne Ďurky prenasledovať Omodeja.“

„Aha, Dônč letí sem na koni.“

„To znak pre nás; toho Felicián posiela.“

„Napred, bratia!“ volal Dônč z diaľky, „tu je náš čas. Poďme!“

„Rýchle, rýchle,“ kričal za vzďaľujúcimi sa Štefan, „Dimitrovi na pomoc, bo ak sa nepoponáhľate, Dimitra stratíme.“

Odišli.

„Zúrny to boj!“ vravel Štefan sám k sebe. „Matúš ako orol lieta od pluku k pluku, riadi, velí, napomína. Po jeho bielom pere pozná ho každý a kde sa zjaví, zápalisté nadšenie zvlní prsia vojakov a divé hurá ozýva sa. Lež čo títo, ako slimáci idú? Felicián ešte vždy pri Strážnej a Dimiter v nebezpečenstve,… aha… teraz celá tlupa valí sa na neho,… bráni sa ako lev,… cúva, beda!… niet ho viac na koni… Bože, buď mu milostivý. A hen hrnie sa Ďurky za Omodejom. Aký to krik, aký to hurt! No no… napred, Šumný Jób!… Tak, tak, obkolesiť ho… Pane, večný bože, zmiluj sa! Pomáhaj nám… Aha, Ďurkyho majú… Ha; zástava padla!“ nadšený starec vrhol sa na kolená, „môj bože, ďakujem ti!… Naši všade napredujú. Sláva! Sláva!!! Šumný Jób ako ľúty lev rúti sa napred. No beda vám, Kokoš a Rikkolf! Aha, ustupujú. Naši obkolesili kohosi. Kto to? A ten s tým orličím perom, to Ivan. Ako rúbe, ako rúti sa vpred. Bože, chráň jeho život! No, no?… Ivan Nemca kryje. Beda, niet ho na koni!“ A zase sa modlil.

„Hurá!“ a „sláva!“ hučí z diaľky. Róbertovci na všetkých stranách cúvajú.

Po chvíli blížila sa k Matúšovmu stanu skupina šiestich chlapov, ktorí na pikách niesli raneného. Bol to Ivan, syn Matúšov.

„Pre boha! Ivan, Ivan môj drahý!“ zvolal starec a premožený hlbokým žiaľom vrhol sa na zomierajúceho hrdinu.

„Neľakaj sa, otče!“ šeptal Ivan slabým hlasom, „položte ma sem, ku kaplici. Tvárou k bojišťu… tak,… ďakujem vám…“

„Ako sa to stalo?“ pýtal sa Štefan.

„Povážte si,“ odvetil verný Miklúš. „Lipoltského obkolesili, už bol stratený, pán Ivan ho chcel ratovať a živého zajať. Oplan, takto mu zaplatil.“

„A kde je rana?“

„V prsiach.“

„Hurá!… sláva! sláva!“ hučalo z bojišťa.

„Naši víťazia!“

„Božena!“ vzdychol Ivan. „Otče, pozdrav ju,… otca… sestru… všetkých. Victória!“ ešte raz pozrel skaleným okom na bojište a vydýchol dušu svoju.^[37]

„Drahé to víťazstvo!“ vzdychol Štefan a zložil ruky k modlitbe.

„Zrada, zrada!“ znel ďaleký hlas ako z hrobu.

Všetci skočili a zdesení upreli starostlivé zraky na bojište.

„Čo je? Čo sa robí?“

„Aha… Dônč, Radmír, Ctibor,^[38] zvrtli sa a proti našim idú.“

„Ha, podlá bedač!“ zúril Štefan; „kliatba na teba!“

„Zrada! zrada!“ dunelo od Rozhanoviec.

„Neporiadok sa množí,“ vravel Miklúš. „Omodej priďaleko vpredu a Sáh príliš zaostal. No, čo váha?“

„Matúš ako divý lieta… pane bože, zmiluj sa… Ha, zmätok hotový. Boleslavín cúva pred Rikkolfom.“

„A kde je Matúš?“ pýtal sa Štefan úzkostlivo, „Matúša nevidím. Pri dedine zmizol.“^[39]

„Musím za ním, kdekoľvek je!“ a s tým sa vrhol na jedného z koní, ktoré neďaleko stanu napohotove stáli a letel k Rozhanovciam.

Zmätok sa vzmáhal medzi čatami vlastencov z okamihu na okamih. Slovo „zrada“ ako voda na vatru vyliata pôsobilo na zápal vojakov, ktorí už až k Toryse dotisli ľavé krídlo, ba i stred nepriateľa. A najmä keď Matúš zmizol z bojišťa, vzdor všetkej Petrovičovej námahe, nebolo viac možno udržať mužstvo v radoch. Všetko sa hnulo a v neporiadku cúvalo. Zradou Dônča a jeho rovesníkov posilnená strana róbertovcov, posmelená krikom, že Matúša niet, rýchle sa zotavila, zoskupila sa do riadnych šíkov a tisla vlastencov, porážala ich už teraz na všetkých stranách. Kamdiaľ smelšie napredovala, rúbala a klala cúvajúcich čatníkov, ktorí ešte i cúvajúc, vždy zúfalo sa bránili, takže ranenými a mŕtvolami oboch strán ako posypané bolo to šíre pole rozhanovské.^[40]

Dajedny tlupy vlasteneckých vojov cúvli už až za Rozhanovce a blížili sa k miestu, kde v moci ležali táborom. Medzi týmito v jednej bol zvláštny stisk, výkriky žiaľu, zloby, bedákania a v prostriedku striebrovlasý rytier bez šišaka, s plešinou na vrchhlave, opretej na plece Miklúša. Na prsiach má broň skrvavenú, údy skleslé, ťahy tváre zmeravené. Pán Váhu a Tatier Trenčiansky Matúš, zosobnený obraz nešťastného slovenského národa po bitke rozhanovskej.

„Matúš poranený!“ skríkol opát Štefan a len že od desného ľaku z nôh nespadol.

„Bohužiaľ poranený, a to zlosynnou rukou odrodilej slovenskej krvi,“ bolestne zvolal Miklúš.

„Ako? Kto?“

„Šialená dievka Guta, dcéra Petrovičova,“^[41] hovoril jeden z rytierov, „zvedená vraj akýmsi mníchom, bodla mu nôž do pŕs v Rozhanovciach. Broň však zadržala smrteľnú ranu natoľko, že nôž do srdca nezasiahol.“

„Ha! Prekliata zrada! A nikto nedal tomu výrastkovi pekiel zaslúženú odmenu?“

„Jej vlastný otec, ktorý ta hneď po skutku prišiel, ju mečom prebodol,“ vetil Miklúš a rýchle obnažil prsia svojho milého pána, aby opát Štefan s jeho pomocou zaviazal ranu. Ostatne mdloba, v ktorej nachodil sa Matúš, nebola celkom následok tejto rany, lež i jeho viachodinového telesného namáhania a duševného bôľu. Nie div, že toto jedno k druhému tak veľmi zronilo sedemdesiatročného starca, keď videl ako jedným úderom zmarené sú všetky nádeje horúco milovanej vlasti a národa. Keď chvíľu ticho ležal uložený na koberce v svojom stánku, otvoril zlomené oči.

„Štefan,“ riekol bôľným hlasom a slzy ho zaliali, „Štefan môj, všetko je preč.“

Starec chcel ho tešiť, ale nebol vstave.

„Miklúš!“ vravel po chvíli Matúš, „kde je môj syn?“

„Niet ho, pane!“ jachtal verný sluha, bo Matúšovi luhať nesmel a zasekol pery, aby utlmil žiaľne náreky.

„I on teda?… Ján a Ladislav Omodej, Boleslavín, Dimiter i Šumný Jób… ah a koľkí synovia ľudu!… Hrozné, hrozné!“

„Ale urobil Lvorad z Košíc výpad na Spišiakov?“ pýtal sa po dlhej prestávke Štefan.

„Neurobil“, odvetil Matúš chladne; „Fabián bol najatý Dônčov človek.“

„A Sáh?“

„Nevidel som ho, až keď sme už cúvali.“

„Ja ho mám v podozrení, že i on bol uzrozumený s Dônčom.“

„Nemožné. Štefan, to nehovor. Sáh je môj najvernejší človek. Včaššie napredovať so zásobnými vojami nemohol, bo taký mal rozkaz odo mňa. Potom opozdil sa vraj len pre Dônčovú zradu.“

„Možné, ale…“

„Žiadne ale, prosím ťa, Štefan, Sáha mi neupodozrievaj.“

„Ako rozkážeš.“

Pokým tento šeptavý rozhovor v Matúšovom stane trval, tam von rozpadnuté čaty vlastencov vždy ešte v divom neporiadku cúvali na sever ku Kráľovciam a Ploskému a posledné ich rady pri Rozhanovciach ľúty nepriateľ ešte vždy prenasledoval. Miklúš, ktorý s viacerými čatníkmi pri kaplnke svätej Barbory vykopal neveľký hrob a doň Ivana uložil a zahrabal, teraz vrátil sa k stanu a vidiac sťato, čo sa deje už i za Rozhanovcami, presvedčil sa, že je zvrchovaný čas pomýšlať na Matúšavu osobnú bezpečnosť. Išiel teda a upozornil na to opáta Štefana. Opát nahliadol, že nebezpečné by bolo ďalej tu meškať a zaraz urobil potrebné poriadky na odchod, aby sa ranený Matúš dostal čo najskôr do bezpečnosti, predbežne na Šariš.

*

Sotva minula polhodina po odchode Matúšovom a už i pri Vajkovciach na vŕšku, kde len pred chvíľou ešte stál šiator Matúšov objavili sa kráľovské voje bez ustania napredujúce. S víťaziacim vojskom je to ako s veľkou, násypmi do úzkeho koryta stiesnenou riekou. Keď len na jednom mieste prežerie sa rozvodnená rieka cez hať, rozruntí násyp a zaleje všetko záhubou a skazou. I zvíťazivšie voje Karola Róberta, keď raz rozhodnutý bol osud nešťastnej bitky ako zúrivé, všetko nivočiace vlny hnali sa napred a zaplavili tiché, na ľavom pobreží Torysy ležiace dediny skazou, plenom, vraždou a záhubou.

Pri kaplnke svätej Barbory stojí skupina vodcov kráľovského tábora a na tom mieste, kde pred chvíľou stál šiator Matúšov, kráľovskí batožinári rozkladajú si nástroje a látky. Idú hotoviť stan pre rozhanovského víťaza, pre skrušiteľa bielouhorského kniežatstva, pre vraha slovenskej slobody — Karola Róberta. Pri samej kaplici, pri hrobe Ivanovom na vysokom, do zeme zakopanom sťažni vlaje kráľovská zástava a úzkou dolinkou Torysy zľava i sprava od Rozhanoviec i od Kráľoviec zneje víťazoslávou opojený ruch: „Victória, victória!“ desné zvuky to umieráčika pre slovenský národ.

A od Rozhanoviec zase približuje sa nové oddelenie zúriacich víťazov, ženúcich sa ako víchor do Vajkoviec. Rozdráždená krvižízeň nevie ustať a kým nevyzúri sa až do ukonania, nemá pokoja, neustále bažiac po krvi a vražde.

„Zastaňte, chlapi!“ volal Tirinský Petor od kaplice Barbory na hrozive napredujúci oddiel, „dosť už toho mäsiarenia!“

„Pravda je! Ani krok ďalej!“ velel mu i Rikkolf, hrozive dvíhajúc ľavicu, bo poviazaná pravica mu spočívala v ručníku, ktorý mal na krku zavesený. No darmo! Kde je človek, čo by prúd rozhnevanej rieky jedným slovom zastavil? I tento oddiel rútil sa napred a ešte vždy chcel stíhať nepriateľa, ktorého zvyšky už dávno boli za Ploským.

„Horúci deň sme mali!“ riekol po chvíli Rikkolf, s hrdosťou raneného bohatiera hľadiac na svoje pravé rameno. A po chvíli doložil: „Mne vyše poldruhasta chlapov chýba!“

„Mne vyše sto,“ vetil Petor. „Drahé to víťazstvo!“

„Sláva bohu, že je len naše! Ostatne, to nezvratne stojí, že by sa nám bez Dônča zle bolo povodilo vzdor všetkým Fabiánovým fígľom.“

„Ten, chudák, takmer životom zaplatil za svoje služby. Z jeho vlastných ľudí ho jeden ťažko poranil, pretože prešiel k nám.“

„Na tú ranu mu kráľ pred chvíľou už v Rozhanovciach prilepil flajster, zvolenské županstvo.“^[42]

„Teda zvolenské županstvo je odmena zrady národa,“ poznamenal Petor s prízvukom úsmešku.

„Tak sa zdá!… Aha, tu ide Tomáš, sudca Kumánov a Drugetovci. Ba v sprievode biskupov i sám kráľ —“

„Hja, veru braček,“ pretrhol Rikkolfa Peter, „naozaj obracať sa načim okolo neho, ak nechceme vyjsť s prázdnymi rukami. Vlastencom rad radom habať budú statky a majetky a…“^[43]

„Taliančikom dávať!“ skočil mu do reči Rikkolf.

„Čo lepšie, pravdaže. Čo horšie, z toho sa len už i nám dačo ujde, ale, ako sa hovorí, Matúš padol, dosť bude statkov na rozdaj pre celý kráľovský tábor.“

„Victória!“ hučalo zo všetkých strán v ústrety blížiacemu sa kráľovi.

„Evviva nostro re, Carolo Roberto!“^[44] chripel krikľavý hlas Taliančika Jabrochiho.

„Evviva!“ hučal mohutný bas nitrianskeho biskupa a za týmto ,evvivovali‘ kňazi, veľmoži, čatníci, ba i ľud, práve tak ako za našich dní éljenuje.^[45] Lebo u nás je všetko možné. Bratať sa so ľstivým Taliančikom, s ošemetným Nemcom a ohyzdným kresťanovrahom Turkom, ba ešte i s cingilingajúcim a pri tom predsa pliesňou raziacim Číňanom, to všetko je pekné a chválitebné, — svoje Slovensko však milovať a bratský cit mať k Slovanstvu je hriech, je zrada civilizácie a človečenstva. A viete, kde je zárodok tohto nášho stavu?… na poliach rozhanovských.

Keď prišiel Karol Róbert ku kaplici, skočil z koňa a za ním celý ustatý, upotený, zaprášený sprievod, s výrazom otrockej pokory obklopil kráľa, od ktorého teraz očakával hojné odmeny za svoju vernosť. Iba Taliančici boli ešte smelší a drzejší než predtým a na Uhrov akosi cez plecia pozerali.

„No, verní moji!“ riekol Karol Róbert a zastal si v kruhu veľmožov, kňazov a rytierov s hrdým vedomím svojho víťazstva, „ďakujem vám, znamenite ste sa držali. Bohužiaľ, naše dnešné víťazstvo nad porazenou spurnou stránkou stojí nás také značné obete, nad ktorými hlboký náš žiaľ vie zmierniť ako tak iba to vedomie, že sú to posledné obete, ktoré od našich otcovských pŕs odorvala dnes prekliata hydra odboja. Viac ich nebude, bo Matúš padol a s ním konečne zanikol i skazonosný požiar vzbury a odboja. Koľkýchže verných svojich oplakávať musím?“

„Padol Jordán, Kokoš, syn Štefana Borša, Štefan Bager, Jakub Aladár, Berehský Petor a slávny Ďurky,“ oznamoval Tomáš, sudca Kumánov. „Benedikt je ťažko ranený, okrem toho ranení sú veľkomichalovský Hrehor, Lipoltský Šándor ba i toť statný Rikkolf.“

„Hja veru,“ pretrhol ho Filip Druget, nebárs spokojný s tým, že sudca Kumánov ani jedného Taliančika nemenuje, „horúci deň sme mali. A toľko môžem povedať, že nech ja nezískam Dônča, neviem, ako sa nám povedie. Veď sme už na všetkých stranách cúvali. Jedine jeho prechod k nám dal bitke iný obrat.“

„Tak je!“ — prisviedčali Taliančici.

„No vďaka ti, Filip,“ riekol kráľ, podávajúc mu ruku, „za veľkú službu, ktorú si nám a dobrej veci preukázal. Skutok ten máš u nás na všetky časy v pamäti zaznačený.“

„Obzvláštnou statnosťou,“ pokračoval Tomáš, sudca Kumánov, „vyznačili sa Imrich Kompolt, Ubulovci, bratia Petor a Ďuro z Tyriny, Miklúš Príni, Jano Bátory, Jano Sooš.“

„Jedným slovom,“ pretrhol ho zase Druget, „každý bol na svojom mieste, každý bol hrdinom.“

„Tak je,“ potvrdil kráľ, „a vďaka vám za to. Kadenáhle opanujeme statky a majetky tej odbojnej luzy, dostanú sa vám všetkým za vernosť a statnosť vašu z mojej kráľovskej milosti hojné odmeny.“

„Sláva Karolovi Róbertovi, kráľovi uhorskému!“ volali početné hlasy.

„Evviva!“ kričali Taliančici.

„No teraz už,“ riekol Tomáš, ostrihomský arcibiskup s radosťou v tvári, „teraz už konečne môžeme riecť, že náš slávny, vrúcne milovaný Karol Róbert je skutočne kráľom uhorským. A tak teda vyplnila sa veštba piesnika, ktorú sme počuli pred jedenástimi rokmi v Ostrihome, že Karol Róbert bude kráľom uhorským na svätého Vida, bo dnes, 15. júna, svätá cirkev vskutku deň svätého Vida slávi.“

„Pravdu máš, dôstojný otče!“ vetil Karol Róbert s úsmevom spokojnosti na peknej junáckej tvári a podal mu ruku.