Romance, balady, legendy

V Prešporku sú kapucíni
a raz tam žil medzi nimi
istý páter menom Cyril,
z kazateľne vieru šíril.

Pekný muž bol, s kozou briadkou,
hovoriť znal rečou sladkou,
ký div, že on v srdci smelom
chcel byť chýrnym kazateľom.

Ale bol tej mylnej mienky,
že len ten je rečník veľký,
ktorý svoje poslucháčstvo
do plaču vie nahnať často.

A to sa mu nedarilo,
hoc i rečnil prudko, milo,
nezrodil sa za umelca,
srdca strún tknúť nevedel sa.

Ten šiel domov do Unína,
keď sú hody na Martina,
by sa blýskal v plnej sláve
s kázňou, a to doma práve.

Horlivo a s ohňom káže,
hlavou, rukou sem-tam hádže,
až konečne kdesi v kútku
vidí ženu plakať vskutku.

Konečne som došiel zdaru,
vidím plakať ženu starú,
len včuľ zvedieť: ako a čím
do plaču ja nahnať stačím?

Skončil kázeň, zhodí šaty
a hneď beží pred chrám svätý
striehnuť na tú istú ženu,
čo zrel plakať rozžialenú.

Ľud sa hrnie, medzi davom
ide žena — skočí ta on:
„Starenka, vy plakali ste
dnes pod mojou kázňou iste.

Ale zraďteže mi, prosím,
čo vás pohlo k slzám mnohým?“
A tu začne stará žena
s plačom, celá rozžialená:

„Ach, jak by som neplakala,
nešťastná som už od mala.
Muž mi zomrel nie je dávno
a toť skapal cap dnes ráno.

A keď chúďa skapávalo,
bradou jak vy, tak mykalo.
Jak by bola neplakala,
keď som vás pred očma mala.“

6. XII. 1909