Zlatý fond > Diela > Trenčiansky Matúš


E-mail (povinné):

Viliam Pauliny-Tóth:
Trenčiansky Matúš

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Katarína Mrázková, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Miroslava Školníková, Erika Majtánová, Daniela Kubíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 81 čitateľov

3. Na Šariši

Keď sme kráľovský tábor zanechali, bol v ňom veľký ruch a nie bez príčiny. Krik, zmätok a trma-vrma, ktorá sa vtedy strhla v tábore, bola celkom ospravedlnená, lebo v ten istý deň popoludní dorazil Šumný Jób s tisíc šesťsto chlapmi pod Šariš a róbertovci, netrúfajúc si ďalej zostať tuná medzi mocným, nepriateľa chrániacim zámkom a Jóbovým táborom, ešte dosť zavčasu utiahli sa na juh smerom ku Košiciam.

Máme teda, ľúba čitateľka moja, teraz voľný prístup k zámku Šarišu, bo netáborí tu viac nepriateľ slovenskej voľnosti, Karol Róbert. Poďme teda ta hor, však je tam dnes každý Slovák srdečne vítaným hosťom, bo svadba je v dome.

Čo, svadba? Karol Róbert záhubou hrozí bielouhorskému Slovenstvu a matúšovci svadby vystrájajú?

A už to inak nemáš, lebo Matúša práve to, že sa domnieval, že o krátky čas musí už nastať rozhodný boj medzi národnou a kráľovskou stránkou, primälo k tomu, aby ešte pred tým rozhodným bojom zabezpečil budúcnosť svojej milovanej dcéry Margity. Na Trenčíne bolo v deň národného sjazdu zasnúbenie, a dnes na Šariši velebný Štefan, opát zo Skalky v zámockej kaplnke zosobášil šťastlivých snúbencov, lebo náš Matúš bol taký človek, o čom sa rozhodol, na čom sa ustálil, to i bez meškania vykonal. U neho skutok chodieval vzápätí myšlienky.

Je večer. Všetky svetlice a izby šarišského zámku sú osvetlené, bo zišlo sa dnes v ňom nesčíselné množstvo hostí zo slovenského tábora, rozkladajúceho sa od úpätia zámockého vŕšku medzi mestom Veľkým Šarišom, Medzanmi a Malým Šarišom. Najskvelejšie osvietená je ale priestranná dvorana, v ktorej tancuje bujará mládež a ešte chutnejšie by tancovala, keby početným junákom nechýbali tanečnice. No týchto veru nebárs jesto, lebo okrem štyroch Margitiných družičiek a jej troch priateliek, slobodných to dcér pána Dimitra, potom asi ôsmich mladších žien, ktoré sem prišli iba kvôli tejto svadbe, dve matróny — pani Dimitrovú a Dônčovú a služobnú čeliadku sem nerátajúc, nebolo na zámku ženského, do tanca súceho stvorenia. Avšak skúsenosť to dokazuje, že zábavy, na ktorých je nedostatok tanečníc bývajú vždy lepšie, milšie a vôbec podarenejšie, než tie, na ktorých je nedostatok tanečníkov, ba obyčajne i tie, na ktorých vyrovná sa počet týchto, počtu tamtých. Tak to bolo i dnes na Šariši. Chlapci takrečeno trhali sa o ženy a tieto veľmi dobre cítili sa pri tomto predbiehaní, bo ani jedna, či pekná či nepekná, či šestnásť či tridsaťročná z nich nesedela. Vytancovali sa s bystrými junákmi do dobrej vôle.

V jednom kúte dvorany spolu sedeli nešťastní pytači Ctibor a Radmír. Závistlivým okom pozerali na statného Deržislava, ako svoju milenú Margitu zvŕtal v slovenskom bystríku.

„Či prišiel už Dônčov posol?“ pýtal sa Radmír Ctibora, nevrle odvrátiac zrak od tancujúceho páru.

„Práve teraz,“ vetil Ctibor, „dorazil posol a zvestoval mi, že asi o hodinu dostaví sa na Šariš sám Fabián ako dôverník košického Lvorada.“

„Nuž čože nám sľubuje Karol?“

„Každému dvesto mariek. Dônčovi dvestopäťdesiat.“

„Nám dosť málo.“

„A ak sa vec úplne vydarí,“ doložil Ctibor, „každému i jeden hrad s panstvom a Dônčovi okrem toho zvolenské županstvo. Ako hovorí, asi o hodinu vraj už tu bude podstrčený posol Lvorada s našimi odkazmi pre Matúša.“

„Len aby Matúš zahryzol do toho jablka,“ poznamenal Radmír.

„Postaráme sa o to. Ej, braček, veď je to už tuná nie viac na vydržanie. Holobrádok Sáh nádvorníkom, a Deržislav Matúšovým zaťom!“

„A to pokorenie, to zahanbenie: tomuto niktošovi dať svoju dcéru a nás odpraviť!“

„To mu nezabudnem.“

Medzitým, čo konal sa v dvorane tento tajný rozhovor, vo vedľajšej svetlici pri čašách tokajského sedeli pohlavári slovenského tábora. Za vrchstolom sedel pán Váhu a Tatier, pri ňom z jednej strany Ján Omodej, z druhej nádvorník Felicián Sáh, popri týchto opát Štefan, Dimiter Miklušovič, Šumný Jób, Pavol Čabanka, starý Važecký, traja Kišovci, Čierny Štefan a iní veľmoži, vodcovia a rytieri.

Hovor ich, rozumie sa, pojednával o sile vlastného i nepriateľského tábora, o rýchlom sústredení sa tohto a utiahnutí sa tamtoho pod Košickú horu, o stave vidieka, ktorým tiahli od Trenčína k Šarišu a o smutnom stave krajiny vôbec, o cirkevných kliatbach Gentilisových, ktorých si už medzi tým ani obecný ľud neveľmi všímal, o denne množiacich sa hmotných statkoch talianskych votrelcov a ich prechmatoch, ktoré už i dajedni kňazi začínajú zunúvať a vôbec o udalostiach posledných dní a výhľadoch na budúcnosť. Ohľadne budúcnosti mal Matúš dobrú nádej vďaka tomu, že Karolov tábor rýchle odtiahol. Práve uisťoval svojich priateľov a stúpencov, že ak zastane každý z nich mužne a čestne svoje miesto, želaný úspech nevystane. Tu tisla sa nová skupina poslucháčstva z dvorany do svetlice, v ktorej si pohlavári v priateľskej dôvere besedovali. Na čele tlupky išiel mladý Ivan Čák a viedol starca s dlhou šedivou bradou, ktorý držal v pravici harfu. Bol to vtedy na celom Slovensku dobre známy a všade vítaný veštec a národný spevec Štefanko z Rudiny, ktorý s básnickým vzletom tvrdieval o sebe, že je už druhý raz na svete, a keď teraz zomrie, ešte raz vraj na svet príde.

„Ach, Rudinský Štefanko!“ zvolal Matúš a s prívetivým úsmevom mu podával ruku, „vitaj medzi nami! Odkiaľže ideš?“

„Od Tatier k Matre,“ vetil Štefan vážne, „a tu som sa zastavil, bo kde je takáto slávna svadba, tam veštec Štefan nemôže chýbať.“

„No dobre si urobil, že si prišiel, neľakajúc sa vojenského hurtu. Ale nám zaspievaš dačo?“

„Či ty v bitke proti Taliančikom nevytasíš meč? Veď som vari na to tuná.“

„Hahaha,“ rozosmial sa Matúš, „pravdu máš; no zanôť nám teda.“

Ivan podal starcovi stoličku, Štefan si sadol na ňu do kúta a prebehol hybkými prstami po harfe. Vo dvorane zatíchla hudba, tanec prestal, vrava zamĺkla, všetko hrnulo sa ku dverám do jedálne vedúcim a Štefanko z Rudiny spieval:

Stála bitka, stála, za Štefana kráľa,
stála pri Žiline v slovenskej otčine.
Stála bitka, stála, za Štefana kráľa,
bili sa Slováci s pyšnými Poliaci.
A Štefan kráľ vpredku vedie svoje čaty,
popri ňom zástava, na nej Ďuro svätý.
Bystrého má koňa a britkú šabličku,
Štefan stratil šabľu, koník podkovičku.
„Neboj sa, Štefane,“ Slováci volajú,
zastanú si kráľa, Poliakov rúbajú.
Červená krv tiekla do Váhu bystrého,
pri ňom ubil Slovák Poliaka pyšného.
Všetko sa raduje, všetko plesá, spieva,
uhorská zástava veselé povieva;
len Štefan kráľ smúti, že stratil šabličku,
a jeho koníček zlatú podkovičku.
Nesmúť, Štefan kráľu, príde raz taký čas,
že čo si utratil, to si uvidíš zas.
Bude taká vojna, oj aká nebola,
zastanú si celé tri svety do poľa.
Ja vtedy tretí raz na tomto svete budem,
z bieleho sa koňa na to dívať budem.
Červená krv sfarbí Váh i Dunaj Biely,
akoby ho lístím ružovým zastreli.
Červená krv tiecti bude potokami,
milý mocný bože, zmiluj sa nad nami.
Koho postrieľajú a koho zabijú,
kone podkovami ten tvoj meč vyryjú.
Vyryjú šabličku, zlatú podkovičku,
modli sa, Štefanko, za svoju dušičku.
Od východu prídu tie rytierske šíky,
čo budú mať v rukách herské korbáčiky.
A keď sa objavia, zacengá im zvonec,
a tej hroznej bitke razom bude koniec.
Budeme mať pokoj aj milú slobodu,
od Tatry ku Matre až po Bielu Vodu.
Kto tomu uverí, ten dobre pochodí,
čo by aj zahynul, on sa znovu zrodí;
a kto neuverí, príde v večný plameň,
pochválen pán Kristus až na veky, amen.

Zamĺkol spev, len harfa ešte znela za pár okamihov a zdalo sa, akoby sa posledné spevcove slová ešte vždy odrážali v jej čarovných zvukoch.

„Štefanko z Rudiny,“ pretrhol výrazné mlčanie naraz Felicián Sáh, lebo chcel nebárs vhodnou poznámkou nasilu rozobrať spoločnosť z dumania, do ktorého ju ponoril Štefanov spev, „ja tomu neverím.“

„Keď neveríš, zahynieš,“ vetil spevec a rozhorliac sa doložil, „áno, zahynieš, a to biedne, mizerne ako pes, rukou šarhu zahynieš.“[31]

„Štefan,“ chlácholil ho Matúš, vidiac ako nemilo účinkovala jeho nešetrná hrozba na celú spoločnosť, „si dnes zlej vôle a predsa si prišiel na svadbu. Nalej mu, Ivan, nech sa potúži trochu.“

„Už som ho ponúkal,“ odpovedal Ivan, „ale nechce piť, že vraj nie je smädný. Vieš ty čo, Štefan, poď a zavešti nám. Tu, hľa mladucha, moja sestra a tu môj švagor, jej muž Deržislav, aké manželstvo im prorokuješ?“

„Ukážte ruky,“ riekol Štefan a začal hneď nato bedlivo skúmať ťahy na oboch dlaniach novomanželov.

„Ale že im dač lepšieho zavešti,“ poznamenal Ján Omodej, „než toť pánu nádvorníkovi Sáhovi, aby si im dobrú vôlu nepokazil.“

„Chcete, aby som luhal?“

„Nie!“ vetil Deržislav, „pravdu hovor, ako bude, tak bude.“

„Tak bude, ako pán boh dá!“ poznamenal veštec.

„Dobre, teda hovor, ako pán boh dá.“

„No, či budeme šťastliví?“ pýtala sa Margita s ľúbym, usmievavým pohľadom na svojho Janíčka.

„Z ťahov vašich rúk čítam,“ začal po chvíli veštec vážnym hlasom, „že spoločná neresť tuží vzájomnú lásku a dôveru, strádanie svetskej slávy šľachtí dušu i srdce človeka. Nielen v kráľovských palácoch, i v nízkych chalupách chudoby sídlieva spokojnosť a blaho.“

„No, to ešte obstojí!“ riekol Matúš, „moje deti ti povďačnejšie budú za veštbu než toť brat Felicián, ktorému si len tak dosveta veštil bez toho, že by si mu dlane bol obzrel.“

„Tomu som z jeho čela veštil,“ poznamenal Štefan.

„Počuješ, Štefan,“ ozval sa Ivan „a môjmu milému otcovi čože veštíš?“

„Synak,“ stisol Matúš plecami, „mne už netreba veštiť. Môj vek veští si sám už dosť.“

„Ej ba, otecko,“ túlila sa Margita k Matúšovi, „i tebe musí zaveštiť. Ukážže ruku.“

„Mne tiež len tak z čela, všakver Štefan?“ pýtal sa Matúš, „ako Feliciánovi.“

„No, Rudinský Štefanko,“ oslovil ho veliteľ hradu, Dimiter Miklúšovič, „zaveštiže nám teda, kedy zapadne sláva Matúšova?“

„Na svätého Vida!“ rezko odpovedal veštec.

„Čo nebude nikda,“ doložilo naraz viacej hlasov, doplňujúcich staré porekadlo.

„Hahaha!“ rozosmial sa Ján Omodej, „dobre pamätám, že si pred jedenástimi rokmi v Ostrihome, pri príležitosti druhého Karolovho korunovania s fabrikovanou korunou, na otázku môjho nebohého otca, kedy Karol Róbert bude skutočne kráľom uhorským, to isté bol odpovedal hosťom zhromaždeným pri obede, za čo sa vtedy trinásťročný chlapec Karol Róbert tak horko rozplakal, že ho jeho Taliančici ledva uchlácholili. Či vieš ešte o tom?“

„Akože by som nevedel? Mám pamiatku po nich. Za moju veštbu vysotil ma pán nádvorník Benedikt Omodej z dvorany, vonku pochytili ma sluhovia a zhodili dolu schodmi, takže som si zlomil ľavú ruku. Od toho času nešiel som viac k dvoru.“

„Hahaha!“ nanovo rozosmial sa Omodej, „pekná to pamiatka.“

„No zapime ju, páni!“ zvolal Matúš dvíhajúc čašu. „Na zdravie nášho národného spevca a veštca Rudinského Štefana! Živ ho pán boh!“

„Pán boh ho živ!“ volali hostia.

„Pekne ďakujem, páni moji,“ vetil Štefan; „však kým žiť budem, azda len nezomriem a keď zomriem, ešte si raz na svet prídem.“

Vtom zaznela trúba strážneho nad bránou.

„Čo to? Hosť tak pozde?“ hovoril Matúš; „polnoc už iste minula.“

„Abo posol dáky,“ poznamenal Felicián Sáh.

„I to možné. Nože Ivan, pozri ta von.“

Ivan šiel. Radmír priplichtil sa k Dônčovi a potajomky sa ho pýtal, „či to nie náš človek?“

„Ba myslím,“ šeptom vetil Čapy, „že to Fabián bude.“

„Len aby sa neprezradil…“

„Nik ho tu nezná, smelo sem môže prísť.“

Po chvíli doviedol Ivan posla do svetlice.

„On to,“ šeptal Dônč Radmírovi.

„Dobrý večer, veľmožní páni!“ pozdravil príchodzí spoločnosť, obzerajúc sa dookola.

„Dobrý večer,“ ďakoval Matúš za všetkých. „Kto si a čo nám donášaš?“

„Milostivý pane!“ vetil posol, „som Fabián Fabiánovič, posol košického pána Lvorada. Rovno z Košíc idem, Spišiakmi úzko obkolesených. Len zvláštnym podvodom podarilo sa mi vykĺznuť z mesta a predrať sa cez nemecký tábor. Pán Lvorad tvoju milosť pozdravuje a odkazuje ti, že mu je zo dňa na deň užšie s tou chatrnou posádkou v nebárs prajnom mu meste. Že si želá, aby bol čo najskôr oslobodený z toho klepca, bo vraj počuť, že i celý kráľov tábor, ktorý teraz pri Budimíre odpočíva, pošinie sa na juh pod Košice, aby predovšetkým tieto dostali sa do jeho rúk. Pán Lvorad teda myslí, že by bolo dobre, keby tvoj tábor prešiel cez Torysu, bral sa dolu k Olčváru a tam zahrozil róbertovcom. Keby si sa s ním na tom uzniesť ráčil, aby určil sa čo najskôr deň útoku na róbertovcov. V tento deň by vraj i pán Lvorad urobil výpad z mesta a tak iste by zapríčinil v Róbertovom tábore značný zmätok.“

„A ten deň by bol?“ pýtal sa Matúš.

„Najbližší štvrtok.“

„Najbližší štvrtok,“ šomral pre seba pán Váhu a Tatier; „nuž čo vy, páni bratia, na to?“ obrátil sa k Dimitrovi a Omodejovcom.

„Uzrozumení sme,“ vetili títo.

„Dobre, synak,“ hovoril opäť k poslovi, „stojí slovo. Najbližší štvrtok s celou silou oboríme sa od Olčváru na franský tábor, nech teda pán Lvorad svojim Spišiakom tiež trochu podkúri.“

„Ej, ten to veru urobí!“ uisťoval posol a bral sa von.

„No a teraz, Štefan,“ hovoril Matúš so zrejmým výrazom dobrej vôle veštcovi Rudinskému, „zaspievaj nám ešte jednu. Ja ťa o to prosím.“

„Veľmi vďačne, pán môj!“ vetil starec a hotúval sa vyhovieť Matúšovej žiadosti. Opäť hrnuli sa hostia zo všetkých strán do tejto svetlice, zamĺkli a veštec spieval.

1.
„Kto staré piesne, chýry načúva,
o zakliatí sa dozvedá,
aká na toho, čo doňho padá.
Prichodí psota a bieda,
kto do toho padá nešťastia,
ten sa znetvorí, zmŕtvieva,
vše, čo bolo v ňom hlasu ľudského,
v ňom sa zasekne, znemieva.
Do kliatby tejto časom upadnú,
celé krajiny, národy,
zdajú sa živé a žitia v nich niet,
len ľudské nosia podoby;
srdcia kamenné, oči zvisnuté,
a ruky nadol pustené,
nosia postavy tieto stuhnuté,
sťa dáke sochy kamenné.
Len kedy tedy srdce uderí,
keď im kus na ňom odľahne,
len kedy tedy sa tažký vzdychot
perami pracne vytiahne,
len kedy tedy sa oko zdvihne
na jasnú božiu oblohu,
aby sa stretnúť s nebeským svetlom,
aby potúžiť sa bohu. —

2.
V takých krajinách, kde hlasy ľudské,
kde ľudia stíchnu a mlčia,
hory a skaly tam prehovoria
a rieky hlasom zahučia,
tam sa zo starých slávy pamiatok
hlas túžny časom vyroní,
a ten dolinou ide a padá
jak zvon večerný keď zvoní.
Osud dakedy krajom zakliatym
úľavy, šťastia dopraje,
keď pošle muža, čo duchom mocným
rody ich stuhlé odkľaje.
Srdcia tu zase znovu biť začnú,
oči sa iskria, blýskajú,
hlasy sa zase ozvú, rozletia,
a ruky nahor dvíhajú.
Počuls’ šum hlasný, ktos’ syn Považia,
Váhu — tvojej rodnej rieky —?
Počul si Hrona, kto si z tamtých nív,
tiché, žalostné náreky?
Počúvaš temné, kto si tu bytom,
stonanie v hradbách Trenčína,
a kto tam po tých vrchoch blúdievaš,
ozývať sa z Temätína.

3.
Počul si, kto tam dolu čas tráviš,
usedavý hlas Sobora?
Ako sa z neho nesie a šíri
sťa hlas organa z kostola.
Počuls’ plač temný tej našej slávy,
stolice nášho národa,
kde žila a kde aj dokonala
naša slovenská sloboda?
Oj Nitra, Nitra, keď ty zastonáš,
hlas tvoj sa v diaľky rozrazí,
od Velehradu sa ta k Devínu,
k tým smutným skalám prirazí;
a za tým rad hôr celý zastoná,
a zámkami sa rozbieha,
Oravou starou, Likavou smutnou
a diaľ sa ohlas rozlieha.
Kohože pohne hlas ten žalostný,
kto tú pretrhne pustotu?
Kto vstane veľký na tie výšiny
a zhrmí slovom: k životu!
Kohože slová tých krajov rody
zachytia mocne okľajú,
na kohože sa tých krajín oči
a vaše páni dívajú?“[32]

„Nuž, bračekovci,“ ozval sa Matúš s iskrenným nadšením, „či ste čuli? Či ste rozumeli? Či ste chceli francké rabstvo, či drievnu uhorskú slobodu?“

„Slobodu! Slobodu!“

„No tu čas rozhodný. Konajte len každý verne svoju povinnosť a iste zvíťazíme. Do boja že ohnivého, vy tatranské svieže rody! Lepšie padnúť v mužnom boji, nežli hynúť bez slobody.“[33]

„Sláva Matúšovi, sláva!“

*

Na druhý deň včasráno hnul sa celý tábor k Prešovu a tak potom napredoval pomaly popri Toryse dolu na juh.

Ešte len svitalo a Trenčiansky Matúš už bol na nohách a vydával rozkazy, hoci to bol starec potrebujúci odpočinok.

Keď prednejší vodcovia prijali Matúšove úpravy a rozkazy a poodchádzali každý k svojmu oddielu, vkročil k Matúšovi jeho jediný syn Ivan.

„No synak,“ oslovil ho Matúš, „ja som hotový; pôjdeme. Iď, povedz Margite, nech príde sem, chcem sa odobrať od nej. Ona tu zostane s mužom, ktorého ustanovil som dočasným veliteľom Šariša.“

„Zaraz, otče môj,“ vetil Ivan; „ale prv, než by sme tento hrad opustili, smel by som ti otče jednu prosbu predniesť?“

„Hovor, syn môj!“

„Som síce už od dávna dospelý,“ začal Ivan okúňavo, „a tak bezpochyby i súci i povolaný posúdiť každý svoj krok a rozhodný čin. No prv, než odhodlal by som sa i len k počiatkom toho najvážnejšieho kroku života, otče môj drahý, počuť chcem predovšetkým tvoju, mne vždy drahocennú mienku.“

„Chlape, vari sa ženíš? No veď by bol už čas?“ pretrhol otec syna.

„Tak ďaleko ešte nie som, otec môj, ale ľúbim.“

„Ach, to je zaujímavá novina. Nuž a…?“

„Ľúbim dcéru nášho úhlavného nepriateľa.“

Matúš zmraštil čelo, mlčal. Po chvíli povedal: „Preto teda u teba toľko ústupčivosti voči róbertovcom?“

„Otče môj, odpusť, som síce za zmierenie, ale len pod čestnými podmienkami.“

„Za to som i ja, no sám si sa presvedčil, je to nemožné.“

„Nemožné, a práve preto ti chcem povedať, otče, ešte pred rozhodnou zrážkou s róbertovcami, že ľúbim Lipoltského dcéru!“

„Boženu?“

„Boženu. Zatracuješ moju voľbu?“

„To naskrze nie, i čo by si nebol ešte pánom svojich skutkov. Lipoltský je, nerátajúc jeho sprosté lipnutie k cudzozemcom, ináč čestný človek a Božena vraj dobrá a pekná deva.“

„Pravý anjel!“

„Verím. No synak môj, vec tá môže síce dobre dopadnúť, ale môže mať i svoje ťažkosti.“

„Nerozumiem ti, otče.“

„Ideme, ako vieš k rozhodnej zrážke. Ak zvíťazíme my, tu niet pochyby, že pán Lipoltský ochotne dá svoju dcéru synovi víťazného tábora. Ak budeme však porazení, synak, všetci oplani a podliaci, potrimiskovia a honci Taliančikov biľagujú všetkých tých, čo nesklonia šiju v Róbertovo jarmo na večné časy menom neverných poddaných, menom spupnej luzy, menom buričov a zbojníkov, od ktorých odvráti sa rodina i priateľ. Nuž a či ty, synak, myslíš, že pán Lipoltský dá svoju dcéru za ženu takto biľagovanému človeku a vôbec človeku, ktorý nestojí v Róbertovej milosti?“

„Lipoltský ľúbi svoju dcéru,“ odpovedal po malej prestávke Ivan, „a dúfam, že i v takomto neočakávanom prípade vezme ohľad na jej pevnú vôľu.“

„To never, mýliš sa veľmi. Ja dopúšťam, že ak zvíťazí národná stránka, Róbert bude hotový nielen všetko sľúbiť, lež i odprisahať, bude snáď predsa uhorským snemom zvolený za kráľa (čo je ale viere nepodobné). Je možné, že i tento votrelec stane sa potom pod vplyvom prajných okolností ešte dosť čestným panovníkom. Ak ale, synak, my padneme, ak nebude mu treba brať ohľad na jestvovanie stránky zaujatej za zákonitosť a ústavnosť, vtedy, ver mi, dobre poznám Róberta, nebude väčšieho tyrana nad neho a svojou prešibanosťou a babskými intrigami tak priučí našich sprostohrdých veľmožov lízať svoje ruky a nosiť svoj pláštik, že v celej krajine nebude jedného človeka, čo by sa mu opovážil akúkoľvek jeho žiadosť odoprieť. O tom ale môžeš byť presvedčený, že dcéru bohatého Lipoltského určil Róbert daktorému Taliančikovi. Je veľmi viere podobné, že ani pán Lipoltský, trebárs by s tým i nesúhlasil, ani jeho dcéra, trebárs by i teba ľúbila, nebude mať toľko sily, aby sa vzoprela proti vôli Róbertovej. Ako vidíš teda, synak môj, môže to mať i svoje ťažkosti, ktoré, ak zvíťazíme, medzitým, iste úplne zmiznú. A pretože ja mám pevnú nádej, že zdar veci bude na našej strane, udeľujem ti k sobášu s Boženou vopred svoje otcovské požehnanie.“ S tým podal mu ruku a poľúbil ho na čelo.

„Srdečná vďaka, môj dobrý otče!“ riekol syn, objal otca a poľúbil mu ruku.

„No a teraz mi pošli Margitu, nech sa odoberiem od nej, a Miklúš nech je pohotove, bo v okamihu tajdeme.“



[31] … rukou šarhu zahynieš. — Táto veštba sa doslovne vyplnila na Sáhovi roku 1330 (pozn. autora).

[32] … dívajú?“ — Spevy a piesne Ľudovíta Štúra, s. 46 (pozn. autora).

[33] … bez slobody“ — Spevy a piesne Ľudovíta Štúra, s. 49 (pozn. autora).





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.