ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pred smrťou otec robil závet…
„S majetkom rovno podeľte sa.
Bez súdu. Nie jak hladná háveď.
Ste vlastní bratia všetci predsa.
No starším dvom sa vynahradí
i väčšia práca i vek mladý.

A tak zo statku, čo má stehná,
polovic prvý, tretiu druhý,
deviatu tretí čiastku nech má.
A prvý vezme si aj pluhy.
Ste rozumeli? Spokojní ste?
To spravodlivo bude iste.“

A skonal. V dome všetko stíchlo,
by nezobudil otec snáď sa.
I pohreb chcú mať veľmi rýchlo,
nech mŕtvola im nezavadzia.
Jak neboli by istí smrti,
kým nie je v hrobe, kým im smrdí.

A po pohrebe delili sa.
Na stole fľaša s vínom stojí
a pri nej hneď sa parí misa.
„Domáci všetci sme a svoji,
nuž podeľme sa včuľ tu sami,
a to ponajprv so statkami.“

„Sedemnásť kusov stojí v staji.
Mne polovica patrí: deväť —“
„To už nie, bratku,“ mladší vraví,
„— snáď nebudeš sa preto hnevať.
Zo sedemnástich polovica
mne deväť nijak nevidí sa.“

Tu chlapci: jedna krava chýba!
Len osemnásť sa deliť môže.
Čo robiť? Krava nie je svíba,
sa nedá rezať jak kus kože.
„Nuž mne ju dajte, najmladšiemu.“
„Zaslúžil si si?… A čo jemu?“

Jak krúpy hučia spurné slová
a bratskej lásky kvety perú.
Zášť húka ako nočná sova,
sa teší márnych pravôt šeru.
Tu vkročí kveštár: pýtať zbožie,
čo nadelili ruky božie.

Vypočul škriepku. „Čujte, ľudia,
ste kresťania a bratia k tomu,
vždy zle je, keď sa ľudia súdia,
súd vyhnal mnohých už von z domu.
Po súde človek zmúdrie síce,
lež hlúpo prehral na tisíce.


Vám chýba krava. Dám vám teľa…
tak osemnásť už kusov bude.
A teľa vezmi, kto máš veľa.
A nič nemeňte na osude.
Boh požehnanie dáva z neba,
pridŕžať len sa Boha treba.“

Dojatí toľkou bezzištnosťou
a jeho daru natešení
mu riekli mysľou detskou, prostou:
„Ty nás deľ! Ty, ó, mužu ctený!“
„No, len nemajte mi to za zle.“
A deľba išla jak po masle.

Nuž polovicu prvý hľadá.
Z osemnásť: osem kráv a teľa.
Tretinu druhý: šesť kráv teda.
Šestinu tretí: len dve scela.
Tak teda každý dostal svoje.
A čo zostáva — to je moje.

Tí vyvalili veľké oči.
Najkrajšiu kravu kveštár ženie.
Tú osemnástu. — A preč bočí,
by závisť zmohlo prestrašenie.
Konečne rieknu zadivení:
„Bezzištnosť nie je bez odmeny.“

13. IX. 1917