Zlatý fond > Diela > Trenčiansky Matúš


E-mail (povinné):

Viliam Pauliny-Tóth:
Trenčiansky Matúš

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Katarína Mrázková, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Miroslava Školníková, Erika Majtánová, Daniela Kubíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 81 čitateľov

5. Na Skalke

Blížim sa ku koncu svojho rozprávania, len ešte jeden smutný obraz rozviniem ti, drahý čitateľu, pred očami — a zakončím. A preto najmä vás, ľúbe čitateľky, ešte o trošku trpezlivosti prosím, lebo viem, že mnohé z vás lepšie by sa bavili, keby som namiesto ,suchej politiky‘ a surmít bojov, miesto nášho posledného hrdinu a s ním zapadlej slávy slovenskej popisoval pekné pozdné májové večierky, mesiačika rudý žiar, prenikavý spev žalostiaceho slávika, tichú, vonnými ružami obrastenú besiedku a v nej ľúbostné vzdychy šťastných milencov. To všetko, pravdaže, príjemnejšie by sa vám čítalo a sladko rozihralo by vaše útlocitné čuvy. Zatiaľ viem, že sú, oj sú, sláva bohu, i medzi vami už panny a ženy slovenské, ktorých šľachetné ňadrá naplnené sú horúcimi citmi za slávu národa, sú medzi vami už také, ktoré sa zaujímajú o verné opisy slovenskej minulosti, ktorých ušľachtilá tvár iskrennou radosťou žiari pri pohľade na junáka našej slobody a ktorých oko hlbokým žiaľom zavlhne, keď padnúť vidí bohatiera slávy slovenskej. A preto verím, že vy, ľúbezné sestry moje, i túto moju, do úzkeho priestoru piatich obrazov stiesnenú poviedku prečítate nielen trpezlivo, ale i s radosťou.

Na pravom brehu Váhu povyše Trenčína vybieha z tatranského pohoria do utešenej, už značne rozšírenej považskej doliny strmé bralo, ktoré náš ľud jednoducho Skalkou nazýva. Už pred päťsto rokmi stála tu kaplica a v jej úzadí skromný drevený letohrádok, majetok to vtedy blízkeho kláštora mníchov svätého Benedikta, nachodiaceho sa asi o štvrť hodiny vyššie, v utešenom zákutí pohoria.

Po siedmich rokoch, čo uplynuli od zloosudnej bitky pri Rozhanovciach tu na Skalke nachodíme posledného hrdinu slovenskej ústavy a slobody, hrdinu to našej povesti, sedemdesiatsedemročného starca — Trenčianskeho Matúša. Od polroka bol chorý, telesne i duševne zronený i radili mu zanechať chladné kamenné múry Trenčína a pohovieť si v tichej utiahnutosti od hluku sveta v drevenom letohrádku na Skalke. Pri odchode z Trenčína preniesol všetku moc a vládu na svojho milého nádvorníka Feliciána Sáha, ktorému pri boku stál statný Matúšov zať Ján Deržislav, Dežom zvaný.

Bolo tiché jesenné popoludnie dňa 9. septembra 1319. Po víchre a búrke, ktorá minulé nooi s neobyčajnou divokosťou zúrila, bolo pekne, ticho, jasno, — slnce chýlilo sa k západu.

Pred letohrádkom pod lipou, ktorej lístie už žltlo a so šumiacim hlesotom opadávalo, sedia na širokej bukovej lavici dvaja známi nám mužovia: opát Štefan a Dávid Omodej. Sú pohrúžení v dôvernom pološeptavom rozhovore.

„Teda niet nádeje?“ pýtal sa s výrazom úzkostlivosti Omodej.

„Niet, rytieri!“ vetil opát Štefan s bolestnou rezignáciou. „Olejkár Hrabovec[46] hovorí, že má raka v žalúdku a že zimnica, ktorá ho vo dne i v noci bez ustania morí o krátky čas musí dovŕšiť jeho muky.“

„Nuž a Hrabovcove lieky?“

„Braček, proti smrti nieto lieku.“

„Bože, buď nám milostivý.“

„A z Trenčína, rytier, aké nám chýry prinášaš?“ pýtal sa po dlhej prestávke Štefan.

„Teraz zhora idem. Predvčerom som bol na Trenčíne. Všetko v najlepšom poriadku. Ani podnes ešte nik netuší, že Matúš od polroka tuná v utiahnutosti žije. Každý myslí, že ešte vždy na Trenčíne rozkazuje. Uisťujem ťa, velebný otče, že naše záležitosti ešte vždy dosť dobre stoja. Kým róbertovci nedostanú náš Hlohovec, Branč, Holíč, Beckov a Čachtice, nenatisnú sa nám do Považia a Trenčínu musia dať svätý pokoj. Róbertovi vojvodcovia hovejú si teraz v Požoni a o dobývanie našich hradov sa nebárs starajú.“

„Neviem, či zas dajaký podvod nesnujú!“ poznamenal opát.

„Haha, nech len snujú,“ potešil sa Dávid, „však je náš Felicián na pozore. Predvčerom, práve keď som odchádzal, zase vystrájal tajných vyzvedačov do kráľovského tábora.“

„Čo sa toho týče,“ riekol opát poohliadajúc sa obozretne dookola, „však nech to medzi nami zostane, ale ver mi, braček môj, mne sa celkom neľúbi to časté posielanie vyzvedačov. Matúš síce skladá úplnú dôveru vo Feliciána a od dvadsiatich rokov, možno povedať, hodným stal sa Felicián takejto dôvery. Avšak od holíčskej porážky mám k Matúšovmu miláčikovi veľmi malú dôveru. Vtedy obrátil sa Felicián ako Matúšov dôverník na Róberta a žiadal od neho pomoc pre Matúša proti Čechom. Nevykonal však nič a ešte si po smrti svojej prvej ženy pojal za manželku dcéru najvernejšieho Róbertovho prívrženca.“

„Velebný otče,“ prejal slovo Dávid na Feliciánovu obranu, „ty si veľmi prísny sudca. Ja podrobne znám okolnosti tej výpravy. Vec sa má takto: Keď rakúsky Fridrich s bavorským Ludvikom robil zmluvu, ktorá Róbertovi dopomohla k považskému hradu a župe, vtedy prišiel Róbertov dôverník Sečanský Tomáš s tajnými odkazmi k Matúšovi na Trenčín. Karol Róbert totižto i vtedy ešte sľuboval Matúšovi, že mu ponechá všetky jeho panstvá i hrady od Holíča až po Košice, že ho úplne na milosť prijme, že ho potvrdí v hodnosti nádvorníka krajiny, ale iba pod tou podmienkou, že Matúš uzná Karola Róberta za kráľa uhorského a že bude Jána, bavorskému Ludvikovi oddaného českého kráľa znepokojovať na moravských hraniciach a poplieni jeho hrady a mestá. Matúš ale ani na jednu z týchto podmienok nijak nechcel pristať a osvedčil sa pred Tomášom v mojej, Feliciánovej a Deržislavovej prítomnosti, že ak Róbertovi tak veľmi záleží na otáznom znepokojovaní českého kráľa na Morave, dobre, že on odhodlá sa i k tomuto nebárs čestnému skutku, ak Róbert na najbližšom sneme odprisahá drievnu svätoštefanskú ústavu a tak zaistí Bielouhorskej marchii jej drievnu ústavu podľa práva a zákona jej patriacu a všetkými kráľmi z rodu Arpádovcov slávnostnou prísahou potvrdenú samostatnosť a staré slobody. Radšej vraj volí žobrácku palicu, než zadať právo naroda a získať tak bohatstvá a dôstojnosť. Následkom tohto Matúšovho osvedčenia pretiahlo sa vyjednávanie. Tomáš bežal si pre úpravy k Róbertovi a keď sa vrátil na Trenčín, kráľovým menom sľuboval splniť podmienky, čo mu Matúš predložil. Matúš nebárs veril už sľubom vierolomných Frankov a žiadal písomné zaistenie Róbertových sľubov. Sečanský Tomáš odvolával sa na svoju rytiersku česť, na svoje kráľovské plnomocenstvo k vyjednávaniu, na dôstojnosť a svätosť panovníckeho slova. Svätosväte prisahal, že za tri týždne žiadané písmo iste bude na Trenčíne, len aby Matúš neodkladal, znepokojoval Čechov a plienil Moravu, lebo Karol to súrne potrebuje. Matúš uveril konečne sladkým slovám Sečanského Tomáša, na našu radu a naše doliehanie chopil sa tohto zúfalého prostriedku ako ratovať drievnu ústavu. Bez meškania a s početnými čatami vtrhol cez Hrozienkovo na Moravu, dobyl mnoho hradov a miest, celý vidiek až po Znojmo a Brno poplienil.[47] Medzitým český kráľ Ján, ako je známe, tiež nemeškali mocnou rukou pokárať plen ten, zapríčinený márnivými sľubmi Karola Róberta. Čo dialo sa pred štyrmi rokmi pod Holíčom, to i ty vieš, velebný otče. Matúš chcel posilniť svoje čaty, čo mu preriedil Jindřich z Lipy, aby mohol Čechom navrátiť pod Holíčom utrpenú štrbinu a poslal Feliciána Sáha do Budína, aby od Róberta žiadal pomoc. Pri tejto príležitosti, aby zaopatril aj písmo, čo mu sľúbil Sečanský Tomáš. No pováž si, otče, Karol Róbert vysmial Feliciána, keď tento Matúšovým menom od neho pomoc žiadal a upomínal ho na jeho kráľovské slovo a na Tomášovu prísahu. On vraj s českým Jánom písomne uzavrel mier, ktorý musí zadržať, pretože je písomný. Táto zmluva ale vraj bola len ústna a uzavrel ju nie on, lež jeho splnomocnenec, ktorý priďaleko sa pustil. A tak že necíti sa byť viazaný Matúšovi ani pomoc dať, ani žiadanú listinu vydať, bo vraj slovo dané buričom a odbojcom i tak nikoho neviaže, tým menej teda kráľa oproti jeho odbojnému poddanému.“

„Hanba a posmech!“ zvolal kňaz, rozhorlený vierolomnosťou Karola Róberta. „No hľa, o tomto novom dôkaze ich podlosti teraz prvý raz počujem. Divím sa, že sa Matúš o tom predo mnou nikdy nezmienil.“

„Nerád o tom vravím,“ riekol Dávid, „bo ač sme ho hlavne my naším dotieraním naklonili k tomu kroku, predsa mrzí ho priznať, že sa dal omámiť lživými sľubmi Frankov. A tak vidíš, otče, ten kráľovský luhár Karol Róbert nielenže nám neposkytol po všetkom práve podlžnú nám pomoc, ale tušiac, že holičskou porážkou musia byť naše branné sily značne zoslabené, ešte použil vítanú príležitosť, aby nás ozbíjal, bo rýchle vystrojil dajedny tlupy pod náčelníctvom palúdzkeho Otmara proti nám, a s pomocou svojho spojenca a rovesníka Fridricha odňal nám Vyšehrad i Komárno. Na to sme my odpovedali tak, že sme opäť vyhnali biskupa Jána z Nitry, sídla údelného biehouhorského kňaza, ktorú si skrivodlivo nárokoval ako biskupský majetok. No Felicián Sáh, uistiť ťa môžem, celkom spoľahlivo držal sa v Róbertovom dvore a vzdor tomu, že si vtedy vzal dcéru jeho verného prívrženca, dosiaľ ani najmenšej príčiny nezavdal k akejkoľvek nedôvere.“

„Dal by pán boh, aby tak bolo,“ vzdychol si Štefan, „no ja úprimne vyznám, mám ho od rozhanovskej bitky v akomsi podozrení, ktoré vzdor tomu, že vtedy svoje zaostatie pri napredovaní zásobných vojov celkom ospravedlnil, i pri najlepšej vôli predsa nijako nie som vstave utlmiť.“

„A ver mi, otče, bez príčiny, lebo —“ zamĺkol, bo v tom čuť bolo kroky ozývajúce sa v malom pitvore letohrádku.

Bol to Matúšov sluha Miklúš, ktorý rýchlym krokom kráčal k opátovi Štefanovi a oznámil mu, že sa Matúš prebudil.

„Dobrý deň, Miklúš,“ vľúdne pozdravil milého Matúšovho sluhu Dávid, „akože sa náš pán cíti?“

„Veru nebárs, veľmožný rytier,“ trúchlivým hlasom odvetil sluha. „I tak je slabý a predsa ho zimnica bez ustania morí, i nohy mu čím ďalej tým viac opúchajú, ba zdá sa mi, že i voda…“

„Sprvu,“ pretrhol no Štefan, „tu ten pokoj a tá tichosť veľmi dobre účinkovali na Matúša. Teraz, tak sa mi zdá, že zunoval už túto utiahnutosť a vzdor chorobe a všetkej slabosti tela rád by zas na Trenčín k svojim prácam a starostiam. A pozorujem pritom, že teraz táto túžba, tento ustavičný nepokoj mu prenesmierne škodí, bo navidomoči chradne, opadáva.“

„Spomenul, velebný otče,“ oznamoval Štefanovi Miklúš, „že by mu milé bolo, keby páter Libor i dnes sem do kaplnky prišiel odbaviť večiereň.“

„Teda i dnes chce von?“

„Hovoril, že vyjde na chvíľu pred západom slnka.“

„Nože, Miklúš, zabehni teda dolu do kláštora a povedz Liborovi, aby sem prišli k modlitbám. A my, rytier, ak ti tak ľúbo, poďme teraz k nemu.“

Vošli.

Drevený letohrádok, do ktorého utiahol sa v svojej chorobe Trenčiansky Matúš, mal podobu podlhovastého štvorhranu a bol jednoposchodový. Hlavný vchod, opatrený väčšou, na štyroch stĺpcoch spočívajúcou strieškou, obrátený bol k Trenčínu. Pri vchode bola malá predsieň alebo pitvor, v ktorom bolo troje dverí, jedny vpravo, druhé vľavo, tretie na prostriedku rovno oproti vchodu. Ľavé dvere viedli do čeľadníka, kde bola i kuchyňa, stredné do menšej Štefanovej izby s výhľadom ta hor k Vršatcu a Manínu, pravé ale viedli do takzvanej obedne, izby obývanej teraz chorým Matúšom. Okolo celého letohrádku bola chodba, ktorej strecha tiež sa opierala na drevené stĺpy. Na tejto chodbe boli na severe schody, vedúce do prvého poschodia, ktoré tiež malo tri izby, určené pre dochádzajúcich hostí. Hneď pri schodoch bol malý drevený budúnok, ktorý zastupoval miesto stajne.

Priestranná Matúšova izba, spojená so Štefanovou malými dvierkami, mala len štvoro okien, z ktorých dve obrátené boli k Váhu, jedno k Trenčínu a jedno k hornému vidieku, takže ešte dosť miesta bolo v nej pre postele a skrine v štyroch kútoch izby. Vo východnom kúte stála Matúšova posteľ. Keď na nej ležal, nielenže videl, čo sa robí v jeho a Štefanovej izbe, kto vojde dnu, ale mal z nej výhľad i na svoj milý Trenčín, ma ktorý v chorobe mnoho ráz dlhé chvíle upieral svoje zadumané zraky.

Vkročme teda i my do izby nášho nešťastného chorľavca.

Na posteli leží polooblečený Matúš, pri jeho nohách na stoličke sedí opát Štefan, pri hlave Dávid Omodej. Tento len pred dvoma týždňami bol tu, ale na jeho tvári vidno zrejmý úžas, srdečnú útrpnosť a hlboký žiaľ nad stavom, v akom po dvoch týždňoch nachodí Matúša, bo pán Váhu a Tatier, trebárs bol už kmeťom naozaj v rokoch, predsa pred rokom ešte bol dosť čerstvý, čulý, veselý, vyzeral veľmi dobre. Teraz však telo jeho schradlo, koža zvädla, zožltla, bola bledá, zvráskavená, údy zoslabnuté a tvár vychudnutá, s utkvelým výrazom bolesti sťa na voskovej soche.

A vzdor všetkému tomu nemá jeho myseľ pokoj a jeho veľký duch nespočinie ani chvíľku. Domáha a dopytuje sa na stav vecí na Trenčíne, na Považí, ba i na záležitosti celej krajiny, takže Dávid ledva stačí s odpoveďami na jeho podrobne sa všetkého domáhajúce otázky. Opát Štefan ho už pár ráz poprosil, aby šanoval si svoje skromné sily. No darmo, lebo trebárs z Trenčína každý deň raz, ba niekedy i viacej ráz posol dochádzal na Skalku a trebárs i Margita každý týždeň raz, dva razy navštevovala svojho milého otca a tak Matúš vedel o všetkých udalostiach, predsa zaujímalo ho počuť o tom i onom rozprávať z úst Dávidových, z úst muža rozšafného a v každom ohľade úplne spoľahlivého.

Keď sa povypytoval a dozvedel od Dávida, čo deje sa na Slovensku a čo v krajine, s pomocou opáta Štefana sa zodvihol, dal sa zabaliť do plášťa a podopieraný Dávidom a Štefanom bral sa von pod lipu.

„Á!“ vzdychol tíško Matúš, usadený vonku na lavicu, „tu je voľno, tu je dobre!“ S tým vtisol si širokostrechý klobúk do tyla, aby mu takmer už vodorovné papršleky k západu sa kloniaceho slnka lepšie padali do tváre.

„Neprechladneš, priateľu?“ pýtal sa ako verná mati starostlivý opát Štefan, chcejúc mu zatiahnuť plášť na prsia.

„Nie, braček, nechaj ma, teplo mi je, tuším až horúce… Ach, dobre tu vonku, v božej prírode… Pekný jesenný večer, všade ticho, vzduch čistý i dosť teplo ešte, lenže lístie zo stromov letí…“

„No, priateľu, zima sa blíži,“ poznamenal Štefan, keď Matúš zamĺkol.

Matúš ho nepočul a meravo upnúc zadumaný zrak do šírej diaľky, pokračoval vo svojich hlasných myšlienkach: „Lístie padá, jedno za druhým, až všetko opadne. Tak padalo lístie i zo stromu môjho rodu… Ja som jeho posledný lístok. Chudák môj nebohý otec, nádvorník Peter iste nepomyslel, že by jeho syn na starosť takto osamotený mohol stáť vo svete. Jedného brata mi vo Vrbovom, druhého pod Budínom ruka šarhu odpravila[48] a jediný syn v Rozhanovciach hnije. Tak, hľa, čas všetko marí a prevracia, a nedovolí každému vždy kráčať cestou, ktorú si vyvolil. Oj divné, hrozné osudy človeka… nevyspytateľná vláda nebeská!“

Utíchol.

Dávidovi perlila sa slza v rozsmútenom oku. Všetci mlčali, zadumane hľadiac do širokej doliny, ktorou vinul sa šumiaci Váh ta dol k mohutnému trenčianskemu bralu. Vpravo i vľavo, širokou považskou dolinou, nad každou dedinkou vznášal sa modrý oblak večernej pary a dymu. Tu zaznel už ďaleký melancholický zvuk večerného zvona, na posvätný hlas ktorého tíško prežehnal sa zbožný pastier, ženúci domov svoje stádočko, pltník pribíjajúci svoju plť i usilovný považský oráč vracajúci sa s pluhom z poľa.

„Teda v Požoni, vravíš, sedia róbertovci?“ pýtal sa naraz Matúš verného Omodeja prebudený zo svojich myšlienok.

„Tak čujem, priateľu,“ odvetil tento, „že asi od týždňa sú tam všetci zídení a plesy, zábavy, poľovky, radovánky vraj len tak stíhajú sa ako deň s nocou.“

„Hahaha!“ bôľne rozosmial sa pán Váhu a Tatier, „drieme Matúš, hodujú tyrani.“

„Naše záležitosti,“ potešiť chcel Dávid chorého priateľa, „verne a mužne spravuje náš statný nádvorník Felicián.“

„Verím,“ prehodil Matúš. „Sáh je človek celkom spoľahlivý, no chýba nám Dimiter, Jób a dvaja Omodejovci a chýba môj syn Ivan. Niet ich a nezadlho nebude ani Matúša!… Jablko, keď dozreje, ako keď sčervivie, spadne zo stromu… Zrelé i červivé je už aj telo moje a otvorený hrob pažravo zíva tlamou po svojej koristi, čo mu už všetkým právom patrí… Onedlho nebude ma tu, no potom rozlož už vládybažný Róbert svoje železné ramená od Karpát po klamnú Adriu a buď už nielen menom, lež i skutkom kráľom,[49] akým si ťa mohutný Rím želá mať.“

Ťažké stonanie pretrhlo mu reč. Opát Štefan ho opätovne prosil, aby prestal myslieť na verejné záležitosti a aby požíval pokoj a večerné ticho, avšak myšlienky jeho boli dnes už tak naladené, že bez ustania zalietali na Trenčín a do tábora neprajníkov slovenského života.

„Hovorí sa,“ prejal slovo Omodej, aby Matúšovi odňal príležitosť namáhavo hovoriť, „že Karol Róbert teraz už celkom iné struny naťahuje, bo vraj bezpečným sa už cíti na tróne a neveľmi všíma si, aké mu kňažstvo a veľmoži udeľujú rady. A vraj už podľa vlastnej ľubovôle riadi a spravuje záležitosti krajiny bez ohľadu na ústavu, drievne obyčaje, abo uznesenia snemu. Najmä vraj oproti kňažstvu už nebárs prajným sa ukazuje. Arcibiskupi musia mu každoročne po päťdesiat, dvesto mariek striebra platiť, uprázdnené biskupstvá neobsádza, lež ich dôchodky vraj sám ťahá a na obsadené veľké dane vyhadzuje. Ani známa, vlani v tom ohľade v Kaloči konaná synoda a z nej do Avignonu vystrojené žaloby vraj animak neprospeli, lebo kadenáhle vydal sa s nimi záhrebský biskup na ďalekú cestu, Róbert jeho miesto za pokutu obsadil vymenovaním iného biskupa, takže úplne odpadla vraj už aj kňažstvu smelosť i chuť ešte raz žalovať v Ríme na Karola Róberta.“

„Hahaha!“ trpko rozosmial sa Matúš, „prechodí mi na myseľ bájka o žabách, čo kráľa Jupitera prosili. Tak im treba,… tých animak neľutujem,… sami sú si vinou svojich bied,… no ľutujem krajinu, ich pričinením pripravenú o jej drievnu ústavu, ľutujem moju bielouhorskú vlasť, ich pomocou pripravenú o jej samostatnosť a ľutujem môj drahý národ, jedine ich vinou vsotený do priepasti nevole, bied, o ktorých sa im ani nesníva. Kvôli lichej nadvláde západnej cirkvi nad východnou, kvôli tomu, aby pre svoju cirkev získali pár sto biednych obcí, aby utvrdili nadvládu kňažstva v krajine, znivočili ústavu, zapreli slobodu, zahubili národ! A mňa, ktorý,… vy, bratia, ba i sám boh mi svedkom… nikdy nechcel som iné ako toto ratovať pre nás a ďaleké naše potomstvo i po dva razy vyobcovali a vykliali z cirkvi. Medzitým aj nitrianska prísaha hovorí, si quis juramentum infringeret, anathemati subiaceat in aeternum[50] a budúcnosť ukáže, ktorá z týchto dvoch kliatieb je pravdivá a bohumilá, ktorá lživá, zatratená!… No, bratia moji, či som dobre poznal už pred desiatimi rokmi vierolomného Róberta? Vidíte, oni mu na trón dopomohli, a on sa im takto odsluhuje. Nadvládu, za ktorou tak dychtivo bažili, sám im takto podtína… hahaha!… tak treba!“

Zatíchol, bo teraz i vpravo na nízkej drevenej vežičke kaplnky svätého Benedikta zaznel večerný zvon k modlitbe. Matúš, opát Štefan i Omodej obnažili hlavy a modlili sa. A od kláštora čuť bolo nábožný spev blížiacich sa mníchov,[51] ktorí na Matúšovu žiadosť sem na Skalku prišli odbaviť večernú pobožnosť.

Bola to chvíľa vážna, krásna, dojímavá a posvätný každý jej okamih. Tam napredku zapadajúce slnce, ktorého posledné lúče trblietali sa vo vežiach mocného Trenčína, zôkol-vôkol ticho, ktoré iba melancholický šum Váhu, cvengot večerného zvona a blížiaci sa dumný spev mníchov príjemne narušoval. A tu s milovaným národom, vlasťou, ba už i svetom bôľne lúčiaci sa bohatier, v skrúšenej modlitbe pohrúžený a s kresťanskou pokorou vyznávajúci: „Pulvis et umbra sumus.“[52]

A vždy bližšie a bližšie zneli dumné hlasy večernej piesne a po chvíli už i jednotlivé jej slová bolo počuť.

Jesenný večer tône
po doliach rozkladá,
šum Váhu tíško stone,
slniečko zapadá.
Bože, otče všemohúci!
Počuj spev náš božnevrúci,
Ťa boha chválime.

A pri opakovaní troch posledných slôh vystúpilo sprava asi desať benediktínskych mníchov v dlhých čiernych habitoch, z ktorých prví dvaja niesli kríž a biskupskú palicu. V peknom poriadku kráčali popri letohrádku a poberajúc sa rovno do kaplnky, nábožne spievali:

Tíchne príroda celá
v odpočinok klesá,
a nad ňou strážne kriela
rozprestrú nebesia.
Bože, otče všemohúci,
počuj spev náš božnevrúci,
Ťa boha chválime.

Zatíchli; vošli do kaplnky a pokľaknúc na kolená, modlili sa.

„Štefan,“ riekol Matúš slabým hlasom, keď spev mníchov v kaplnke zatíchol. „Ešte pred chvíľou viala hen na mojej veži zástava a teraz jej nevidím. Či vari nedovidím už ani na zámok?“

„Niet jej tam,“ potvrdzoval Omodej, „a isté je, že pred chvíľou tam bola.“

„Bol to hrozný víchor tej noci,“ poznamenal opát Štefan, „možné, že porúchalo sa dačo na nej a keď to chceli opraviť, strhli zástavu.“

„Čuj!…“ vzchopil sa razom Matúš, „to konský dupot. Miklúš!“…

„Iste návšteva!“ volal chorý namáhave. Sluha, ktorý sa vrátil s mníchmi, zaraz objavil sa pod lipou. „Pozri, kto to?“

No vyplniť tento rozkaz bolo už zbytočné, bo práve v tom okamihu doletel hore starý Važecký, skočil z koňa a jeho opraty oddal Miklúšovi.

„Važecký!“ zvolal Matúš milo prekvapený príchodom nového hosťa, „vitaj, starče! Čo nového nám donášaš?“

„Žiaľbohu, pane môj,“ vetil Važecký zroneným hlasom, „nič dobrého.“

„Zase… nuž?“

„Preboha, čo sa stalo?“ volali opát a Omodej jednými ústami.

„Haj!“ nariekal Važecký, „bohdaj by som sa radšej nebol nikdy narodil, ako že ja mám byť prvým zvestovateľom tejto zprávy…“

„Neotáľaj!… hovor!“ hrímal rozhorlený pán Váhu a Tatier. „Vari Hlohovec padol?“

„Viac, pane, viac!“

„Ježiš Mária!“ skríkol Štefan, ktorý už tušil, čo sa stalo. „Nehovor, Miško, zabiješ ho!“

„Čo viac?!“ horlil Matúš, „vari Beckov?“

„Viac, pane, viac!“ bedákal Važecký.

„Miško môj, mlč, preboha ťa prosím!“ modlikal slziaci opát.

„Ani slova!“ zahriakol kňaza Matúš; „tu ja som pánom. Starče, hovor, čo sa stalo?“

„Matúš, môj ľúbezný brat! Môj drahý milý pane,“ prosil Štefan, zalamujúc, „prosím ťa, ustaň, šanuj sa.“

„Pokoj chcem mať!“ skríkol Matúš, odsotil chlácholajúceho kňaza a zoberúc posledné sily, skočil na rovné nohy, chytil Važenského za prsia a kričal: „Starče, vrav! Čo som stratil?“

„Trenčín!“ stonal Važecký.

„A Felicián?“

„Zradca.“

Po počutí tejto zvesti zatmilo sa Matúšovi v očiach, potočil sa a polomŕtvy klesol opátovi Štefanovi do náručia.

Uložili ho na lavicu… Miklúš, dobehnúc sem na tento neobyčajný krik, letel do kuchyne po ocot.

Po dlhej chvíli prišiel k sebe. Obzeral sa ako z hrozného sna prebudený a uprúc nato zlomený zrak svoj na zámok, šeptavo hovoril: „Čo? Trenčín? Môj Trenčín že padol? Tu pred mojimi očami, a zradou?… Chlape!“ Obrátil sa zvýšeným hlasom k Važeckému, „to je nemožné. Môj Sáh je čestný človek…“

„Ja som bol predvčerom na Trenčíne,“ hovoril Omodej, „a v najlepšom poriadku bolo…“

„Vrav,“ velel Matúš, „ako sa to stalo?“

„Felicián ťa zapredal, pane, róbertovcom!“

„Ha… oplan!“ zvolal Matúš a hlava mu klesla na prsia.

„Moje tušenie…!“ poznamenal Štefan.

„Teda i Felicián!“ vzdychol si Matúš bolestným hlasom a ťažko zastonal. „Toho človeka som ja vytiahol z bahna ničoty a nízkosti, zo žobroty a poníženia. Ja som ho usadil na mäkké kreslo dobrobytu, pohodlia a slávy… a on?… on ma zradil… Ja miloval som ho ako vlastného brata, ako krv svojej krvi a kosť svojej kosti, bol som mu otcom, priateľom… a on?… On zradil… Ba slepá moja láska tak ďaleko išla, že som mu i jedinú dcéru chcel dať za ženu, a pred polrokom jemu som zveril svoje statky, svoje deti, ba i svoj vlastný život… a on? On ma hanebne zradil,… zapredal!… No vidím, niet, niet cti a cnosti na svete… Kde už najlepší synovia národa zradne odskakujú od jeho svätej veci, kde podlo zapredajú tých, čo posvätili svoj život službe ľudu a jeho voľnosti a blahu… tam niet cti, tam niet viac pomoci, tam vlasť i národ musí klesnúť do jarma potupného otroctva, z ktorého po dlhé a dlhé veky nevymaní sa viacej. No, boh je nie náhlivý, ale pamätlivý a jeho mocná ruka iste dostihne i teba, Felicián, pre túto ohavnú zradu.[53]

… Hahaha!… No teraz skrývaj sa už Matúš, ty mohutný niekedy pán Váhu a Tatier, skrývaj sa, posledný hrdina slovenskej slobody, po lesoch a horách a hľadaj u divej zveri verný súcit, ktorý si u ľudí nenašiel, abo choď, uteč do cudziny a ošarpaný, vyhladovaný žobri pri kláštorných dverách o skyvu chleba, ako nedávno žobral tuná nešťastný krakovský Albert.[54] Túlaj sa po svete bez vlasti, rodiny, zomri v cudzine opustený, nemajúc nikoho, čo by ti mdlé oči zatlačil… A Margita?“ zrazu oboril sa Matúš na Važeckého; „a zať?… a vnukovia moji?“

„Vo väzení!“ stonal Važecký.

„Hahahha! Matúšova krv a kosť na Trečíne vo väzení!“ zúfalo zvolal nešťastný starec a klesol bez sily na lavicu.

„Hrozná to vec!“ vzdychol si Omodej.

„To ho dorazí, neboráka!“ šeptal opát Štefan utierajúc si lícom mu valne kanúce slzy.

„Oj, ja nešťastlivý!“ lkal starý Važecký.

Po chvíli zase sa Matúš trochu pozbieral, no hlas jeho bol už celkom zlomený a keď vravel, vravel šeptavo, pomaly, a reč jeho pretrhovalo bôľne stonanie.

„Bratia moji,… zomriem,… idem testament robiť. Prisahajte mi, že budete vernými exekútormi mojej záveti.“

„Prisaháme ti!“ zvolali jednohlasne Važecký, Omodej a opát Štefan.

„Prídu ťažké časy bied a nerestí na našu bielouhorskú vlasť a náš slovenský národ, ale akokoľvek zle bude, akokoľvek trudné bude jarmo franského otroctva, nech sa národ nikdy dobrovoľne nezriekne svojich práv na drievnu ústavu, na svoje územie, na svoju samostatnosť a slobodu… Možno, že to ujarmenie národa bude i dlho trvať, ale, bratia moji, čo sto vekov bludných hodlalo, zvŕtne doba…[55] to záveť Matúšova,“ zastonal a zase klesol.

Vo večernom šere na Matúšovej veži na Trenčíne teraz rozvinula sa Róbertova zástava a unášaná tichým vánkom dvíhajúceho sa vetra pyšne si viala nad hradbami pokoreného Trenčína.

Matúš otvoril bolesťami smrti skalené oči a zazrúc velikánsku kráľovskú zástavu na zámku, šeptal: „Vej len, vej,… aby keď pozrie na teba dajeden z rodákov mojich… aspoň potajomne sa zardel nad zradou vlastných synov národa!… Vej len, vej, už… padol Trenčín,… deti v rabstve,… bratia zbohom,… Slováci… dobrú noc!…“

Ešte raz uprel zlomený zrak na Trenčín, ešte raz zastonal, zachripel a nebolo ho viac.[56] Traja priatelia jeho i s verným sluhom Miklúšom hodili sa na kolená a slziac sa modlili. — Na veži kaplnky ale znel prenikavý hlas umieráčika a znútra ozval sa tichý spev mníchov:

Čo kvitlo, už uvädlo,
zvädla Tatier sláva,
zlaté slnce zapadlo,
čierna noc nastáva.
Bože, otče všemohúci!
Vyslyš spev náš božnevrúci,
zmiluj sa nad nami!

V tom čuť bolo za kaplnkou rýchle ženské kroky. Matúšovi priatelia, razom vytrhnutí ich šuchotom vo svojej skrúšenosti, obrátili zraky v tú stranu.

Ustatá, udychčaná, asi dvadsaťpäť — dvadsaťšesťročná žena v mníšskom odeve trnavských klarisiek namáhavo stúpala hore briežkom a ponáhľala sa k smutnej skupine pod lipu pred letohrádkom.

„Kto to?“ pýtal sa prvý opát Štefan.

„Páni!“ ozvalo sa úzkostlivé volanie z dmúcich sa pŕs mdlobou klesajúcej už mníšky, „preboha, Matúša ratujte! Už idú čatníci…“

„Dcéra!“ riekol opát, „toho už boh ratoval, niet ho viacej!“ A ukázal na mŕtvolu bohatiera.

„Ha, otče môj!“ zvolala deva a vrhla sa na kolená pri mŕtvole Matúšovej. Až teraz ju Štefan a Omodej poznali. Bola to nešťastná Lipoltského Boženka, ktorá po Ivanovej smrti vstúpila do kláštora trnavských klarisiek, pretože mu chcela ostať verná.

Minulého dňa ráno bol ju jej otec v Trnave navštíviť a v otcovskej dôvere jej zdelil, že Felicián za to, že ho prijali na milosť pri Róbertovom dvore, zradil za tristo mariek Matúša a sľúbil ho vraj živého oddať Róbertovi. Hanebný ten kúsok tejto noci mal sa uskutočniť. Šľachetná deva, aby ho prekazila a keď nie iné, aby aspoň drahú Matúšovu osobu ratovala, pešky vybrala sa z Trnavy na ďalekú cestu k nešťastnému otcovi svojho nezabudnuteľného, pri Rozhanovciach jej vlastným otcom raneného Ivana.

„Niet ho!“ vzdychla, „zomrel!“ a bez seba klesla vedľa mŕtvoly.

„Zomrel Matúš — niet voľnosti!“ bolestne zvolal Važecký. — Medzitým slnce zapadlo, stmievato sa, nočný jesenný vetrík začal podúvať. Umieráčik znel a z kaplnky s horiacimi voskovicami v rukách stúpali zbožní mnísi pod lipu k mŕtvole posledného bohatiera[57] slovenskej slobody a trúchlivo spievali:

Zastonaj, Váhu šumný,
za voľnosťou Tatier,
zaplač, národe dumný:
padol ti bohatier.

Bože, otče všemohúci!
Vyslyš spev náš božnevrúci.
Zmiluj sa nad nami.



[46] Olejkár Hrabovec — „Olejkár“ od Jozefa M. Hurbana. (Almanach Nitra 1848 — pozn. autora.)

[47] … Brno poplienil. — „Pri tom čase v Moravie zle dieieše, neb Matiei z Trenčína, ten uherský hrdina, hradov po meziech niekolko držieše, z nichž Moravu vši hubieše.“ (Dalimilova kronika — pozn. autora.)

[48] … ruka šarhu odpravila — „Keď prívrženci Karolovi obľahli Venceslava v samom Budíne, oslobodil ho Matúš. Bol však pri tom ranený, brat ale jeho Michal jatý a sťatý.“ (Jonáš Záborský — pozn. autora.)

[49] … i skutkom kráľom — „Kadenáhle ten (Matúš), ktorý všetko duchom svojím držal, bol porazený, ľahko všetko inšie bolo premôcť a pokoriť kráľovi.“ (Ľudovít Štúr v Živ., s. 110 — pozn. autora.)

[50] (lat.) Ak niekto poruší prísahu, kliatbe nech podlieha na veky.

[51] … blížiacich sa mníchov — „Duchovenstvo v panstve Matúšovom odbavovalo ako predtým i teraz (po exkomunikácii) služby božie, čítalo omšu a prisluhovalo všetkým sviatostiam cirkevným. V tomto ohľade vyznačoval sa svojou činnosťou najmä Štefan, abbas skalský.“ (Ľudovít Štúr v Živ., s. 108 — pozn. autora.)

[52] (lat.) Sme prach a tieň.

[53] … ohavnú zradu — „I dostihla ho dňa 17. apríla 1330. Sáh totižto zúrivo napadol kráľovskú rodinu pre násilné sprznenie svojej štrnásťročnej dcéry Kláry. Následkom toho bol usmrtený a každý úd jeho tela bol do iného mesta poslaný. Jeho sprznenej dcére odrezali uši, nos i pery a tak za živa ju priviazali koňom na chvosty a vláčili po meste. Jeho staršia dcéra Seba, žena Kopayho, bola pri Leviciach sťatá.“ (Podhradský, Chronicon budense, 244. Thúróczy II, 97 a 162. — Dlugoš IX, Lehocký Stemmat II, 74 a 82 — pozn. autora.)

[54] … krakovský Albert — Slobodomyseľný to predstavený obce Krakova, ktorý roku 1311 s Jánom Muskatom, krakovským biskupom, a opátom Henrikom z Miechova povstal proti tyranstvám poľského Boleslava, podľa povesti vraj kdesi na Považí biedne zahynul v roku 1319 (pozn. autora).

[55] … zvŕtne doba — Ján Kollár v úvode k Slávy dcére.

[56] … a nebolo ho viacej — O dni Matúšovho úmrtia sú rozchodné mienky. „Dajedni historici kladú deň jeho smrti na 2. február 1318.“ (P. Z. Hostinský.) „1318. — ban még élt, mert ezen vében a nyitrai püspök siralmas lajstromban panaszolta be a kalocsai zsinatak azon kinszenvedéseket, melyeket Máté és czinkosai okoztak neki; és ujra anathemát mond reá.“ (Szalay M. O. T. II. 153.) — „Posledná zmienka o ňom roku 1318.“ (Jonáš Záborský. Sokol 1864, s. 109.) — „Zomrel v Trenčíne roku 1319, dňa 9. septembra.“ (Ján Kerekeš. Letopis Matice slovenskej 1867, II, s. 57.) — „A poneváč veľmi dobre známa mi je veľká škrupulantnosť nášho nebohého archivára Kerekeša, a on toto predsa tak apodikticky hovorí, preto i ja pridružil som sa k jeho mienke, ktorú i Chron. Poson. stvrdzuje.“ (Pozn. autora.)

[57] … posledného bohatiera — Viliam Pauliny-Tóth záverom zhrnuje svoje názory o politickom poslaní Matúša Čáka: „Napokon ešte raz poznamenávam, že javenie Trenčianskeho Matúša slovenskému dejespytcovi neomylne tak chápať nutno, ako je ono v tejto besiedke načrtnuté. Matúš nebol burič ani odbojca, ani ,rabló dynasta‘, tým menej ,zsivány‘, ale verný prívrženec zákonnosti, to jest drievnej ústavy svätoštefanskej, zabezpečujúcej Bielouhorsku jeho samostatnosť a národu samopanstvenosť, lebo prísaha, ktorú zdeľuje Anonymus v 6. kapitole, je nepochybne tá istá prísaha, ktorú učinil národ slovenský so svätým Štefanom v Nitre roku 1035. Sú na to dosť hodnoverné dôkazy. Úplne hodnoverný Carthuitius (v II. kap.) píše: ,Post acceptum regalis excellentiae signum, qualis vitae vir et discretionis fuerit, cum episcopis et primatibus hungariae statutum a se decretum manifestum fecit… subscribtione foederis non pereuntis posteris suis reliquit stabilitum.‘ — Anonymus ale píše takto: ,Quintus status juramenti sic fuit: Ut si quii de posteris magni ducis et aliarum personarum principalium juramentum, statuta infrigere voluerit, anathemati subjaceat in perpetuum.‘ — Podobne i Decretum S. Stephanl, Lib. II. Už ale keď porovnáme Carthuitia s Anonymom, vyjde najavo; že juramentum = subscriptio foederis non pereuntis; statuta = statutum a se decretum; personae principales = episcopi et primates hungariae; magnus dux = S. Stephanus. Ostatne budúci národní dejespytci nepochybne i tieto veci nám bližšie objasnia, a dúfam že i Anonyma, ktorým nás naši neprajníci pripraviť chceli o našu peknú historickú minulosť, časom práve k tomu použijú, aby ním tých istých neprajníkov zahanbili, lebo správne pochopený Anonymus svedčí nie proti nám, ale za nás.

Práve keď mi druhá korektúra tohto hárku došla, čítam v 87. čísle Pešťbudínskych vedomostí článok nášho slávneho dejespytca F. V. Sasinka, ktorý moje, v tejto besiedke rozvinuté náhľady úplne potvrdzuje. Sasinek hovorí: ,Nakoľko som slabým okom prehliadol prvé storočie, prišiel som na ten výsledok, že naše Slovensko bolo zvláštnou perlou krajiny uhorskej a že Slováci hrali hlavnú rolu, boriac sa za krajinu a jej slobodu s Nemcami, ktorí chceli mať v Uhorsku vazala nemeckej cisárskej koruny. Odpustite mi, keď sťa kňaz použijem príklad zo života kňazského. Krajina uhorská bola sťa by fara, Slovensko ale sťa by kaplnka. Uhorský kráľ bol ako farár, slovenské knieža ale bol sťa by kaplán. Bár i tento bol od tamtoho v moci obmedzený, predsa mal akúsi samostatnosť, ba i svojho palatína, svoje súdne stolice a svoje vojsko. Ako ten kaplán sa pod okom farára pripravuje k budúcej fare, tak i slovenský vojvoda pripravoval sa k trónu kráľovskému. Často sa stalo i to, že slovenské knieža bolo korunované a nosievalo názov „menšieho kráľa“, ba i to sa stalo, že „menší kráľ“ s chrabrými Slovákmi zhodil „staršieho kráľa“ z krajinského trónu a posadil sa naň. Slovenský kniežací trón bol stupeň ku krajinskému kráľovskému trónu. Z postupnosti tejto vyvinul sa taký „úzus“, že jeho porušenie vyvolalo krvavý boj. Na tróne údelného slovenského kniežatstva sedel roku 1009 Procui (Pricos, Prkoš), 1018 sv. Imrich, 1031 Peter, 1038 Otto (Odo, Ovo, Obo, Oba, Aba) ináč Samuel, 1042 Andrej, 1061 Beloslav, 1064 Jesaslav, 1074 sv. Ladislav… Tuhľa máte slovenské údelné kniežatá prvšieho veku „Dejín kráľovstva uhorského“, ktorých slovenská kniežacia hodnosť bola zahaľovaná mlčaním či zo slepoty či zo zlosti‘“ (pozn. autora).

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.