ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na spanilom brehu Hrona
krásna deva sedávala,
mnohým mužom veru ona
hroznou skazou vše sa stala.
Podviedla ich sladkým
slovom, smevom, očmi,
a ten chudák, nad kým
zvíťazila, ročný
mal len život, potom zvädol
v túžbe za ňou a v hrob padol.

Išiel tade raz kňaz svätý,
deva sladko v srdci plesá:
„Chytro aj on hlavu stratí!“
riekne, sladko usmeje sa,
pokloní sa kňazu,
pekne osloví ho,
iba keď si zrazu
sadne vedľa neho
a priam bozká Pána sluhu,
by v ňom zažla vášeň tuhú.

Omráčený sluha boží
dotieravou slzou devy,
sedel, lež bozk devin zmnoží
jeho smelosť, zažne hnevy,
z jeho úst sa valí
kliatba: „Spravže divy,
Bože, aby malý
tento červ bol živý, divý
žrút a ukáž pravdu svoju,
potresci ju!…“

A šú šú šú — šuchot šuští,
medzi nich sa anjel z neba
rýchlym letkom priamo spustí.
„Boh ma zoslal trestať teba,
nešľachetný tvore!“
Devu za ramená schytí,
zdvihne hore,
a hľa, aká zmena:
z rúk sú krídla, z nôh chvost hadov,
šarkanom je s tvárou mladou.

Rozšírila deva krídla,
rozšírila naširoko,
tá, čo mnohých k hriechu zviedla,
odletela ta, kde oko
ľudské nedovidí,
v hrozné priepadliská,
tam má svoj byt skrytý,
za ňou hrom sa blýska.
Pod Prašivou iba stála,
kde ju zhltla strmá skala.

A keď ospln svieti jasne,
pred polnocou vyjde z diery,
pozastraší ľudí vo sne,
ku ktorým vše svoj let mieri,
najprv chichoce sa,
potom ťažko vzdychá,
chvostom stromy lesa
váľa, a noc tichá
prejde v tmavé, hrozné pľúšti,
hromy hučia, hora huští.

6. VIII. 1885