ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pri zelenom lese, na súmraku sivom,
krásne dievča plače, smutne chodí si von.
„Mati moja, mati, chystajte mi šaty,
nespýtajte sa ma: Dcéra, na čo sa ti?
Netreba mi rúcho k bielemu vydaju,
ale čierna rúška, mňa máre čakajú.

Parta moja, parta, spŕchli tvoje skvosty,
veď som ťa stratila od veľkej ľúbosti.“
Len sa roztúžila, kvety zaplakali,
bledý mesiac skryl sa za končiare skaly.
Krásne dieťa kvíli, hora vzdychá za ním,
potom zas je ticho lesom maľovaným.

„Dcéra milá, dcéra, kde si, ohlás sa mi,
od rána ťa hľadám hore dolinami.
Keď si jednu hanbu na nás uvalila,
neuvaľže druhú, dcérka moja milá!“
Mesiac spoza skaly zase vykukol von,
osvietil dve telá pod zeleným dubom.

„Dcérka milá, dcérka — ach jaj, čo to vidím?
krásne pacholiatko s temenom rozbitým.
Bože, aj ty mŕtva, podrezané hrdlo,
prečože ti, dcérka, takto srdce stvrdlo?“
Vetrík šumí, matka dcéru oplakáva,
s ňou plače i nebo, rosou mokne tráva.