ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pri okne dievča sedelo
so zrakom v diaľku upreným.
Škovránok spieval veselo,
van pohrával sa osením.

Zrak devin v diaľnom úslní
zrel čnieť hôr modrých hrebene;
cit túh sa v srdci rozvlní,
mnie, že tam bude blažene.

Sťa srnka skočí, uteká,
rada by túžbu dohoniť.
Hruď dychčí, slnko pripeká,
premoká potom každá niť.

Už k horám došla nadšene,
úplazom hore škriabe sa.
Hrebeň sa trávou zelenie
a modrajú sa nebesá.

Tu opýta sa pastiera:
„Ach, kde je modrá hora, vrav!“
„Ta vyššie, diaľ sa prestiera,
k tej nemôže dôjsť ľudstva dav.“

A dievča ďalej koná púť;
ho ženie túžba veliká
na modré hory pohliadnuť,
a túžba v splne zaniká.

Už klesá chôdzou zmorené,
no túžba diaľ ho ženie len;
bár nohy rania kamene,
bár zatvára mu viečka sen.

Tak vyšlo hore na hory.
Tie beleli sa snehom zas.
Sklamané s plačom hovorí:
„Jak diaľ a túžba klamú nás!“

Zo srdca zmizla túžba mu,
čo dodávala telu síl —
i kleslo na zem na chladnú,
duch slabé telo opustil.

18. IV. 1913

Na vojnu sa zberal šuhaj mladý,
príde k milej, tá naň smutno hľadí,
príde k matke, k ovdovelej matke,
tá mu dáva naučenie krátke:

Drž sa Boha, hriechu vyhni pilne,
chráni toho Boh, kto k nemu priľne,
bez potreby nevystav sa smrti,
kto smrť hľadá, smrť ho ľahko zdrtí.

Toť máš krížik, na krk si ho zaves,
nezahoď ho hneď, jak zájdeš za ves,
modlievaj sa, v modlitbe je sila,
čo už mnohých v núdzi potúžila.

A včuľ kľakni. Matka požehná ťa.
Žehnanie tých stavia, čo sa klátia.
Požehnaj ťa Otec, Syn i Duch svätý,
a nech mi ťa v zdraví prinavráti.“

Bozkala ho, zobjala ho vrelo,
od citu sa obom srdce chvelo,
slzy matky kropia jeho hlavu,
on jej za to bozká ruku pravú.

Delá dudnia, rapštia ani bubne,
drmú, ničia, čo zachvátia zhubne,
guľky hviždia ako zlostné osy,
rozbúril ich, a to hrozne, ktosi.

On sa modlí: „Bože milostivý,
Bože mocný, ty, čo robíš divy,
pre modlitbu vdovy, drahej matky,
zachráňže ma, zachráň, Bože sladký!“

Zrazu zhrmí ostrý povel: hurá!
Skočí z jarku sťa spod sliepky kura
a vtom guľka srdce prevŕta mu,
tak ho nádej, túžba, viera sklamú.

Darmo čaká vdova svojho syna,
darmo ruky hore k nebu spína,
darmo sa aj milá modlí vrelo,
jeho telo v tmavom hrobe prelo.

1917