ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Trikrát biely sneh skryl polia,
trikrát skvitla lúka,
čo sa hlavou jej tmy tmolia,
čo jej srdce skúka.

Na vojnu šiel milý vtedy.
Sprvu písal denne.
Neskôr listy vždy viac redli
došlé v jeho mene.

A s’pol roka je už tomu,
celkom prestal písať.
Vie, že srdcu milencov mu
smrť tých dáva výsad.

Už aj chýry letia o ňom,
že jej padol v boji,
keď sa prebil prudkým ohňom
ta, kde vodca stojí.

Húžva obáv srdce tiesni.
Už líc ruže vädnú.
Nevie plakať, nie lkať v piesni,
nie preč plašiť zradu.

Matka vraví: „Zbav sa obáv,
krása tvoja zvädá.
Na tanec choď, tam sa pobav,
veď si taká mladá!“

Do komory ide ona,
kľakne na kolená:
„Vlož ma jemu, vlož do lona,
Matka ubolená!“

Na okne vtom čuje klopot.
On tak klopal. On je!
Napne čuvy. Čuje: Sem poď!
Zrak silnie a líce bronie.

Vrznú dvere. Milý biely
do náruč ju vezme.
Cíti, jak kôň s ňou preč trieli,
svet sa točí desne.

Mať vrzg čuje… skočí, volá:
Spamätaj sa, dcéro!
Kam to bežíš nahá, holá?
Kam ťa vábi šero?

Počkaj, milý! Počkaj! — Stav cval!
Dych… mi v hrudi… viazne —
Ale dobre… že… si… ma vzal
zľúbať líca, riasne…

Dcéra, počkaj! Tvoja mati
volá… zobjíma ťa.
V materinskom poobjatí
príšery sa stratia!

Zbohom, moja dobrá matko,
dobre sa mi majte!
S milým svetom ísť je sladko,
kde ma nik nenájde.

Na cintorín na úsvite

matka vkročí smelo.
Zrie kríž držať kŕčovite
dcéry mŕtve telo.