Zlatý fond > Diela > Trenčiansky Matúš


E-mail (povinné):

Viliam Pauliny-Tóth:
Trenčiansky Matúš

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Katarína Mrázková, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Miroslava Školníková, Erika Majtánová, Daniela Kubíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 81 čitateľov

2. Na Trenčíne

Pekný, veľkolepý, úžasne velebný je ten trenčiansky zámok ešte i v svojich rozvalinách. Akýže musel byť vtedy, keď v celej svojej sláve skvel sa široko ďaleko, hrdú hlavu dvíhajúc do oblačnej výšky? Akýže musel byť vtedy, keď bol osou, centrom celého Slovenska od Moravy k Tise, od Tatier k Dunaju, keď z neho riadil a spravoval deje uhorskej krajiny pán Váhu a Tatier?

V tých časoch, z ktorých vyňaté sú deje tejto poviedky, ešte pevne stáli i tie tri tiene, čiže záboje, od ktorých hrad Tritín, neskoršie Trenčín dostal svoje meno. Či ho ďas vie, čo to, že tí jazykovedci a dejepisci vlasti tak veľmi boja sa i len slovenského zvuku. Trenčín vraj dostal meno od rímskeho Terentia, Lietava od laetare,[18] Váh od vagari,[19] Oponice[20] od opponere, Beckov od bolondali…[21] Bolo by to ozaj do smiechu, keby človek v tom tú hroznú podlosť neprajníkov nášho života nevidel, že tí ľudia radšej odvodia takéto názvy od tureckej alebo cigánskej reči, než by len spomenúť mali, že tomu alebo onomu bradu slovenský národ dal názov zo svojej reči. Vraví sa, že dejepisec je sudcom skutkov národov a sudcom ich náčelníkov, pohlavárov, panovníkov, že je prisluhovateľom spravodlivosti a pravdy. No čože už povieme o dejepiscoch, ktorí tak od buka do buka len svojmu národu tú ,pravdu‘ prisluhujú, z číreho klamu, lži, okrádania a plenu len slávu svojho národa velebia a tam, kde to už naskrze urobiť nemôžu, čo je v dejepise čestné a pekné, to radšej hocikomu vopchajú do sáry, než by to mali dať tomu, komu to všetkým právom prináleží. Nuž, či sú to prisluhovatelia, či opekúni? Nie, to sú šarhovia pravdy.

Celkom takto zachodia tí páni so svojimi úsudkami o účinkovaní a živote tých velikánov, ktorí opovážili sa svojimi skutkami prekrížiť alebo i len dajaké polience hodiť do cesty ich politiky žijúcej zo lži a krádeže. Taký múdry historik ako Szalay László vo svojom dejepise Uhorska tiež len takto od buka do buka vynáša neprajný súd i o našom slávnom Matúšovi, nazývajúc ho ,zbojníckym dynastom‘. Alebo z prsta si vycical, že Matúša vraj podľa povesti za živa červíky zožrali!… Pravda, vám je živáňom každý, kto si svoje nedá, zradcom krajiny, kto si svoje bráni; buričom, kto sa za svoje právo hlási. Ale ak sa ujme dakto vašich sebeckých záujmov, vtedy vám ani sám Róža Šándor nebude živáňom. Oh, ty milá slobodomyseľnosť, oh, ty roztomilá spravodlivosť!

Slávny Trenčiansky Matúš, pravda, tiež musel byť živáňom, lebo za drievnu slobodu Uhorska zahorel, lebo domáhal sa samostatnosti slovenského národa, ktorá mu podľa Štefanovej ústavy všetkým právom náležala, lebo bránil národnú cirkev, ochraňujúcu veriaci ľud pred prechmatmi ziskubažných cudzincov, pred nátlakom inorodcov. Bol živáňom, lebo pol krajine dával dobrú radu neuznať kráľa-cudzinca, dŕžave len podvodom natisnutého, ktorý vzpieral sa prísahou potvrdiť drievne práva dvoch častí tejto dŕžavy, — práva, od ktorých záviselo blaho abo úpadok najmä slovenského národa.

No netraťme vospust sveta reči, keď vieme, že tí, čo nielen o Matúšovi, ale vôbec o každom výtečnom mužovi, čo sa blaha svojho národa domáha, takto zmýšľajú a podľa tohto zmýšľania i všetky svoje skutky riadia. Sú nenapraviteľní. Murínov myť, aby obeleli, je daromná práca. Príde čas, a verím v boha, že to inak bude.

Ako som už spomenul, v roku 1312 pevne stáli od strany hôr ešte i tie tri záboje, od ktorých hrad dostal svoje meno.

Zo strany Váhu nepravidelne tiahla sa popri samom kraji ozrutnej skaly nad závratnou priepasťou mocná kamenná stena, v každom kúte mohutnou baštou opevnená. Sám hrad je i teraz ten istý, ako roku 1312 bol, lenže pri opravách, ktoré robili jeho často meniaci sa majitelia, menovite Illésházyovci, mnohé premeny podstúpil.

Trenčiansky Matúš okrem pevnoty a takrečeno už samou prírodou zabezpečenej nedobytnosti tohto zámku, ešte tri veci mal tu, ktoré mu ho takým veľmi milým a vzácnym robili, že z neho nechcel preložiť svoje stále sídlo do žiadneho iného hradu. Prvé bola vysoká veža, pyšne vznášajúca sa nad nedobytným hradom ako orličie pero nad šišakom nepremoženého bohatiera. Tu rád sedával Matúš a melancholickým zrakom blúdil utešenou širokou dolinou, ktorou hadí sa strieborná stužka Váhu. Prelietol okom od končitého, v šerej diaľke černejúceho sa Manína k jasnejšiemu bralu Vršatca alebo od Lopenníka k Javorine, Turecku, Čachticiam, dumal o peknej minulosti svojho milého národa a snil o jeho blahej budúcnosti. Oj, koľko ráz zvlhlo mu oko pri tejto dume žiaľnym tušením! Koľko ráz ziskrilo sa mu zase pevnou nádejou na lepšie časy… A splnilo, oj, dokonale splnilo sa to jeho trudné tušenie a päťstoročná poroba národa hodná je bôľnej slzy i v oku slávneho Matúša; … ale, keď splnilo sa jedno jeho trudné tušenie, dá boh, že splní sa i druhé: nádeje Matúša! — A tak teda:

„Nech si má sok náš kus týchto časov,“ bo splnenie Matúšových nádejí tisícnásobne vynahradí národu to, čo posledný bohatier jeho samostanosti tak žiaľne tušil.

Druhé, čo nášmu Matúšovi na Trenčíne také veľmi milé bolo, bol terem, čiže dvorana, na prvom poschodí zámku s výhľadom na mesto a nižné Považie. Táto dvorana bola veľmi priestranná, maľovaná výtečnými umelcami toho veku v poslednej štvrti minulého storočia. Po jej stenách rozvešané boli z Nitry sem privezené obrazy údelných kňazov Bielouhorska, ba i dajedny podarené obrazy slávnych členov rodiny Čákovskej a nad každou podobizňou zavesená bola zbraň týchto kňazov a veľmožov. Bola to drahocenná zbierka zbrojných zriedkavostí. Okrem toho v dvoch kútoch priestrannej dvorany stáli dve umeleckou rezbou posiate, hojne pozlátené vysočizné skrine, naplnené vzácnymi spismi v gréckej, latinskej, gótskej a slovenskej reči. Bol to poklad v tých časoch iste veľmi zriedkavý, ktorý o vzdelanosti tak Matúšových predkov ako i jeho vlastnej[22] vydával jasné svedectvo. I tuná rád bavieval sa Matúš, neznajúc vznešenejšej zábavy, ako prehŕňať sa v týchto pokladoch ľudskej vedy a umenia. Že Matúš bol dokonalým znalcom i klasickej latinskej spisby, ba že i sám mal ducha vzletu básnického, najlepšie svedčí latinské heslo na čele tejto besiedky, ktoré vzišlo z Matúšovho pera.

Tretie, prečo Matúš svoj Trenčín tak veľmi ľúbil, bolo priestranné náhradie, ozdobené piatimi utešenými starými lipami. Také priestranné náhradie, aké bolo na Trenčíne, nemal ani jeden z jeho početných hradov, čo malo veľkú váhu tak z hľadiska obrany, ako i pri sústreďovaní vojenských síl. K spomenutým piatim lipám ostatne pripútaná bola i nejedna historická rozpomienka z lepšej minulosti slovenského národa. Pod týmito lipami neraz sa konali národné sjazdy bielouhorského údelného kniežatstva najmä od roku 930 po 1018, keď Nitra bývala sídlom údelného kňaza, ktorého menoval cudzí panovník, čo si podmanil slovenské územie. A potom zas neskoršie, keď stará sláva Nitry začala klesať a zahaľovať sa hmlou nemeckých a franských intríg. Tu na trenčianskom nahradí zatratená bola skazonosná politika údelného kňaza Svätopluka II., ktorý sa vzoprel proti veľkňazovi Mojmírovi. Tu snovalo sa roku 1017 obnovenie drievnej ústavy veľkého kráľa Svätopluka pod záštitou svätého Štefana. Tu formovali sa podmienky zmluvy, ktorá sa mala uzavrieť s týmto kráľom. Tu skrsla neskôr myšlienka Vathovho povstania. Tu na trenčianskom náhradí na valných sjazdoch národa vôbec dostávali svoj prvý zárodok nesčíselné deje, ktoré mocným vplyvom zasiahli do osudov Uhorska. Nie div teda, že náš Matúš toto náhradie tak veľmi ľúbil a pod jeho pamätnými lipami rád trávieval svoje voľné hodiny.

Prenesme sa i my v duchu do tých Matúšových čias, do slávnej doby Trenčína, a poďme pod pamätné lipy. — Ľahko to povedať, poďme; ale ako sa ta dostať?! Nepriehľadný húf ľudu, mešťanstva, rytierstva a veľmožov zhromaždený je dnes na trenčianskom náhradí. Je sa čo báť, že už ten roztisnúť musí nedobytné hradby, aby pomestil sa v ich obvode. K piatim pamätným lipám pretisnúť sa je číra nemožnosť.

Čo sa robí?

Pán Váhu a Tatier je nielen statkami, vekom, hodnosťami,[23] ale i skúsenosťou, vedomosťami a láskou k slovenskej vlasti prvý muž národa. Zvolal valný sjazd bielouhorského rytierstva, mešťanstva a ľudu, aby z úst týchto vyrozumel, čo národ myslí, čo si želá, čo chce a čo žiada. I zišli sa na Matúšovo pozvanie na Trenčíne všetci župani a hodnostári horných stolíc, zišlo sa tu nesmierne množstvo veľmožov, mešťanov a ľudu. Tam pod tôňou košatých líp vidíme statných Omodejovcov, Ladislava a Dávida, vidíme Starohradského Boleslavína, Šimuna Miklúša a Blažeja z rodiny Kyšov, Likavského Radmíra, Petra Petroviča, čachtického Ctibora, Valenta Bojislavoviča, Jána Deržislava, starého Važeckého s jeho synmi, Čierneho Štefana, Berendu, Petenča, Pavla Čabanku, Buduňa, Vrbovského Michala, Čerepa, Markoviča a mnohých iných, spolu s početnými českými rytiermi. Medzi mešťanstvom vidíme poslancov početných miest a obcí a okrem toho nepriehľadné množstvo ľudu zo všetkých strán šíreho Slovenska.

Šum, vrava, huk duní širokým nahradím ako v úle pobúrených včiel. Jedni vítajú, druhí sa vypytujú; každý má mnoho čo vravieť, bo každého hruď je preplnená citmi už či radosti, či nádeje na osudy milej vlasti, ba kde tu i obavami o neistú budúcnosť národa.

Z dvoch radov okien prvého a druhého poschodia zámockej paloty s radosťou pozerajú na toto veľkolepé zhromaždenie národa ušlachtilé zraky početných milých žien a spanilých dcér slovenských. Ako by nehľadeli s potešením na tento sjazd, čo mal riešiť osudy ich milej domoviny. Veď blaho národa je i ich blahom a sláva slovenskej vlasti je i ich slávou.

Uprostred náhradia pod strednou lipou stoja statní Omodejovci v dôvernom pološeptavom rozhovore so Ctiborom a Boleslavínom.

„Never, môj milý brat“, namietal Ladislav Omodej na Ctiborove pochyby; „Matúš je dôsledný. Neverím, že by pristal na podmienky, ktoré mu dal Karol Róbert na zakončenie sporu. Ja dôverujem v neho a slepo pôjdem za svojím bratom a za ním.“

„Braček,“ potichu odvetil na to obozretný Ctibor, „ja sa bojím, že pristane na ne, uchopí sa ruky, čo mu kráľ podáva a na nás, svojich verných, dajak pozabudne. Ej, brat môj, zle sa sedí medzi dvoma stoličkami.“

„Ach, ak sa vyrovná, vyrovná sa nielen on sám, ale celá stránka,“ prehodil Boleslavín, „a čo by i to nie, ja pevne verím, že šľachetný a veľkodušný Matúš bude pamätať na svojich ľudí“.

„Ak sa vyrovná, iste,“ prisvedčil Omodej, „no či možno myslieť, že by sedemdesiatročný muž, mocný, bohatý, samostatný, ako je Matúš, pre číru milosť toho holobrádka zadal svoje presvedčenie a s ním dobré právo, ba snáď i život národa? To neverím.“

Vtom zazneli trúby a ukončili všeobecný šum a huk vravy a s ním i tento tichý rozhovor. Všeobecné hnutie, všeobecné mlčanie a ohliadanie sa k hlavnému vchodu zámockej paloty. Pán Váhu a Tatier kráča dolu briežkom po boku Jána Omodeja vzdor svojmu už značne pokročilému veku ešte mužným krokom. Ľud sa pred ním úctivo rozostúpil vpravo i vľavo a vyvoláva mu na slávu. Za ním stúpa starký opát Štefan v sprievode Matúšovho syna Ivana a driečneho Feliciána Sáha, za týmito išlo viacej veľmožov a napokon šľachtic Miklúš, syn Milvanov, verný sluha Matúšov, ktorý niesol viacej zvinutých pergamenov. Položil ich na stôl, stojaci pod lipami. Bola to cyrilikou a latinkou písaná svätoštefanská ústava, potom podobne písaná nitrianska prísaha a iné, na práva bielouhorského údelného kniežatstva vzťahujúce sa listiny.

Kadenáhle ocitol sa Matúš na náhradí, ozvalo sa hromové ,sláva Matúšovi!‘ Opätovalo sa nesčíselne ráz, mocne sa odrážajúc od hradieb zámku k palote a od tejto k pohoriu zanovitého Inovca.

Matúš s prívetivým úsmevom klaňal sa na všetky strany, najbližším podával ruky a kadenáhle sa dostal pod tônisté zoskupenie líp, zastavil sa v kruhu rytierov a zaujmúc miesto za vrchstolom, sokolím zrakom prelietol zhromaždenie národa, od ktorého závisela budúcnosť vlasti.

Nastalo hrobové ticho a Trenčiansky Matúš milým a mocne cvendžiacim hlasom zvolal: „Vítam vás, župani a hodnostári, vítam vás, veľmoži a rytieri, vítam vás, mešťania a občania slovenskí, vy moji drahí a milí bratia, srdečne vás vítam na svojom Trenčíne.“

„Nech žije pán Váhu a Tatier!“ volal národ jednohlasne, „sláva, sláva mu!“

„Sláva i vám, bratia!“ pokračoval Matúš, keď utíšila sa búrka nadšenia. „S pocitom nevýslovnej radosti hľadím na vás, zhromaždených zo všetkých vidiekov našej Bielouhorskej marchie,[24] že povšimli ste si môjho bratského pozvania a prišli ste spoločne poradiť sa v záležitostiach vlasti a národa. S pocitom radosti hľadím na vás, hodnostári, veľmoži, rytieri, bohatieri a hrdinovia, slávnych predkov slávni potomci, vy stĺpy bielouhorskej vlasti, vy bašty jej moci a slávy! — S nadšením iskrennej radosti hľadím na vás, slovenskí mešťania, kupci, priemyselníci, remeselníci, ktorí ste zárodkom nielen hmotného blahobytu národa, ale i mohutným hýbadlom jeho mravných úspechov, pákou jeho duševného rozvoja, hradbou jeho ústavnej slobody. A s plesaním nekonečnej radosti hľadím i na teba, tuná húfne zhromaždený môj drahý a milý ľud slovenský, bo viem, že horúco miluješ drievne ustanovizne svojich otcov, že si verným i zmýšľaniu i viere blahej pamäti dedov, že si verný sám sebe. Áno, s nadšením neobyčajnej radosti hľadím na vás všetkých, drahí, milí bratia moji, bo v jasných očiach vašich vidím zoru lepšej, zoru blahej budúcnosti pre našu milú, zloosudnými nehodami utrmácanú vlasť a nesvármi rozkydaný národ. Od dvoch rokov síce zmenšil sa počet prívržencov zákonitosti a drievnej ústavy, no pevne verím, že sa tento počet po mnohých sklamaných nádejach, po mnohých sklamaniach sa v sľuboch vierolomných Frankov konečne nielen ustálil, ale i pre všetky prípadnosti utužil a upevnil. My, ktorí sme tuná, už či tak bude, či inak, iste nespustíme sa viac nastúpenej cesty zákona a práva, či ona povedie k víťazstvu, či k zahynutiu. Povedomí si svojho svätého práva, svojej národnovlasteneckej povinnosti na nej do konca vytrváme.“

„Vytrváme! Vytrváme!“ hrmelo zhromaždenie.

„Bratia moji, ak by snáď boli medzi vami takí, ktorí by sa spytovali, akým právom som ja vás zvolal k národnému sjazdu…“

„Nespytujeme sa!“

„I tak dobre. Ale, aby nikoho nemýlili ani obavy, ba ani len pochybnosti, tu verejne hovorím, že zvolal som vás ako podnes jedine zákonný nádvorník uhorského kráľovstva,[25] menovaný nebohým zákonným kráľom Ondrejom, lebo votrelci, papáni a uchvatitelia trónu, aký bol Oto a aký je Karol Róbert nádvorníkov menovať nemôžu. Zvolal som vás, obyvateľov Bielouhorskej marchie, ako nádvorník krajiny preto, lebo kreslo údelného kňaza Bielouhorského kniežatstva už od štyridsiatich rokov nie je obsadené. Ste teda zákonne zvolaným a teda i zákonným národným sjazdom Bielouhorska a tak, na čom sa tu spoločne dohodneme, bude nám všetkým nezrušiteľným zákonom, toho sa budeme nezvratne držať.“

„Tak je!“ zahrmelo jednohlasne priestranným nahradím.

„Slávne zhromaždenie!“ pokračoval po chvíli Matúš, „známe je každému jednému z nás, že vtedy, keď sa naši predkovia roku 1034 tuná na Trenčíne menom národa dohodli holdovať svätému Štefanovi, hlavnou podmienkou, ktorú mal odprisahať uhorský kráľ bolo, aby si Bielouhorská marchia podržala svoju drievnu samostatnosť, svoju ústavu, svoje staré práva a ustanovizne, a aby kráľ pre túto a takúto marchiu vždy zo svojej rodiny menoval údelného kňaza. Podmienku túto, ako je známe, svätý Štefan prijal a v Nitre roku 1035 slávnostne odprisahal svojím menom a menom potomkov a svojich nástupcov a menoval blahej pamäti Jóba i Samuelom zvaného údelným kňazom Bielouhorska. Tak, hľa, zabezpečená bola i našej marchii kráľovskou prísahou jej samostatnosť.

Túto prísahu potom každý kráľ riadne vykonal v Nitre za prítomnosti kniežacej rady (senatus ducalis), bielouhorských bánov a županov. Od čias kráľa Svätopluka požívala samostatnosť tak Bielouhorská ako i Čiernouhorská marchia, ba Čiernouhorská i podnes ešte v úplnej miere požíva. Dobre je nám známe, ako dlho udržal sa tento poriadok vecí a známe je vám i to, kedy a kto začal snovať prvé intrigy a podkopávať túto našu drievnu ústavu, zabezpečujúcu našej bielouhorskej vlasti jej dávnu samostatnosť a slovenskému národu jeho milú slobodu. Z Frank a Nemiec sa z roka na rok sťahovalo cudzorodé kňazstvo, ktoré zaplavilo najmä Panónsku marchiu. Jeho strediskom stal sa a podnes je Ostrihom. Už za Štefanovho života si obľúbilo Izmaela, to jest maďarských osadníkov, a upotrebilo ich ako nástroj na naštrbenie samostatnosti Bielouhorska a na utláčanie našej národnej slobody. Všetku cirkevnú moc začalo sústreďovať v Ostrihome.

Nezaveľa siahlo i po sústreďovaní občianskej moci, aby, keď padne raz hrádza, deliaca jednu marchiu od druhej, padla i samostatnosť tých marchií,[26] padla drievna ústava, padla sloboda a padol národ a celé Uhorsko aby bolo jedným nerozdeliteľným telom a jeho hlavou neprajný nám Ostrihom. S týmito, sprvu opatrne ukrývanými úmyslami začalo mohutné kňazstvo z roka na rok smelšie a otvorenejšie vystupovať, najotvorenejšie a najsmelšie ale po privčasnej smrti nášho blahej pamäti kráľa Ondreja III., posledného výhonku dynastie mojmíroarpádovskej, ktorý padol za obeť ničomným úkladom franských votrelcov. Viete, vy drahí bratia moji, akým spôsobom bol nám natisnutý Karol Róbert, a prečo? Pretože on má byť povoľným nástrojom v rukách kňazstva, aby pokojne zahladili samostatnosť Bielouhorska, znivočili našu drievnu svätoštefanskú ústavu, podrobili si pravoslávnu cirkev, utlmili našu národnú slobodu. Nuž či my — keď toť nitrianska formula prísahy zreteľne hovorí: Ak by kto z potomkov veľkňaza tú prísahu, ich ústavu chcel narušiť, nech prekliaty bude na veky —, či sme my, reku, Karola Róberta mohli prijať, či sme ho mohli uznať za kráľa uhorského?“

„Nemohli sme, nesmeli sme!“

„A predsa, čo sa stalo?“ pýtal sa opäť Matúš. „Po Ondrejovej smrti začali tri marchie Uhorska medzi sebou prsty ťahať a každá marchia vystúpila s iným kandidátom pre kráľovský prestol. My Bielouhri držali sme sa zákonitosti, bo za kráľa radili sme Ladislava, nádejného zaťa Ondrejovho. My sme nemohli za to, že Alžbeta potom zvolila si kláštorné rúcho miesto kráľovského plášťa. Čiernouhri pustili sa ďalej. Oni chceli Ota, vnuka Belovho, a najďalej šli kňazstvom vedení Panónci, ktorí prví pristali na natisnutého im Karola Róberta, pravnuka Štefana V. Keď zákonne vyvolený Ladislav, ktorý, ako viete i prísahou potvrdil našu drievnu ústavu a samostatnosť Bielouhorska, keď — hovorím, Ladislav roku 1304 dobrovoľne opustil krajinu, my Bielouhri nepremeškali sme pre všeobecné, celej dŕžave prepotrebné dorozumenie sa vyjednávať i s cudzím nám Karolom Róbertom, ktorého radcovia, ako je známe, všetko nám sľubovali, ale splniť sľuby vždy odkladali. Konečne, keď sme sa sklamali v svojich nádejach, rozišli sme sa s nimi. Čo urobili nato? Povolali nás do Kykesa a kardinál Gentilis nás opäť sladkými slovami uchlácholil, slávnostne sľubujúc, že pri treťom korunovaní Karol Róbert[27] prísahou potvrdí svätoštefanskú ústavu a ňou zabezpečenú samostatnosť Bielouhorska a že i Nitru prinavráti údelnému kňazovi Bielouhorska, ktorý sa mal vtedy menovať. No viete, ako nás zase oklamali, ako podlo nás opäť podviedli. Teraz už i sľubovanie za zbytočné držia, teraz sa už bez opekňovania svojich vlastizradných zámerov vytasili s hroznými úmyslami svojej svojvôle. Keď dnes týždeň bolo naše posolstvo v ich tábore, aby naším menom ešte raz pokúsilo sa vyrovnať spor a odvrátiť krvavú občiansku vojnu, Karol Róbert, ktorému naše poslanstvo podľa môjho zdania až priveľké ústupky naším menom ponúkalo, čo som svojmu synovi ako rečníkovi poslanstva už i dôrazne vyčítal, Karol Róbert, ako hovorím, sa osvedčil, že pod tou jedinou podmienkou hotový je vyrovnať sa, ak sa vraj na večné veky vzdáme chúťky na snívanú samostatnosť našej Bielouhorskej marchie, to jest, ak sa zriekneme svätoštefanskej ústavy, ak sa zriekneme našej ústavnej samostatnosti a našich drievnych práv, našej slobody, nášho národného života. — Či to urobíme?“

„Nie, to neurobíme nikdy!“ jednomyselne volalo zhromaždenie.“

„Radšej všetci zahynieme!“ ozvali sa dajedni.

„Bratia moji!“ zvolal Matúš naradovaný ráznou odhodlanosťou zhromaždenia, „sláva vám! To je mužné slovo. A veru za samostatnosť našej milej vlasti, za drievnu ústavu nášho Bielouhorska, ak bude treba, i životy naše ochotne položíme. Verte, ak teraz my neprelomíme, ak teraz my nezastavíme zhubnú mrákavu, visiacu nad neodvislosťou, nad slobodou našej vlasti, tak dlho bude náš národ živoriť, bude nešťastný a porobený, ako dlho bol dosiaľ samostatný, zvrchovaný, slobodný a blahý. Kým doteraz žil v bratskej zhode so sesterskými marchiami a v pokoji s početnými prišelcami a hosťami, potom porazený klesne a upadne. Stane sa povoľným prostriedkom na ubíjanie svojej vlastnej slobody. Napokon bude biednym manom vládybažných prišelcov. Bratia moji, ako vidíte, som starec. Veru lepšie svedčalo by mi sedieť v pokoji na Trenčíne a v tichosti požívať ovocie tej milosti, ktorú mi, ako znáte, Karol Róbert za zadanie našej svätej veci tak bohato sľubuje. Nuž ale, keď je reč o samostatnosti mojej milovanej vlasti, keď ide o slobodu a život môjho drahého národa, či nie je starcova povinnosť, aby i on ratoval, čo ratovať možno? A kdeže je taký kmeť, ktorého srdce nemladlo by ohňom iskrenného nadšenia za milú domovinu a drahú rodinu, keď je vlasť a národ v nebezpečenstve? Nečudujte sa teda, bratia, že ja, sedemdesiatročný starec radím vám všemožne postaviť sa proti tomu uchvatiteľovi trónu, ktorého pevný úmysel je zničiť našu samostatnosť, našu slobodu, náš národný život. Tu je teraz čas, a to zvrchovaný čas, činne vystúpiť. Ak národ túto dobu premešká, ak sa teraz nevzmuží, padne a beda mu potom. — Predkladám teda slávnemu zhromaždeniu ešte raz predovšetkým tú veľmi vážnu otázku, či je odhodlané rozhodne vystúpiť proti Karolovi Róbertovi, ktorý žiada bezpodmienečné privtelenie Bielouhorska k Panónskej marchii?“

„Sme na všetko odhodlaní!“ ozvalo sa mnoho hlasov.

„Tak je, na všetko!“ volalo celé zhromaždenie.

„Slávny bielouhorský sjazd!“ chopil sa slova najstarší Omodej, „i ja myslím, že teraz máme byť na všetko odhodlaní. Je zvrchovaný čas prelomiť konečne v Uhorsku pre nás nebezpečnú vládu kňazstva, ktoré všetko toto zapríčinilo, lebo sa všemožne usilovalo zničiť drievne slobody. Zvolilo si pritom pri uskutočňovaní svojich vládybažných zámerov za nástroj Karola Róberta. A zaiste ono bude prvou príčinou tých nehôd a bied, ktoré našu bielouhorskú vlasť prikvačia, ak náš národ v tomto boji upadne. Od našich otcov počúvali sme, bratia, ako pekne v zhode a pokoji žili naši predkovia tak medzi sebou ako i s hosťami a prišelcami krajiny. No už asi štyridsať rokov tomu, čo vplyvom kňazstva Frankovia a Nemci domohli sa nadvlády pri dvore. Z roka na rok skazonosnejšie sa usilujú utlmiť drievne práva a slobody národa. Viac než sto rokov tomu, čo následkom kňazského vplyvu nebola na uhorskom tróne kráľovná zo slovanskej krvi a čo šikujú nám s princeznami do krajiny celé húfy cudzincov, ošemetných Frankov a Nemcov, žijúcich zo špiku národa sťa ohyzdná plieseň. No nie dosť na tom, že tieto tlupy bezočivých votrelcov obsypala zvláštna milosť dvora vždy najvyššími hodnosťami, nie dosť, že pohodlne zasedajú si do kresiel najvýnosnejších úradov, že sťa upíri cicajú krv národa. Začínajú siať medzi nás i semä nesvárov, pozdvihujú Izmaela s jeho prišelcami a utláčajú kde možno tých, ktorých pravlasťou je uhorská krajina, takže ten rozmaznanec začína už i na týchto pozerať cez plecia. My sme dosiaľ v pokoji žili s prišelcami. Radosť i žalosť rovnako sme si delili, pretrpeli sme mužne nie jednu neresť. Uhorsko bolo nám všetkým spoločným majetkom, dŕžava bola nám matkou všetkých milujúcou, všetkými milovanou. Teraz to už začína byť inak. A stránka, čo túto zmenu vecí riadi, stáva sa zo dňa na deň mocnejšou a smelšou. Ako vidíme, svoje lupičské ruky vystiera už bez obalu i na samostatnosť našej bielouhorskej vlasti, na jej ústavu a slobodu a natíska krajine poriadky nemeckého sveta, páchnuce večným rabstvom ľudu, do ktorých sme jednou nohou už skutočne zaviazli. No strana tá sa ešte ani s tým neuspokojila. Nemala dosť na tom, že zradne podťala utešený strom uhorskej slobody. I do svätej cirkvi pchá už svoje drzé prsty, natískajúc nám v nej nasilu to, čo nie je naše, o čom národ, verný svojim svätým apoštolom, nechce vedieť, totižto reč cudziu, latinskú, ktorá nosí v sebe zárodok národného úpadku a manstva. Bratia moji, to ďalej trpieť nesmieme. Môj náhľad je teda rozhodne postaviť sa raz už proti utláčateľom našej ústavy a národnej slobody a hlavne teraz proti ich povolnému nástroju Karolovi Róbertovi.“

„Tak je, nechceme Róberta!“

„Prosím i ja o slovo,“ povstal čachtický Ctibor a obrátil sa chripľavým hlasom k Matúšovi. „Čujem a vidím, kuša natiahnutá a väčšina slávneho sjazdu zdá sa byť za jej spustenie, iste skazonosné už či pre nás, či pre našich protivníkov. Skazonosné, či pre jednu, či pre druhú stranu, a preto opovažujem sa predložiť otázku, či by snáď nebolo dobre nateraz pristúpiť na podmienky, čo kráľ Róbert ponúka našej stránke a keď raz príde doba prajnejšia, potom zasadiť sa za drievnu ústavu Bielouhorska.“

„Na to je odpoveď,“ prejal slovo Matúš, „že právo, ktorého sa dobrovoľne vzdáme, prestáva byť právom a zostanú z neho franforce milosti, Bože, uchovaj nás od takého kroku. Pravdaže, môžeme byť porazení, môžeme padnúť a s nami i náš národ môže klesnúť do poroby na dlhé storočia. No kým sa dobrovoľne nevzdáme práva, ktoré našej bielouhorskej vlasti patrí v zmysle tejto drievnej,“ s dôrazom hovoril Matúš ukazujúc na starý pergamen, „svätoštefanskej ústavy potvrdenej všetkými kráľmi arpádovského rodu, áno, najnovšie i českým Ladislavom slávnostnou nitrianskou prísahou ústavy, dotiaľ to právo bude v zásade predsa pevne a právoplatne stáť, hoci by bolo násilím na dlhé storočia ubité. Prv alebo neskôr iste ho i v živote musia uznať. Ja som teda za to, aby sme dobrovoľne neoddali, čo najdrahšie je národu, čo sme my nenadobudli a za čo sme my i najpozdejším potomkom našim zodpovední.“

„Tak je, nezabúdajme na nič!“ volali veľmoži a rytieri v úplnej zhode s meštianstvom a ľudom.

„Páni moji!“ ujal sa slova Matúšov dôverník Felicián Sáh, „ani nemáme teraz dostatočnú príčinu dobrovoľne zadať také sväté poklady národa, aké sú jeho ústava a neodvislosť, tým menej, že niet obáv z nezdaru našej spravodlivej veci. Pravda síce, že Róbertov tábor vrútil sa nedávno medzi Hornád a Torysu, aby na dvoje rozpoltil Bielouhorsko a tak oslabil naše sily. No ja neverím, že by sa mu to podarilo, bo, ajhľa, i z tých strán sú medzi nami statní synovia bývalého Róbertovho najvernejšieho prívrženca Omodeja a ja mám pevnú nádej, že statný veliteľ Šariša, Dimiter Miklušovič k starým vavrínom, ktoré si pri Hrýne zaslúžil, pripojí nové a prekazí ďalšie napredovanie róbertovcov. Najnovšie zprávy okrem toho nám zvestujú, že naše voje neďaleko Turne víťazne ubili Láclava z Vyšuty, že Šumný Jób porazil Láclava z Oponíc a že je pevná nádej, že Dimiter všetky okolité sily šťastlivo pritiahne k Šarišu. Okrem toho máme teraz pričinením statných Omodejovcov i početné české voje, a čo hlavné, máme i mocných spojencov Brebirský Mladen, bán Bosny, ktorého otec, ako počuť, leží na smrteľnej posteli, a Ladislav Opor, sedmohradský vojvodca sú ľudia, ktorí iste nie tak ľahko sklonia svoju šiju v jarmo Róbertovo, a tak trebárs nie bezprostredne, predsa sú to naši spojenci proti franským votrelcom. No čo by i to všetko nie, ja by som predsa vždy len za to hlasoval, aby sme z drievnych práv slovenského národa a z uhorskej ústavy, ktorá nám zaručuje samostatnosť nášho milého Bielouhorska za žiadnu cenu ani byľky nezadali.“

„Nezadáme!“ zhrmel hlas ľudu nahradím.

„Pekné to slovo, páni,“ ohlásil sa teraz Dônč Čapy, „ale uvážme z druhej strany i to, že Karol Róbert, ktorý bol roku 1310 v Belehrade prostredníctvom Tomáša opravdivou korunou Štefana korunovaný, predsa už má aké-také právo na uhorský prestol, lebo náš dŕžavný zákon…“

„Prvý zákon je sloboda,“ pretrhol ho týmito námietkami rozmrzený Matúš, „a slobodná voľba slobodného, svoje drievne zákony ctiaceho národa. Takto ale onen uchvatiteľ koruny a trónu nestal sa naším kráľom voľbou, ústavou a zákonmi zaštítenou. A to, že Róbertovi jeho honci, jeho povoľní sluhovia a otroci Ríma položili uhorskú korunu na hlavu, nie je ešte zákonné korunovanie uhorského kráľa. Či keď uchytí dakto z oltára posvätnú oblátku a zhltne ju, či ten požíva pravé telo Kristovo? Či keď bez všeobecnej vôle národa, bez vzájomného dorozumenia sa troch samostatných marchií ústavného Uhorska dakto uchváti trebárs i korunu svätého Štefana a dá si ju položiť na hlavu, či ten je už naším kráľom? Staviam sa, dôrazne sa staviam proti podobným náhľadom na korunovanie toho votrelca, na ktorom Bielouhorsko, ba ani Čiernouhorsko naskrze žiadnej účasti nebralo. Snem, čo ho volil a korunoval, nebol zákonne zvolaný, nasledovne nebol ani oprávneným zákonným snemom voliť a korunovať. Karol Róbert nebol volený a korunovaný s uzrozumením celej krajiny, nasledovne on nie je naším kráľom.“

„Nie je! Nie je naším kráľom!“ ozvali sa početné hlasy.

„Nechceme ho!“ zhučalo zhromaždenie.

„Bratia moji!“ pokračoval Matúš, utíšiac svoje predošlé rozhorčenie, „postúpme teda ďalej v svojom rokovaní. Ondrej tretí zomrel, Alžbeta, jeho jediná dcéra pohrdla skvelým dedičstvom svojich otcov, Vladislava Drugatina nechcel snem, Otu niet, cudzinca Karola tiež nechceme, — a tak so smrťou Ondreja III. rozviazala sa úmluva národa s rodom mojmíro-arpádovským. Dŕžava uhorská má teraz opäť právo slobodnej voľby. Či je tak?“

„Tak je! Tak je!“ volalo zhromaždenie jednomyseľne.

„Bratia moji!“ ujal sa teraz slova zase Ján Omodej, „o tejto veci už od dvanástich rokov veľmi mnoho sa hovorilo a v tom sa všetci prívrženci drievnej ústavy, všetci verní synovia vlasti a národa jednomyseľne zhodujú, že po smrti Ondreja III. dŕžava síce má právo na slobodnú voľbu, no v tom, koho voliť, prenesmierne rozchodia sa náhľady, takže tuná naozaj možno riecť, koľko hláv, toľko práv. Jedni radili pred niekoľkými rokmi českého kráľa bez ohľadu na to, že nestal sa Ondrejovým zaťom. Iní od dvoch rokov radia zase len českého kráľa Jána. Druhí zas poľského Lokietka, posledného, výhonok slávnych Piastov. Na to namieta sa z mnohých strán, že Ján je dobrodruh, a nestály Ladislav už tretí raz na tróne. A pravda je, ani ja by som ani k jednému z týchto tej dôvery nemal, žeby som radil národu ponúknuť ktorémukoľvek z nich korunu uhorskú. Lež bratia moji, sú ešte i iné a veru mohutné slovanské plemená, obdarené rodmi kniežat, skvejúcich sa cností ľudského ducha i srdca. A preto najmä my, na východe bývajúci Bielouhri, uzrozumeli sme sa s Fedorom Koriatovičom, Petrom Petrovičom a mnohými inými, že v záujmoch bielouhorskej vlasti a pravoslávnej cirkvi pri voľbe budúceho kráľa obrátime pozornosť národa na tieto mohutné kniežacie rody na severe. Narádzam teda, aby slávny sjazd uzavrel pustiť sa v nadrečenom smere do bližšieho vyjednávania. Rozumie sa, že prvou našou podmienkou má byť drievna ústava uhorskej dŕžavy a tak teda i nezávislosť Bielouhorska od Panónskej marchie.“

„Dobre tak!“ ohlásilo sa zopár rytierov.

„Slávne zhromaždenie,“ prejal hneď nato slovo Matúš, na ktorého boli pri tejto rade obrátené všetky zraky, „hoci je znamenitá rada môjho milého priateľa Ondreja, lebo je sa čo báť, že ak obrátime inam našu pozornosť, sľúbia nám všetko, no vieme, ako vierolomný Frank a Nemec vedel držať sľuby. A preto je to i môj náhľad, aby sme na tento závažný krok pripravovali národ, ba mu i v celej dŕžave kliesnili cestu. Avšak tú radu, aby sa už náš sjazd pustil v tomto smere do bližšieho vyjednávania, držím za predčasnú, ba naskrze nemiestnu. Lebo ktože má právo voliť uhorského kráľa? Uhorská dŕžava prostredníctvom svojho zákonne zvolaného a zákonne zostaveného snemu. A kto sme my? My sme národný sjazd len tretej časti tejto dŕžavy, my sme zhromaždenie Marchie bielouhorskej. Ak by sme teda my už teraz či volili, či len vyjednávali s kráľom, ktorého má voliť snem dŕžavy, dopustili by sme sa tej istej chyby, ktorej dopustili sa následkom kňazského vplyvu Panónci s voľbou Karola Róberta, alebo priaznivci Nemcov s voľbou bavorského Ota. Ja, drahí bratia moji, nadovšetko ctím si zákon a preto radím, súkromne síce, aby sa pripravovala mienka za návrh Omodejov. Verejne však a najmä na tomto našom národnom bielouhorskom sjazde, by sa nijako nemala predchádzať vôľa dŕžavného snemu, z ktorého Bielouhorsko predstavuje iba jednu tretinu.“

„Pravda je! Tak je!“

„A čože teda,“ ozval sa jeden hlas, „či budeme bez kráľa?“

„Dohodli sme sa,“ odvetil Matúš na túto otázku, „že Karola neuznávame za uhorského kráľa, že ho nechceme, a preto, dotiaľ však, pokým nezasadne zákonný dŕžavný snem k voľbe, budeme bez kráľa.“

„Avšak bez hlavy nebudeme,“ prejal slovo Felicián Sáh; „Matúš Čák je zákonným nádvorníkom krajiny, ba je viac, bo vtedy, keď na krátky čas[28] utíšil sa spor medzi nami a Karolom Róbertom, ktorý sľúbil uznať práva Bielouhorska, náš slávny Matúš Čák bol tútorom uhorskej dŕžavy pričinením uhorského vtedy zákonne zvolaného snemu. Sláva teda dočasnému náčelníkovi kráľovskej uhorskej vlády, sláva Matúšovi, tútorovi krajiny!“

„Sláva mu, sláva!“ zhučalo zhromaždenie s iskrenným nadšením.

„Pravdu má náš brat Felicián,“ riekol opäť Matúš, „bo isté je, že dŕžava ani do budúcej voľby nebude bez hlavy, bo ja, ako je známe, som jediný zákonný nádvorník dŕžavy, ba i pričinením jej zákonného snemu vyhlásený za tútora krajiny práve preto, aby vraj v týchto neistých časoch vláda dŕžavy neostala bez zákonnej hlavy, ak by snáď Karol Róbert ostal vierolomným. Ako tútor dŕžavy teda budem jej dočasnou hlavou a ako taký budem hlavným veliteľom vojov postavených proti votrelcom. Budem mať teda svoje mnohé, vážne, pre sedemdesiatročného starca veru i dosť ťažké povinnosti. A práve preto, aby som mohol týmto povinnostiam ako dočasný náčelník dŕžavy a vojvoda tábora zodpovedať, tiež dočasne vymenúvam brata Feliciána Sáha svojím nádvorníkom a ho ako takého predstavujem slávnemu sjazdu.“

„Sláva mu, sláva!“

„No, bratia moji, aby sme časom mohli uskutočniť výborný Omodejov návrh, aby sme zabezpečili sebe i svojim potomkom drievnu svätoštefanskú ústavu, aby skutkom stala sa naša dnešná dohoda neuznať Karola Róberta a pripraviť novú slobodnú voľbu uhorského kráľa, musíme predovšetkým poraziť Karolových žoldošov a vyhnať ho s celou jeho franskonemeckou perepúťou na večné časy z krajiny. Počujte ma teda. K vojakom vojvodca hovorí: Ešte dnes večer hne sa tábor náš oproti Karolovi Róbertovi. Vojvodcovia župných oddelení rozošlite poslov, aby všetky voje brali sa rovnou cestou k Toryse, kde spojíme sa v jeden tábor s bratmi Čechmi, s Dimitrom a so Šumným Jóbom. Nuž, hor sa teda, slovenská družina, hor na zhubcov ústavnej vlasti, na šarhov národa, hor sa k zbrani! Lepšej budúcnosti kynie nám nádej! Dokážme už teraz, že za blaho otčiny, za milú slobodu hotoví sme i životy položiť. Žiť, abo mrieť buď naším heslom. Hurá, do zbrane!“

„Hurá-ha! Hurá!“ hrmelo v zápalistom nadšení celé zhromaždenie a na to zvuky ,Matúšovej dumy‘[29] sprevádzali rozchodiacich sa veľmožov a rytierov.

*

Po rozpustení národného sjazdu nachodíme Matúša v jeho svetlici na zámku v rozhovore s čachtickým Ctiborom.

„Slávny tútor dŕžavy!“ úctivo hovoril Ctibor, „prv, než opustíme tvoje sídlo Trenčín, dovoľ mi vernému sluhovi s poníženou prosbou predstúpiť pred tvoju veľmožnosť.“

„Čo? Ty si môj sluha Ctibor?“ pretrhol ho Matúš podávajúc mu ruku. „Načo také ponižovanie sa? Pravé priateľstvo nepozná pána a sluhu. Ono stan svoj máva len u voľných ľudi. Vrav, čo žiadaš, braček.“

„Päť rokov tomu,“ slovil po malej prestávke Ctibor, „čo som tvoju dcéru videl, vtedy tuším štrnásť-pätnásť ročnú pannu. Pri prvom pohľade zahorel som láskou…“

„Čo?“ skríkol Matúš nemilo prekvapený, „ty sa uchádzaš o ruku mojej Margity?“

„Ano, osmeľujem sa…“

„Braček Ctibor, moja Margita nemá dvadsať rokov, ty vyše štyridsať. Čo si si to namyslel? Nemožno mi veriť, že by si jej bol vítaným ženíchom.“

„Ja mám nádej, pane.“

„No, všetko je možné. Poodíď tu do bočnej izby, sám hneď o tej veci s dcérou prehovorím.“

„Ďakujem ti, pane!“ a s tými slovami pobral sa vpravo do bočnej svetlice, na ktorú mu Matúš bol ukázal.

Sotva odstúpil Ctibor, hlavné, do teremu vedúce dvere opäť sa otvorili a dnu vkročil likavský Radmír.

„Veľmožný tútor krajiny,“ riekol pokloniac sa Matúšovi, „prv než sťato odídeme, opovažujem sa jednu prosbu predniesť.“

„Hovor, braček. Vari sa i ty chceš ženiť?“

Otázka táto priviedla Radmíra do zrejmých rozpakov, bo skutočne sa i on zaoberal podobným úmyslom, a to už dlhší čas. Iba smelosť mu chýbala predniesť túto šteklivú záležitosť. „Vskutku,“ — zajakal sa pytač, „podivno mi, že… ty znáš uhádnuť… i myšlienky ľudí…“

„Vec to často veľmi ľahká,“ usmial sa pán Váhu a Tatier. „No ty vari len nepýtaš tiež ruku Margity?“

„Ba práve, veľmožný pane…“ poklonkoval sa Radmír.

„Ech, nedaj sa vysmiať,“ zvolal Matúš, položiac mu pravicu na plece; „vdovec s piatimi deťmi!“

„Práve tie, hľa, vernú matku potrebujú.“

„No,“ stisol plecami Matúš, „dobre braček. Ak dcére ľúbo, mne si vítaným ženíchom, no siliť ju nebudem…“

„Ja i bez silenia mám pevnú nádej, lebo…“

„Dobre, dobre; odstúp tuná na okamih vľavo, zaraz sám s ňou prehovorím.“

„Srdečná ti vďaka za to, pane môj!“ a s tým pobral sa Radmír do bočnej izby, na ktorú mu Matúš bol ukázal.

Matúš, prekvapený týmito nenadálymi prosbami, sa chutne rozosmial. „Naraz dvaja pytači!“ zvolal, „a čo viac, každý z nich má vraj pevnú nádej. Neviem, čo to naraz tým luďom napadlo. So svojou dcérou mal som síce inakšie úmysly, no Margita Nemca naskrze nechcela a ja pre jej zanovitosť musel som zrušiť dané slovo. Radšej sa vraj bude so statným Slovanom o biednu chyžu deliť, než s ľstivým Nemcom o purpur vojvodského kresla. Dobre to vravela!… Neviem, čo teraz povie a čo na ženícha, ktorého som jej ja obecal. Bol síce čas, keď jej podľa mienky mnohých skvelšie výhľady kynuli, keď za príkladom bavorského Ota i Karol Róbert začal spomínať bližšie spriatelenie sa so mnou prostredníctvom tohto manželstva. No už vtedy som povedal a i teraz vravím, že nikdy za cenu blaha svojej vlasti a svojho národa. A to pevne verím, že Margita sto ráz šťastnejšia bude so statným Feliciánom, jednoduchým veľmožom, než s tým franským smilníkom na kráľovskom kresle.“

Sotva dokončil Matúš toto svoje hlasné myslenie, hlavné dvere sa zase otvorili a dnu vstúpil slávny junák považského tábora, Janko Deržislav, Dežom zvaný. Bol to šuhaj asi šesť-osemadvadsaťročný, peknej vysokej postavy, iskrenných čiernych očí a havraních vlasov. Sotva ocitol sa Deržislav vo dverách, Matúšovi nevdojak vylúdil sa z pŕs akýsi výkrik milého prekvapenia a orličie jeho oko s výrazom srdečnej blahosklonnosti spočinulo na milej junáckej postave príchodzieho, ktorý zastal neďaleko dvier, vážne sa poklonil pred Matúšom a hovoril: „Milostivý pane! Najväčšia moja pýcha je, že v tvojom tábore pod slovenskou zástavou slúžim vlasti a národu a verím, že ty, veľmožný pane, dosiaľ spokojný si so mnou. Jedine toto blažiace ma vedomie umožňuje mi teraz predniesť vrúcnu túžbu môjho srdca.“

„Vrav, synak môj, čo chceš?“

„Ľúbim tvoju dcéru,“ šeptal polohlasne Deržislav so sklopeným zrakom.

„Ach, i ty Margitu?“ zvolal nie nepríjemne prekvapený Matúš. „Pane, večný bože! Prečo nemám aspoň štyri dcéry?“

„Veľmožný pane môj, viem, že som chudobný nepatrný rytier, ktorý okrem cti a meča nemá iných statkov…“

„Že veľkých statkov nemáš, braček, to nie je tvoja vina, lež vina dedov, ktorí ti ich nezanechali. Vidíš z toho i ty, že je bohatstvo len šťastím i náhodou, statočnosť zásluhou. Ostatne, synak môj, milá mi je tvoja dôvera. No vec tá má svoj háčik. Ja som ruku svojej dcéry obecal svojmu miláčikovi Sáhovi a pevne som si umienil, že ju ešte pred rozhodným úderom, s ktorým strojíme sa teraz na tábor Frankov, vydám, aby — ak by vôľa božia bola, že by som sa viac nenavrátil z boja, nezostala nezaopatrená. O mojom úmysle ani Felicián, ani ona dosiaľ nevie. No Margita má okrem teba ešte dvoch pytačov, o ktorých tiež ani len tušenia nemá. Ako hovorím, obecal som jej ruku Sáhovi, no dávam ti svoje slovo, že vec tú teraz nie ja, lež jedine jej vôľa rozhodne. Hneď s ňou o tom ja sám prehovorím. Ráč počkať trochu tu von vo dvorane.“

Deržislav, uradovaný sladkou nádejou, bo veď mu Margita už pred rokom večnú lásku sľúbila, vrátil sa do teremu a Matúš zacengal na sluhu. V okamihu ocitol sa jeho verný Mikuláš u neho.

„Zavolaj mi dcéru“ velel Matúš. Sluha šiel.

„Počuj, chlape, vráť sa!“ skríkol Matúš v dobrom rozmare a dôverným hlasom pokračoval: „Počuj, Miklúš, Margita má naraz troch pytačov, tu, tam a tuná, a ja, vieš už, že som ju štvrtému obecal. Ktorého z nich by si ty radil?“

„Kto sa to má vydať?“

„Moja dcéra Margita.“

„Nuž s tou sa poraďte.“

„Hahaha! Pravdu máš. To je i môj úmysel. No iď, zavolaj ju.“

Sluha odišiel a po malej chvíli vstúpila dnu Matúšova jediná, vrúcne milovaná dcéra Margita, zosobnený ideál panny slovenskej. Pekná, štíhla, vyššia postava, biela okrúhla tvár, bohaté belavé kadere, jasné modré oči, to boli hlavné ťahy bohatých vnád, ktorými táto krásavica oplývala. Otec ju ľúbil, ale i ona ľúbila otca, bo v ňom zbožňovala ideál zriedkavého, vlasti a národu nezvratne oddaného hrdinu. Sotva vkročila do izby a presvedčila sa, že je otec konečne osamote, s naradostenou tvárou milujúcej a vďačnej dcéry letela mu v otcovské objatie.

„Moja milá dcéra!“ zvolal Matúš, privinúc ju k prsiam a potom keď ju na čelo poľúbil, medzi svoje dve mocné dlane uzavrúc jej peknú hlavu a prenikave uprúc svoj otcovský starostlivý zrak v jej veľké jasné oči, hovoril: „Akože sa mi máš? Ešte som ťa dnes nevidel.“

„Dobre, môj milý otec, keď nevidím chmáry na tvojom čele.“

„A čoby i boli, keď ich ty pohladíš, Margita moja, iste pominú.“

„Nie, niet ich otecko. Netreba ich hladiť,“ slovila dcéra, túliac sa k otcovi.

„Niet ich, no je možné, že budú,“ riekol Matúš po chvíli, a v skutku začalo sa mu mračiť čelo. „Vieš, dcéra moja, na čom sa dnes národný sjazd uzniesol. Vieš už, že ešte dnes večer opustím Trenčín a ktovie, či navrátim sa kedy. A preto, vidíš, prv než sa rozlúčime, rád by som jednu dôležitú vec usporiadať s tebou.“

„Rozkáž, môj otecko milý,“ zvolala deva a ovinula svoje plné biele ramená okolo mohutného muža, ako keby sa ľalia túlila k mocnému dubu.

„Dcéra moja!“ hovoril otec o poznanie odmeranejším hlasom. „Máš už dvadsať rakov, čas je pomyslieť na vydaj. Už dva razy som povolil tvojej žiadosti, odpraviac pytačov, ktorí ti neboli po vkuse a chuti. I teraz zase traja rytieri hlásia sa o tvoju ruku, no ja, vyznám ti úprimne, obecal som už tvoju ruku svojmu miláčikovi Sáhovi. Buď teda taká dobrá, povšimni si mojej otcovskej rady, ak ti možno, sama odprav troch pytačov a pred nimi podaj ruku tomu, ktorému som ju ja obecal. Bude to pre Sáha milé prekvapenie. Viem, že ťa miluje a tuším, že si len ako pytač netrúfa vystúpiť.“

„Otče môj!“ vzdychla deva, ale otec vzdych ten nedopočul, lebo zvýšeným hlasom pokračoval: „Prosím, páni bratia, vstúpte. Poďte počuť rozhodnutie mojej dcéry.“

Trojo dverí naraz sa rozostúpilo, z ľavej strany vkročil Radmír, z pravej Ctibor a prostriedkom Ján Deržislav.

Matúš cengal; „Zavolaj mi Sáha!“ velel vstúpivšiemu sluhovi a po chvíli ocitol sa pri boku Deržislava i driečny rytier, miláčik Matúšov, Felicián Sáh.

„Bratku Sáhu,“ riekol Matúš, „dal som ťa zavolať, aby si mi bol svedkom v istej rodinnej záležitosti. Moja Margita má dnes podivnou náhodou naraz troch pytačov, všetko statných, šľachetných, statočných rytierov, z ktorých každý hoden je byť Matúšovým zaťom. A práve preto, že by mne ťažko prišlo medzi nimi voliť, ponechal som vec tú celkom slobodnej vôli mojej Margity. Nuž, dcéra moja, voľ si teraz sama.“

„Otče môj drahý!…“

„Nuž, Margita, netrať ducha,“ posilňoval ju otec.

„Nemožno, otče môj!“ zvolala dcéra a slzy ju zaliali.

„Počuli ste, páni bratia,“ obrátil sa Matúš k trom pytačom Margity, „že nemožno jej voliť, bo ani k jednému z vás zvláštnej náklonnosti…“

„Otče môj,“ prosila rozplakaná deva, s panenským studom túliac sa k otcovi, „prosím ťa, prestaň ma mučiť!“

„Čo to? Mučiť? Slobodnú vôľu ti nechávam a ty vravíš, že ťa mučím!“ vravel otec so zle ukrytou pretvárkou, a ustúpil krok naspäť.

Margita stála ako búrkou zmietaný kvet bez opory vo veľkom vnútornom boji medzi citmi úprimnej dcérinej lásky, spojenej s povinnou poslušnosťou dobrému ale i rovnako prísnemu otcovi a medzi citmi horúcej lásky k miláčikovi mladistvej duše svojej. Bol to boj veľký a ťažký. Konečne ale predsa zvíťazil pocit vlastného blaha nad dcérinou poslušnosťou a s pološeptavým, no z hlbín duše vinúcim sa jej výkrikom ,môj drahý Janko!‘ letela Deržislavovi do náručia.

Tento obrat všetkých prekvapil. Radmír a Ctibor zahryzli si do perí a stiahli obrvy a Matúš, ktorý porovnával v duchu Sáha s troma pytačmi a s istotou rátal na ochotnú poslušnosť dcéry, nevedel už teraz ako vec tú do koľají priviesť. „Čo, známosť?“ pýtal sa Margity „a to bez môjho vedomia?“

„Odpusť, otče môj ľúby!“ lkala dcéra a vrhla sa na kolená, stiahnuc za sebou i svojho milého.

„Hm,… teda dávna známosť,… a mne o tom ani slova!“ a prejdúc si rukou po čele, po malej prestávke udobrený doložil: „No darmo je. Viaže ma slovo,… ja som ti dal právo slobodnej voľby,… maj si teda, čo si si vyvolila. Prijmite, dietky moje, otcovské požehnanie. Pán boh s nami a zlé preč!“ doložil, a položil ruky na hlavy snúbencov. Ctibor a Radmír so zle utajeným citom závisti pozerali na tento neočakávaný výjav. „Nebanujte, páni“ riekol im Matúš; „i mňa neraz už nádej sklamala. Poďte, bratia moji, zalejeme to naším tokajským pri obede.“

S tým pojal Ctibora a Radmíra pod pazuchy a šiel s nimi do dvorany. Pri dverách sa obzrel na Feliciána, ktorý práve blahoželal Deržislavovi k jeho šťastiu a riekol: „Bratku, Felicián, poď! Sadnime si k obedu. Nechaj tu tých zaľúbencov, nech sa tešia jeden s druhým, tým tuším už ani obed netreba.“ A s hlasným smiechom vkročil do dvorany, naplnenej početnými hosťami, ktorí už len na príchod domáceho pána čakali, bo všetci tí, ktorí sa zúčastnili na dnešnom sjazde, veľmoži i rytieri, mešťania i obecný ľud boli dnes hosťami pohostinného pána, Trenčianskeho Matúša. V palote v troch teremoch boli prikryté dlhočizné rady stolov a vonku na náhradí vo viacerých kotloch varil sa tukáň[30] a piekli sa na mocných železných ražňoch štvrtky volov.

Pod lipami ale hrala druhá zámocká banda naše trávnice a sedliaci s krčiažkami vína v hrsti, pokreskávali si pri nich a kedy zadanákali, kedy zavýskali, kedy zapili na ,stále zdravie‘ pána Váhu a Tatier.



[18] (lat.) Veseliť sa, radovať sa.

[19] (lat.) Túlať sa, sem tam chodiť.

[20] (lat.) Naproti postaviť.

[21] (maď.) hlúpy

[22] … jeho vlastnej — „Matúš bol muž pre vek svoj vzdelaný… Študoval, ako bolo zvykom vo vtedajšom veku, bezpochyby v cudzozemsku, v Taliansku alebo Francúzsku. Tam si nadobudol vzdelanosť klasickú.“ (Jonáš Záborský — pozn. autora.)

[23] … vekom, hodnosťami — Roku 1312 bol Matúš 69 rokov starý. V svojom dvadsiatom piatom roku už bol vojvodom Sedmohradska, v päťdesiatom županom prešporským a kráľovským stajníkom. V päťdesiatom treťom roku nádvorníkom Uhorska a v šesťdesiatom šiestom i „tútorom“ krajiny (pozn. autora).

[24] … Bielouhorskej marchie — Za Matúšových čias bol i toto ešte bežný výraz. „Item si de Bielgan (Bielougoria) quod dicitur marchia, cives Strigonienses portent vinum sive in carinis sive in curribus, de qualibet tunella solvant duo pondera.“ (Ladislai III. regis moderatio telonii strigoniensis a. 1288 — pozn. autora.)

[25] … nádvorník uhorského kráľovstva — „Ktorej hodnosti nechcel sa potom vzdať nikdy až do smrti.“ (Jonáš Záborský — pozn. autora.)

[26] … samostatnosť tých marchíí — Samostatnosť túto dokazuje i to, že i v samom „Corpus juris“ sú zákony, ktoré výlučne len pre Bielouhorsko platili, napríklad S. Ladislai decretum III; decretum Colomanni regis ab Albrico compilatum; decretum regis Andreae II. a. 1231 a i. (pozn. autora).

[27] … pri treťom korunovaní Karol Róbert — Karol Róbert bol štyri razy korunovaný, a to: 1. roku 1300 v Záhrebe skrze arcibiskupa ostr. Gregora (Madius u Schwandtnera III, 638), 2. roku 1301 v Ostrihome skrze toho istého Gregora. (Bula Bonifáca VIII. „Spectator omnium.“) 3. roku 1309, 15. júna v Pešť-Budíne skrze arcibiskupa Tomáša. (Koller hist. episc. quinque eccl. II, 293.) 4. roku 1310, 27. augusta a tentoraz s opravdivou korunou v St. Belehrade skrze arcibiskupa Tomáša. (Thúróczy II, 89 — pozn. autora.)

[28] … na krátky čas — Od novembra 1308 po 15. júna 1309, lebo už 6. júla 1309 Matúša Gentilis exkomunikoval. (Fehér, Codex Diplomaticus VIII, 5, s. 52 — pozn. autora.)

[29] „Matúšovej dumy“ — Viď Sokol 1862, s. 344 (pozn. autora).

[30] Tukáň — Staroslovenské jedlo asi tak ako guláš vo vlastnom tuku pripravené (pozn. autora).





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.