ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

U nás kvitne krásna panna
ako ruža v sade;
smavé ústa, zora ranná,
radosť budí všade.

Vôkol nej sa chlapci roja
ako lipou včely,
každý prosí: „Buďže moja!“
všetci by ju chceli.

Rozpŕchli sa chlapcov roje
sťa by strelil po nich,
láska plní už sŕdc dvoje
jak med kvietka kalich.

„Čo to zmýšľaš, drahý synu,
o tom ani reči!
Ty si vezmeš dievku inú,
bohatú, jak svedčí.“

Tvár,mu bledne, srdce zmdlieva,
lež niet prieku, vzdoru,
ženou mu je iná deva,
nechal krásnu stvoru.

Krásna panna oklamaná
bledne v nemom žiali,
hasne úst, líc zora ranná,
odlúči sa diali.

„Ach, i ja mriem v žiali rovno,
nešťastná je moja,
nech Boh skára svojím hromom
tých, čo srdcia dvoja!“

Sťa ľalia ulomená
leží krásna panna,
ach, už bôľu, žiaľu nemá,
zhasla zora ranná.

Koľko blaha sľubovali
krásna duša, telo,
ľudia všetko roztrhali;
čo? že srdce špelo?

V hrobitove nový rov je,
skrýva v sebe krásku;
ach, a ktože ľuďom povie:
„Netrhajte lásku!“

1904