Romance, balady, legendy

Istý gazda hodne skúpy,
donútený synmi, svetom,
rozhodol sa raz, že kúpi
a dá pošiť háby deťom.

A že starší rozum mali,
iba na tých bral sa ohľad, —
aby oblek nebol malý
a sa nedal ľahko zmochľať.

Nedospelým slabým bratom
robilo sa ledabolo.
Nešilo sa týmto zlatom.
Hja, sú z voza piate kolo.

Keď si odev zobliekali,
bolo že to radosti, chvál!
Za staršími išli malí,
nuž aj im sa oblek ich zdal.

To keď videl gazda starý,
presvedčený bol on sväto,
že sa všetkým chlapcom darí
a že sú mu vďační za to.

Ba aj, že kroj tento istý
chlapcom večne dobrý bude.
Najviac ak sa poočistí,
poobšíva — v stálom kľude.

Ale v tom bol veľký omyl,
živý ústroj vždy sa mení.
Nuž by lebo hrádze zlomil,
lebo škrnul utiesnený.

A preto aj o krátky čas
nohavicu ten mal úzku,
tamten rukáv, tretí bot zas,
štvrtý zas mal tesnú blúzku.

Starší, tí si vedia pomôcť —
šomrú, zúria výrastkovia —
Malí plačú, krnie im vzrast,
susedia sa nad tým zlobia.

A čo na to nový gazda,
čo po starom došiel k moci?
Čul plač, vzdor… sa predsa nazdá,
že jak driev tak vždy byť musí.

Tí, čo im je tesno v kroji,
smútia, kvília, šomrú, zúria…
Nový gazda zas sa bojí
kroj dať prešiť jak dňa múra.

27. VII. 1918