ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Dobré slová neosožia,
s tebou, dievča, začnem prísne,
nech ťa chráni milosť božia!“ —
do pery si zubom hryzne.

„Otče, čo máš proti nemu,
že on nie je z rodu, nuž a
či on preto tratí cenu?“
„Iď mi z očú, mrzká duša!“

V strašnom hneve on von trieli,
deva stojí smutne v okne,
z neba svieti mesiac biely,
jak jej v slzách líce mokne.

Zrazu čuje dupot koní,
pod oblokom milý stane,
pri boku mu šabľa zvoní:
„Čo ste prišli, drahý pane?“

„Po vás idem, poďte rýchlo!“
Deva myslí… on ju prosí…
Kôň zas zdupkal… všetko stíchlo.
„Pane, Pane, tu bol ktosi!“

„Kde je dcéra, verný sluha?“
Nikde jej niet. „Sedlaj kone!…“
Pán a sluha letia stuha,
sluhov kôň už slabne v hone.

„Pane, pane, počkajte ma,
na západe stojí chmára!“
Však niet v behu pána zmena,
on len ďalej divo cvála…

„Duša moja, dážď sa leje,
v tebe hasne sladký život.
Kôň slabne a tmou ísť zle je,
do kostnice so mnou ty poď.

„Kdeže pôjdem v pľúšti ja sám,
huncút sluha ostal kdesi,
v kostnici ho tuná počkám,
ufrkli mi tí len predsi.“

„Milý, čuješ otca slová,
ach jaj, pane večný Bože,
ak sa aj on semká schová,
už nám nik viac nepomôže.“

„Dobrý večer. Ty tu tiež si
s nevestičkou, dobre, dobre.“ —
„Žiaden posmech, nech zbroj rieši“ —
ostrý meč sa o meč oprie.

Šable štrngnú v strašnom škreku,
otec padne, dokonáva.
„Tak ti treba, pyšný reku,
nešetril si srdca práva!“

„Otče môj, jaj, pre mňa ty mrieš!“
naň sa hodí dievča krásne.
„Čo? Nuž život tratíš ty tiež,
nech i vo mne život zhasne!“

Do srdca si vrazí bodák —
na milenku mŕtvy padne…
Sluha dôjde: tak je to, tak —
pár rozlúčiť nie je radné.

3. XI. 1888