ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď Pán Ježiš ešte v tele ľudskom
s apoštolmi chodil, učil Judskom
v chatách dedín, v chrámoch miest;
z prípadností ozaj bez významu
mnoho ráz vám zaľúbilo sa mu
najhlavnejšie pravdy zviesť.

Tak raz s Petrom v hroznej horúčave,
zapotený išiel namáhave
k dedinôčke maličkej.
Slnce práve za les sklonilo sa,
na zvädnuté kvieťa padla rosa,
keď dôjsť mali k obci tej.

Za snom sladkým oba zatúžili —
v dennej práci potratili sily
a tie zobrať možno v sne.
Ale Peter natešený čuje,
že veď kási hudba dneska tu je,
a hneď riekne radostne:

„Kde sa teraz máme túlať po tme?
Preto, Pane, tam k tej hudbe poďme,
oj, tam vďačne pustia nás.“
„Nič nebude z toho, Petre, ver mi,
tam hrať budú a sa vráziť dvermi
a nám pokoj treba zas.“

„Ale, Pane, unavený človek
veru usne v kriku akomkoľvek,
budeme my dobre spať.“
„Dobre, Peter, návrh tvoj je možný;
lež kto príliš túži za rozkošmi,
ten bôľ nájde častokrát.“

Obidvaja po tom rozhovore
išli rovno dedinôčkou hore
k domu, v ktorom ples ten je.
Tam ich pekne privítali všetci,
kážuc ísť len k vystydnutej peci
a vyjsť na jej sklepenie.

Peter Kristu k stene kázal ľahnúť,
by sám lepšie mohol hľadieť na ľud
a tak zdriemli po chvíli.
Tu raz skríkne jeden spustlý chalan:
„Čujte, akú radu ja vám dávam.“
Všetci naňho patrili.

„Každý, ktorý príde blíz ohniska,
dobre toho fagana tu zlízka,
čo to chrápe na kraji.“
Páčila sa chlapcom táto rada,
za úderom úder k Petru padá
ani dažde z húľavy.

Keď moc bolo, Peter myslel takto:
„Ej, ej, jak si Ježiš drieme sladko
a ja nemám pokoja,
zobudím ho, nech si on sem ľahne,
však on potom vôľu tak im nahne,
by nedostal ako ja.“

„Pane, Pane, pusť ma k stene zase,
tak tu fučí, až ma zima trasie!“
Zmenia miesta zvolené.
Lež vtom riekne istý mladík k druhom:
„Krajný dosť má, nech si zdriemne už on,
včuľ zas toho pri stene.“

A tak zase Peter ostal len v hre
a včuľ teprv v žiali pozanevre,
nač šiel k hudbe nocovať?
A si myslel: to bol návrh možný,
lež kto príliš baží za rozkošmi,
ten bôľ nájde mnohokrát.

1891