Romance, balady, legendy
Autor: Tichomír Milkin
Digitalizátori: Michal Garaj, Viera Studeničová, Michal Belička, Dorota Feketeová
(Legenda)
„Je clivo, keď je nemé pole, háj.
Sem, vtáctvo! Dám hlas vašej čeľadi.
Svetom sa moja sláva rozliehaj
a tá nech ľuďom srdcia naladí.
A zo všetkých vás ten nech dostane
dar najkrajšieho hlasu, umenia,
čo najvzácnejší dar dá ozaj mne,
čo hodnotu mu časy nemenia.“
Tak riekol Boh. Tu kŕdeľ vtáčeniec
strepoce krídly — brnkne ako sen…
a už aj nesú: ten kvet na veniec,
ten zrnká zlata a zas diamant ten.
Boh krúti hlavou. Dary odmieta.
„Ach, diamant uhlík zhorí v plameni,
zlato sa derie, vplýva na dieťa,
Tu zrazu vidieť letieť slávika,
v zobáčku lístok, na ňom v dúhohre
trbletom horí žiara veliká,
až od úžasu všetko vtáctvo mrie.
Tu Boh sa pýta: „Čo to nesieš? Rec!“
„Žiaľ zmykol slzy z očú synovi,
že zarmútil mať. Slza, krásna vec,
mu padla z očú na list ružový.
Nuž slzu žiaľu, slzu ľútosti
ti nesiem. Bože, na dar. Ty to maj!“
Tvár božia zjasnie lúčmi milosti.
„Tys’ najvzácnejší dar dal naozaj.
A preto ty maj najkrásnejši hlas!
Umením svojím prevýš vtáčatá!
So spevom rozžni zoru, hviezdy has!
Spev tvoj nech ľuďom srdcia ovláda!“
9. IV. 1914
