Romance, balady, legendy

„Hľa, zima tá, čo všetko umlčí,
krom hvizdu víchra, ošarpala zem.
Hodila na ňu pokrov umrlčí
a nanútila na ňu dlhý sen.
Čo zmrzlo vtáctva! A jak schudla zver!
Nuž naozaj ich ľúto mi je ver.

A preto poď sem chytro, Mateju!
Skoč na zem dolu! Zažeň zimu preč!
Nech teplé južné vetry zavejú!
Stop snehy! Ľady zlám a do môr zvleč!
Snežienka biela hlávku vystrčí,
a vyhrnú sa deti z chatrčí.“

Tak riekol Boh. Šiel Matej z nechuti
chodníkom klzkým, snehom zaviatym,
odetý ľahko, slabo obutý:
dych z úst sa valil mu jak z rušňa dym.

Tu hospodu zrie, ohník praská v nej.
Div, že sa šuchol k peci teplučkej?

A kým sa bavil a pri peci hrial,
nuž zima ďalej divo zúrila.
Boh kukne z neba, vidí šíru diaľ
pod snehom, jak ju zima prikryla.
„Kde trčí Matej? Nože, Gregore,
choď pohľadať ho; čo už neorie?“

Gregor hľadať, súriť Mateja šiel.
K hospode došiel — vošiel ticho dnu:
„Za tebou idem. Čo dlieš u kachieľ?
Jar máme doviesť vraj my úrodnú.“
„Máš pravdu. Kuknem von. Ty sa hrej!“
A oba trčia v izbe kúrenej.

To keď Boh videl, hlavou pokrútil:
„Jozefe, hoc aj už si staručký,
hoc aj ubýva už ti dychu, síl:
choď! Na Slovensko pošli kukučky.
Však najprv hnusnú zimu odožeň.
Privolaj jaro. Predĺž krátky deň!“

Šiel. No staručkému Jozefovi tiež
za nechty zašlo, na nos sadol hýľ.
Pred chumelicou do dier vlezie jež
a nie to človek. Nuž aj on sa skryl.
A jaro krásne zima nemilá
tak jak slávika sova honila.

Tu odrazu sa dvere otvoria,
do izby strmo vkročí božia mať;
a s metlou, čo si vzala zo dvora,
sa dala tých troch z izby vyháňať.
Tí ako strela vyleteli von
a rozpŕchli sa sem-tam úplazom.

Hľaď, ako mosty z ľadu rúcajú,
by množstvo vôd sa do riek vmestilo!
Doletel škovran z juhu do kraju,
lastovíc štebot zneje rozmilo.
A čas rozpína jaro priaznivé
priehršťou hádzať kvietky po nive.

18. III. 1917